1 Král 19,9a.11-13a, Rím 9,1-5, Mt 14,22-33
NIE VO VÍCHRE, ALE V JEMNOM VÁNKU
U staršieho kňaza sa zastavil mladý muž, kedysi jeho žiak: „Pán farár, hovorili ste nám, že s Bohom sa človek môže stretnúť, že môžeme prežiť Božiu blízkosť, jeho prítomnosť. Roky sa o tento zážitok pokúšam. Bol som na horách, cestoval som i púšťou som prešiel, navštívil mnohé krásne katedrály.“ - „A zažil si niekde prítomnosť Božiu?“ - pýta sa kňaz. - „Nie, nikde! A ako vy, otče, vy ste niekedy blízkosť zažil Božiu?“ - Starý kňaz sa usmial, rozhliadol sa po izbe, teplo ožiarenú podvečerným slnkom, pozrel na záhradku, odkiaľ znel krik vrabcov a vzdialený ruch dediny. Potom sa obrátil k svojmu hosťovi a chcel mu povedať: „Boh je tu s nami, nevnímaš to?“ - Ale povedať mu to nemohol. Mladý človek sa medzitým zdvihol, namrzený, že kňaz je už starý sklerotik s dlhým vedením a rýchle odchádzal hľadať inde.
Každé miesto nášho sveta svedčí o prítomnosti Božej. Všade sme obklopení prítomnosťou jeho Ducha. Boží hlas nás všade oslovuje. Ale rozprávanie Starého zákona o zážitku proroka Eliáša na hore Horeb svedčí, ako ľahko je možné Boží hlas prepočuť. Prorok čakal, že zaznie v búrke, hrome, blesku, ale bolo to inak než čakal. Až v tichom vánku bol Boh. Tak je to i dnes. Nie v senzačných udalostiach, ale v tichých zážitkoch hovorí hlas Boží, vanie Duch svätý.
Lenže práve toto my dnes tak málo vieme: stíšiť sa, zamyslieť sa. Započúvajme sa do postrehu zo sviatočnej chvíle počas dovolenky:
„Sedel som na brehu jazera a nechal som na sebe pôsobiť svet pokoja pred sebou. Postupne som začal vnímať, že časť toho obrazu je pokojná, statická - pás lesa vzadu za hladinou; ale časť obrazu je v stálom pohybu, dynamická - vlny na hladine, lúky u brehu, oblaky na oblohe. I v mojom vnútri je to podobné - niekedy pokoj, inokedy rušno až búrlivo.
A potom mi napadlo: Tu predo mnou je hybnou silou všetkého vietor. Aká je to sila, čo hýbe mojim životom? Je to vietor Ducha Božieho? Alebo sú to búrlivé nápory pokušení?
A tu sa zrodila v mojej mysli spontánna modlitba. Modlitba veľkej sily a vrúcnosti: „Duch svätý, vánok Boží - ty ma veď, aby mnou nezmietala žiadna zlá víchrice.
Ako dlho tento zážitok blízkosti Boží trval, neviem. Snáď len okamžik. Ale teraz už viem: celá príroda je popri svojej reality takým obrazom, podobenstvom. Niečo ako plagát, ktorý hlasá blízkosť stvoriteľskej inteligencie. Príroda hovorí. Príroda spieva chválospev na svojho Tvorcu.“
„Vo všetkých veciach hľadaj Boha“ - radil už v 16. st. svätý Ignác z Loyoly. A kto jeho rady počúvne, tomu je ľahko milovať Stvoriteľa.
Boh sa prejavuje vždy inak. Niekedy cítime, že je nám úplne blízko. Prežívame nejakú udalosť a je nám jasné: Tu bola ruka Božia. A inokedy sa s bázňou pýtame: Čo nás Boh opustil úplne? Prečo nám nepomôže?
Často musíme čakať ako Eliáš, až sa všetko okolo nás upokojí, aby sme pocítili vanutie Ducha svätého.
Niekedy musíme skladať drobné udalosti života dohromady ako mozaiku, aby sme uvideli obraz Boží pomoci.
Nie je nám ľahko stíšiť sa, počúvať. Sme ľudia zamestnaní, príliš zamestnaní. Musíme sa stále v každej chvíli dňa rozhodovať medzi množstvom vecí, ktoré by sme mali hneď urobiť. Volíme spravidla to, čo nám viac vyhovuje a zostáva nám vo vedomí nedobrý pocit z toho, čo sme neurobili. Je to tým, že Boha nepočúvame, neradíme sa s ním.
V svojich predstavách radi pozeráme na Boha ako sudcu, ako pomstiteľa, ktorý by sa mal zjaviť v oblakoch a uviesť veci sveta radikálne do poriadku. A sme znepokojení, že sa nezjavuje, že sa na to a ono môže „len tak dívať“, - že tu nie je.
Sme na tom ako Peter. I my bojujeme často s protivetrom, s nocou, so strachom zo strašidiel. Aj nás často zavolá Boží hlas: „Poď za mnou.“ Hlas Pána zlomí strach a my ako Peter ideme nad vodami života, nad hĺbkami strachu. A ako Peter nebývame dôslední. Začneme pochybovať, začneme sa báť a začneme sa topiť. Ešte dobre, ak dokážeme hneď volať s Petrom: „Pane, zachráň nás, hynieme!“ - A Pán nás ako Petra, podrží.
Začneme s volaním k Pánovi hneď ráno, hneď pri prebudení. Ako vstávame, ako sa obliekame, zverujeme do ruky Pána všetko, čo máme v ten deň pred sebou: „Pane, nech dnes v ruchu dňa neprepočujem tvoj hlas. Nech sa dám viesť tvojim Duchom, aby som všetkým, čo budem dnes robiť, pomáhal k rastu tvojho kráľovstva dobra, pravdy a krásy. Chcem dnes vyjsť z domu spolu s tebou. Ak si budem pamätať, že ty si so mnou, že vo všetkých ľuďoch sa stretávam s tebou, potom dokážem byť vľúdnejší. Bude sa mi lepšie pracovať. Budem pokojnejší. Ako apoštol Pavol, i ja dnes všetko zmôžem v tom, ktorý mne posilňuje.“
Vo všetkých dobách - od časov Eliášových po našu súčasnosť - sa ľudia stále znovu pýtajú: Ako môžeme zažiť prítomnosť Božiu, kde sa v našom živote môžeme stretnúť s Bohom?
Na tu otázku nie je jedna odpoveď, rovnaká pre všetkých ľudí. Každý musí hľadať po svojom, ale dnes sme tu počuli dve odpovede, ktoré stoja za pozornosť. Proroka Eliáša a apoštola Petra.
Starozákonný prorok nám povedal: Ticho je začiatok dobrého počutia. Duch Boží prichádza ako tichý vánok.
Evanjelium nám povedalo, že Boh nám ide v ústrety i uprostred búrky, uprostred protivenstva. Len ide o to, aby sme nestratili Pána z očí, aby sme neprepočuli jeho volanie: „Poď za mnou.“
A ako radostné bolo, keď sme v evanjeliu počuli, že Pán nielen napomína topiaceho sa: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ - Ale tiež to ako Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho.
I nám sa to podarí ak si udržíme aspoň správny smer - smer k Pánovi.
Kresťan sa nemá čoho báť. I nám dáva Pán svojho Ducha, i nám naťahuje ruku v ústrety.
Makov, 9.8.3026
Pozrite tiež: