Uvedenie do bohoslužby:
Ústredným slovom v dnešnej škole Božích detí je slovo „služba”. Že človeku majú slúžiť prírodné zdroje, to berieme ako samozrejmé. Že človek môže zasvätiť život službe veľkým cieľom - vede alebo umeniu, to tiež chápeme. Ale služba človeka človeku - to sa už nenosí. A predsa u Boha zostáva služba blížnemu najväčším poslaním Božích detí. Len skromný počuje Božie pozvanie v dnešnom evanjeliu: „Priateľu, postup vyššie!”
Poďme prosiť o svetlo, aby sme to pochopili. Poďme prosiť o silu, aby sme tak žili. Najskôr úprimne pouvažujme nad sebou a oľutujme previnenia.
Uvedenie do čítaní:
- Sir 3, 19 - 21. 30 - 31
Starozákonné čítanie nám dáva múdre rady do života, aby sme sa páčili Bohu i ľuďom.
- Hebr 12, 18 - 19. 22 - 24a
Autor nasledujúceho listu porovnáva vzťah k Bohu u veriaceho v Starom a Novom zákone.
- Lk 14, 1. 7 - 14
Teraz počúvajme, ako nás Pán Ježiš varuje pred vystatovaním sa a povzbudzuje nás, aby sme si všímali tých, ktorí potrebujú pomoc.
BRATSTVO, ROVNOSŤ... A SLUŽBA
Ako motto dnešnej úvahy si zoberme túto meditáciu (Back a Miller, Dozrievaš v láske):
Posledné miesto
Pane, Ty si pri istej príležitosti povedal
„...choď a sadni si na posledné miesto...“
Dobre viem, že po poslednom mieste nikto netúži.
Tak sa veľmi teším,
keď mi preukazujú úctu,
keď uznávajú moje schopnosti,
keď vyzdvihujú môj pôvab,
keď ma uprednostňujú...
Teším sa, keď som stredobodom pozornosti a
ťažko znášam, ak sa iným venuje viac pozornosti než mne.
A predsa, Pane, tvoja výzva je jasná.
Keď sa nad tým zamyslím,
chápem, že posledné miesto má veľkú výhodu:
je blízko teba.
Veď aj ty si si ho vyvolil.
Ba často ťa my, ľudia, tisneme na posledné miesto.
Všetko ostatné je nám dôležitejšie než ty.
Pane, aj ja som to už niekoľkokrát urobil.
Práca, rozptýlenie, zdravie, pohodlie mi boli dôležitejšie než ty.
Daj mi silu, Pane, aby som sa uspokojil s posledným miestom,
ale mi aj pomôž, aby som ti dal v srdci prvé miesto.
V stredu na Lectio Divina, som sa pýtal účastníkov k čomu nás povzbudzuje evanjelium, ktoré sme si práve prečítali. Odpoveď bola: Aby sme sa netlačili dopredu a boli skromní. Možno s tým súhlasíte aj vy. Ktosi to nazval „Morálkou posledného miesta”.
U jedného autora som čítal: Nič z toho nemá Pán v skutočnosti na mysli. Dnes nám predovšetkým podáva svoju náuku o nerovnosti ľudí v poriadku jeho kráľovstva.
Tak ako? Nechce nám dnes znechutiť sebectvo, bezohľadnú ctižiadosť? Nechce nás dnes učiť skromnosti?
To by nás potešilo, najmä ctižiadostivých a sebavedomých! Ako je to?
Od tej doby, čo si revolúcie na začiatku novoveku dali do znaku heslo o bratstve a rovnosti všetkých ľudí, každý človek, i každý z nás s tým nejako počíta: všetci ľudia sú si rovní.
Lenže naša každodenná skúsenosť ukazuje, že v skutočnosti žiadna rovnosť medzi ľuďmi nie je.
Aj keď cisári už nerozdeľuje šľachtické tituly, prezidenti udeľujú naďalej rády, média za zvukov fanfár korunujú kráľovné krásy, oslavujú sa rôzne celebrity...
Naďalej zostávajú hodnostné a kvalitatívne rozdiely v ľudskom živote – aj keď formálne demokratickejšie, seberovnejšie.
Toto nám je samozrejmé! Ale ako je to pred Bohom? Ako nás asi berie Boh? A kto je najprednejší? Nie človek so vznešenou vizitkou rodu modrej krvi, ale osobný priateľ! „Priateľu, postup vyššie!”, pozýva pán hostiny v podobenstve.
Zaslúžilého hosťa s titulmi prijímame so zdvorilostí, priateľa prijímame sa srdečnou radosťou.
Koho považujeme za svojho priateľa? Iste toho, kto nás má rád, o kom s istotou vieme, že sa na neho môžeme kedykoľvek spoľahnúť, že bude vždy pri nás. Boh má tiež takú mierku.
Toto je radostné jadro dnešného Božieho slova: I ja sa môžem považovať za priateľa Božieho, keď mám k nemu taký vzťah, takú priateľskú dôveru. Keď som zodpovedný a Boh sa môže na mňa spoľahnúť.
Dnešné Božie slovo nie je teda len nejakou etikou slušného spoločenského správania pri stole, ide tu o poriadok Božieho kráľovstva, kde budú Boží priatelia.
Máme sa stávať lepšími, intímnejšími Božími priateľmi, to je naša prvoradá úloha.
Ako sa stať Božími priateľmi?
O tom nás poučuje dnes Pán Ježiš. Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov... pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých.
Nechcem rozrieďovať evanjeliu – teda zľahčovať, ale zdá sa mi, že Pán Ježiš to nemyslel tak striktne, ale chcel nás naučiť všímať si tých, ktorí sú v núdzi
Máme to chápať striktne? Asi, nie. Veď sám Pán Ježiš pozval na Poslednú večeru, apoštolov, ktorých nazval priateľmi. Aj keď tam samozrejme išlo o iné poslanie – nie o hostinu, ale ustanovenie sv. omše a vysvätenie apoštolov za biskupov.
Skúsme však pre to niečo urobiť. Dá sa na úrovni farnosti – farskej rodiny i vo vašich rodinách.
Bývalý pán kaplán organizoval ešte počas školského roka cesty do akvaparku. Aj som tak trochu naznačoval, žeby bolo dobre zobrať aj detí, ktoré „na to nemajú“. Na jeden výlet zobrali tri deti, ale nebolo vidno, žeby ich ostatní prijali medzi seba. Je to škoda (možno by im to pomohlo lepšie sa začleniť do nášho farského spoločenstva). Veď rodičia vidia radosť v očiach svojich deti, prečo by to nedopriali občas aj iným deťom. Učia tým aj svoje deti ľudskému postoju a obohacujú ich.
Organizovali sme prífarské výlety. Zdôrazňovali sme, keďže bol poplatok len 1 €, aby sme aspoň trochu vylepšili prázdniny tým deťom, ktoré by sa nemohli nikde dostať. Náklady na tieto výlety boli 1 393 €. Domnievam sa, že sa do tohto oplatí investovať!
Som rád, že niektorí máte takéhoto evanjeliovho ducha a sponzorovali ste výlety, čo som úprimne rád a prijemne ma to prekvapilo. Dúfam, že sa v týchto aktivitách bude pokračovať a zachytíme viac deti, aby aj oni mali pekné zážitky!
Veľkú úlohu tu hrá aj farská charita, ktorú musíme všemožne podporovať! Mala by byť zásada - ak niečo vo farnosti robíme, malo by to byť otvorené pre všetkých farníkov. Nikoho nevylučovať. Ako by ste sa cítili v rodine, keby vás z nejakej akcie vylúčili, nepozvali?
Nie je dobré vytvárať nejakú elitu, ale pozývať iných. Myslím, že je to ľudské i kresťanské!.
To je na úrovní farskej rodiny. Ako splniť Ježišovu požiadavku na úrovni vašich rodín?
Keď slávite nejaké jubileum všimnete si, práve v duchu evanjelia tých, ktorých spomína dnešné evanjeliu. Nemusíte ich priamo pozvať – tak sme asi duchovne nepokročili – ale niečo im zaniesť. Pripadne niečo odčleniť na charitu. Bola by to pekná vďaka Bohu, že máte rodinu, že ste sa dožili nejaký ten rok a môžete to sláviť s najbližšími.
Nemusíme sa na začiatok posúvať na „posledné miesto“, ale pozývať vyššie tých čo sú vzadu.
Odborníci hovoria, že je veľmi dobré, ak rodina, aby sa neudusila v sebe, mala širšie vzťahy. Samozrejme by to malo byť u kresťanských rodín, veď to je požiadavka dnešného evanjelia!
Turzovka, 28.8.2016