Sk 2,14. 22-32, Lk 28,8-15
S prichádzajúcou jarou začína byť všetko zelené a svieže.
Na predmestí bol malý lesopark a v ňom rozličné druhy stromov. Tieto stromy počúvali, ako sa ľudia idúci do mesta medzi sebou rozprávali o svojich problémoch, o slobode, o spravodlivosti, o svojich právach, o zrovnoprávnení všetkých ľudí a národov. Stromom sa to veľmi páčilo. Osika, ktorá bola zo všetkých stromov najživšia a hýbala sa aj vtedy, keď nebol vietor, zvolala zhromaždenie stromov a povedala: „Či počúvate, čo hovoria ľudia, ľudia ktorí sú od nás závislí a predsa bojujú o slobodu a rovnosť? My predsa môžeme žiť aj bez ľudí a preto máme tiež povinnosť bojovať za rovnosť, zrovnoprávnenie a slobodu“. Všetkým stromom sa reč osiky veľmi páčila. Zhodne schválili rezolúciu, že najväčším nepriateľom ich slobody je slnko, lebo keď ráno zasvieti, musia ku nemu otáčať svoje konáre a listy. Ako znamenie svojej slobody ustanovili, že od rána sa začnú odvracať od slnka a v noci sa budú obracať k mesiacu, aby tak ukázali, že stromy sú slobodné a nezávislé od nikoho. Ľudia idúci cez park sa čudovali, čo sa to stalo, lebo stromy sa správali divne, keď sa odvracali od slnka. Po niekoľkých dňoch sa začali niektoré stromy zle cítiť, začali osike vyčítať, že slabnú a chýba im energia do života. Ale osika sa im vysmiala: „Vy nerozumiete, že to všetko je teraz v móde, tak to má byť“. Stromy ďalej postupovali podľa schválenej rezolúcie. Krátko na to začali stromy žltnúť a veľmi slabnúť. Tie, ktoré boli triezve, obrátili sa k slnku a znova ožili. Tie vzdorovité uschli a úplne stratili svoje životy. Je to len bájka. Ale zameňte len dve slová a už to nebude bájka, ale bude to pravda. Na miesto slova „stromy“ dajte „ľudia“ a namiesto „slnka“ dajte „Boha“ a budete mať pravdu o človeku. Boh je centrom pre človeka ako slnko pre živú prírodu a žiaden mysliaci človek sa od Boha neodvracia. (Jan Hojnowski. Przykłady do kazań.Wydawnictwo SPES Kraków 2004. Str.523-524).
Veľkonočná bohoslužba slova nám prináša základnú pravdu, ktorá je pilierom celého kresťanstva a tá znie: „Ježiš Kristus slávne z mŕtvych vstal.“ Toto robí problém aj dnešnému modernému človeku. Prieči sa to jeho logike a je to jeden z dôvodov odvrátenia sa od Boha. Ak patríme medzi mysliacich ľudí, neodvracajme sa od Boha, ale hľadajme cestu ku nemu. Nášmu hľadaniu môžu pomôcť aj skúsenosti apoštolov, lebo mali podobné ťažkosti ako my, hoci boli v blízkosti toho, ktorý smrť premohol. Skúsenosti apoštolov môžeme zhodnotiť takto:
- Ani oni nemohli tejto správe uveriť. V dnešnom evanjeliu sme počuli, ako ženy so strachom a veľkou radosťou vybehli z hrobu a bežali to oznámiť učeníkom. Evanjelista Ján uvádza Máriu Magdalénu, ktorá našla odvalený kameň od hrobu a išla to oznámiť Šimonovi Petrovi.
- Peter si začal overovať fakty. Spolu s Jánom sa išli presvedčiť ku hrobu, našli ho prázdny a v ňom poskladané plachty. Prázdny hrob bol pre nich záhadou. Veľkňazi našli vysvetlenie prázdneho hrobu vyhlásením: „Jeho učeníci ho ukradli“. Evanjelista Matúš uvádza túto informáciu, lebo evanjelium adresoval židokresťanom a hoci od tej udalosti uplynula už dlhšia doba, v čase keď evanjelium písal (okolo roku 80 kresťanského letopočtu) ešte stále medzi ľuďmi kolovala fáma o ukradnutom tele. Zo strany kresťanov bolo nutné túto fámu odmietnuť. Pre Petra a Jána ostal prázdny hrob záhadou, lebo práve oni boli Ježišovi učeníci a o krádeži nič nevedeli.
- Najdôležitejšie bolo osobné stretnutie. Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali keď videli Pána (Jn 20, 19-20). Týmto bola vyriešená záhada prázdneho hrobu. Uprostred ľudských dejín ukázal Boh svoju eschatologickú moc vzkriesením svojho Syna.
- Nasledovalo úplné odovzdanie sa apoštolov do Ježišovej služby. V tejto službe prináša Peter svoju katechézu a osobné svedectvo zhromaždenému ľudu v Jeruzaleme na sviatok Letníc.
Po Veľkej noci sa predstavuje už nový vykúpený ľud. Toto je vyjadrené aj v bohoslužbe slova veľkonočnej doby a preto budeme počúvať vybrané texty len z Nového Zákona. Čítania sa sústreďujú na skutočnosť vzkriesenia a na nový život rodiacej sa Cirkvi.
Evanjelia nám prinášajú informácie, ako sa rodila viera v zmŕtvychvstalého Krista u apoštolov a Skutky apoštolov nás informuj, ako sa rodila Cirkev cez katechézu a osobné svedectvo.
Veľkonočný pondelok nám podáva prvú Petrovu katechézu, v ktorej sú v zhode s tradíciou biblického národa, dvaja svedkovia. Prvým svedkom je Písmo sv. Starého Zákona a druhým svedkom je osobný zážitok apoštolov s zmŕtvychvstalým Kristom.
Apoštol Peter v deň Turíc vo svojej prvej katechéze obviňuje obyvateľov Jeruzalema, že Ježiša Nazaretského usmrtili na kríži rukami bezbožníkov, hoci ho Boh potvrdil mocnými činmi, divmi a znameniami. Peter im pripomínal nedávnu minulosť, na ktorú si obyvatelia Jeruzalema dobre pamätali. Mal pred sebou židovských poslucháčov, ktorí rozumeli starozákonným biblickým textom a podsunul im dôležité biblické svedectvo. Preto im citoval text, ktorý predpovedal vzkriesenie Mesiáša: „Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa. Preto sa raduje moje srdce a moja duša plesá, aj moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie“ ( Ž 16,8-10). V Dávidovom žalme bolo zmŕtvychvstanie predpovedané. Túto predpoveď stiahol Peter na Ježišovo vzkriesenie. Pod „nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie,“ nerozumel Dávida, ktorý zomrel, pochovali ho a poznali jeho hrob, ale rozumel Dávidovho potomka, očakávaného Mesiáša, ktorým bol Ježiš. Peter a apoštoli vydávali v deň Turíc svedectvo, že sa Ježiš po svojom vzkriesení s nimi osobne stretával a poveril ich ohlasovaním tejto radostnej zvesti.
Na osobnom svedectve boli postavené prvé katechézy apoštolov. Veľkonočné víťazstvo nebol mýtus, alebo vnútorný zážitok obrazotvornosti, ale vyznanie historickej skutočnosti. Prázdny hrob bol nápadný, ale nebolo to jednoznačné znamenie. Rozhodujúce bolo to, že učeníci Zmŕtvychvstalého videli. Toto svedectvo brali veľmi vážne. Po Judášovej smrti bolo treba doplniť zbor dvanástich a podmienkou bolo osobné svedectvo Ježišovho zmŕtvychvstania. (Sk 1,21). Svedčiť o vzkriesení sa stalo najdôležitejšou úlohou apoštolského úradu. Jadrom Petrových kázní, ktoré sa nám zachovali v Skutkoch apoštolov je toto: „Kristus na tretí deň vstal a my sme toho svedkami“ (Por. Sk 10, 40-41). V Lukášových skutkoch nájdeme devätnásť dôležitých prejavov. Osem Petrových, jeden Štefanov, jeden Jakubov a deväť Pavlových. Najmä Petrove a Pavlove prejavy môžeme pokladať za katechézy a kázne. Je tu otázka, či sú presné, či sú úplne zhodné s tým, čo Peter a Pavol hovorili. Lukáš, ktorý je považovaný za autora Skutkov apoštolov, nebol prítomný pri Petrovej prvej kázni počas Turíc v Jeruzaleme. V tej dobe už boli základy tesnopisu, ale nejestvovalo žiadne zvukové nahrávanie, ako je to dnes. Nemohlo ísť o doslovný záznam. Lukáš sa musel opierať o neskoršie katechézy, ktoré počul priamo od Petra a Pavla, alebo od iných poslucháčov. Peter a Pavol zohrávali nezastupiteľnú úlohu v ohlasovaní evanjelia v prvotnej Cirkvi. Nepôsobili na jednom mieste. Zakladali nové a nové kresťanské obce, prichádzali ďalší a ďalší poslucháči, pre ktorých svoje katechézy nespočetne veľakrát opakovali. Lukáš veľa takýchto prejavov osobne počul a tým mal prístup k historickým originálom. V dnešnom prvom čítaní sme počuli jednu z Petrových kázní, ktorú končí konštatovaním: „Toho Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami.“ Toto svedectvo už dvetisíc rokov dáva silu a nádej nespočetnému počtu tých, ktorý uverili. Dáva silu a nádej v radosti aj v utrpení nám, ktorí ho počúvame, aby sme uverili.
Z pozostalosti Emila Floriša
Pozrite aj:
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/698-velkonocny-pondelok
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1280-velkonocny-pondelok