Sk 8,5-8.14-17, 1. Pt 3,15-18, Jn 14,15-21
Medzi otázky, ktoré sú dôležité, ak nie najdôležitejšie pre náš život, patrí aj otázka, v čom spočíva podstata nášho náboženstva.
Každý z nás by možno vedel odpovedať na túto otázku. Niekto by povedal, že základ náboženstva spočíva v zachovávaní Božích príkazov, alebo vo sviatostnom živote, alebo v modlitbe, alebo v konaní dobrých skutkoch, alebo v službe blížnemu, alebo v láske k Bohu. Každá takáto a podobná odpoveď by bola pravdivá.
Existuje však nejaká všeobecná odpoveď, platná pre každého a vyjadrujúca podstatu náboženského života?
Jednoznačnú odpoveď nám dáva Ježiš Kristus. Jeho slová: Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.
Ďalej: V ten deň spoznáte, že ja som v svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás.
Ježiš nám hovorí, že podstata nášho náboženstva spočíva v tom, že v nás prebýva Boh. Však to vyzerá veľmi mysticky!
Je to však vyjadrenie, ktoré má nepredstaviteľnú hodnotu a ktoré ľudia do príchodu Pána Ježiš nepoznali. Ľudia v Boha verili. Pokladali ho za Stvoriteľa sveta, Vládcu nad svetom. Pokladali ho za toho, koho treba poslúchať a prosiť o pomoc. Bola im však vzdialená myšlienka, že by Boh mohol bývať v nich.
Aj vy starší si pamätáte, že náboženstvo vám bolo predstavované ako ochota veriť v Boha, poslúchať Boha a báť sa Boha. Takýto vzťah k Bohu mal svoju veľkú hodnotu. Pomáhal ľuďom prežiť statočne ich život, ale zároveň mu chýbal práve ten vnútorný rozmer, tá viera, že Boh nie je len niekde v nebi, ale že prebýva v mojom vnútri. Preto Ježišovo posolstvo posúva náboženstvo z oblasti rozumovej viery a vonkajších prejavov do oblasti nášho srdca, nášho myslenia, k podstate našej bytosti. Nové je to, že človek nemusí hľadať Boha mimo seba, ale Boh je v ňom, prebýva v ňom, je súčasť jeho bytosti. To, čo sv. Pavol vyjadruje slovami: Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch” (1 Kor 3,16)?
Možno niektorí poviete, že tá staršia predstava Boha bola lepšia, lebo viedla ľudí k tomu, aby sa báli Boha a preto konali menej zlých skutkov, ako to vidíme dnes. Na tento argument sa dá odpovedať aj tak, že všetky zlé skutky, ktoré vidíme dnes, existovali aj v minulosti. Nie je to nič nové pod slnkom. Ľudia aj vtedy prestupovali všetky Božie prikázania, nenávideli sa a bojovali medzi sebou. Rozdiel medzi minulosťou a súčasnosťou je azda ten, že máme média, ktoré nám približujú strašné veci, ktoré človek pácha. A človek má aj väčšie technické prostriedky na ničenie jeden druhého.
Tiež v tom, že ľudia si dnes viac uvedomujú svoju slobodu a nemajú radi obmedzenia. Nemajú radi, keď ich obmedzuje spoločnosť a často odmietajú Boha tiež preto, lebo sa nechcú nikoho báť a nikoho poslúchať. Preto aj keby sme sa usilovali všetkými možnými spôsobmi predstavovať aj naďalej Boha, ako prísneho a spravodlivého sudcu, ktorý striehne na každý náš zlý skutok, bolo by to síce napr. pre kazateľov ľahšie, ale efekt by nebol ten, že by ľudia lepšie žili, ale ten, že by Boh stratil ešte viac na svojej hodnote.
Lekár hovorí: Keby som ja kázal, tak by sa ľudia odvrátili od hriechu. Dopĺňa: Hovoril by som im ako je narušená hriechom ich imunita, ako sú potom naklonení na psychosomatické choroby... Má pravdu. Lenže často človek vie, že si škodí a napriek tomu to robí.
My máme predstavovať takého Boha, akého nám ho predstavil Ježiš. Boha, ktorý nás miluje a prebýva v nás. Lebo aj v medziľudských vzťahoch dokážu viac tí ľudia, ktorí milujú, napr. rodičia pri výchove svojich detí, ako tí, ktorí sú prísni a nezdravo spravodliví. Dieťa sa lepšie rozvíja, keď nosí v sebe lásku svojich rodičov, ako keď vo svojom srdci nosí len strach. Také dieťa bude slobodnejšie a radostnejšie poslúchať aj príkazy rodičov. A aj v náboženskej oblasti dokáže viac, ktorý pozná milujúceho Boha ako trestajúceho.
Tu je problém: Môj, ako to vysvetliť, váš, ako to načítať. Boli ste zaľúbení, stále ste mysleli na toho druhého, rozmýšľali ste na „dvoch kanáloch“. Na jednom bolo to čo ste robili, na druhom bol objekt vašej lásky. Pritom vás to neochudobňovalo, ale obohacovalo.
Poznám kňazov rehoľníkov z Poľska, dvojičky. Jeden z nich išiel na teológiu, druhý to nevydržal a po dvoch rokoch zanechal VŠ a šiel za nim. Jeden prišiel na Slovensko. Aj keď boli vzdialení, naraz mali napríklad nádchu. Veľmi sa podobajú. Vo farnosti kde pôsobil prišiel za nim brat. Farníci to nezbadali, len hovorili: Už vedel lepšie po slovenský a dnes to bolo horšie. Tito kňazi – dvojičky hovoria, že sú neskutočne spojení aj v myšlienkach.
Poznáte aj veľké spojenie matky s deťmi. Matka vždy zastáva dieťa, spolu s ním trpí.
Pán biskup Baláž bol na večeri s pápežom Jánom Pavlom II. s ktorým sa poznali dávno predtým. Pán biskup o pápežovi povedal: Je stále v spojení s Kristom. Mal som pocit, že aj Ježiš je medzi nami.
Čo sa teda od nás žiada? Predovšetkým si musíme uvedomiť, že naša veľkosť nespočíva v tom, čo máme, čo robíme, ale v tom, že sme chrámom Božím. Ďalej máme vedieť, že všetky naše slobodné prejavy majú vychádzať z tohto faktu, že ak žijem s Bohom, musím konať dobro. Pýtam sa či city ktoré mám sú podľa Pána Ježiša, či moje myšlienky sú jeho myšlienkami.
Napokon aj všetky obmedzenia, ktoré nám Boh dáva, a všetky príkazy, ktoré musíme zachovávať, nie sú obmedzením našej slobody, ale preto aby sme sa nestali otrokmi niečoho a niekoho. Zameriavajú našu slobodu tým najlepším smerom, ktorý by sme vlastnými silami neobjavili.
O náboženstve majú ľudia také názory, aké im ponúknu tí, ktorí sa za nábožných pokladajú. Prispievajme svojimi názormi, ale predovšetkým svojim životom, aby mali o náboženstve také predstavy, ktoré im pomôžu zamilovať si naše náboženstvo. Samozrejme, najskôr si ho musíme zamilovať my.
Turzovka, 10.5.2026
Pozrite tiež:
Deti: