Uvedenie do bohoslužby:
Čo potrebuje človek k životu? Krajec chleba, dobré slovo, lásku druhého.
Ježiš ponúka človeku všetko, čo k životu potrebuje. Preto prišiel na svet. Preto sa i dnes chce s nami stretnúť.
Pripravme sa na toto stretnutie. Ľutujme svoje hriechy a prosme o odpustenie...
Uvedenie do čítaní:
1. Ex 16,2-4.12-15
Náš život sa niekedy podobá putovaniu starozákonného ľudu po púšti. Nie vždy chápeme, prečo musíme ísť po tak ťažkých a bolestných cestách. Teraz budeme počuť, že ak sa aj niekedy cítime byť opustení, nikdy to tak nie je. Pre veriaceho stále platí: Keď je núdza najväčšia, pomoc Božia najbližšia.
2. Ef 4,17.20-24
Druhé čítanie chce v nás dnes prebudiť sebavedomie. Nie sme nijakí úbožiaci, máme právo žiť ako noví ľudia, ako kresťania.
3. Jn 6,24-35
V evanjeliu nám Pán Ježiš hovorí, aby sme sa nenaháňali len za pomíňajúcim chlebom ale hľadali i chlieb pravý, najvyššiu hodnotu života.
ETAPY ŽIVOTA ( Inšpirácia M. Šuráb)
V našom živote sú rôzne etapy vývoja. Bolo obdobie, kedy sme sa živili telom a krvou našej matky. Bola to etapa pred narodením. Bez tohto života ktorý sme žili vďaka daru lásky, by sa náš život nemohol rozvíjať a museli by sme zomrieť už na jeho počiatku. Ale toto obdobie bolo len prípravou na ďalšiu etapu života.
Ňou bolo obdobie po narodení. Hoci sme ešte nejaký čas boli závislí od matky, ktorá nám dala život, stávali sme sa postupne samostatnými. Svet so svojím bohatstvom a krásou a jednotliví ľudia začali vplývať na našu osobu. Toto obdobie stále trvá, ale tak isto raz skončí. Nasleduje ešte nejaká iná etapa?
Ježiš nám dnes hovorí: “Nevyhľadávajte pokrm, ktorý podlieha skaze, ale hľadajte pokrm, ktorý ostáva pre večný život”.
Spomína teda ešte tretiu etapu nášho života, ktorá nikdy neskončí, večný život.
Tri etapy našej existencie sú samostatné. Zároveň je medzi nimi úzke prepojenie. Bez prvej by nemohla nasledovať druhá a bez druhej tretia. Keď Ježiš hovorí o večnom živote, nemyslí tým na nejaký špeciálny pozemský život, ktorý nás privedie do večnosti, ktorý je oddelený od nášho pozemského života. My nežijeme dva životy, jeden pre zem a druhý pre nebo. Žijeme jeden život v troch etapách. Hovorí len o zásadnej podmienke, ktorá vovedie človeka do blaženosti a ňou je prijímanie jeho Tela.
Prečo je to práve sv. prijímanie, ktoré nám zabezpečuje večnosť? Odpoveď je jednoduchá. Eucharistia už počas nášho pozemského života dáva základy večnosti. Robí to tak, že kto ju prijíma, vytvára vo svojej duši “malé nebo”. Lebo nebo je tam, kde je Kristus. Po smrti sa naša duša spojí s “veľkým nebom” v Ježišovej prítomnosti. Nemôže sa však nikdy spojiť duša prázdna, duša bez Ježiša. Nebo je pre takúto dušu cudzie, vzdialené a nepríťažlivé. Je to teda veľmi logické, keď Kristus nám dáva svoje Telo a chce, aby sme ho prijímali ako pokrm pre večnosť.
Možno je aj pre nás dospelých vhodné zamyslieť sa nad dňom, o ktorom sa hovorí, že je najkrajší v živote. Bol to deň nášho Prvého sv. prijímania. Možno to bolo už pred desaťročiami, možno skôr, možno si tento deň ešte živo pamätáme. Od tohto dňa bol náš život obohatený Kristovou prítomnosťou. Lenže, aká bola naša ďalšia životná púť s Eucharistiou? Môžeme povedať, že bola od tej chvíle neprerušená? Môžeme povedať, že v našom živote bolo viac dní, v ktorých sme Krista prijímali, ako dní, v ktorých sme ho neprijali? A ak sme Krista prijímali, prijímali sme ho do čistej duše? Bolo vidieť na našom živote, že k nám pravidelne prichádza čosi Božské?
Alebo v tomto okamihu musíme povedať, že dní, v ktorých k nám prišiel Kristus, bolo ako šafranu? A keď sme ho aj prijali, neprijímali sme ho pod tlakom prostredia a tradície, že na Vianoce a Veľkú Noc sa patrí ísť na prijímanie? A veríme, že Ježiš pod spôsobom chleba nám otvára brány večnosti?
Medzi smutné spomienky v živote kňaza patria tie, keď si tak niekedy spomenie, čo všetko krásne nasľubujú deti v deň Prvého sv. prijímania. A keď má potom možnosť vidieť tieto deti ako dospievajú a dospievajú bez Krista. No nie je to dôvod na smútok? Už sa len potom môže tešiť z nejakého obrátenia v dospelosti, alebo dokonca na smrteľnej posteli a vtedy si povie: predsa len ten deň Prvého sv. prijímania nebol zbytočný.
Samozrejme sv. prijímanie nemôže byť „mechanické“. Malo by nás viesť k hlbokému duchovnému vzťahu k Ježišovi.
Môj kolega (P. Tkáč) mi posla túto SMS: V kázni som hovoril, že je dobré ak ráno hneď po prebudení, úplne ako prvé sa prežehnať. Malý tretiak Oliver po čase povedal, že odvtedy tak robí každý deň. Zuzka sa začudovala: Naozaj to tak robíš každý deň?. Oliver: No, nie, občas sa pomýlim a najprv otvorím oči.
Byť dobrým kresťanom znamená, nielen byť pripravený vždy prijať Eucharistiu, ktorá je garanciou večného života, ale žiť s Ježišom v duchovnom spojení. Veď predsa by to bolo strašné, keby sme chceli skončiť s našim životom v druhej etape. To by bola duchovná samovražda. Verím, že takú samovraždu nikto z nás nechce spáchať.