Iz 66,18-2, Hebr 12, 5 - 7. 11 – 13, Lk 13, 22 – 30
Mládeže som sa na stretku opýtal ako vnímajú neveriacich.
Zaznela aj takáto odpoveď: Sú to materialisti, chcú len získať... Viac ma zaujímalo ako ich vnímajú neveriaci kamaráti, čo im hovoria keď ich vidia chodiť do kostola a ako sa s ich kritikou, či zosmiešňovaním vyrovnávajú. Jedná z odpovedi: Ty si ši, ši (prepáčte – citoval som)! To zabíjaš v nedeľu 1,5 hodiny? To si neužiješ... Ďalší postreh: Hovoria nám, že my sme za obetovanie sa, celé náboženstvo je smutné a pochmúrne.
Ostaňme pri tejto výčitke.
Tento názor o pochmúrnosti a smútku kresťanstva môže podporiť aj dnešné evanjelium. Otázku: Bude veľa spasených? Ježiš obchádza a hovorí o tesnej bráne. „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť.
O čom Pán hovorí? Áno, o obeti, premáhaní sa. A to vyzerá skutočne pochmúrne a smutné!
Ako to je? Na konský povoz stačila hamovka. Ubrzdili by ste ho keby šiel stovkou? Vidíte ako sa zdokonaľujú brzdy aj na bicykloch. Auto preto potrebuje iné brzdy. Čim je väčšie a rýchlejšie tým potrebuje lepšie brzdy.
Vie zviera brzdiť (premáhať sa)? Vie, lebo to má zakódované od Stvoriteľa. Iba zvieratá rozmaznané ľuďmi sú tučné, majú civilizačné choroby, a stratili prirodzený inštinkt. Napríklad taká mačka sa bojí myši.
Ako je to s človekom? Človek stratil kontakt s Bohom, stratil prirodzený inštinkt (svedomie)! Nevyužíva správne rozum a má ochabnutú vôľu.
Rozum zneužíva, aby vymyslel veci, ktoré môžu vyhubiť celé ľudstvo. Špekuluje, aby bol veľký, bohatý na úkor iných. Preto potrebuje „brzdy“! To je to ovládanie sa, úzka brána.
Neberme to však ako niečo pochmúrne, niečo obmedzujúce! Hrával som tenis s jedným kamarátom. Bol taký „maco“. Nebol problém nad nim vyhrať. Občas si aj viac vypil. Po čase schudol okolo 20 kg. Prestal piť. Dal sa na úzku cestu. Je to pre neho pochmúrne? Nie, je naraz plný energie a elánu. Rozhovoril sa o rodine, teraz má z nej radosť... Predtým bol rodine viac na smútok a o rodinu sa nezaujímal.
Tak ako je potrebné ovládanie sa pre telo, tak je to potrebné aj pre ducha. K tomu sú prikázania. Pýtal som sa v úvode spomínanej mládeže, či ich nemrzí, že sa musia premáhať, že sú Božie prikázania... Priznali sa, že áno. Bolo však vidieť, že z viery majú aj radosť.
Preto je potrebné varovať sa polovičatosti – môže mať radosť z hry ten kto to ešte nevie a venuje sa jej povrchne? Koľko musel a musí cvičiť organista, aby mal z hry radosť a aby potešil aj nás.
Do diskusie na sociálnej sieti mi napísala Magda L. zo Zvolena (pozdravujem ak toto bude čítať): U mojej spolužiačky som stretla jednu učiteľku. Bola vyrovnaná, dokonca hovorí, že nepozná depresiu. Je plná života, športuje. Vraj nie je veriaca, ale verí v desatoro Katolíckej cirkvi, a nepozná lepší recept na dobrý život ako prikázanie (až na prvé tri).
O čo viac by mohli prikázania pomáhať viac, keďže rešpektujeme aj prvé tri prikázania a tak chodíme do kostola, modlíme sa – máme pomoc od Boha.
Druhé čítanie z listu Hebrejom hovorí: Je na vašu nápravu, čo znášate. Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna by otec nekarhal?
Pravda, každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná; neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila.
Preto vzpružte ochabnuté ruky a podlomené kolená! A vaše nohy nech kráčajú rovno, aby sa to, čo je chromé, nevykĺbilo, ale skôr aby sa uzdravilo.
Turzovka, 21.8.2022
Pozrite tiež: