Iz 55,10-1, Rím 8,18-23, Mt 13,1-23
Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú. ¨
Vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz.
Viď Rim 8,18-23
Je dobré, ak nad podobenstvom o rozsievačovi uvažujeme o tom, akú pôdu nájde semeno Slova, keď padne do nášho srdca. Uchytí ho Zlý, uschne pri prvej nepríjemnosti, udusia ho starosti, alebo prinesie hojnú úrodu...? Obvykle však nakoniec iba viac-menej skrúšene a rozpačito skonštatujeme, že tá pôda nášho srdca býva taká všelijaká, a ideme ďalej. Ak si ale všimneme širší kontext podobenstva, môžeme ešte lepšie pochopiť nielen toto Slovo, ale i Rozsievača, ktorý nám ho zvestuje, a žasnúť nad jeho veľkorysosťou a nekonečným milosrdenstvom.
Okolo Ježiša sa zhromažďujú veľké zástupy, ale asi sotva možno hovoriť o ktovieakom úspechu. Ľudia sa síce nadchnú pre zázraky, ale na ceste viery sa nepohnú dopredu ani v tých mestách, kde videli najviac znamení (viď Mt 11,16-24).
Farizeji ho obviňujú, že vyháňa zlých duchov mocou kniežaťa zlých duchov (viď Mt 12,24), nástojčivo žiadajú od neho znamenie (Mt 12,38) a už začínajú uvažovať o tom, ako ho zahubiť (viď Mt 12,14). On však predsa rozsieva ďalej. Štedro, milosrdne, s láskou a všade – aj na kraj cesty, do skalnatej pôdy, či do tŕnia. A vie celkom iste, že bude zlikvidované nielen jeho zrno, ale i on sám.
Z ľudského pohľadu by sme to označili za číre plytvanie. Koľkokrát sme už i po menšom neúspechu „praskli dverami“ s tým, že „to už nemá význam zbytočne sa namáhať“. Koľkokrát sme už nad niekým „zlomili palicu“ s predsavzatím: „Už sa s ním nebudem baviť!“ Boh sa ale nebojí plytvať so svojím Slovom a so svojou láskou.
Nie je teda od veci pri podobenstve o rozsievačovi zamyslieť sa i nad tým, ako ja rozsievam dobro okolo seba. Rozhodím ho iba tam, kde sa rysuje poznateľný výsledok (aspoň v podobe vďačnosti), alebo aj tam, kde mu hrozí, že bude (bez poďakovania) pozobané, spálené, udusené...?
Aj toto je súčasťou pôrodných bolestí stvorenia, ktoré čaká na svoje vykúpenie (viď Rim 8,18-23) A práve svojím vytrvalým rozsievaním dobra môžeme toto vykúpenie priblížiť.
Pozrite tiež: