Uvedenie do bohoslužby:
Blaise Pascal napísal: „Je nebezpečné, keď sa človeku zdôrazňuje, že je podobný zvieraťu, bez toho aby sa mu zároveň ukázala jeho veľkosť.
Ešte nebezpečnejšie je, keď sa poukazuje na jeho veľkosť, bez toho, aby sa poukázalo na jeho malosť.
My sa tu nedeľu, čo nedeľu schádzame, aby sme v zrkadle Božieho slova správne videli svoju veľkosť i malosť.
Uvedenie do čítaní:
1. Am 7,12-15
Aby sme porozumeli dnešnému starozákonnému čítaniu, pripomeňme si, že Betel bola vtedy oficiálna kráľovská svätyňa severnej izraelskej ríše. Chrámoví vládni kňazi vyháňajú proroka, pretože si ich dovolil kritizovať. - Ako sa správam ja, keď ma niekto kritizuje, keď si niekto dovolí mať iný názor, než mám ja?
2. Ef 1.3-14
Druhé čítanie je ukážka, ako by sme sa mali modliť. Dokážeme i my pri všetkých ťažkostiach zostať srdcom spojený s Kristom?
3. Mk 6,7-13
V evanjeliu dnes čítame, že Boh stále posiela medzi nás svojich poslov, že stále vzbudzuje prorokov, ľudí, ktorí hovoria z vnuknutia Ducha svätého. Ide len o to, či rozoznáme Boží hlas v hlase iných.
Máme svedčiť?
Istotne má každý z nás svoju skúsenosť s tým, ako nás niekto niekedy poslal čosi vybaviť, urobiť, či povedať. Naša ochota závisela od toho, či nám toto poslanie bolo príjemné alebo nepríjemné, dobrovoľne prijaté alebo nanútené, prikázané.
Záležalo tiež od toho kto nás o to požiada. Ak je to niekto kto nás má rád a my jeho, tak to ochotnejšie vybavíme. Viac sa snažíme.
Prvé čítanie: Amosa vyháňajú. Ten sa vyhovára, ale plní si povinnosť, lebo ho poslal Boh!
V dnešnom evanjeliu sme tiež počuli o poslaní. Pán Ježiš si zavolal Dvanástich a poslal ich hlásať evanjelium, radostnú zvesť. Poslal ich svedčiť o ňom. Nakoniec slovo apoštol – apostoleion – znamená poslaný. Nebolo to jednoduché. Pán im predpovedá ťažkosti!
Zdá sa, že idú ochotne a obetavo. S nasadením života. Drvivá väčšina za svedectvo evanjeliu, aj položila život.
Niektoré pokyny Pána Ježiša by sa nám mohli zdať akoby vzdialené, dnešnej dobe nezrozumiteľné. Veď apoštolom hovorí: „Neberte si na cestu nič: ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze, ani dvoje šiat...“
To sú samozrejme inštrukcie pre vtedajšiu dobu. Ako tomu správne porozumieť? Ale čo iné znamená nebrať si okrem palice nič, ak nie to, že apoštoli sa nemajú spoliehať na seba a na svoje technické pomôcky?!
Znamená to veriť pomoci zhora! Ježiš zveruje apoštolov Božej prozreteľnosti. Učí ich rátať s ňou. Ježiš pozná schopnosti aj slabosti svojich apoštolov. A práve preto žiada od nich zveriť sa do Božej prozreteľnosti. Raz im povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ Chce teda, aby si uvedomili, že hlásajú nie seba, ale toho, ktorý ich posiela. Oni sú prostriedkom, nie cieľom ani zárukou. Nič ľudské im v tom nemá brániť. Hlásať Krista nie je turistika ani výlet. Nemajú si brať nič, čo by im prekážalo. Nemajú byť ani naviazaní, ani odkázaní na svoje sily, ale na milosť Božiu. Apoštoli sa teda spoľahli, šli a hlásali, že treba robiť pokánie. A svätý evanjelista Marek dodáva, že sa im darilo, že vyhnali mnoho zlých duchov a uzdravovali. Bolo to Božie slovo s mocou.
Podstatné je tu niečo iné. Ježišovo posolstvo. Byť svedkom tohto posolstva!
Azda sa niekomu natíska otázka: Hodí sa Ježišovo učenie ešte do dnešnej doby? Hodí sa do prostredia dnešného sveta, techniky, spôsobu života?
Skôr sa pýtajme: Nie je vhodné práve teraz, aby poľudštilo naše vzťahy? Určite áno! Veď nám to ponúka Pôvodca – Boh.
Ako máme byť svedkami evanjelia my? Aké miesto máme zaujať? V živote možno konáme v rôznych oblastiach veci, ktoré nás presahujú. U Boha to tak nie je!
Boh je ten najlepší režisér a on nedáva spievať nespevákovi. Hrať dievčinu starenke a naopak!
Aby bol Kristus i dnes poznaný, musí byť ohlasovaný. Kto má hlásať?
Má kresťan, ktorý nie je biskupom ani kňazom, kvalifikáciu hlásať Kristovu zvesť? Istotne. Vo sviatosti krstu sa totiž stal nielen Božím dieťaťom, ale aj učeníkom Ježiša Krista a členom Cirkvi. Vo sviatosti birmovania zasa kresťan prijal ešte plnšie záväzok a poslanie brániť učenie Krista a hlásať ho ďalej.
Niekto by mohol i tak namietať, že je to poslaním kňazov. Áno, ale nie len výlučne kňazov. Ako riaditeľ podniku je odkázaný na pomoc a výkon spolupracovníkov, ani kňazi by bez spolupráce veriacich nedokázali veľa. Svedčiť o Kristovi a viere v neho je poslaním, ba povinnosťou každého pokrsteného: tak mladého ako starého, otca i matky, úradníka alebo robotníka.
Drahí bratia a sestry, uvedomujeme si toto svoje vznešené poslanie a súčasne povinnosť? Aké je naše svedectvo viery v tom prostredí, kde žijeme? O čom svedčí náš príklad, slová? Určite, máme a budeme mať svoje chyby a budeme proti nim bojovať. Ale dôležité je, komu patríme, kde stojíme, kde je naše srdce.
Keď raz svätý František Assiský odchádzal z kláštora, stretol brata Ginepra. Ginepro bol jednoduchý a dobrý človek a svätý František ho mal rád. Pri stretnutí ho vyzval: „Brat Ginepro, poď so mnou kázať.“
„Otče,“ odpovedal Ginepro, „vieš, že nie som nijako vzdelaný. Ako by som mohol hovoriť k ľuďom?“
Ale pretože svätý František trval na svojom, brat Ginepro nakoniec súhlasil. Prešli spolu celé mesto, ticho sa modlili za všetkých, ktorí pracovali na poliach i v domoch. Usmievali sa na deti, zvlášť na tie najchudobnejšie. Prehodili pár slov so starčekmi a starenkami. Zastavili sa pri nemocných. Pomohli nejakej žene s ťažkým vedrom vody. Keď mestom prešli krížom krážom už po niekoľký raz, František povedal:
„Brat Ginepro, je čas vrátiť sa do kláštora.“
„A čo naše kázanie?“
„Veď sme predsa už kázali,“ usmieval sa svätec.
Drahí bratia a sestry, bolo by veľmi zlé, keby sme takto nekázali! Keby na nás nebolo vidieť našu vieru v Krista. Neznamená to však nepríjemne sa niekomu vnucovať. Veď ak máte plnú tašku voňavých kvetov, nemusíte to nikomu hovoriť. Spozná to každý sám. Totiž najlepšou kázňou si ty sám!
Nestačí byť kresťanom iba v nedeľu. Kresťanom musí byť človek celých 24 hodín. Je to ťažké pre toho, kto je povrchný vo viere, kto jej nerozumie alebo ju nerozvíja modlitbou či inou duchovnou aktivitou. Lebo viera bez skutkov je mŕtva.
Prečo boli apoštoli úspešní v hlásaní Krista? Prečo bolo vidieť výsledky ich námah? Nuž preto, že Ježiš im bol blízky, poznali ho a milovali. A žili to, čo hovorili. Iste, my sme nevideli Ježiša v ľudskom tele, ale o chvíľu ho uvidíme pod spôsobom chleba, v hostii. Ba mnohí z nás ho prijmeme v Eucharistii. Ježiš sa takto stáva blízkym i pre nás.
A na konci svätej omše budeme ústami kňaza či diakona poslaní: „Iďte v mene Božom!“ Nie v mene svojom či v mene človeka čo ako slávneho, ale v mene Božom sa máme rozísť do svojich domovov a pracovísk.
Drahí bratia a sestry! Naše nohy nemôžu ísť preč, zatiaľ čo by naša viera zostala tu v kostole. Ona musí ísť s nami von z kostola. Aby sme mali k tomu odhodlania a odvahu, vyprosujme si i v tejto svätej omši od Ježiša, ktorý nás posiela o ňom svedčiť, dostatok sily a požehnania.
Turzovka, 12.7.2015