Iz 6,1-2a.3-8, 1 Kor 15,1-11, Lk 5,1-11
Ako bohoslovec som bol na vstupnej prehliadke u lekára na Kramároch.
Pristavil sa pri mne jeden pán a pýtal sa ako som prišiel k rozhodnutiu stať sa kňazom. Veľmi ho to zaujímalo, robil si akoby anketu. Povedal, že tieto povolania sú zvláštne a rozličné. Naozaj, v seminári som si uvedomil, že sme všelijako povolaní. Napríklad jeden hovoril o tom ako sa ešte pred vstupom do seminára prechádzal s dievčaťom po Nitre a uvažoval akým smerom sa dá.
Nie je to však iba povolanie ku kňazstvu! Je zaujímavé počúvať snúbencov, alebo jubilujúcich manželov. Medzi rozličné tajomstvá v živote patrí aj tajomstvo povolania. Či už je to povolanie k manželstvu, kňazstvu, rehoľnému životu, alebo k nejakému zvláštnejšiemu spôsobu prežívania života, podľa vôle Božej.
Všetky tri liturgické texty nám dnes hovoria o povolaní osobnosti v dejinách spásy. Sú to Izaiáš, sv. Peter a sv. Pavol. U všetkých troch sa stretneme s rovnakým postojom, ktorý patrí k podstate povolania. Mohli by sme ho nazvať - nehodnosť.
Prvé čítanie nám predstavuje azda najznámejšie povolanie v Starom zákone: povolanie proroka Izaiáša. On vidí sedieť Pána na vysokom tróne obklopeného serafínmi. Prahy dverí sa chveli od hlasu volajúceho a dom sa naplnil dymom. To zanecháva v ňom mocný dojem a preto zvolal: Beda mi, som stratený! Veď ja som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami. Anjel ale žeravým uhlíkom očisťuje jeho pery a Izaiáš na Pánovu otázku: Koho pošlem?, odpovedá: Hľa, tu som, mňa pošli! Po uvedomení si svojej nehodnosti, Izaiáš prijíma Pánove povolanie.
Sv. Pavol v druhom čítaní rozpráva o tom, ako si ho, nehodného prenasledovateľa kresťanov, povolal Ježiš: Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev. Opäť vidíme postoj nehodnosti. Pavol si uvedomuje, že napriek tomu sa mu dostalo daru povolania, preto ho to vedie k obetovaniu celého života do služby Ježiša a jeho Cirkvi.
Aj sv. Peter po zázračnom rybolove hovorí Ježišovi: Pane odíď odo mňa, lebo som človek hriešny. A práve v tej chvíli, keď Peter hovorí o svojej nehodnosti, Ježiš mu dáva dar povolanie: Neboj sa, odteraz už budeš loviť ľudí.
Je to normálne zdôrazňovať svoju nehodnosť? V živote to tak nerobíme. Keď hľadáme zamestnanie nehovoríme, že sme neschopní, naopak zdôraznime svoje schopnosti. Ak manažér predáva nejakého futbalistu, nebude kupujúcemu rozprávať o jeho slabostiach, ale predovšetkým o jeho prednostiach. Ak sa chce stať niekto poslancom, tak nerozpráva o defektoch svojej povahy, ale o svojej výnimočnosti. Takto sa správame my, ľudia v našom živote a pokladáme to za normálne. Či je to naozaj normálne, to je druhá vec, ktorá v tejto chvíli nie je našim problémom.
Prečo nie je normálne zdôrazňovať vo vzťahu k Bohu naše prednosti? Predovšetkým preto, že Boh nás pozná lepšie, ako my seba samých. On nás povoláva preto, že nás pozná takých, akí sme a nie preto, že sme ho my presvedčili o svojej výnimočnosti. Ďalej preto, že čím viac človek zdôrazňuje svoje schopnosti, tým menej môže Boh v cez neho pôsobiť. Aj sv. Pavol, keď hovorí, ako sa namáhal, ale rýchlo sa spamätal a dodáva: vlastne ani nie ja, ale Božia milosť spolu so mnou.
Dar povolania do Cirkvi, dar viery, a nie svoju veľkosť, si musíme uvedomovať aj preto, aby sme sa nestavali diktátormi, keď budeme iných získavať pre vieru. Kto si neuvedomuje svoju nehodnosť, ten druhých pokladá za objekty, ktoré treba tvrdo zmanipulovať, aby uverili za každú cenu. Na iných pozerá zvrchu, nemá s nimi trpezlivosť, nevie pochopiť ich slabosti.
Musíme sa vždy dávať do úzadia, robiť sa nehodnými a pokornými? Vôbec nie! Zoberme modelovú situáciu: Ide otec z roboty. Uťahaný odolá aj kamarátom, ktorí ho volajú aby si oddýchol, zrelaxoval v krčme. Teší sa na rodinu. Všimnime si iného, potácajúceho sa muža. Prepil peniaze, doma porobí krík... Domov sa vracajúci otec sa nemusí považovať za horšieho. Všetci súhlasíme, že je lepší. Ako to je s tou nehodnosťou?
Vráťme sa k Izaiášovi, Pavlovi a Petrovi. Oni sa „porovnávali“ s Bohom. Izaiáš videl veľkosť a nádheru Boha – a on má byť jeho prorokom?! Pavol videl zmŕtvychvstalého Ježiša, Peter Ježišov zázrak a jeho dobrotu a oni majú byť hlásateľmi Ježišovho evanjelia?! Videli svoje slabosti a hriechy.
Máme my taký zážitok Boha? Nemusíme. Sv. Pavol to vysvetľuje Korinťanom i nám takto: „Veď kto ti dáva vyniknúť?! Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1Kor 4:7)
Aký by mal byť postoj otca vracajúceho sa z roboty rovno domov k opilcovi? „Ďakujem ti Bože, že som vyrastal v rodine, ktorá ma podržala, dal si mi manželku, detí a to má drží nad vodou“. Keby prišiel domov a tváril sa ako vicišpán, ja som sa vám vrátil, musíte ma všetci obskakovať, musí byť podľa mňa..., spreneveril by sa svojmu poslaniu.
Takto riešme každé posudzovanie iných. Potom nebudeme mať potrebu ohovárať.
Vráťme s k úvodu – k duchovnému povolaniu. Pán biskup na Islande, Dávid Tencer, povedal: „Ďakujem za dar povolania. Nie je to pre mňa vyznačenie, ale záchrana“. To musím podpísať aj ja. Koľkí moji spolužiaci skrachovali. Mňa držalo to, že od malička som cítil povolanie. Uvedomoval som si: Ak chcem byť kňaz, takto nemôžem. Preto povolanie nemôžem brať ako honor, ale ako službu a dar Boží.
Pre nás všetkých, kresťanov – nasledujúcich Krista je potrebná predovšetkým pokora. A „pokora je pravda“ (sv. Terézia Avilská). Len na tejto pravde môžeme vybudovať svoje povolanie a pomáhať tak pri obnove sveta.
Poďakujme Bohu za všetky povolania, ktoré sme od neho dostali, ale so svätým Pavlom dodajme: „Ale z Božej milosti som tým, čím som”.
Turzovka, Dlhá, 6.2.2022
Pozri tiež: