Iz 7,10-14 7, Hebr 10,4-10, Lk 1,26-38
U mnohých národoch si vážia pôvod. Majú pred priezviskami časticu, ktorá vyjadruje ich rodovú genézu.
Aj Židia sa hrdili rodokmeňmi a boli pyšní na pôvod od Abraháma.
Pôvod Pána Ježiša je zahalený tajomstvom. Keď Jeruzalemčania namietali proti tomu, že Ježiš je Mesiáš, vyjadrili to takto: „[...] o tomto vieme odkiaľ je, ale keď príde Mesiáš, nik nebude vedieť, odkiaľ je.“ (Ján,7,27)
Pán Ježiš reagoval vtedy na ich námietku slovami, ktoré odhalili, aké nedostatočné boli ich domnelé vedomosti o jeho pôvode. Povedal: „Neprišiel som sám od seba, ale pravdivý je ten, ktorý ma poslal a vy ho nepoznáte.“ (7,28) Iste, Ježiš pochádzal z Nazareta. Ale ak vieme udať zemepisné miesto, z ktorého pochádza, vie sa už niečo o jeho skutočnom pôvode? Evanjeliá zdôrazňujú, že skutočným Ježišovým pôvodom je „Otec“, že pochádza od neho úplne a inak ako ktorýkoľvek Boží posol predtým.
O tomto Ježišovom pôvode od Boha vydáva svedectvo aj náš dnešný úryvok z Lukášovho evanjelia a robí to nie preto, aby sa tajomstvo odstránilo, ale práve preto, aby bol Ježiš pôvod potvrdený ako tajomstvo.
Pre jeho literárnu krásu a teologickú hĺbku je jedným z ústredných textov Svätého Písma Nového zákona, zvyčajne sa uvádza pod názvom „zvestovanie Panne Márii“. Je veľmi užitočné čítať ho po malých čiastkach, aby bolo možné čo najlepšie priblížiť sa jeho posolstvu.
Započúvajme sa do posvätného textu, ktorý sa nachádza vo veršoch 26-38 v 1. kapitole evanjelia podľa svätého Lukáša:
Náš posvätný text môžeme rozčleniť podľa veršov takto:
Svätopisec najprv opísal okolnosti a osoby (verše 26-27) a potom sprostredkoval anjelovo posolstvo. Začal pozdravom a Máriinou odpoveďou (verše 28-29), nasledovalo anjelovo posolstvo v dvoch častiach (verše 30-33, 35-37), ktoré sú od seba oddelené Máriinou otázkou (verš 34). Posvätný úryvok sa uzatvoril Máriinou odpoveďou (verš 38). Venujme sa teraz jednotlivým vyjadreniam.
v. 26: „v šiestom mesiaci.“
Časový údaj sa vzťahuje na udalosť, o ktorej píše evanjelista Lukáš v predošlých veršoch prvej kapitoly svojho evanjelia. Tou udalosťou je neočakávané a Pánom Bohom umožnené počatie dieťaťa manželmi pokročilého veku Zachariášom a Alžbetou. Šesť mesiacov od Alžbetinho počatia nastala chvíľa, aby sa mohlo uskutočniť vtelenie Božieho Syna. Boží posol Gabriel prišiel, aby to oznámil Márii.
v. 26: „Boh poslal do Nazareta anjela Gabriela.“
Evanjelista svätý Lukáš opisuje poslanie anjela Gabriela a tým vlastne síce zahrnuto ale zároveň úplne priamo vyjadruje vieru Cirkvi v to, že pôvodcom udalosti, ktorá sa pripravuje, je samotný Boh.
Bezprostredne pred naším dnešným úryvkom evanjelista opisoval, ako anjel Gabriel bol poslaný do jeruzalemského chrámu, aby odovzdal posolstvo Zachariášovi. Teraz je poslaný do jednoduchého príbytku ďaleko od hlavného mesta Jeruzalema. Galilea bola vlastne územím na hraniciach Svätej zeme a Nazaret bol obcou, ktorá sa do tohto okamihu nespomínala vo Svätom písme ani raz. Božie posolstvo prichádza na nové miesto. Aj to naznačuje, že prichádza úplne niečo nové.
v.27: „k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho.“
Anjel Gabriel bol teda najprv poslaný ku kňazovi, Áronovmu potomkovi, ktorý bol ženatý a pokročilý vekom. Teraz sa nachádza v príbytku mladej ženy, ktorá nemá iný titul len ten, že označená ako panna, ktorá je zasnúbená Jozefovi, ktorá pochádzal z rodu kráľa Dávida. Mária ako taká nepochádza z Dávidovho rodu. Do Dávidovho rodu je začlenená preto, lebo tam patrí jej budúci manžel Jozef. Pričom Jozef je síce z Dávidovho rodu, ale usadil sa ďaleko do pôvodného Dávidovho územia. Dávidov rod však oslabol a schudobnel, stratil význam (ako o tom hovoria Amos 9,111 a Skutky apoštolov 15,16-172). Teraz bude veľkosť a význam Dávidovho rodu obnovená (porovnaj Lk 2,10-123). Dávidov rod sa stane znakom nezaslúženého Božieho daru, bude obnovený jeho význam, aby bolo na ňom ukázané pred všetkým národmi, že Boh je milostivý (Iz 11,104).
v. 28: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“
Anjel oslovil Máriu. Jeho pozdrav v našom úryvku je vyjadrený slovom: Zdravas. V pôvodnej reči Lukášovho evanjelia, v gréčtine, je anjelov pozdrav vyjadrený slovom, ktoré doslova znamená: Raduj sa.
Anjel nepozdravuje Máriu zvyčajným hebrejským „šalom“ („Pokoj s tebou“), ale gréckym výrazom „chaire“, „raduj sa!“. Radosť sa v týchto textoch ukazuje ako skutočný dar Ducha Svätého, ide o radosť z daru Vykupiteľa. Výzva k radosti v anjelovom pozdrave obsahovo zodpovedá základnému slovu, ktorým sa označuje celé kresťanské ohlasovanie: evanjelium - radostná zvesť.
„Raduj sa!“ je, ako sme povedali, grécky pozdrav. Ale výzva k radosti je vyjadrená opakovane aj v Starom zákone, a preto tvorí kontinuitu s biblickými dejinami spásy. Gabrielov pozdrav adresovaný Márii nadväzuje napríklad na starozákonné proroctvo v knihe proroka Sofoniáša a je jeho uskutočnením. Prorok Sofoniáš napísal: „Raduj sa, dcéra Siona! Jasaj, Izrael! Kráľom Izraela uprostred teba je Pán.“5 Zásadný dôvod, prečo sa má dcéra Siona radovať, je obsiahnutý v slovách „uprostred teba je Pán“ (Sof 3,15.17).
Anjel teda pozdravil pozvaním k radosti, ale Máriu neoslovil jej vlastným menom. Oslovil ju inak, v podstate jej dal nové meno: Plná milosti. Nové meno vyjadruje dokonalosť, ktorá môže pochádzať výlučne od Pána Boha. Je vyjadrením Božej starostlivosti, poukazuje na nezaslúženú Božiu lásku. Vyjadruje súhrn všetkých Máriiných privilégií.
Ale Božia milosť nezostala len Máriiným privilégiom. Apoštol svätý Pavol napísal, že každý kresťan je vedený a spasený Božou milosťou: „ktorou nás [Boh] obdaroval v milovanom Synovi“ (Ef 1,6).
V anjelovom oslovení je aj formulácia: „Pán s tebou.“
Tento výraz sa nachádza vo Svätom písme opakovane predovšetkým v opisoch povolaní k osobitným poslaniam, je použitý v opise povolania Mojžiša (Ex 3,12), Gedeona (Sdc 6,12) alebo Jeremiáša (Jer 1,8). V Máriinom prípade toto vyjadrenie „Pán s tebou“ platí v plnej miere, lebo Syn, ktoré počne a porodí, bude sa menovať Emanuel, čo znamená: Boh s nami (Iz 7,14; porovnaj: Mt 1,22-23), čiže: Pán s nami.
v.29: „Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav.“
Panna Mária sa nezarazila natoľko nad uvedomením si prítomnosti anjela, ale skôr nad jeho slovami. Nezostáva však len pri tom. Nasleduje vnútorné zamyslenie sa nad anjelovým pozdravom. Mária rozmýšľa, uvažuje vo svojom srdci, čo má pozdrav Božieho posla znamenať. Už tu vystupuje do popredia charakterová črta Ježišovej matky, s ktorou sa v evanjeliu v podobných situáciách stretneme ešte dvakrát: vnútorné spracovávanie počutého slova (porov.: Lk 2,19.51).
Nezastavila sa pri prvotnom preľaknutí z uvedomenia si Božej blízkosti v Pánovom anjelovi, ale snaží sa pochopiť. Na jednej strane sa ukazuje ako odvážna žena, ktorá nestráca vnútornú rovnováhu ani zoči-voči neočakávaným situáciám. Zároveň stojí pred nami ako žena zameraná na vnútro, žena, ktorá spája rozum a srdce a usiluje sa pochopiť súvislosti a celkový obsah Božieho posolstva. Stáva sa tak obrazom Cirkvi, ktorá rozjíma nad Božím slovom, snaží sa ho pochopiť v jeho celosti a vo svojej pamäti opatruje všetko, čo dostala do daru.
- v. 30: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boh.“
Vo Svätom písme Starého zákona sa opakovane opisuje, ako v situácii uvedomenia si osobitnej Božej blízkosti nastupuje pocit strachu. Vo Starom zákone nachádzame opis ako napr. Mojžiš, Gedeon, Izaiáš, alebo Daniel, keď si uvedomia Božiu prítomnosť, prežívajú silnú bázeň pred Pánom. Rovnako je to aj v Máriom prípade. Boží posol však Máriu povzbudzuje, aby sa nebála. Sväté písmo vychádza z toho, že človek potrebuje povzbudenie, keď prežíva Božiu blízkosť a vníma posolstvo o Božom pôsobení (pozri: Iz 41,10).
Anjel povzbudzuje Máriu, vlastne len inými slovami vyjadruje zmysel nového Máriinho meno: našla si milosť u Boha. Boh hľadí na Máriu milostivo, ale nie že by si to Mária zaslúžila svojimi ľudskými danosťami, stále ide o nezaslúžený, milostivý Boží dar.
v. 31: „Počneš a porodíš syna, dáš mu meno Ježiš.“
Pre ženu je zvyčajne dobrou správou, keď sa dozvie, že sa stane matkou, že bude mať dieťa. Mária pochopila z anjelovho posolstva, že tu ide o uskutočnenie toho, čo je opísané prorokom Izaiášom takto: „Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7,14).
„Dáš mu meno Ježiš.“
Evanjelista svätý Lukáš, keď opisoval počatie a narodenie syna Zachariáša a Alžbety, zaznamenal, že dieťa dostalo meno Ján na základe Božieho vnuknutia. Aj pri zvestovaní Panne Márii je vyjadrené, že meno je stanovené samotným Pánom Bohom. Je to meno Ježiš, hebrejsky Jehošua alebo skrátene Ješua a znamená „Boh je záchrana“, alebo „Boh zachraňuje, Boh spasí“, je to teda meno, ktoré je plné nádeje.
- 32: „On bude veľký“.
Boží posol hovorí o Ježišovi jednoznačne: „On bude veľký“. Aj pri predpovedi narodenia Jána Krstiteľa sa hovorilo o tom, že bude veľký, ale Jánova veľkosť vyplýva z veľkosti jeho poslanie, že má pripravovať cestu pre toho, ktorý je veľký v plnom zmysle, ako to odhaľuje nasledujúce vyjadrenie:
„Bude sa volať Synom Najvyššieho.“
Máriino dieťa nebude mať len meno Ježiš, bude mať aj iné meno, Syn Najvyššieho, tým sa v slovách Božieho posla odhaľuje pravá totožnosť dieťaťa, ktorá sa stane pre všetkých ľudí vo vzťahu k Ježišovi veľkou výzvou.
Titul „Syn Najvyššieho“ nadväzuje na Božie slová o potomkovi kráľa Dávida, ako sa nachádzajú v Druhej knihe Samuelovej. „Ja mu budem otcom a on mi bude synom.“ (2Sam 7,14)8, alebo ako sú vyjadrené v 2. žalme: „Pán mi povedal: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.“ (Ž 2,7).
„Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida.“
Ježiš je tým Dávidovým potomkom, v ktorom sa naplnia slová, ktoré sprostredkoval prorok Amos: „V ten deň vyzdvihnem padnutú Dávidovu chalupu, zamurujem jej trhliny, postavím jej sutiny a vybudujem ju ako kedysi.“, lebo Dávidov bol v sutinách už viac ako šesť storočí. Posolstvo o Dávidovom synovi predstavuje prvý stupeň zjavenia: Záchrana, ktorú prináša prisľúbené dieťa, má podobu definitívneho založenia Dávidovho kráľovstva. Dávidovmu kráľovstvu bola sľúbená trvalosť: „Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky!“ oznámil z Božieho poverenia prorok Nátan (2Sam 7,16). V nasledujúcom texte sa dostaneme k vyššiemu stupňu zjavenia.
v. 33: „naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“
Pán Boh splní, čo bolo sľúbené Dávidovi (2Sam 7). Privádza k zavŕšeniu dejiny svojho vyvoleného národa. Uskutočňuje to podľa svojho plánu prostredníctvom Dávidovho rodu, ktorý je pokračovaním Jakubovho rodu. Jakub, ktorý mal aj meno Izrael, bol zasa vnukom Abraháma, praotca vyvoleného národa. Boží plán sa uskutočňuje podľa Božích prísľubov daných Abrahámovi, Jakubovi i Dávidovi. Zavŕšenie Božieho plánu sa však uskutoční aj novými cestami.
v. 34: Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?
Máriina otázka otvára cestu zjaveniu. V odpovedi na túto otázku nachádzame potom Božie zjavenie a konštatuje sa aj Máriina situácia. Mária svojou otázkou nenamietala voči posolstvu, pýtala sa len, akým spôsobom sa to posolstvo uskutoční. Máriine slová „ja muža nepoznám“, môžu byť vyjadrené slovami: Ja som panna. Vyjadrovali jej stav. Bola zasnúbená s Jozefom, ale ešte nežili spolu ako manželia.
Máriina otázka viedla Cirkev od najstarších čias k tomu, aby hovorila o Ježišovom panenskom počatí. Je to vysvetlené v nasledovnom texte: dieťa má Boží pôvod, v tomto prípade pôsobí Duch Svätý. Tu sa dostávame k podstate posolstva, k druhému stupňu zjavenia, ktorý je vyjadrený slovami:
v. 35: Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni, bude to Boží Syn.
Táto formulácia vyjadruje základný a rozhodujúci zásah veľkého pôvodcu diela spásy. V evanjeliu svätého Lukáša a v knihe Skutkov apoštolov je Božie pôsobenie obvykle opísané ako dielo, ktoré je uskutočnené Duchom Svätým. Ešte predtým než by sa Duch Svätý prejavil pri Ježišovom krste v Jordáne (Lk 3,22), spôsobil začiatok Mesiášovho ľudského jestvovania (pozri: Iz 11,1-2). Výraz „Duch Svätý“ je súbežný s výrazom „moc Najvyššieho“: dielo Ducha Svätého bude prejavom Božej moci, je dôvodom toho, že dieťa bude veľkým (Lk 1,32) a svätým takým spôsobom, ktorý prevyšuje všetky ľudské možnosti.
Evanjelista Lukáš používa aj formuláciu: „moc Najvyššieho ťa zatieni. V pôvodnom jazyku je použité to isté slovo, ktoré bude potom použité na vyjadrenie premenia Pána Ježiša na vrchu pred apoštolmi Petrom Jakubom a Jánom, keď sa im ukázal vo svojej sláve, aj apoštoli boli v tieni Božej prítomnosti (Lk 9,34).
Zároveň táto formulácia naznačuje skúsenosť vyvoleného národa počas putovania na púšti, kedy žiarivý oblak viedol ľud a tieň toho oblaku dopadal na stan, ktorý Mojžiš vždy postavil mimo tábora (Ex 40,34-35). Ten stan bol Božím domom uprostred putujúceho ľudu. Mária sa javí ako živý Boží stánok, v ktorom Boh chce novým spôsobom prebývať medzi ľuďmi.
Ale je tu aj niečo, čo sa v proroctvách nenachádza. Boh stavia v Dávidovom dome, čiže v Dávidovom potomstve, skutočne celkom sám svoj pravý príbytok pod Máriiným srdcom. Prostredníctvom Márie Boh spôsobí narodenie svojho pravého a jediného Syna. Dávidova rodina, teda to, čo z nej zostalo, predovšetkým Jozef, je povolaná, aby si adoptovala Božieho Syna, čiže Pán Boh obnoví Dávidovu rodinu a bude naplnená Božou milosťou, lebo Ježiš je darovaný do tejto rodiny nezaslúžene ako milostivý Boží dar.
Na zavŕšenie posolstva prichádza vyjadrenie: bude to Boží Syn, čo vlastne umožňuje prehĺbiť poznanie Ježišovej totožnosti. Medzi výrazom „syn Najvyššieho“ (Lk 1,32) a výrazom „Boží Syn“ (Lk 1,35) je ťažké rozoznať rozdiel.
Boží Duch je v Starom zákone Božou stvoriteľskou mocou; je to on, čo sa na počiatku vznášal nad vodami a z chaosu vytvoril kozmos (Genezis,1,2). Keď Boh zošle svojho Ducha, povstávajú živé bytosti (Žalm,104,30). To, čo sa deje s Máriou, je nové stvorenie: Boh, ktorý z ničoho povoláva k bytiu, začína uprostred ľudstva nanovo; jeho Slovo sa stáva telom.
Lebo Božie synovstvo, o ktorom hovorí viera, nie je biologickou, ale ontologickou, bytostnou skutočnosťou, neuskutočňuje sa v čase, ale v Božej večnosti: Boh je vždy Otec, Syn a Duch. Ježišovo počatie neznamená, že povstal nový Boh Syn, ale znamená, že Boh ako Syn si v človeku Ježišovi „obliekol“ stvoreného človeka a tak sám „je“ človekom.
Ale všetko to, čo bolo povedané, že Mária je panna, že tu pôsobí Duch Svätý, vedie k tomu, aby sme si uvedomili, že v tomto dieťati vytvára Boh úplne nový vzťah k ľuďom. Ide o večný vzťah Boha Otca k Synovi, ktorý ale tým, že prijal ľudskú prirodzenosť, nadobudol nový rozmer, je nový na základe novej skutočnosti, že Boží Syn sa stal človekom, čiže jedným z nás. Je naším Stvoriteľom a stal sa naším ľudským bratom.
Tento nový vzťah nachádzame potvrdený Otcovým hlasom pri krste Pána Ježiša v Jordáne (Lk 3,22), rovnako aj Otcovým hlasom pri premenení Pána Ježiša na vrchu (Lk 9,35), je vyjadrený v modlitbách Pána Ježiša, keď on sám tu v pozemskom živote oslovuje Boha ako Otca (po návrate učeníkov Lk 10,21-22), aj pri agónii (Lk 22,42) a rovnako na kríži (Lk 23,46), na verejnosti bol vyjadrený pred židovskou veľradou (Lk 22,70)
v. 36: Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe.
Mária nežiadala od Božieho posla žiadny osobitný znak na overenie pravdivosti. Ale anjel vo svojom posolstve uvádza skutočnosť, že Alžbeta sa stala matkou v pokročilom veku a akoby jemným spôsobom pozýva Máriu, aby sa išla o tom presvedčiť. Keď Boh uskutočňuje svoje veľké dielo, je primerané ísť a všimnúť si ho, lebo Božie diela nám pomáhajú rásť vo viere, tak to opakovaným spôsobom naznačuje evanjelista svätý Lukáš svojom evanjeliu a aj v Skutkoch apoštolov (Lk 2,15; Sk 8,15-17; 10-11).
v. 37: Lebo Bohu nič nie je nemožné.
V tomto vyjadrení nachádzame vysvetlenie toho, čo je nevysvetliteľné: Boh je „pánom nemožnosti“. Človek si uvedomuje, že Boh je mocnejší a na tom zakladá svoju vieru, že Bohu nič nie je nemožné. Táto formulácia vychádza z textu v knihe Genezis: „Tu Pán povedal Abrahámovi: Je azda Pánovi nejaká vec nemožná? O rok v tomto čase sa vrátim k tebe a Sára bude mať syna!“ Viera, že Pánovi nie je žiadna vec nemožná, viedla Abraháma a Sáru, aby uverili, že Boh im dá syna, hoci oni boli v podobnej situácii ako Zachariáš a Alžbeta (neplodnosť a pokročilý vek). Rovnaká viera v Božiu moc sa vyžaduje vo všetkých obdobiach ľudských dejín.
v. 38: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.
Mária vyjadruje svoju pokoru pred Bohom a svoju ochotu. V tom vyjadrení sa nachádza jej spôsob zmýšľania o sebe vo vzťahu k Bohu a zároveň aj túžby spolupracovať na Božom pláne. Vo Svätom písme bývajú označené titulom „Boží sluha“ veľké osobnosti. Mária patrí k nim. Je Božou služobnicou, slúži tým, že prijíma Božie Slovo. Potvrdí svoju ochotu slúžiť aj cestou ku svojej tete Alžbete.
Nech sa mi stane podľa tvojho slova. To slovo, ktorým sa prostredníctvom anjela Gabriela obracia na Máriu samotný Pán Boh, obsahuje to najdôležitejšie, celé evanjelium, radostnú zvesť o Bohu, ktorý v Synovi prichádza, aby zachránil svet. Mária sa stala prvou žiačkou evanjelia. Prijíma Božie slovo, verí v účinnosť tohto slova v celých dejinách spásy, od Abraháma až po túto chvíľu. Nepochybuje o tom, že Boh svoje rozhodnutie v jej živote uskutoční.
v.38: Anjel potom od nej odišiel.
Boží posol splnil svoju úlohu. Nehovorí sa o ďalších skutočnostiach, ktoré by boli Márii zjavené. Ona sa nechá potom viesť a osvietiť udalosťami, osobami v jej blízkosti a predovšetkým Ježišom, ktorý je jej darovaný.
Lutiše, Turzovka, 8.4.2024
Pozrite tiež: