Iz 42,1-4.6-7, Sk 10,34-38, Mt 3,13-17
V predchádzajúcej farnosti ma na Slávnosť Zjavenia Pána po sv. omší čakal majiteľ firmy, ktorá mi menila okna.
Pýtam sa ho prekvapený čo tu robí. On: Sľúbil som doniesť tento týždeň skla do spovednej miestnosti, tu sú. Potešilo ma to ako každého, kto sa stretne s človekom, ktorý dodrží slovo. Navyše aj preto, lebo je to veriaci človek (hoci u takého by to mala byť samozrejmosť). V potešovaní pokračoval: To máte taký plný kostol. Samozrejme som sa chcel pochváliť farnosťou a povedal: To bola už druhá sv. omša a bolo plno, aj keď niečo by sa ešte vmestilo. On: Nie preto, ale veľa ľudí bolo vonku, reku sa nezmestia. Tak to ma nepotešilo.
Nezmestia sa do kostola, presnejšie ostávajú vonku. Nejdú do Božieho domu. Dnes môžeme povedať v súvislosti s krstom - nejdú do Otcovho, otcovského domu. A keď prídu, ostávajú vzadu.
Prečo? Odpoveď jednoduchá - Necítia sa tu dobre. Ináč by tu boli.
Odpoveď je zároveň aj zložitá. Otvára ďalšie otázky: Prečo potom idú do kostola, presnejšie ku kostolu? Ak som neveriaci tak nejdem. Boja sa to priznať? Možno kvôli rodičom, manželke, manželovi...? To by som bral. Možno aj to Pán prijme ako obetu kvôli druhému, aby bol pokoj rodine. Skúste si to však v rodinách predebatovať aby sme nerobili kamufláž.
Čo sa tu dá robiť aby sme tak nedopadli aj my? Aby sme sa v kostole – dome Otca a v jeho rodine - Cirkvi cítili dobre? Základ je krst. Krstom sme sa stali Božími, patríme do jeho Cirkvi. Pozor, nielen prijatie krstu, ale uvedomenie si a žitie. Máločo je v našom živote tak dôležité ako krst, máločo je tak nepochopené ako krst.
Krst – my si predstavíme pramienok vody stekajúci po detskej hlavičke.
Pôvodný grécky výraz však má význam ponoriť. Keď sa človek ponára do vody, cíti ju na celom tele, je ňou obklopený zo všetkých strán. V Ježišovi, ktorý sa necháva ponoriť do vody Jordánu, sa večné Božie Slovo „ponára“ do ľudskosti – so všetkým, čo ju tvorí.
Vtelené Božie Slovo – Kristus nestojí v zástupe hriešnikov na brehu Jordána, aby sa zvonku iba nepatrne „otrel“ o ľudskú biedu, alebo ju trochu „ochutnal“. On sa do nej „ponára“, presne tak, ako sa ponára do vôd Jordánu. A už toto ponorenie do rieky Jordán predznamenáva celé tajomstvo vykúpenia, ktoré sa dovŕši smrťou a vzkriesením.
Keď bol Ježiš pokrstený, ... vystúpil z vody, ale raz vystúpi „na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota“ (Jn 19,17).
Teraz nad neho zostupuje Boží Duch, a tam na Golgote on sám „odovzdá ducha“ (porov. Jn 19,30), aby sme aj my konečne poznali Otca. Teraz Otcov hlas zjavuje: „toto je môj milovaný Syn,“ aby raz všetci zatúlaní bratia mohli vyznať: „On bol naozaj Boží Syn“ (Mt 27,54).
Patrí sa, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé – ak sa On ponoril do našej ľudskosti a vzal na seba všetko ľudské, je spravodlivé, aby sme si aj my „všetci, čo sme pokrstení v Kristovi, obliekli Krista“ (porov. Gal 3,27) a jeho spôsob života. Nežijem už ja, žije vo mne Kristus.
Krst by mal byť teda ponorením do Krista. To je to grécke babtidzo. Aj naše slovo krst je veľavravné. Stať sa Kristom, kresťanom. Patriť Kristovi.
Indický mysliteľ (Sen Sing?) sedel na brehu rieky. Vybral z neho kameň a rozlomil. Vnútri bol suchý. Povedal si: Milióny rokov je vo vode a ostal takým suchým.
Mohlo sa stať, že aj nás sa voda krstu len tak otrela.
Aby som neskončil tak pesimisticky: Preto je spravodlivé aby sme sa aj my dali pokrstiť. Vrátili sa ku krstu – to je pokánie. Potom nebudeme mať problém s Božím domom.
Turzovka, 8.1.2023