Dt 5,12-15, 2 Kor 4,6-11, Mk 2,23 - 3,6
Pri návšteve Svätej zeme sme sa dostali aj do Hebronu.
Len 30 km od Jeruzalema, ale úplne iný svet. Dokonca aj v samotnom meste sú kontrasty; židovská a moslimská časť. Špinavé ulice, plné blata, múch a zápachu. Iné náboženstvo, iná kultúra iný „poriadok“. Na vlastne oči sa tam dá presvedčiť, aký vplyv má na život myslenie – teda aj náboženstvo. Rovnako to vidno aj v Európe kde majú svoje kolónie.
Či si to uvedomujeme, alebo nie, žijeme v civilizácii poznačenej židovsko-kresťanským myslením. Preto tu máme pozostatky tohto myslenia a teda aj určitý poriadok.
Stará asketická zasadá znie: Serva ordinem et ordo servabit te (Zachovávaj poriadok, a poriadok zachová teba)! Už sv. Benedikt (6. stor.) presadzoval toto heslo vo svojich kláštoroch. Realizoval ho cez prax - ora et labora (Modlí sa a pracuj!) a cez svojich mníchov tento poriadok rozšíril do celej Európy.
Nebolo to niečo úplne nové. Už Gréci vnímali poriadok prírodných zákonov, ktorých harmonická súhra vytvára kozmos, krásu vesmíru, ktorému sa treba podriadiť, aby nevznikol chaos . Keďže sú zákony zakotvené v ľudskej prirodzenosti, platili v gréckej polis (mestský štát) pre všetkých rovnako, nepripúšťali výnimku a museli byť aplikované za každú cenu: Fiat iustitia, pereat mundus (Nech sa stane spravodlivosť, aj keby mal zhynúť celý svet).
Ako je to (bolo) v Biblii?
Mojžišov zákon sú nariadenia a ustanovenia, ktoré mali Izraeliti zachovávať, aby žili ( Dt 4,1-2.6-8). Zákon je teda orientácia pre zdarný život. Má chrániť človeka pred nim samým. Dostať zákon od Boha, nepovažovali Židia za obmedzenie, ale za veľké privilégium a výraz zvláštne priazne Božie. Mojžiš zvolá: „[Národy] počujú o všetkých týchto nariadeniach a povedia: Skutočne múdry a rozumný je tento veľký národ! Lebo kde je taký veľký národ, ktorému by boli bohovia tak blízko, ako je Hospodin, náš Boh?“
Zachovávanie sabatu, dňa Hospodinovho, bol pre Židov len jedným predpisom medzi mnohými ďalšími. Sabat bol do istej miery identifikačný znak, ktorým sa odlišovali od iných národnostných skupín. Toto chápanie sa zrejme rozvinulo najviac v babylonskom zajatí. Pre farizejov v dobe Ježišovej bolo dodržanie sabatu tiež podmienkou príchodu Mesiáša. Domnievali sa, že keby celý Izrael dodŕžal sabat, Mesiáš by musel prísť. Nemôžeme zabúdať i na strach farizejov a zákonníkov o stratu ich neotrasiteľnej pozície, ktorú mali do Ježišovho vystúpenia.
Priblížme si tento problém z pohľadu dnešného evanjelia.
Naše perikopa má dve časti: jedna sa týka porušenia sabatu učeníkmi (2,23-28) a druhá porušením sabatu Ježišom tým, že uzdravoval (3,1-6).
Ježišov postoj:
V prvej časti Ježiš proti odporcom starozákonným argumentuje príbehom, opretým o autoritu kráľa Davida.
V druhej časti sa Ježiš pýta na najnákladnejšiu otázku, či totiž sabat zakazuje konať dobro.
Jeho odporcom uniká zásadná vec: nepýtajú sa, aký je vlastne zmysel sabatu, vychádzajú len z toho, že je nariadený a že môže byť užitočný (viď vyššie - predstava o príchodu Mesiáša).
Ježišovi odporcovia majú tvrdé srdce, podobne ako kedysi faraón, a tak na všetko, čo počujú reagujú len negatívne: chcú sa Ježiša zbaviť. Tato roztržka medzi významnými reprezentantmi národa a Ježišom ďalej rástla až po rozhodnutie Ježiša ukrižovať.
Vidíme neochota dát sa Ježišom poučiť, zmeniť doterajšie postoje. V pozadí je jednak strach o to, že sa nestane to, v čo farizeji dúfali (príchod Mesiáša podľa ich predstav) a ich samoľúbosť.
V Ježišovej dobe Zákon už stratil dávny zmysel a stal sa neúnosným bremenom. Nechránil už život, ale zotročoval. Jeho konkrétne aplikácie sa trieštili a zbožnosť sa vyčerpávala čím ďalej tým viac vo vonkajších rituálnych gestách. V mnohých pravidlách sa už nikto nevyznal, okrem farizejov, a tí z toho ťažili.
Rozdielny postoj Biblie k poriadku v porovnaní s inými právnymi poriadkami je zrejmý. Nie je tu iba prísnosť otca, ale aj milosrdenstvo matky. Nie nadarmo sa hovorí, že v Bohu je princíp otcovstva, ale i materstva! To sa objavuje aj v dnešnom evanjeliu. Ježiš hovorí o poriadku, ale aj o láske a milosrdenstve.
Ako kresťania sa na jednej strane necítime byť viazaní židovskými obradnými predpismi, na druhé strane nás viaže všetko to, čo Boh vo svojom stvorení položil ako základ. Celý poriadok stvorenia a vykúpenia je pre nás dôležitý.
Kresťania teda bez zábran prestali sláviť sabat, ale začali sláviť nedeli. Zachovali tak najzakladanejší rytmus týždňa, odložili obradné predpisy, ale ponechali ďalšiu podstatnú vec a to je slávenie, totiž prežitie dňa ako dňa Božieho. Základným dôvodom pre slávenie potom už nie je len vďaka za stvorenie a Božiu starostlivosť, ale najväčším dôvodom je Kristovo vzkriesenie. Tým sme nielen vyslobodení, ale tým je dovŕšené celé dielo stvorenia.
Nedeľa je teda dňami Pána, slávnosťou Kristovho vzkriesenia, dňami odpočinutia od práce a tým tiež vyjadrením dôvery, že sa Boh o nás stará a konečne „dňami pre človeka", tak, ako mala byť, podľa Ježišových slov „sobota pre človeka".
Ako tomu ale dobre rozumieť?
Isté nie len tak, že by nedele mala byť dňami, ktorý si človek užije po ľúbostí, kde si bude robiť to a len to, čo chce sám. Má byť pre človeka, to znamená, že mu má prospieť. Podobne ako učeníkom prospelo, že mohli na ceste zahnať hlad zrnom, ako prospelo človekovi s ochrnutou rukou, že bol uzdravený.
V čom to teda môže byť?
Isté sa nedá podceniť ani jednoduché odpočinutie. To je pre telesné i duševní zdravie človeka dôležité. Ale schopnosť odpočinku v sebe nesie ešte jednu vec, ktorou Židia poznali a žili: že totiž vo chvíli, kedy sa dokáže sám nestarať o seba a o svoje veci, vyjadrujem a prežívam, že sa stará Boh. On je tým, kto sa nikdy neprestáva starať. A túto skutočnosť môžem i ja svojim postojom dosvedčiť. Relativizujem svoj význam, svoju dôležitosť voči Bohu, keď sa sám zrieknem obvyklej činnosti.
Ďalším dôležitým bodom je slávenie. To nespočíva len v slávení eucharistie, i keď eucharistie je vrcholom. Slávenie je ďakovanie, oslava, radovanie sa z toho, tak sme obdarovaní, vďačnosť, podelenie sa o vlastné bohatstvo. Toto všetko nám prospieva a toto všetko by malo do prežívania nedele nejakým spôsobom a v určitej miere patriť.
A nakoniec je tu jadro nedele - oslava vzkriesenia. To je zase niečo viac, než hoc aj aktívna účasť na omši. Každé odpustenie hriechov, ktorého sa nám dostane, je účastí na Ježišovom vzkriesení. Každé premožene zla v nás alebo medzi nami je podiel na vzkriesení. Každé prežívanie nového života – nového dňa, ktorý nám bol skrze Krista daný, je oslavou vzkriesenia. Tieto veci sa však nemôžu a nemajú obmedzovať len na nedeľu. Mali by byť prítomné v celom našom živote. Ale v nedeľu na ne môže byť viac priestoru. A mohli a mali by byť slávené v kresťanskom spoločenstve. A to nielen v spoločenstve bohoslužby, ale i v spoločenstve rodiny, v spoločenstve s prarodičmi, ľuďmi opustenými, nemocnými, a tak ďalej.
Nedeľa je pre človeka. To tiež znamená, že nedele by mohla a mala byť dňami, kedy sme tu pre druhých. Najmä pre tých, pre ktorých máme vo všedných dňoch málo času, síl alebo trpezlivosti.
Turzovka – vigília, 1.6.2024
Pozrite tiež: https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1749-9-nedela-v-cezrocnom-obdobi