Oz 6, 3-6, Rim 4, 18-25, Mt 9, 9-13
Uvedenie do svätej omše:
Dnešná bohoslužba je preniknutá jednou naliehavou témou. Je to Božia odpoveď na otázku človeka, čo je zbožnejšie (Bohu milšie): Stretávanie sa v modlitbe so svätým Bohom a vyhýbať sa zlým ľuďom, – alebo sa venovať aj hriešnemu blížnemu?
Najprv sa pýtajme každý sám seba: Čo považujem za zbožnosť, na čo kladiem dôraz? Nie som aj ja hriešny?
Prvé čítanie: (Oz 6, 3-6)
O prorokovi Ozeášovi sme už hovorili, ale pre nových čitateľov – pár slov k nemu:
Ozeášova kniha je prvý prorocký spis v poradí dvanástich, tzv. menších prorokov. Je zbierkou rečí a výrokov, ktorými Ozeáš ústne napomínal, učil a vyzýval obyvateľov Izraelského kráľovstva, aby sa obrátili. Zozbierali ich jeho súčasníci.
Ozeášova osoba.
O Ozeášovi (hebr. Hóšéa = »Jahve vyslobodil, spasil«), synovi Beeriho (porov. 1,1), vieme iba to, čo sa o ňom hovorí v Knihe jeho proroctva.
Narodil sa a pôsobil v Izraelskom (Severnom) kráľovstve, ktoré on niekedy označuje aj menom Jakub (porov. 12,3) alebo Efraim (porov. 4,17).
Pôsobil asi v rokoch 750-725 pred Kr., teda v časoch politického zmätku a nábožensko-mravného úpadku Izraelského kráľovstva. Pravdepodobne neprežil jeho zánik, ktorý bol spečatený dobytím hlavného mesta Samárie r. 722/1 pred Kr.
Účinkovanie proroka.
Väčšia časť Ozeášových prorockých výrokov je výstrahou pred týmto asýrskym nebezpečenstvom, aby upozornil Izrael na vážnosť politickej a sociálnej situácie, ale najmä na potrebu opravdivého obrátenia. Prorok predovšetkým odsudzuje hlbokú mravnú skazu (porov. 4,1-2; 6,7-10; 7,1) a sociálnu nespravodlivosť, najmä u vládnucich predstaviteľov. Koreňom tohto všeobecného úpadku a príčinou všetkého zla bola náboženská nevera Izraela a jeho kompromis s kanaánskou modloslužbou, ktorá ho zvádzala klaňať sa aj pohanským božstvám plodnosti a úrodnosti popri Pánovi.
Ozeášova náuka.
Je to teológia Božej lásky. Hlavným teologickým učením Knihy proroka Ozeáša je náuka o Božej láske, ktorá je krásne ilustrovaná obrazom nežnej rodičovskej (porov. 6,4; 11,3-4.8) a najmä hrdinskej manželskej lásky. Ľudská láska sa tak stáva zrkadlom lásky Boha k človeku a dôstojnou ľudskou odpoveďou na ňu Bohu, ktorý je Láska.
Základnou a charakteristickou črtou Ozeášovej predstavy o Bohu je teda nesmierna láska k vyvolenému národu, vyjadrená kategóriami manželskej lásky. Jahve je ženíchom, Izrael je jeho nevestou, s ktorou sa stretol na púšti a uzavrel s ňou zväzok (= sinajská zmluva) intímneho spoločného života (porov. 2,16-17).
Kniha proroka Ozeáša je teda naozaj teológiou lásky, lebo je zjavením toho, čo je Boh v skutočnosti: „Boh je láska." I keď Ozeáš nikde vo svojom proroctve nepodal definíciu Boha tak výslovne a presne, ako ju formuluje vo svojom liste apoštol Ján (porov. 1 Jn 4,8.16), výborne vystihol jej hlbokú teologickú náplň a krásne ju ilustroval opisom citových zážitkov a trpkých skúseností osobnej drámy manželského života.
Ozeášov výrok: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu" 6,6, ktorý rád opakoval sám Ježiš Kristus, porov. Mt 9,13; 12,7) -, ktoré ustavične podrobovali skúške Boha a jeho chesed (hebr. = »milosrdenstvo«, »dobrota«, »láskavosť«, »milosť«), svedčí o zatvrdenej nevere izraelského ľudu (porov. 2,21-22; 3,1; 9,15; 11,1-2; 14,5).
Aktuálnosť posolstva.
Keďže Kniha proroka Ozeáša, tak svojou hĺbkou ako aj naliehavosťou svojho posolstva, ide na koreň náboženstva a dotýka sa podstaty viery, je aj dnes, tak ako kedysi, Božím slovom, ktorým sa Boh obracia na svoj ľud, na svoju Cirkev.
Posledný verš knihy vyzýva aj dnešného čitateľa, aby si dobre všimol aktuálnosť Ozeášovho posolstva: "Kto je múdry, aby tieto veci pochopil a rozumný, aby ich porozumel?" (14,10) Takto je biblické zjavenie tejto knihy presadené do histórie našich dní, pre všetkých, čo ho prijmú, Božím slovom, ktoré je súčasne otcovským napomenutím i priateľským povzbudením, výstražnou hrozbou i láskavým prísľubom spásy. Toto Božie slovo, ktoré je záverom Knihy proroka Ozeáša, posilňuje nádej našej viery a vyzýva nás, aby sme sa skúmali, či je naša viera naozaj autentická a silná.
Uvedenie do dnešného čítania:
Sme zvyknutí nachádzať v Starom zákone obraz Boha skôr ako prísneho sudcu. Čo počúvame dnes: Nevolá dávny prorok k láske rovnako, ako Pán Ježiš v evanjeliu?
Čítanie z Knihy proroka Ozeáša Oz 6, 3-6
Lásku chcem, a nie obetu
„Poznávajme, usilujme sa poznať Pána: jeho príchod je istý ako zornica. Príde k nám ako dážď v pravý čas, ako dážď neskorý, čo zavlaží zem.“
Čo mám robiť s tebou, Efraim? Čo mám robiť s tebou, Júda? Vaša láska je ako ranný mráčik a ako rosa, ktorá zrána pominie. Preto som ich okresával skrze prorokov, zabíjal slovami svojich úst. Spravodlivosť moja jak svetlo vychádza. Lásku chcem, a nie obetu; poznanie Boha viac ako zápalnú obetu.
Počuli sme Božie slovo.
Kerigmatický výklad:
Je ľahšie počas pôstu vzdať sa jedla, ako byť k iným spravodlivý, odpúšťajúci, pomáhajúci...
Je ľahšie z nášho života niekoho vymazať, ako mu povedať: „Mrzí ma to!“, - ponúknuť mu odpustenie.
Toto je stará pravda. Pradávni ľudia mali takmer do puntíčka rozpracovaný systém obetí. Rituálne pálenia a zabíjania konali podľa ročných období a bohov pre rozličné obdobia. Naši predkovia pálili, alebo do vody hádzali Morénu, v čase búrok obetovali Paromovi, mŕtvym dávali niečo z jedla, aby ich nemátali svetlonosi...
Aj v Starom zákone systém odčiňovania za hriechy sveta u Židov bránil Bohu, aby sa príliš rozčúlil; aspoň tak si to mysleli. Pre nich bolo ďaleko jednoduchšie obetovať snop obilia alebo baránka, ako prestať hrešiť.
Boh akoby bol frustrovaný a cez proroka volá:
Čo mám robiť s tebou, Efraim? Čo mám robiť s tebou, Júda?
Čo „bolí“ Boha? Čo vyčíta ľudu?
Čo mám robiť s tebou, Efraim? Čo mám robiť s tebou, Júda? Vaša láska je ako ranný mráčik a ako rosa, ktorá zrána pominie.
Ako odpovedá Boh cez proroka?
Lásku chcem, a nie obetu; poznanie Boha viac ako zápalnú obetu.
Odčinením je láska, nie ničenie. Lebo tomu, kto veľa miluje, bude veľa odpustené. Toto je lekcia, ktorej sa učíme, zo Starého zákona no hlavne z Nového, Ježišovho.
Uvedenie do žalmu:
Medzispev je modlitbovou odpoveďou na prvé čítanie. Dnešný výber dopĺňa prorokove myšlienky. Môžeme namietať, že tento žalm (ako aj mnohé iné), nie je modlitba, veď počúvame Božie slová a výzvu žalmistu. V prvých dvoj veršoch a poslednom odstavci je výzva žalmistu. Nie je práve toto ozajstná modlitba? Tak ako je modlitbou Dekalóg i čítanie Svätého Písma – Božieho slova. Popri čítaní Božieho slova, má byť naše srdce prosiace.
Modlíme sa:
Responzóriový žalm Ž 50, 1+8. 12-13. 14-15
R.: Kto kráča bez úhony, tomu ukážem Božiu spásu.
Zvrchovaný Boh, Pán, prehovoril *
a vyzval zem od východu slnka až po jeho západ.
„Neobviňujem ťa pre tvoje obety, *
veď tvoje žertvy stále sú predo mnou.
R.
Aj keď budem hladný, nebudem pýtať od teba; *
veď moja je zem i s tým, čo ju napĺňa.
Vari ja hovädzie mäso jedávam *
alebo pijem krv kozľaciu?
R.
Obetuj Bohu obetu chvály *
a Najvyššiemu svoje sľuby splň.
A vzývaj ma v čase súženia: *
ja ťa zachránim a ty mi úctu vzdáš.“
R.
Druhé čítanie: (Rim 4, 18-25)
O liste Rimanom sme už dosť hovorili. Pripomeňme si jeho rozdelenie:
Úvod (1, 1-17):
- Pozdrav (1, 1-7)
- Vďakyvzdanie a vyjadrenie túžby navštíviť Rím (1, 8-17).
- Náuková časť: Nová cesta spásy a nová skutočnosť spásy (1, 18 - 11, 36):
- Parenetická (morálno-poučná) časť: požiadavky nového života (12, 1 - 15, 13):
Záver: Pavlove osobné správy (15, 14 - 16, 24):
Takže dnešný úryvok je zo stati:
Nová cesta spásy skrze vieru (1, 18 - 4, 25):
- Potreba spásy pre pohanov (1, 18-32)
- Potreba spásy pre Židov (2, 1 - 3, 20)
- Nová spravodlivosť (3, 21 - 4, 25)
Uvedenie do čítania:
Teraz nám svätý Pavol dáva za vzor veľkého muža viery Abraháma. V čom ho aj dnes môžeme nasledovať?
Čítanie z Listu svätého apoštola Pavla Rimanom Rim 4, 18-25
Posilnený vierou vzdával Bohu slávu
Bratia, Abrahám proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov, podľa slova: „Také bude tvoje potomstvo.“
A neochabol vo viere, ani keď videl, že jeho telo je už odumreté – veď mal skoro sto rokov – a že je odumreté aj Sárino lono. A nezapochyboval nedôverčivo o Božom prisľúbení, ale posilnený vierou vzdával Bohu slávu, pevne presvedčený, že má moc aj splniť, čo prisľúbil. Preto sa mu to počítalo za spravodlivosť.
A nielen kvôli nemu bolo napísané: „Počítalo sa mu to,“ ale aj kvôli nám. Bude sa to počítať aj nám, čo veríme v toho, ktorý vzkriesil z mŕtvych Ježiša, nášho Pána, vydaného za naše hriechy a vzkrieseného pre naše ospravedlnenie.
Počuli sme Božie slovo.
Kerigmatický výklad:
Abrahám a Sára sú starí ľudia bez zeme či dieťaťa, ktoré by mohli nazývať svojim vlastným. No veria Bohu, keď im sľubuje, že z nich bude pochádzať krajina a národ.
Božie prísľuby sa však neplnia cez noc, ani nie za deväť mesiacov. Treba roky, veľa rokov, aby človek uzrel čosi, čo vyšlo z úžasných slov. No oni nezabúdajú, ani sa neznechucujú.
Takáto viera prináša odmenu, a Pavol nám pripomína, že to isté bude platiť aj o nás. Viera v Krista zmýva všetky naše neprávosti a omyly. Viera napráva náš smiech, ktorým sa – podobne ako kedysi Sára schovaná za stanom – vysmievame neuveriteľným božím prísľubom týkajúcim sa nášho života. Alebo zotiera naše lži, ku ktorým sa občas uchyľujeme, aby sme nestratili svoju tvár, ako kedysi Abrahám.
Nezabúdajme, viera je schopná priviesť nás do zeme prísľubov, no iba za predpokladu, že k nej priľneme viac než k čomukoľvek inému.
Evanjelium: (Mt 9, 9-13):
Uvedenie do evanjelia:
Svätý Matúš nám teraz bude rozprávať o svojom povolaní za apoštola, za kresťana. Ako to znie jednoducho a ľahko! Ako je to s mojím, tvojím nasledovaním Krista?
Čítanie zo svätého Evanjelia podľa Matúša Mt 9, 9-13
Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí; milosrdenstvo chcem, a nie obetu
Ježiš videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal a išiel za ním.
Keď potom Ježiš sedel v dome za stolom, prišli mnohí mýtnici a hriešnici a stolovali s ním a s jeho učeníkmi. Keď to videli farizeji, hovorili jeho učeníkom: „Prečo váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“
On to začul a povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: ‚Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.‘ Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“
Počuli sme slovo Pánovo.
Výklad:
Kto v Ježišovej dobre zapadal do kategórie „hriešnikov“? Celkom určite mýtnici, ktorí kolaborovali s Rimanmi. Ďalej prostitútky a cudzoložníci. Ľudia, ktorí sa neukazovali v chráme a možno tam neplatili svoje príspevky. Ľudia, ktorí odmietali zachovávať zákon a iba jedli, pili a zarábali peniaze.
Poznáme aj my ľudí, ktorí nechodia do kostola, ktorý žijú už vo svojom treťom manželstve. „Hriešnikmi“ v tomto zmysle môžu byť členovia tvojej rodiny, tvoji priatelia, no – nemýľ sa -, i ty sám. Faktom je, že hriešnici sme všetci, no nie všetkých by nás za takých naše okolie označilo.
Ježiš si do okruhu svojich blízkych priateľov vyberal práve takýchto ľudí.
Ježiš vedel, že miestom, kde sa získavajú duše môže byť miesto, kde žije hriešnik.
------------
Otázky na uvažovanie pre tých, ktorí tieto komentáre používajú
ako uvažovanie nad nedeľnými čítaniami
Poznáš zo svojho života prípad, kedy si silne zakúsil, že niečia láska odčinila tvoje hriechy, previnenia, alebo krivdy, ktorých si sa dopustil? Nahradil niekto tvoje pochybenia?
Spomínaš si na chvíle, kedy bola tvoja viera silne skúšaná? Čo ti pomohlo vytrvať?
Koľko svojho času tráviš s ľuďmi, ktorí sú ti podobní? Koľko času by si bol ochotný stráviť s ľuďmi, ktorí sú od teba v mnohých ohľadoch odlišní a ktorí by ťa mohli potrebovať?
Činná odozva
V našom veľmi nabitom živote je ťažko pomyslieť, že by sme mohli nájsť čas na niečo viac, pre iných. Pridaj do neho preto čosi veľmi jednoduché: pomodli sa keď cestuješ, požehnaj v mysli deti, keď budeš prechádzať okolo školského dvora... Čas, ktorý s niekým tak či tak budeš tráviť urob trocha kvalitnejším. Nech tvojou odpoveďou na všetko je viac lásky.