Múd 6,12-16, 1 Sol 4,13-18, Mt 25,1-13
Žijeme, podľa mňa, v dobrej zemepisnej šírke.
Prežívame relatívne teplé leto, ale aj lyžovačku. Hoci teraz sa počasie viac prikláňa k letu. Má to vplyv aj na štýl nášho života. Zvykneme myslieť dopredu a napr. pripraviť sa na zimu. A tak naše gazdinky zavarili uhorky, hrušky, či jablká, chlapi uskladnili zemiaky a natlačili kapustu do suda. Jeseň je podľa starej sedliackej múdrosti obdobie príprav na zimu. Ak sme ju dobre využili, budeme mať v decembri, januári, či marci kam siahnuť. Môžeme svojim deťom ponúknuť, čo budú potrebovať, čo budú chcieť. Aj keď teraz to nie je také dôležité. Kto má peniaze ide do obchodu a v januári si kúpi hrozno.
Tak ako studená zima, tak sa vytráca aj príprava na zimu. Určitá zodpovednosť, najmä na starej a strednej generácii ostáva. Mladá generácia je viac nezodpovedná(?).
Práve o príprave, o uvažovaní vopred, hovorí aj dnešné evanjelium. Kristus vo svojom podobenstve delí panny, v našom ponímaní svadobné družičky, na nerozumné a rozumné. Rozumné, múdre sú tie, ktoré myslia dopredu, ktoré si pripravili olej do zásoby, aby ho mohli v pravej chvíli použiť. Nerozumné, hlúpe mysleli len na aktuálnu chvíľu.
Je nám, myslím všetkým jasné, kto koho v tomto podobenstve predstavuje:
- panny, družičky sme my
- ženích je Kristus
- svadobná hostina je stretnutie s Kristom
- a olej niečo, čo k tomuto stretnutiu potrebujeme.
Ako každé podobenstvo, aj toto môže mať viac významov. Tu sa menia podľa toho, kde a ako si Krista predstavíme a teda na aké stretnutie s ním myslíme.
Môžeme si ho napr. predstaviť, že je prítomný v našich najbližších, v našich deťoch, či manželovi, s ktorými sa stretáme pri jedálenskom stole. Potom samotná príprava jedla, či zaváranie, varenie sirupu, tlačenie kapusty atď. je pozícia múdrych panien. Rovnako taký zmyslel má práca mužov, otcov rodín, aby uživili rodinu.
Môžeme tiež myslieť na Krista prítomného v Eucharistii, alebo na stretnutie s Kristom pri poslednom súde.
Dnes skúsime uvažovať aj z pohľadu synodality, o ktorej sa dnes veľa v Cirkvi hovorí o ekonomike v Cirkvi, mali by sme podobenstvo obsadiť nasledovne:
- do pozície panien obsadíme všetkých v cirkevnom spoločenstve, či celú Cirkev
- ženích je samozrejme Kristus
- olej bude predstavovať materiálne, či finančné prostriedky, ktoré Cirkev nadobudla. Zo zbierok, darov, pozostalostí, alebo vlastným hospodárením.
- svadobná hostina – teda stretnutie s Kristom, jeho prítomnosť môže mať viacero podôb. Niektoré si teraz na základe sv. Písma a tradície Cirkvi predstavíme.
- Na prvom mieste si spoločenstvo veriacich v Krista od počiatku svojej existencie uvedomovalo Kristovu prítomnosť v bratoch a sestrách trpiacich núdzu. V skutkoch apoštolov (4,32-35) o prvej – jeruzalemskej cirkevnej obci čítame: „Nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné... veď medzi nimi nebolo núdzneho, lebo všetci, čo mali polia alebo domy predávali ich a čo za ne utŕžili, prinášali a kládli apoštolom k nohám a rozdeľovalo sa každému podľa toho, kto ako potreboval.“ Jeruzalemská cirkevná obec nikdy nebola bohatá a mala množstvo chudobných. Preto apoštol Pavol píše Rimanom (15, 25-26): „Teraz sa zberám do Jeruzalema poslúžiť svätým. Lebo Macedónsko a Achájsko sa rozhodli urobiť nejakú zbierku pre chudobných svätých v Jeruzaleme.“ Zbierky pre charitatívnu činnosť a používanie spoločného cirkevného majetku pre pomoc biednym, najmä chudobným kresťanom, vždy patrili k podstate náboženského života kresťana. Množstvo hrdinov viery – svätcov je za takýchto pokladaných práve preto, lebo sa starali o chudobných, chorých, biednych. Spomeňme len sv. Alžbetu, Vincenta de Paul, či matku Terézia z Kalkaty.
- To však nie je jediná podoba Kristovej tváre vo svete a teda jediná možnosť a povinnosť použitia spoločného cirkevného majetku. Veď sám Ježiš, keď mu Mária v Betánii pomazala nohy vzácnym olejom, odpovedal na Judášovu výčitku: „Nechaj ju, ... veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy“. (Jn 12,7-8) Nemáte vždy... možno chápať nielen na Kristovu telesnú prítomnosť, ale aj na Kristovu prítomnosť v Eucharistii, Sviatosti Oltárnej. Keď teda ide Cirkev sprítomniť Kristovu obetu, keď sa z kúska chleba na oltári stáva skutočné Kristovo telo a z vína jeho krv, kresťania neváhajú „vyliať vzácnu masť na jeho nohy“. Inými slovami povedané, obklopujú Eucharistiu tým najvzácnejším, čo majú, čo ľudstvo má. Preto už v druhom storočí pápež nariadil, že posvätné nádoby majú byť zo zlata alebo iného vzácneho kovu. Nielen staroveké, či stredoveké zachované kalichy, nádoby na chlieb, cibóriá, a monštrancie, ale aj dnes vyrobené predmety patria medzi vrcholné prejavy zlatníckeho umenia. To je druhý dôležitý spôsob použitia cirkevných peňazí. Na veci, ktoré sa týkajú Krista prítomného vo sviatostiach. A následne na priestory, kde sa okolo sviatostného Krista schádzame – na kostoly. Od tretieho storočia, ako kresťania získavali pozície a slobodu, investovali veľmi veľa v tomto smere. Možno niekedy až priveľmi.
- Okrem milodarov pre chudobných apoštol Pavol v liste Filipanom (4,15-16) píše aj o inej podpore: „Veď aj vy viete, že keď som začal hlásať evanjelium po svojom odchode z Macedónska, ani jedna Cirkev nemala účasť na mojich výdavkoch a príjmoch, iba vy sami. Veď aj do Solúna ste mi aj druhý raz poslali, čo som potreboval.“ Ide o podporu ohlasovania evanjelia a samotných ohlasovateľov. Oprávnenosť tohto použitia cirkevných prostriedkov sa opiera aj o Kristove slová apoštolom: „Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo... Neberte si do opaskov ani zlato, ani striebro, ani peniaze, ani kapsu..., ani dvoje šiat, ani obuv ani palicu, lebo robotník si zaslúži svoj pokrm.“ (Mt 10,7-10)
Toto tretie upotrebenie prostriedkov Cirkvi prešlo mnohými zmenami, až do tej miery, že v kresťanských krajinách sa o fungovanie služobníkov slova – kňazov a biskupov staral štát. Je len logické, že popri ohlasovaní evanjelia a vysluhovaní sviatostí sa títo potom stali aj úradníkmi s úradnými priestormi, bytmi, a povinnosťami, ako vedenie farských účtov, matrík, starostlivosť o cirkevný majetok atď. Pozostatok tohto riešenia aj v našej slovenskej Cirkvi veľmi cítime.
Tieto tri spôsoby použitia spoločného cirkevného imania podľa troch podôb Kristovej prítomnosti zodpovedajú aj trom hlavným úlohám Cirkvi – ohlasovanie, posväcovanie a služba lásky. Podobne to vníma aj Kódex kanonického práva, ktorý hneď v úvode piatej knihy, hovoriacej o časných majetkoch Cirkvi oznamuje, že tieto sa majú používať na dosiahnutie cieľov, ktoré sú Cirkvi vlastné. Sú to „najmä: usporadúvať božský kult, starať sa o slušné materiálne zabezpečenie kléru a iných služobníkov, vykonávať diela posvätného apoštolátu a dobročinnej lásky najmä voči chudobným.“ (Kán. 1254, par.2)
Všimli ste si rozdiel oproti tomu, čo som hovoril? Kódex spomína 4 ciele – rozdeľuje podporu evanjelizácie a podporu ohlasovateľov ako osôb a dáva veciam iné poradie, než ako sme si ich my predstavili.
- Aké je poradie a aké by malo byť poradie upotrebenia cirkevného imania v našej farnosti, a tiež diecéze. Má byť na prvom mieste údržba a skrášlenie kostola, farskej budovy,... či apoštolské aktivity, misie, kresťanské médiá, ... či podpora bezdomovcov, viacdetných rodín, nezamestnaných, alebo niečo iné?
- Treba vôbec a ak áno, tak ako realizovať charitatívnu činnosť v našej farnosti?
- Ako vnímate poslanie diecéznej charity, či iných inštitúcií podobného zamerania?
- Stačí nám ohlasovať evanjelium v kostole, alebo potrebujeme aj farský časopis, celoslovenské periodikum pre mládež, kresťanské knihy, kazety, rádio, televíziu?
- Ide pri náboženskej výchove iba o katechizovanie detí v škole, učenie modlitbám doma, alebo potrebujeme aj výlety, súťaže, prázdninové akcie a pod.?
- Sú naši kňazi a biskupi viac ohlasovateľmi evanjelia, či úradníkmi?
- Považujem ich materiálne a finančné zabezpečenie za podpriemerné, či nadpriemerné, ktoré si nezaslúžia?
Možno ste si pri mnohých týchto otázkach povedali – ale veď ja vlastne neviem, ako to je. Aký je stav v charite, ohlasovaní, či jeho finančnom zabezpečení.
Dovoľte preto ešte tri otázky: Je moja neznalosť spôsobená mojim nezáujmom, alebo neprehľadnosťou hospodárenia v Cirkvi, ktorej som členom? Čo treba vlastne zmeniť – môj postoj, či postoj zodpovedných predstaviteľov tohto spoločenstva? ... Žeby oboje?
Vráťme sa však na záver ku Kristovi a jeho podobenstvu o pannách. Nerozumných a rozumných. Tie rozumné mali olej v zásobe. Ak je naše cirkevné spoločenstvo rozumné, malo by byť vždy pripravené stretnúť sa s Kristom. V akejkoľvek podobe. I v tej, ktorá vyžaduje materiálny, finančný zásah. To na jednej strane znamená, že nemôžeme hneď a zaraz minúť všetko, čo máme k dispozícii. Na druhej strane ide o bdenie – teda poznanie, kedy, v akej podobe, cez koho, alebo cez čo k nám Kristus prichádza.
Kiežby sme mali túto múdrosť.
Lutiše, 12.11.2023
Pozrite tiež: