Uvedenie do bohoslužby:
Zhromaždili sme sa v nedeľu po sviatku Nanebovstúpenia Pána. Postavme sa v duchu medzi apoštolov, ktorí hľadia v úžase na osláveného Pána Ježiša, aby sme sa s nimi mohli vrátiť do všedného dňa s istotou, že na konci všetkých ťažkosti je radosť. Radosť v Božom kráľovstve, radosť v pokoji a láske naveky - už bez bolesti, ohrozenia, bez strachu.
Volajme spolčene za Ježišom, ktorý odchádza, ale svojim Duchom je ďalej s nami, aby nám odpustil a pomáhal nám.
Uvedenie do čítaní:
- Sk 7,55-60
Dnešné prvé čítanie je známe zo sviatku svätého Štefana, ktorý si naplno osvojil ducha kresťanstva: Modlí so za tých čo mu ubližujú.
Je to výzva pre nás, aby sme i my pochopili, že pomodliť sa za ľudí je lepšie, než na nich nadávať!
- Zj 22,12-14.16-17.20
Kniha zjavenia má vlastnú symbolickú a obraznú reč. Hovorí sa v nej, že Kristus je náš Pán, počiatok a koniec našej existencie. Šťastní sú tí, čo žijú podľa neho.
- Jn 17,20-26
Evanjelium nás vracia do ovzdušia poslednej večere, aby sme si znovu pripomenuli, že jadrom nášho kresťanstva je jednota, milosrdenstvo a láska.
Mať rád takého aký je, alebo pretvárať
Pána kostolníka sa pýtali, na najkrajší zážitok v jeho službe. Odpovedal: Najviac ma teší, keď vidím ako k Božiemu hrobu chodia celé rodiny. Spomínal som to na Lectio divina. Zbadal som ako niektorým zažiarili oči a súhlasne prikývli.
Je to také pekné a... iba si povzdychneme: Keby to tak bolo vo všetkých rodinách.
Dnešné evanjelium patrí k tým pekným miestam Písma svätého, nad ktorým si spravidla tiež smutne povzdychneme: Áno, bolo by to krásne, keby to tak mohlo medzi nami ľuďmi byť, ale je to len krásny sen. Je to neuskutočniteľné.
Pán Ježiš ponúka ľuďom svoje priateľstvo a chce aby sme dokázali to, čo on: aby jeho láska bola v nás, aby sme boli k všetkým ľuďom tiež takí družní a priateľskí ako bol on. Aby sme vytvárali jednotu.
Ale, dá sa priateľstvo k niekomu nadiktovať? Sú ľudia, ktorí mi idú na nervy, sotva ich vidím – počujeme často.
Tu sa pletú dva pojmy: jednota a priateľstvo. Kto si dobre neuvedomí, aký je medzi tým rozdiel, má s tým ťažkosti.
Predovšetkým: Priateľské správanie sa nám nenariaďuje, ale ponúka. Čo sa nám dáva ako povinnosť k všetkým ľuďom, je jednota, odpustenie.
Aký je v tom rozdiel?
Naša jednota so všetkými ľuďmi nie je vec výberu, je to úlohu. Máme žiť medzi ľuďmi v jednote, v odpúšťaní. Robíme to? Kto by si trúfol povedať, že áno, že vždycky áno!
Všetci cítime, že tu sú prekážky, ktoré nám v tom bránia.
Najzávažnejšie sú dve: Nedôverujeme si a závidíme si.
Ako sa naučiť žiť v jednote v takom ovzduší neistoty a nedôvery? Kde inde, než od Pána Ježiša. Podívajme sa na ktorýkoľvek obrázok Poslednej večere. Sedí tam Pán Ježiš v spoločnosti svojich apoštolov, ľudí, ktorých si sám vybral. A je medzi nimi jeden Judáš. To je biblická norma: jeden Judáš na dvanásť bratov. Norma v prvej generácii kresťanov, a s nejakým tým plus-mínus je táto norma nepochybne platná až do konce časov a vekov.
Pán Ježiš - na rozdiel od nás - vedel presne, koho si vyberá. Čo iného nám tým výberom chcel povedať, než to, že tento svet stojí na stálej konfrontácii dobra a zla, kúkoľa a pšenice, Judáš a tí ostatní.
Pán Ježiš ľudí dobre poznal, vedel, kto ho zradí - a predsa nenabádal apoštolov, aby Judáša zneškodnili, zlikvidovali. Nabádal ich, aby mali medzi sebou bratskú lásku. On totiž vedel, že judášovia sa nakoniec trestajú sami, že lana, ktoré si pletú na krk, sú rôzne, ale vždy hrozné.
Život v jednote so všetkými okolo nás.
Znovu si pripomeňme: Neprikazuje sa nám priateľstvo k všetkým ľuďom. Svojich priateľov, tých si môžem vyberať, a máme si ich dobre vyberať. Čo so nám prikazuje, to je vytvárať jednotu so všetkými ľuďmi bez rozdielu. Jednotu máme, žiť, uskutočňovať v každodennom živote a v styku so všetkými ľuďmi.
Akým spôsobom?
Potom je tu ešte druhý nedostatok pri vytváraní jednoty, naša závistlivosť. Ale tá nenájde živnú pôdu v človeku, ktorý si vie ceniť to, čo sám má, čo sám je, čo sám vie. Kto si uvedomuje, že má dary, ktoré mu dal Boh, ten nie je závistlivý. Má čo potrebuje, čo mu Boh vo svoje láske uznal za vhodne dať.
A ešte poznámku k našej meditácii nad obrazom Večere Pána. Kedykoľvek padne náš zrak na Judáša, môže sa v nás ozvať dvoje. Buď farizejské: Bože, ako ti ďakujem, že nie som ako tam ten človek. - Alebo budem pokorne hľadať judášske zárodky každý sám v sebe. „Som to snáď ja, Pane? - Apoštolovia zrejme dobre cítili, koľko zbabelosti, sebectva a lenivosti sa krčí v každom človeku.
Máme byť zajedno, máme sa mať medzi sebou radi ako Otec a Syn v Trojici.
Niekedy nám to ide samo. Niektorých ľudí máme radi, ani sa o to nemusíme veľa snažiť. Iných máme radi len niekedy - a iní nám idú na nervy vždy a všade.
Prečo nemáte niektorých ľudí radi? - Asi by ste bez rozpakov odpovedali: „Keď on je takýto a takýto! Nie je, ako by som si predstavoval, ako ja by som ho chcel mať!”
Tušíte už, prečo nám to s tým novým životom v jednote a láske často nejde? My totiž dávame svojej láske často podmienku: nech sa ten druhý prispôsobí mne, potom ho budem mať rád. Ale toto je sebectvo, nie láska. Opravdivá láska unesie, že druhý je iný, odlišný od nás.
Napríklad manželia - tí sa brali práve preto, že ten druhý je iný. Ale potom, v manželstve, zapracuje čosi pohanského, a oba partneri začnú toho druhého prerobievať, prevychovávať, aby nebol takýto, aký je, ale takýto, akým ho chcem mať ja.
Aj tak tak medzi rodičmi a deťmi. Rodičia sa hnevajú na to, že deti sú inakšie než oni, sú z toho nešťastní a myslia si, že sa tým rozbíja jednota rodiny.
Opravdivá láska je jednota v rôznosti. Pravý priateľ je ten, kto pozná všetky moje nedostatky a predsa ma má rád.
Opravdivý nový život kresťanov, to je svorná láska v rôznosti ľudských individualít.
Čo my na to?
Teraz, pred sviatkami svätodušnými by sme to mali urobiť ako apoštolovia:
Manžel by sa mal prestať hnevať na manželku, rodičia na deti a deti na rodičov, že sú inakší, nie takí, ako by sme je my chceli mať. Mali by sme spoločne prosiť Pána Ježiša, aby nás obmyl prameňom Ducha svätého. Tej opravdivej láske, novému životu kresťanov, sa môžeme naučiť len od Neho, nikde inde. Len jeho láskou dôjdeme obohatení, aké opravdivá láska môže dát.
A nevyhovárajme sa, že to nejde. Že to by sa tí okolo nás museli najprv zmeniť, polepšiť. Prvé čítanie nám pripomenulo svätého Štefana. Prečo? On so modlil za tých, ktorí boli úplne inakší než on, ktorí ho nemali radi až do vraždiacej nenávisti. A i s tými sa Štefan do poslednej chvíle snažil vytvoriť jednotu v láske. Myslíte si: nemožnosť! - A hľa - s jedným, s mládencom, Šavlom, sa mu to podarilo. Ten sa stal Pavlom, z nepriateľa sa stal priateľ, z vraha spoluveriaci.
Naozaj nie je márne a zbytočné, snažiť so denne znovu o jednotu v láske, i uprostred neviem aké rôznosti.
Poďme prosiť Pána prameň nového života, aby sme to dokázali.
Turkov, Dlhá, 8.5.2016