Sk 6,8-10; 7,54-60, Mt 10,17-22
V ostatnom čase sa objavuje nový pojem: Hybridná vojna.
Skôr než dochádza ku hroznej „klasickej vojne“, predchádza jej hybridná. K nej patri kybernetická a mediálna.
Videli sme to počas pandémie a teraz v čase ruskej vojny. Vidíme koľko zmätkov spôsobuje medzi ľuďmi. Nielen medzi národmi, ale rozdeľuje aj rodiny.
Môžeme pripomenúť výrok starožidovského filozofa ben Akibu: Nihil novi sub sole (nič nové pod slnkom). Prvky hybridnej vojny sa objavujú v časoch prvých kresťanov – teda v boji proti nim, aj keď ešte neboli tak rozvinuté média.
Pri justičnej vražde svätého Štefana čítame: Tu vstali niektorí z takzvanej synagógy Libertíncov, Cyrénčanov a Alexandrijčanov a z tých, čo boli z Cilície a Ázie, a hádali sa so Štefanom. Ale neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril.
Skutky apoštolov proces hybridnej vojny dokumentujú.
Preto teda podstrčili mužov, ktorí hovorili: „Počuli sme, že hovoril rúhavé slová proti Mojžišovi a proti Bohu." To slovíčko „teda” v našom texte potvrdzuje zmenu taktiky zo strany Štefanových protivníkov. Začínajú používať proti nemu negatívnu propagandu.
Usilujú sa priviesť niektorých, aby klamali. Začali šíriť závažné obvinenia, že Štefan hovoril rúhavé slová proti Mojžišovi a Bohu. Na základe židovského zákona mohol byť taký človek odsúdený na smrť.
Zámer je zreteľný, chceli zničiť Štefanovo dobrú povesť, dobré meno. Manipulácia s verejnou mienkou sa vydarila, lebo v nasledujúcom texte sa dozvedáme, že sa spojil ľud, starší a zákonníci ako jedna osoba a pobúrili mnohých a podnietili ich, aby Štefana predviedli pred veľradu. Násilné slová sa premenili na násilné skutky.
V rozprávaní nie je daný dôraz na súdnu procedúru ale skôr na jednotlivé zábery ako v nejakom filme. A tak nasledujúci záber sa sústreďuje na falošných svedkov, ktorí majú za úlohu potvrdiť a upresniť obžalobu. Čím viac ju opakujú, tým sa stáva konkrétnejšia. Najprv ho obvinili, že hovoril rúhavé slová proti Mojžišovi a proti Bohu (v. 11) a potom, že hovoril proti svätému miestu a proti Zákonu (v. 13).
Po obvinení z rúhania, po predvedení pred veľradu, falošní svedkovia prednášajú slová Pána Ježiša: Zborím tento chrám urobený ľudskou rukou (Mk 14,57-58a) a že hlásal o Ježišovi, že chcel zmeniť zvyky, ktoré Židia prevzali od Mojžiša.
Obvinenia proti Štefanovi (v. 14) poukazujú na hlavný zámer procesu: je zameraný na Ježiša, obvinením Štefana je totiž všetko namierené proti Ježišovi. A tým proti jeho učeníkom – kresťanom.
Aj z tohto pohľadu môžeme lepšie vnímať výrok pápeža Františka, že sme vo svetovej vojne. My to možno nebadáme a domnievame sa, že vojna je mimo nás a my sa do nej nezapájame. Je to tak? Uvažujme o tom:
Myšlienky sú ako kameň! – Čudujete sa? Môže sa myšlienka stať kameňom? Kameň sám o sebe nie je zlý. On môže byť poukladaný v palác, vytesaná žiariaca socha. Ale myšlienka človeka vo chvíľach nenávisti nestavia ani paláce ani sochy. Naopak, ona ničí!
Pyšné myšlienky kameňujú šťastie človeka v susedstve: Ty si chudák, ja som bohatý. Ty si hlupák, ja som učený. Teba pozná sotva tvoja žena a tvoje deti, a ja som známy v celom meste…
Závistlivé myšlienky kameňujú človeka. Slušné, pekné dievča, má dobrého chlapca. Schyľovalo sa k svadbe. Druhé dievča z toho istého mesta neznášala jej krásu, ani jej šťastie, preto urobila všetko, aby jej to prekazila. A uspela. Osočovala ju, ako ju videla s druhými. A rozbila šťastie. Kto splatí tie nevinné slzy?
Alebo, nešťastné dorastajúce dieťa, nemilované v rodine. Nevie sa s tým vysporiadať. V čom to bolo? Otec pochyboval o svojom otcovstve pri tomto dieťati, dokonca bol presvedčený, že ním je sused. Obviňoval manželku z nevery. Všetko iba pre klebety, ktoré sa nezakladali na pravde! A dievča rástlo a vyrástlo bez lásky. A má celoživotnú traumu.
A sme objektom a možno i aktérmi hybridnej vojny. Slová ako kameň! Nadávky, urážky! Môžete ich vypočítať? Namiesto pekných slov, urážky, namiesto modlitby – nadávky. Počuť ich aj v žartoch i v hneve.
Je tu nejaké riešenie?
V čase prvej svetovej vojny, v roku l916 dostal vojak balík. Bolo to práve na štedrý deň. Otvoril svoj balík a v ňom medzi jedlom a ostatnými darmi, boli ozdoby na vianočný stromček. Čo môže robiť úbožiak s vianočnými ozdobami, keď sa nachádza v prvej bojovej línii? Dostal „streštený“ nápad. Ozdobil malý stromček, zapálil na ňom niekoľko sviečok, vysoko ho zdvihol a išiel do prvej línie. Bol už súmrak. Vystúpil zo zákopov, hoci ho kamaráti odhovárali. Zahynieš, volali, po prvej strele. Nevrátil sa, ale postupoval ďalej, proti nepriateľským pozíciám, odkiaľ hvízdali guľky ponad jeho hlavu. Ale naraz, akoby zázrakom, zamĺkol rachot pušiek, stíchli delá. Nastal pokoj, akoby anjeli prinútili vojakov, aby odložili pušky a zbrane... Svätá a tichá noc – zadržala pušný prach, zlomila násilie. Vianočné sviece, ozdobený stromček bol silnejší ako rozkazy najsilnejšieho veliteľa, ako vzájomná nenávisť. Boh v tej noci bol blízko srdca každého vojaka. Spomínali na svoje matky, svoje manželky a deti, vianočné stromčeky, kostoly a piesne. Kto by mohol strieľať do tej vianočnej trofeje, ktorá by rozplakala od šťastia aj najzlostnejšieho nepriateľa?
Známy príbeh, ktorý v dnešnej dobe akoby už neplatil. Vojna nezmĺkla ani cez Vianoce. Sv. Štefan padol v tej hybridnej vojne a množstvo ďalších. Vojna pokračuje.
Je na každom z nás, či sa nepostavíme s „vianočným stromčekom“ proti kameňom nenávisti. Zvíťazíme ako sv. Štefan, ak budeme s nim volať: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“
Turzovka, 2022