Gn 15,5-12.17-18, Flp 3,17-4,1, Lk 9,28b-36
Boh vyviedol Abrama von a povedal mu: „Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš!“
A uistil ho: „Také bude tvoje potomstvo!“ Abram uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť.
Potom mu povedal: „Ja som Pán. Ja som ťa vyviedol z Chaldejského Uru, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu.“ On odpovedal: „Pane, Bože, podľa čoho poznám, že ju, budem vlastniť?“ Pán mu, odpovedal: „Vezmi pre mňa trojročnú kravu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holubicu!“ On to všetko vzal, rozsekol ich na polovice a polovice položil jednu oproti druhej, vtáky však nerozsekal. Keď zlietali vtáky na mŕtve telá, Abram ich odoháňal. keď zapadalo slnko, padol na Abrama tvrdý spánok. Prepadla ho hrôza a veľká tma.
Keď zapadlo slnko a zotmilo sa, zjavila sa dymiaca pec a horiaca fakľa, ktorá prešla pomedzi tie čiastky. V ten deň Pán uzavrel s Abramom zmluvu a povedal: „Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptskej rieky až po veľkú rieku Eufrat.“
Gn 15,5-12.17-18
Abrahámova temnota
Pán uzatvára s Abramom (Boh mu zmenil neskôr meno na Abrahám) zmluvu, pri ktorej sú všetky záväzky na strane Božej. Na strane Abramovej sú len výhody. Jedinou Abramovou povinnosťou, ktorá plynie z tejto zmluvy je prijať Božiu ponuku, to je uveriť Bohu. Abram dostáva uistenie o nespočetnom potomstve a o tom, že dostane do vlastníctva zem, ktorú mu Pán ukázal. Abramova skúsenosť s Bohom vzbudzuje úžas a možno i tichú závisť.
Kto by neprijal takéto podmienky?! Kto by nesúhlasil s takouto zmluvou?! Pri pozornom čítaní Abramovho príbehu si však môžeme všimnúť, že Abramova situácia zďaleka nie je jednoduchá. Jeho viera, ktorú obdivujú celé generácie biblických autorov, vôbec nie je samozrejmou reakciou človeka, ktorý by mal po celý život len na ružiach ustlané, a ešte k tomu sa „kamaráti s Bohom“.
Abram sa síce riadi podľa toho, čo povie Pán (viď Gn 12), ale z ľudského hľadiska sa mu evidentne nedarí. Na Pánov pokyn odišiel z Haranu, aby sa vydal do zeme, ktorú mu Pán prisľúbil (viď Gn 12,1; 13,14-15), ale zatiaľ sa len potuluje sem a tam po nehostinnej cudzine (viď Gn 12,5 – 14,24).
Pán mu síce povedal, že sa stane otcom veľkého národa (Gn 13,16), ale zatiaľ so svojou ženou márne vyzerajú čo i len náznaky toho, že by sa im mohlo narodiť aspoň jedno jediné bábätko (viď Gn 15,2-4).
Hrôza či úzkosť, ktorá sa zmocňuje Abrama pri rozpolených zvieratách, teda asi nebude len mimoriadnym pocitom vo výnimočnej situácii. Je dosť možné, že táto ťaživá emócia je Abramovou dôvernou spoločníčkou na jeho ceste životom. K stretnutiu s Pánom a k uzavretiu zmluvy však dochádza práve tu. Pán sa „dotýka“ Abrama práve na tých miestach, ktoré ho najviac bolia, a Abram ich napriek tomu pred Pánom nezakryje. Napriek opakovaným prisľúbeniam Abram stále nemá ani domov ani potomstvo, a predsa sa ešte stále spolieha len na Pána.
Ako je to s nami? Ak máme všetky oblasti svojho života zabezpečené, všetko je výhodne poistené a o všetko je postarané, existuje vôbec nejaká možnosť, aby sa nás Boh dotkol?
Pozrite tiež:
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/565-2-postna-nedela-2
Pripadne 2. pôstnu nedeľu cyklus A i B, keďže evanjelia sú o premenení Pána.