Nm 6,22-27, Gal 4,4-7, Lk 2,16-21
Pred ôsmimi dňami sme slávili Svätú noc.
Presne vtedy, keď je noc najdlhšia v roku a keď všetko čaká v zimnom zmeravení, kresťania oslavujú novú éru vzťahu k Bohu - nový začiatok. Sám Boh sa v Ježišovi Kristovi bezvýhradne postavil na stranu človeka, ba na jeho miesto. A posolstvo Vianoc je presne o tom. A chce nám povedať: Ak sa Boh sám odvážil zaujať tvoje miesto, odváž sa aj ty byť tým, čím si!
Byť tým čim máme byť nám pomôže orientovať sa v troch rovinách. Vysporiadať sa s tým: Čo bolo, kde som, čo príde?
- Čo bolo?
Sme „pozostatok“ minulosti. Tvorí nás minulosť. Nesieme si gény, vedomosti, úspechy aj pády. Pády odovzdajme Bohu, do jeho milosrdenstva vo forme pokánia (i spovede), aby nás nezaťažovala minulosť.
- Kde som?
Čo som zo seba urobil? Každý, kto neklame sám seba, si bude musieť priznať: V porovnaní s tým, čím by som mohol byť, si niečo – a možno aj nejaké veci – dlhujem.
Zároveň si môžem povedať: Boli predsa Vianoce! Vianoce aj pre mňa! Ježiš prišiel, aby všetko obnovil, dal všetkému nový začiatok. Pripomíname Ježišovu matku, Pannu Máriu, ktorá bola v tom začiatku a všetko zvládla. Dnes zároveň začíname nový rok. Dni ako tieto nás nútia zastaviť sa, nielen bilancovať, ale aj začať.
A kedy, ak nie teraz, je miesto pre ten nový začiatok, ktorý nám priniesla vianočná noc.
- Čo príde?
Na čo som predurčený? Otázky vyzerá fatalisticky. Môžeme to načítať takto: Akú cestu mi pripravil Boh – nebeský otec. A uvedomiť si, že to je tá najlepšia cesta!
Tu by sme sa mali na začiatku nového roka viac pristaviť.
Nemali by sme sa príliš povrchne poliehať na šťastie, alebo vyhovárať na smolu. To čo príde nie je vecou šťastia, alebo nešťastia! Otázka musí teda znieť: Čo odo mňa čaká Boh?
Ale ako začať? Možno odpoveď je u tej, ktorá stojí nad týmto prvým dňom Nového roka: Panne Márii. Takže všimnime si tú, ktorá je bližšie k tajomstvu toho nového začiatku ako ktokoľvek iný. Áno, ktoré dala Bohu sa stalo sa stalo začiatkom nového vzťahu Boha s nami ľuďmi. Boh začal novú éru vzťahu k človekovi prostredníctvom súhlasu, ktorý mu dala.
Nemali by sme si to predstavovať príliš romanticky - bezproblémovo. Mária sa sama najprv musela naučiť dešifrovať Božie stopy vo svojom živote, jeho volanie, výzvu, aby sa mohla stať tým, čím ju Boh zamýšľal byť.
Ako rozlúštiť svoje vlastné smerovanie života, objasňuje stredoveká legenda, ktorá bola neskôr často zobrazovaná v umení. Podľa tejto legendy, keď k Márii prišiel zvestujúci anjel, Mária čítala Bibliu. Naučila sa pochopiť svoj vlastný život, svoj cieľ a budúcnosť zo starých príbehov o Bohu. Čítala, aké príbehy zažili ľudia s Bohom od Abraháma. A potom si položila otázku, či tento Boh, ktorý je často taký blízky, ale rovnako často vzdialený a tajomný, má pre ňu možno aj takýto osobný príbeh.
Mária bola požiadaná splniť náročnú úlohu, preto o veciach premýšľa, mnohé veci iba tušila. Nič jej nebolo položené ako na tanieri. Mária bola povzbudená príbehmi o Bohu v Biblii, naučila sa dôvere v Boha a tak sa stala tým, kým mala byť.
Boh nás so svojou výzvou čaká na každom meste. Aj na Himalájach. Povedzte či nie?
Izraelčan Nadav Ben Yehuda sa stal prvým horolezcom na svete, ktorý sa preslávil tým, že NEVYLIEZOL na Everest.
V roku 2012 cestou na vrchol zazrel umierajúceho tureckého horolezca.
Nadavovi zostávalo už len 300 metrov, aby pokoril najvyššiu horu sveta, ale doslova sa na to vykašľal a Turka zniesol dole na pleciach, čo mu zachránilo život.
Sám Nadav k tomu povedal: Muža, ktorý ležal na skale som spoznal, bol to Aydin Irmak z Turecka, zoznámili sme sa v tábore. Bol v bezvedomí, nemal rukavice ani kyslík. Dokonca zložil aj helmu. Vzdal to a čakal na koniec. Ostatní prechádzali okolo neho, ale ja som si uvedomil, že ak to urobím tiež, určite zomrie. Vedel som, že sa musím pokúsiť ho zachrániť.
Podľa Nadavových prepočtov mu vtedy zostávali na vrchol necelé štyri hodiny. „Moje myšlienky boli odrazu šialené: choď hore, odfoť sa s vlajkou a hneď sa vráť dole," hovorí Nadav. - A potom som si uvedomil, že Aydin je na tom veľmi zle, že sa môjho návratu už nedožije. Situácia bola v každom prípade „stratová": vyšiel by som na horu s vedomím, že som pre túto osobu neurobil, čo som mohol. A ak s ním začnem zostupovať dolu, nielenže prídem o možnosť vystúpiť na vrchol - na vrchol sa možno už nedostanem. Všetky tieto myšlienku blikali v mozgu v zlomku sekundy. Ale keď sme slúžili v izraelskej armáde, boli sme naučení nikdy nenechať človeka v problémoch. A tak som sa rozhodol, ako som sa rozhodol.“
Nadav Ben Yehuda zahájil deväťhodinový zostup. Tureckého horolezca niesol na sebe. Ten bol našťastie celý čas v bezvedomí. Prečo našťastie? Pretože vo chvíľach, keď sa mu vracalo vedomie, kričal bolesťou a to zostup iba sťažilo.
„Pomaly, veľmi pomaly sme zostupovali dolu. Bol som zúfalý, pokazila sa mi kyslíková maska."
Keď cestou narazili na ďalšieho umierajúceho horolezca, bolo mu jasné, že zachrániť ich oboch nezvládne.
Nadav Ben Yehuda doslova reval na všetkých okoloidúcich alpinistov, prosil ich podeliť sa o kyslík. Väčšina odmietla. Trochou kyslíka, ktorý predsa len dostal, sa mu podarilo prebrať druhého horolezca v bezvedomí. Spolu potom dotiahli tureckého horolezca do tábora, odkiaľ ich helikoptérou okamžite evakuovali do Káthmándú. Všetci traja museli byť hospitalizovaní.
„Mal som na výber - stať sa najmladším Izraelčanom, ktorý zdolal Everest, čo by mi veľmi pomohlo v kariérnom raste, alebo skúsiť zachrániť ľudský život. Zvolil som druhú variantu a podarilo sa mi to."
Pri výstupe Ben Yehuda, ktorý sa mal stať najmladším Izraelitom, ktorý vystúpil na Everest, pomáhal ďalším dvom horolezcom - z Gruzínska a z Veľkej Británie.
Všetci traja alpinisti mali značné omrzliny. Nadav Ben Yehuda, ktorý musel pri svojej záchrannej akcii často dávať dole rukavice, bol na tom najhoršie a prsty mu museli zachraňovať chirurgovia.
Nadav nikdy nehovorí o čase, keď sa uzdravoval - najťažšej časti jeho života. „Chcel som sa vrátiť k tomu, čo robím rád." Odvtedy som už vyliezol na pár „kopcov". Napríklad na Kilimandžáro, kde požiadal svoju priateľku o ruku.
Nadav začal na Himalájach nový život. Kde ho začneme, my?
Turkov, 2025