Sof 2,3;3,12-13, 1 Kor 1,26-31, Mt 5,1-12a
Ježiš videl veľké zástupy... pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich...
Komu sú vlastne určené blahoslavenstvá? Zástupom, alebo iba učeníkom? Všetkým, alebo iba niektorým? Sú blahoslavenstvá „povinné“ pre všetkých Kristových nasledovníkov, alebo sú „dobrovoľné“, pre tých, ktorí chcú byť v nasledovaní „radikálnejší“?
Nuž, môžeme sa spýtať: Komu je určená blaženosť? Všetkým alebo iba niektorým? Je radosť pre človeka povinná, alebo je dobrovoľná iba pre tých, ktorí chcú žiť život akosi „plnšie“?
Kto nájde odpoveď na túto otázku, vie si odpovedať aj na tú prvú a možno zistí, že nedosiahne pravú radosť ten:
- kto ju stotožňuje s tým, čo vlastní;
- kto ju meria podľa intenzity príjemných emócií;
- kto si myslí, že si ju vynúti tým, že bude mať vždy posledné slovo;
- kto si ju zamieňa zo samoľúbym uspokojením zo splnenia všetkých predpísaných povinností;
- kto chce byť majiteľom a správcom tých, ktorých miluje;
- kto si ju mýli s vynúteným poriadkom a rešpektom;
- kto si ju pletie s pohodlnými a bezbolestnými riešeniami situácií.
Radujte sa a jasajte...! – Z gramatického hľadiska je to rozkaz. Žeby teda jedenáste prikázanie...?
V tom prípade možno teda považovať za hriech, ak v srdci nemám radosť...?
Ozaj, je pre kresťana povinné radovať sa a jasať, alebo je to len odporúčanie pre nadšených dobrovoľníkov...?
Pozrite tiež: