Uvedenie do bohoslužby:
Pán Ježiš nás učí, že zo všetkého je najpotrebnejšia láska.
Lenže skúsenosť nášho života, ako by túto požiadavku vyvracala. Mnohí uvažujú: Kam by človek došiel, keby chcel v živote vystačiť len s láskou!
Dnešné Božie slovo chráni primát lásky; len ona dáva veciam života pravú hodnotu.
Rozpomeňme sa v srdci na naše hriechy proti láske a verejne ich ľutujme.
Uvedenie do čítaní:
- 1 Kráľ 17,10-16
Čítanie zo Starého zákona nás chce dnes uistiť, že keď niečo darujeme, nestrácame tým. Darcovi sa vracia vždy viac, než dal.
- Hebr 9,24-28
Druhé čítanie porovnáva Krista so starozákonným veľkňazom: čo veľkňazi vo svojich obetách len naznačovali, to Pán Ježiš uskutočnil raz navždy, keď obetoval seba samého.
- Mk 12,38-44
V evanjeliu budeme počuť, že Boh nás nehodnotí podľa veľkosti skutkov, ale podľa veľkosti lásky.
SKUTOČNÁ ZBOŽNOSŤ - SVÄTOSŤ
Minulú nedeľu sme mali Slávnosť Všetkých svätých a aby sme si nedali zatieniť dôležitý odkaz tejto slávnosti „dušičkami“, pripadne nenechali ho upadnúť do zabudnutia, uvažujme nad dnešným Božím slovom z pohľadu potreby svätosti.
Túžba po svätosti bola v každej dobe hnacím motorom mnohých členov Cirkvi a zároveň bola veľkým prínosom pre spoločnosť. Spomeňme si na Matku Terezu, Jána Pavla II. Vidíme koľko urobili pre Cirkev a zároveň pre celý svet.
Táto túžba byť svätým je nutnou požiadavkou pre každého kresťana a priznajme si, občas sa vynára na povrch z hĺbky nášho srdca.
Dnes preto uvažujme nad posolstvo Božieho slova z pohľadu zlej a správnej zbožnosti – tým nad cestou k svätosti.
Svet pozná dodnes zbožných ľudí v dvojakej podobe, ako to ukázal už Pán Ježiš: Jedna je odstrašujúca podoba – predstieraná zbožnosť, zbožné pretvárky farizejov všetkých storočí. Tí zneužívajú náboženstvo k svojim sebeckým cieľom: buď k politikárčeniu, alebo k ťahaniu peňazí z dôverčivých ľudí. Nič im nie je sväté. Predstierajú zbožnosť, len keď im to niečo vynesie. Koľko politikou pred voľbami zverejňuje svoje fotografie z prvého svätého prijímania a deklarujú, že boli aj na birmovke.
Týka sa tá výčitka len farizejskej zbožnosti lakomých kňazov, ktorými ide len o peniaze? Vedie nás slovo Boží dnes len k tomu, aby sme také zjavy zneužívania náboženstva v cirkvi hlasite pranierovali, ukázali na ne prípady prstom: „Áno, tam a tam je taký kňaz...“ Alebo sa to týka tiež nás, že radšej vykonáme „dlhé modlitby“ - ideme radšej do kostola, než aby sme šli pomôcť blížnemu, ktorý je v núdzi?
Úradník, ktorý mal v obci na starosti opatrovateľskú službu hovorí: „Myslel som, keď sme s tým začínali, že sa nám budú hrnúť predovšetkým veriaci ľudia, katolíci, ale oni nič. Máme toľko nevládnych ľudí, ktorí si nemôžu ísť sami nakúpiť, ktorí sú osamotení, ležia a potrebujú, aby ich niekto navštívil, pohovoril s nimi; - ktorí by boli vďační, keby im niekto občas prišiel prečítať niečo z knihy alebo z novín. Keď našich veriacich žiadame o pomoc, hovoria nám, že dobré skutky sa za peniaze nerobia - za tú opatrovateľskú je odmena. Lenže, oni to nerobia ani za peniaze, ani zadarmo. Do kostola chodiť majú čas, na púť majú čas, ale doniesť babičke v susedstve mlieko, na to už čas nemajú.“
Čo myslíte, mal ten úradník pravdu?
Samozrejme, nie je to tak u všetkých ľudí. Ale bojme sa, aby sme niekedy tiež tak nekonali. Boh dáva prednosť láske k blížnemu pred obetou – v niektorých prípadoch i pred účasťou na nedeľnou bohoslužbou.
Druhá podoba zbožnosti je zbožnosť dvoch vdov z dnešných čítaní Božieho slova: vdovy zo Sarepty a zbožnosť vdovy u chrámovej pokladnice. Obe sa pokojne delia o posledné v dôvere, že Boh neopustí toho, kto dáva z lásky.
Všimnime si, Pán Ježiš nepovedal: Robte tak aj vy. To by mohol byť niekedy hazard a nezodpovednosť! Povedal: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Poukazuje na obetavosť, lásku k Bohu i ľuďom, ktorá by mala byť pohnútkou konania. Nebyť sebeckí ako farizeji, ale myslieť i na iných ako obe vdovy. Farizeji mali pred očami iba seba, vdovy mysleli na Boha a blížnych.
Hovorí sa: Slova povzbudzujú, príklady tiahnu. Spomenul som už dnes matku Terezu, ktorá dostala v roku 1979 Nobelovu cenu mieru. Všimnime si jej zbožnosť.
Osemnásťročná maturantka zo Skopje, - rodičia Albánci, - sa pod dojmom dopisov krajana z indické misie rozhoduje, že si za životné povolanie zvolí tiež prácu v misiách. Odchádza do Indie. V Kalkate vyučuje zemepis na misijnej dievčej škole v krásnom penzionáte pre dievčatá z bohatších rodín.
Neskôr prichádza k druhému rozhodnutiu: opustí pohodlie školy, zamestnanie, ktoré ju bavilo a kde mala úspechy, a pod dojmom toho, čo vidí v uliciach Kalkaty, žiada pápeža o pozbavenie sľubu žiť v kláštore, aby sa mohla celá venovať tým najúbohejším na ulici.
Jedna rodina indických katolíkov jej dáva k dispozícii svoj dom a Tereza do nej začína znášať deti, ktoré nachádza na ulici: novonarodeniatka odhodené do popolnice, malé tuláčky, ktorí nemajú alebo nepoznajú rodičov. Jej bývalé žiačky zo školy sa k nej pridávajú, a tak vzniká domov a škola pre opustené deti.
V uliciach indického veľkomesta ležia nielen odložené nemluvňatá, aby ich v noci zožrali krysy, ale i starí a nemocní, ktorí už boli rodine na bremeno. Matka Tereza si vyprosí od vládneho úradníka opustený chrám pohanské bohyne Kálí a urobí z neho dom umierajúcich. Aby tí chudáci mohli aspoň ľudsky umrieť, keď nemohli ľudsky žiť. Aby aspoň pred smrťou zažili trochu lásky, že sa o nich niekto zaujíma, že niekomu stoja za to, aby sa im venoval, že majú cenu.
Dnes má dielo spolupracovníkov Matky Terezy domy v mnohých mestách indických, amerických, austrálskych, afrických i európskych. Aj u nás. Majú detské domovy a školy pre chudobných, majú nemocnice, kolónie pre malomocných. Všade na svete, kde je bieda ľudí najhoršia a najzúfalejšia, tam idú stovky sestier Matky Terezy, aby pomáhali. Hovoria im „misionárky lásky“.
Niektorí hovoria: Na svete umiera ročne hladom statisíce detí, statisíce ľudí opustených, statisíce malomocných. čo to znamená, keď títo horlivci zachránia niekoľko jedincov? To musia vyriešiť vlády, štáty, medzinárodné organizácie!
Ale Matka Tereza na to odpovedala: „Vlády to doteraz nevyriešili. Len nech sa do toho dajú, potom pôjdeme slúžiť inde. Ale ľudia žijú a umierajú teraz. Teraz máme každý pomáhať, ak len sami môžeme.
Chudobní potrebujú nielen naše peniaze, ale i našu lásku. Dávajú nám za to viac, než im dávame my, - hovorila Matka Tereza.
Pomoci blížnym sa Matka Tereza venovala až do posledných chvíľ. Zomrela 5. septembra 1997 vo veku 87 rokov v Kalkate v Indii.
Svojou prácou si vyslúžila uznanie a obdiv. V roku 1971 získala od pápeža Jána XXIII. cenu mieru, o rok neskôr Néhruovu cenu za šírenie medzinárodného mieru a pochopenia. V roku 1979 sa stala laureátkou Nobelovej ceny za mier a v roku 1992 dostala cenu UNESCO za výchovu k mieru.
Dňa 6. júna 1997 udelili Matke Tereze za jej celoživotnú misiu Zlatú medailu amerického Kongresu, najvyššie ocenenie zákonodarného zboru USA.
Šesť rokov po jej úmrtí, 9. októbra 2003, ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahorečenú.
Ale ako dôjsť k tej živej viere v Ježiša? Väčšina ľudí, i katolíkov, tu živú vieru nemajú. ako im pomáhať, - pýtali sa Terezy ľudia. Odpovedala: „Tým, že ich privádzame k ľuďom. Len cez človeka nájdeš Krista. Cesta k viere a k Bohu vedie cez našich blížnych. Je to preto, že Krista dnes nemôžeme vidieť osobne, že jemu osobne nemôžeme vyjadriť svoju lásku. Ale svojich blížnych, ľudí okolo seba, tých vidieť môžeme. Môžeme im preukazovať svoju lásku, ktorú by sme inak zahoreli k Pánu Ježišovi, keby sme sa stretli tvárou tvár s ním. Choď pomôcť blížnemu a mysli na to, že je to Kristus, ktorého stretávaš - to je môj recept na živú vieru,“
Každý kresťan by sa mal cítiť zaviazaný pomáhať všade tam, kde je bieda a nemohúcnosť, veď nám to prikázal sám Pán Ježiš.
On predsa povedal, že v hodine smrti budeme, ty i ja, súdení podľa množstva činov z lásky, podľa toho, čo sme urobili pre chudobných medzi nami. Dávať čo vládzeme, možno to bude iba vdovin groš.
Turzovka, 8.10.2015