Uvedenie do bohoslužby:
Končí vianočná doba. Dnešná nedeľa Krstu Pána už hovorí o začiatku verejnej činnosti Pána Ježiša. Pred nami je dospelý Ježiš a začíname sa zaoberať poslednými troma rokmi jeho verejnej činnosti. Ježiš ich začína tým, že sa pripája k reformnému hnutiu Jána Krstiteľa a dáva sa od neho pokrstiť spolu s hriešnikmi, ktorí sa potrebujú napraviť.
My sme sa krstom tiež pripojili k reformnému hnutiu Pána Ježiša. Snažíme sa s ním napraviť svet dobrom a láskou? Snažíme sa napraviť odvrátením sa od zlých návykov? Robíme to skutočne?
Uvedenie do čítaní:
Iz 40,1-5.9-11
Starozákonný ľud si predstavoval, že Mesiáš bude pomstiteľom krívd, že hriešnikov zmetie ohňom, rozmetá ich ako plevy, zahubí. Ale u jasnozrivých prorokov, ktorí sa dali viesť Duchom, sa prekvapivo objavuje krásne vykreslenie pravej podoby Mesiáša. Počúvajme proroka Izaiáša.
Tit 2,11-14;3,4-7
V druhom čítaní budeme počuť, čo nám priniesla Ježišova obeta a k čomu nás zaväzuje kúpeľ znovuzrodenia – krst.
Lk 3,15-16.21-22
Čo sa hovorí v dnešnom evanjeliu pri krste Pána Ježiša, to bolo ponúknuté každému z nás pri našom krste. I my sme boli prijatí za Božích synov, za chrámy Ducha svätého.
OBJAVIŤ NEPOZNANÉ; NÁJSŤ STRATENÉ
Pri stretnutí so snúbencami na predmanželskej príprave sa zvyknem pýtať ako sa spoznali, aká bola ich cesta do manželstva. Niekedy je to láska na prvý pohľad, ale zvyčajne je to dlhšia cesta. Išli často vedľa seba, boli si ľahostajní a naraz to začalo.
Jeden z príbehov: Svoju Kláru som poznal dlhšie. Stretávali sme sa, letmo sa pozdravili a šli ďalej. Raz som bol v poliklinike u lekára, zostupoval som po schodoch, otočím sa. Medzi množstvom ľudí známa tvár. Zamávala mi a usmiala sa. Šiel som ďalej, nezastavil som sa, ale stále som mal jej obraz pred sebou. Odvtedy som ju začal vyhľadávať. Zblížili sme sa.
Načrtol som dva typy nadviazania vzťahu. Rýchle, intenzívne a pomalé postupné. A je to tak aj vo vzťahu k Bohu. Cestu k Bohu môžeme dať do dvoch skupín.
1. skupina:
Sú to veľkí a mimoriadni konvertiti. V ich živote došlo k veľkému obratu. K ním patria i pokrstení v dospelosti. Odhadujem, že za kňazského pôsobenia som dospelých pokrstil okolo 250. Ich vzťah k Bohu je úplne iný. Ako keby chceli, a veľa ráz aj dobehnú tých, čo boli pokrstení v detstve. „Praktizovali vieru“ dlhší čas.
- skupina:
Drvivá väčšina nás tu bola pokrstená v detstve a tak musíme pomaly a postupne hľadať a prehlbovať náš vzťah k Bohu, ktorý pre nás (mal) začal v krste.
Ten si nevytvoria tí, čo idú na spoveď na Vianoce, Veľkú noc, niektorí iba pri úmrtí najbližších – ak ich to nerozhodí, že im nepomohol Boh, pomodlia sa na Dušičky na cintoríne a to je všetko.
Naše prežívanie viery nemôžme brať tiež iba ako zmes povinnosti, dodržiavanie prikázaní, robenie dobrých skutkov, zhromažďovanie vedomostí. Je treba budovať osobný vzťah k Bohu.
Ako? Tu je dôležité, ako vnímame krst? Krstom sa totiž dostávame do blízkeho vzťahu k Ježišovi a cez neho k nášmu Stvoriteľovi.
V dnešnom evanjeliu sme počuli: z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ Áno, bolo to nad Pánom Ježišom, ale tak je to nad každým pokrsteným.
Aký je náš vzťah ku krstu a tým aj k Bohu, nám pomôže minianalýza medziľudských vzťahov.
Je zaujímavé ako sa naša technická zdatnosť prejavuje v našej reči, myslení a tým aj v postojoch.
Čo hovoria rodičia ráno deťom keď ich vyprevádzajú z domu? Mám ťa rád, nech ťa chráni anjel strážca, vráť sa mi zdravý, pritúlia ho... To bolo prv, v minulosti. Dnes v zhone viac hovoria: Kľúče máš?; na desiatu máš pripravené...; nič si si nezabudol?; nie, že zas budem o tebe počuť zlé; bežím, maj sa...
K tomu pridávame do vzťahov ešte ekonomické myslenie, ktoré je vyjadrené otázkou: Čo z toho mám? To je najmä v mimorodinných vzťahoch. Či aj v nich?
Nečudujme sa, že toto rezonuje aj v našom vzťahu voči Bohu. Aká je naša náboženská, katechizmová a zvlášť teologická reč?!
My o krste, pri ktorom sme sa stali božími, hovoríme ako o sviatosti – vidíte – ako o nejakej veci. Pri krste sme dostali: Posväcujúcu milosť, očistenie od dedičného hriechu, Ježišove svetlo, meno kresťan... Vyznieva to, akoby to boli veci - aj keď duchovné. Je to všetko pravda. Ale! Pri krste ide o niečo viac. Podstatne viac. Je to o vzťahu? Som rád, že v ostatnom čase sa zdôrazňuje: Stali sme sa deťmi Božími, sme bratia, tvoríme jednu rodinu – Cirkev... Od veci ideme k vzťahom. Mali by sme.
Tak je to aj v ďalších veciach.
Sv. omšu nebrať ako „splnenie povinnosti", ale vytvorenie vzťahu s Bohom i farským spoločenstvom.
V tomto týždni sme tu mali pri rannej sv. omši 6 miništrantov. 4 stredoškoláci, 2 zo ZŠ. Úplný zázrak. Neboli to žiaľ z našej farnosti. Prečo prišli. Sú zo žilinskej farnosti kde pôsobili naši pani kapláni, jeden z nich tu má babku. Prečo však prišli do kostola a skoro ráno a v týždni? Majú vytvorený vzťah. Sú kamaráti, vytvorili i tam spoločenstvo navzájom i s Bohom a chceli ho zažiť aj tu.
Keď Ježiš hovoril o Božom kráľovstve, tak nehovoril o tom, že budú mať blažené videnie vďaka posväcujúcej milosti pri smrti... Ale povedal im, že to bude ako kráľovská svadba – hostina. Ani im o tom až tak nehovoril, ale pripravil im hostinu, premenil vodu na víno, rozmnožoval chleby.
Takže, aký je náš vzťah k Bohu? Hovorme mu radšej Nebeský otec. Nestáva sa, že niečo od neho iba pýtame. Nachádzame si čas, aby sme sa pomodlili, lebo je to povinnosť, alebo budujeme vzťah k nemu?
Áno, sme deti tejto doby. Technickej, ekonomickej, či ako ju nazvať. Vytvárajme však vzťahy. Aj k Nebeskému otcovi, aj k ľuďom. Nájdime si na ne čas.
Pýtal sa jeden taký pokrstený ateista: „Aké mám ja ako pokrstený záväzky voči Bohu, keď o nich nič neviem?” A počul odpoveď: „Priateľu, pokrstenie nie je uvalenie záväzkov a povinností na človeka. To je naopak vyhlásenie záväzkov Boha voči človeku. Ako pri krste v Jordána znel nad Ježišom Boží hlas: „Ty si môj milovaný syn, v tebe mám zaľúbenie”, tak toto vyznanie Božej lásky platí dodnes pre každého pokrsteného – i pre Teba.
Boh krstom neodvolateľne vyhlasuje každého za svoje milované dieťa. Vyhlasuje, že pri nás stojí a vždy bude stáť. I keď sa človek synovstva Božieho bude zriekať, i keď o svojom nebeskom Otcovi nebude chcieť nič počuť, i vtedy bude Otec stáť vo dverách domova svojho kráľovstva a vyzerať návrat márnotratného syna.
Každý z nás je tu pokrstený, každý z nás má tu česť byť Božím. Každý z nás dostáva tu šancu budovať si vzťah k nášmu Nebeskému otcovi.
Turzovka, 10.1.2016