Iz 8,23b-9,3, 1 Kor 1,10-13.17, Mt 4,12-23
Túžime po čo sme skúsili ako príjemné.
Napĺňa nás smútok ak to stratíme; rovnako ako keď stratíme toho, kto nám bol blízky s kým sme sa dobre cítili.
Zažili sme Božie kráľovstvo? Ako môžeme túžiť po ňom?
Po Božom kráľovstve môžeme túžiť iba v tom prípade, ak aspoň tušíme čo je. Po Božom kráľovstve môžeme túžiť iba na základe analógie – musíme zapojiť rozum a vôľu. Nemôžeme iba citom.
Ako analogicky? Povieme si: Ak je tu dobre a krásne musí byť aj u Boha, ktorý je pôvodca toho všetkého.
A tu je odpoveď prečo sa tak málo ľudí snaží o Božie kráľovstvo a prečo patríme k ním aj my. Lebo to nie je bez snahy, určitej námahy!
Preto prvé Ježišove slova boli: Od tej chvíle začal Ježiš hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“
Dôvod pokánia pekne vyjadril evanjelista Matúš: Keď sa Ježiš dopočul, že Jána uväznili, odobral sa do Galiley. Opustil Nazaret a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum...Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti.
Pokánie je teda cesta k svetlu. V akom zmysle je Božie kráľovstvo cesta k svetlu?
Najskôr sa musíme opýtať: Čo je Božie kráľovstvo?
Wolfgang Borchert v novele Púpava píše o trestancovi 432. Denná prechádzka po dvore. Opäť štekajúci psí, nenávidení strážcovia v šedomodrých uniformách. Pred ním i za ním chodiace mŕtvoly nemajúce tvár, meno, sú iba čísla ako on. Naraz to príde; zbadá maličkú púpavu.
Je to komické? Unudený plačlivý mladík z čias gramoplatni, vesmírnych výskumov, trestanec s číslom 432 drží v zopätých rukách v úzkom svetelnom prúžku úplne obyčajnú púpavu. Mladík ktorý si zvykol na pach parfumu, benzínu, alkoholu a farbiva na pery a mesiace necítil nič len drevo priečne, prach, pot úzkosti a strach, saje do seba podstatu malého kvietku. Čosi ho preniká, je zaplavený nežnosťou, náklonnosťou a hrejivým pocitom. Už neuniesol svoj priestor, zatvoril oči a užasol. Ty voniaš svetlom, slnkom, medom a morom ty nežne stvoreníčko. Prijal čistý chlad kvetiny ako hlas otca, ktorý predtým nevnímal a teraz ho prišiel potešiť do jeho ticha. Prijal kvetinu ako dotyk svetlého ramena ženy.
Wolfgang Borchert líči človeka, ktorého zmenil malý zážitok a začal vnímať svet. Nejako tak ako Peter a Ondrej, Ján a Jakub. Im aj trestancovi 432 zažiarilo veľké svetlo. Ľud bývajúci vo tmách uzrel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým čo sedeli v temnom kraji smrti.
Pre apoštolov sa priblížilo sa Božie kráľovstvo. Tí sú od nás časovo a kultúrne vzdialení. Neviem pochopiť ako sa tak rýchlo odhodlali na zmenu života.
Nám je možno bližší a ľahšie pochopiteľný človek s číslom 432. Ako on objavil svetlo – božie kráľovstvo? Možno tak povedať, lebo ak nájdeme impulz do života, nejaké svetlo, približuje sa nám Božie kráľovstvo, ak chcete – Boh.
Aristoteles hovorí, že na začiatku poznania je a vedy je úžas a údiv. Úžas môže byť aj to, že úplne iné sú zážitky stretnutia s Bohom v Biblii ako v našom živote. Ježiš uzdravoval každý neduh a chorobu a potom hlásal Božie kráľovstvo. Ono môže prichádzať do nášho života rôzne.
Musíme sa vyhnúť veľkému nebezpečenstvu. To na nás číha vždy, keď si myslíme, že je definitívne to čo prežívame. Musíme rátať s prekvapeniami. Tie nám Boh pripravuje aj v maličkostiach ako je kvietok púpavy.
Túžime po čo sme skúsili ako príjemné. Napĺňa nás smútok ak to stratíme; rovnako ako keď stratíme toho kto nám bol blízky s kým sme sa dobre cítili.
Ďakujme za ne, ale nezabúdajme, že tie príjemnejšie veci nám Boh ešte len pripravuje!
Turzovka 22.1.2023
Do pozornosti dávam aj: