Kaz 1,2;2,21-23, Kol 3,1-5.9-11, Lk 12,13-21
Uvedenie do bohoslužby:
Dnešné Božie slovo budeme asi všetci počúvať pozorne. Kladie otázky, ktoré si často kladieme i my: Má cenu, stále sa v živote naháňať? Čo vlastne má človek zo všetkej tej driny?
Budeme počuť, ako odpovedá najskôr starozákonný mysliteľ, potom svätý Pavol a nakoniec Pán Ježíš. Už teraz sa zamyslime: V čom vidím zmysel svojej práce? V čom hľadám náplň svojho života?
Uvedenie do čítaní:
- Kaz 1,2;2,21-23
Na otázku, aký zmysel má ľudské snaženie, odpovedá starozákonný mysliteľ pesimisticky. Ešte nevedel, že zmysel ľudského konania najlepšie pochopíme pod zorným uhlom večnosti.
- Kol 3,1-5.9-11
Odpoveď svätého Pavla na otázku o zmysle ľudského života je už kresťanská: Iba z hľadiska večnosti dostáva ľudské konanie svoj zmysel.
- Lk 12,13-21
Kiežby sme uverili čo nám hovorí Pán Ježíš v evanjeliu: Tvoj majetok, tvoje snaženie je len vtedy dobré, ak ťa robí bohatým pred Bohom!
PREČO BLÁZON?
Čo poviete? Má sa kresťan usilovať o zaopatrenie na zajtra, na zimu, na penziu?
Možno sú to hlúpe otázky, veď odpoveď je jednoznačná: Má. Ak nie, bola by to nezodpovednosť!
Čo sme však počuli v dnešnom evanjeliu?
„Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: ‚Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť svoju úrodu.‘ Potom si povedal: ‚Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok.
Ale Boh mu povedal: ‚Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?‘
Prečo blázon? Preto, že myslí na budúcnosť? Dúfam, že nie!
Preto, že si povedal: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj. Ani to ešte nemusí byť úplne bláznivé. Veď je treba aj odpočívať, dovolenkovať. Druhá časť vety: jedz, pi a veselo hoduj, tiež nevyzerá až tak nekresťansky. Prečo by sme sa nezabavili.
Prečo potom „blázon“? Odpoveď je možno v tom: „Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.“ A ešte jasnejšie to zaznelo pred podobenstvom: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“
Asi najviac preto dostal zbohatnutý gazda také hanlivé pomenovanie, lebo nemyslel na iných. Myslel len pre seba!
Prečo tak tvrdo? Aplikujte si to na rodinu. Pripravíte obed a jedno dieťa (člen rodiny) by zhrablo všetko, jedlo hodovalo a ostatným nič nedalo! Ako by ste sa cítili?
Nezhrabne jedno dieťa celé dedičstvo?!
Nebeský otec dal bohatstvo zeme pre všetkých. Časť hoduje a nemyslia na tých, ktorí zomierajú od hladu. A to je smutné a bolestné!
Vychádza to tak; blázon nie je ten, kto je bohatý pred Bohom a uvedomuje si, že jeho život nezávisí od toho čo má.
Možno to lepšie pochopíme, ak si prejdeme vývoj ľudského myslenia vo vzťahu k veciam – bohatstvu.
Čo stojí a čo nestojí za to, aby sa po tom človek pachtil, to je totiž večne aktuálna ľudská otázka. To je tiež i téma dnešného Božieho slova.
Starozákonné čítanie má hneď v prvom verši päťkrát to iste slovo, ktoré by nemal nikto prepočuť: Márnosť. Všetko je márnosť.
Heinrich Heine nazval knihu Kazateľ: „Veľpieseň skepsy”. Táto kniha zápasí so starozákonnou predstavou o priamom vzťahu zásluh človeka a Božej odmeny: Kto žije spravodlivo (tj. zachováva rituálne predpisy Thory), toho Boh odmeňuje blahobytom, bohatstvom, úspechom. Alebo obrátene: bohatí, to sú ti spravodliví a Bohu milí. Autor knihy Kazateľ vidí, že to tak nie je! Veď koľkých poznal, že sú dobrí a nie sú až tak bohatí! Dokonca konfrontuje svoj národ s pohanmi a vidí, že tí sú bohatší a darí sa im lepšie! Preto túto primitívnu vieru Knihy Kazateľ borí. Búra vieru v majetok, nemá dôveru ani vo filozofiu: Lebo niekto sa múdro, zručne a usilovne namáha a svoj podiel dá človekovi, ktorý nepracoval. A to je teda márnosť a veľké zlo. Mudrc umiera rovnako ako žobrák. Staré istoty o požehnaní a bohatstve padajú, nové nevidí, preto tvrdí: darmo sa pachtiť, všetko je márnosť. Prišiel k tomuto záveru preto, lebo - ako bolo v uvedení do čítania - nepoznal nádej na večnosť.
Židia vlastne žijú v tomto postoji dodnes. Jahve požehnáva toho, kto žije podľa neho. Bohatstvo je znakom Božieho požehnania. Nie je to tak aj v knihe Jób? Boh odmenil Jóba za jeho vernosť nepredstaviteľným bohatstvom.
Nevníma to tak aj dnešný kresťan? Nepočujete, alebo i sami neuvažujete: Ja sa modlím, chodím do kostola a pritom omnoho lepšie sa majú tí druhí?! Sú v štádiu uvažovania starozákonného ľudu, pred Knihou kazateľ.
Väčšiu skupinu dnešných ľudí v tejto otázke tvoria tí, čo prišli k názoru prezentovanému Knihou Kazateľ, že všetko je márnosť. Sú väčšinou mimo Cirkvi neveria v Boha, alebo si myslia, že Boh to nezvláda. Je to veľká skupina ľudí, najmä mladých, ktorí vidia bohatstvo u iných, hľadajú ľahkú, veľa raz trestnú, cestu k zbohatnutiu, aby si mohli užívať.
Ako sa prejavuje táto skupina ľudí? Ak prídu k peniazom užívajú si podľa hesla: Jedzme, pime, zajtra aj tak zomrieme (1Kor 15,32). Vrhnú sa na alkohol, drogy, bezuzdné sa oddajú vášňam... Končia ako ľudské trosky. To je skupina ľudí, ktorí si hovoria všetko je márnosť, za márny považujú aj svoj život. Neprišli, nedostali sa k úvahám sv. Pavla, alebo evanjelia.
Čo s tým? Je nejaká iná cesta?
Toto spomínané rúcanie izraelskej naivnej viery, ako aj uvedomenie si márnosti, je tiež prípravou na evanjelium. Celý Starý Zákon je prípravou, ale v niektorých prípadoch prípravou negatívnou, aby nás to odradilo. Na temnom pozadí starozákonnej skepsy – márnosti, sa jasnejšie odráža novozákonná situácia človeka. Od udalosti vykúpenia nestojí už človek tvárou v tvár ničote, ale Božiemu tajomstvu. Čo vykonal Pán Ježíš, to nie je márnosť. Od tej doby sa oplatí žiť.
V epištole ukazuje svätý Pavol, aká nová životná skutočnosť vzniká, keď človek uverí a stane sa kresťanom. Nový život je v tom, že sme v krste s Kristom umreli a teraz žijeme už s ním. Nie je to život navonok nápadný, ešte je náš život s Kristom „skrytý v Bohu”. Ale musí to byť predsa na našom živote vidieť a poznať, že starý človek v nás umrel, že žijeme noví v Kristovej láske. To je odpoveď svätého Pavla na Knihu Kazateľ, na otázku, či niečo má cenu: „Usilujte o to, čo pochádza zhora.”
Tiež evanjelium odpovedá na skepsu Knihy Kazateľ - s priezračnou prostotou vlastnou evanjeliám. Ničotou, márnosťou, peklom, končí len taký človek, ktorý sa z užívateľa majetku stane otrokom majetku. Ten nie je schopný pochopiť božie skutočnosti a zmysel života: byť bohatý pred Bohom.
Nebuďme preto modlármi! Pri stretnutí pred manželstvom, snúbenec hovorí: Mojim božstvom sú peniaze. Pozeral som na snúbenicu. Bola ľahostajná. Čudoval som sa, že ide do takého zväzku. Zobrala si modlára. Jeho modlou boli peniaze! Naurážalo by vás, keby mal niekto radšej peniaze ako vás? Neuráža ľudskú dôstojnosť dôverovať majetku, veciam, ktoré sú nižšie od nás?
Preto Pán Ježiš nazval človeka bláznom, lebo v majetku videl záchranu, istotu a šťastie. V tom čo môže dať iba Boh!
Turzovka, 30.7.2016, 31.7.2022
Pozrite tiež: