Sk 2,14.22-23, 1 Peter 1,17-21, Lk 24,13-35
V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií,
a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi.
V ten deň išli dvaja z nich... – Dvaja z tých, ktorí počuli svedectvo žien o prázdnom hrobe reagujú veľmi zvláštne. Miesto toho, aby sa šli aspoň pozrieť, či je pravda, čo hovoria ženy, idú opačným smerom. Neslýchaná správa o tom, že Ježiš vstal z mŕtvych ani trochu nenahlodá ich zabehané spôsoby uvažovania – „a my sme si mysleli...“. Evanjelista nazýva jedného z nich menom Kleopas. Ten druhý nemá meno, alebo lepšie povedané, môže mať mnoho mien, lebo ten druhý je každý z nás, ktorí sme počuli svedectvo o Ježišovom vzkriesení, a predsa si ideme po svojom.
Ak sme však spoznali vzkrieseného Pána, nestačí sa radovať z toho, že nám horelo srdce v jeho prítomnosti. Minulú nedeľu sme počuli: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20,21). Každý, kto sa stretol so vzkrieseným Kristom, sa musí podobne ako on priblížiť k tým, ktorí ešte stále so zastretými očami a zronení kráčajú do Emauz. To sú tí, ktorí ešte nikdy nepočuli o Ježišovi – Víťazovi nad smrťou. Sú to aj tí, ktorí boli pokrstení, boli kedysi na birmovke, sobášili sa v kostole, a vedia, že „Ježiš Nazaretský, bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom“, ale nič viac to pre nich neznamená. Sú to i tí, ktorí každú nedeľu počúvajú čítania z Mojžiša a Prorokov, ovládajú, čo sa v Písme vzťahuje na Krista, a vedia veľmi dobre, „že on žije“, a predsa sa pokojne uberajú svojou cestou zronení a bez záujmu.
Komu sa naozaj otvorili oči a spoznal Krista, razom vstáva a ide ďalej, aby podobne ako sám Ježiš sprevádzal bratov, ktorí Vzkrieseného ešte nepoznali, a zostal s nimi, kým sa aj im nerozhorí srdce.
Pozrite tiež: