Profesor teológie opisuje, ako sa pred rokmi stretol v Ríme so známym protestantom, vlastne už neveriacim.
Bol to muž ktorí precestoval kus sveta, ktorý videl mnoho vo svete. Ako sa tak prechádzali, naraz tento neveriaci muž povedal: Keby som mohol veriť, rozhodol by som sa pre katolícku vieru. Viete prečo? Kvôli článku vašej viery o Nepoškvrnenom Počatí. Kňaz ostal prekvapený nad slovami, ktoré bolo počuť z úst neveriaceho muža. Všetko by bol očakával, len nie toto, a ešte z úst človeka, ktorý vyrástol mimo Katolíckej cirkvi. Ten pokračoval: Ak hlása Katolícka cirkev svojimi dogmami pravdu, tak potom sa v tomto článku viery dozvedáme, že existovala a existuje v ľudstve aspoň jedna duša, ktorá nebola zakalená ani jedinou kvapkou mravnej špiny, ku ktorej by sme mohli hľadieť, ako k ideálu každej ľudskej duše. Aby sme boli ľuďmi, potrebujeme Nepoškvrnenú, v ktorú je dané veriť vám katolíkom!
Zdá sa nám, akoby tento muž stál pri nás, nám rozprával, akoby oživoval v nás to, čo sme aj my videli okolo seba včera i dnes. V duchu sa prechádzame s týmto mužom po mestách i dedinách, po našich pracoviskách, žiaľ, i po domoch mnohých rodín. Sami sme svedkami tohoto mravného úpadku, ktorý otravuje život dnešného človeka a spôsobuje, že mnohí ľudia naozaj prestávajú byt ľuďmi.
Náš život sa podobá jednej nástenke, na ktorej bolo zavesené množstvo črepov z rôznych fliaš a na každom črepe bol prilepený nápis ako: ....otecko pil a mamička sa preto rozviedla..., mám dve deti, ktoré potrebujú otca ich otcovi je pohár milší, ako jeho vlastné deti... syn mi zničil firmu, lebo sa z neho stal gambler a pod. Rozbité životy!
Alebo sa pozrime na vyjadrenia chlapca, ktorý bolesť svojho života vykresľuje týmito slovami: Ocitol som sa pred vchodom vysokej budovy, kde bolo veľkými písmenami napísané: Detský domov. Teda až tam dospela láska môjho otca a mojej mamy ku mne? To má byť všetko, čo pre mňa dokázali urobil??! Bolo mi toho ľúto, veľmi ľúto, bola to hlboká bolesť. Či som sa narodil horší, ako iné deti? Často som na mamu myslieval, ešte som ju stále ľúbil. Ach, ako veľmi som ju ľúbil. I pešo by som bol za ňou bežal. Ale ona to nechcela. Ju nezaujímalo, ako žijem. Dokonca mi ani na zmrzlinu neposlala, hoci vedela, ako ju mám veľmi rád. I to som oželel. Len jedno mi veľmi chýbalo: Pohladkanie od mamy. Mal som ju stále pre očami, čakal som, že príde, že sa predsa musí prísť pozrieť, kde som a ako žijem, či mi niečo nechýba, či niečo nepotrebujem. Dlho som čakal a čakal som márne. Vôbec neprišla.
Alebo sa pozrime na matkine slzy, ktoré priam potokom tiekli na súdnom pojednávaní. A prečo? Žila so svojim manželom v činžiaku. Ušetrili si peniaze a rozhodli sa splniť si sen, postaviť si domček. Bývať vo svojom aspoň na staré kolená. Po niekoľkých rokoch však manžel zomrel. Prišlo dedičské konanie. Tam sa nechápavo dívala na svoje deti, ktoré boli slušne oblečené. Ktorým pomohli oni, rodičia, postaviť domy. Ale tento pohľad bol zahmlený množstvom sĺz. Z predmetného konania vznikol spor. Dostal sa pred súd. Matka stále prosila: Prosím vás, urobte tak, aby medzi deťmi bolo dobre. Ale nebolo dobre. Nie je však podstatné, ako skončilo pojednávanie a aká bola cena domu. Podstatné je to, že týmto konaním detí sa stratili a zničili všetky základné ľudské hodnoty. Zničila sa láska a úcta medzi najbližšími príbuznými. Tie matkine slzy nepatrili jej manželovi, ktorý ju opustil, ale tým, ktorí ostali, jej deťom. Nevedela pochopiť, kde sa podeli ľudské vlastnosti jej detí. Kládla si tisíce otázok a nenašla odpoveď.
Hľa, niekoľko črepov ľudského života, ktoré ničia ľudské hodnoty, a koľko ich je okolo nás, s koľkými sa stretávame v našom živote a okolo nás. Koľko kladených otázok a nenájdených odpovedí.
A bude čoraz viacej týchto črepín života, ktoré hlboko budú raniť životy ľudí, a bude čoraz viacej otázok a nenájdených odpovedí, a budú čoraz viacej šliapané ľudské hodnoty, ak dnešný človek nenájde svoj ideál a neobráti svoj zrak i život k Nepoškvrnenej, ak nezamení lásku ku hriechu za odpor ku hriechu, ak nezamení hriech za čnosť.
Tak živo a presvedčivo to môžeme vidieť v živote sv. Márie Goretti a jej matky. Mária Goretti bola veľkou ctiteľkou Nepoškvrnenej. Pre svoju úctu k Nepoškvrnenej jej telo, panenské telo bolo raz priam posýpané ranami jej vraha. Jej matka sedela pri Marienkinom smrteľnom lôžku. A pýta sa Marienky: Marienka, odpúšťaš zo srdca svojmu vrahovi? Áno mamička, odpúšťam mu. V nebi sa budem za neho modliť. A keď zomierala, matka povedala: S Bohom Marienka, a odpusť nám všetkým. Matkina bolesť sa však premenila za nejaký čas na úžasnú radosť, ktorej sa nedostalo nijakej matke na svete. Dožila sa blahorečenia svojej dcérky. Pri blahorečení desaťtisícový zástup začal jedným hlasom volať: Ukážte nám matku, ukážte nám matku. Chceli ju vidieť. Chceli počuť, ako mohla v takej chudobe tak dobre vychovať svoju dcérku. Ona však jednoducho odpovedala: Naučila som Marienku modlitby. Zachovávať prikázania a vštepovala som do jej srdca hrôzu pre hriechom. A Marienka rada prinášala kvety Panne Nepoškvrnenej.
A teraz pozrite okolo seba, na život. Cítite rozdiel medzi základnými ľudskými hodnotami rodičov a chlapcom v detskom domove? Medzi matkou a súrodencami na súde? A medzi Marienkou Goretti a jej matkou? Cítite nenávisť medzi tými dvoma rodinami a lásku Marienky aj ku svojmu vrahovi? Cítime, kde nájde dnešná doba ideál a jasné odpovede na tisíce otázok stále viac sa rozbíjajúceho ľudského života a jeho hodnôt? Áno, Nepoškvrnená je ideál našej duše a našej doby.
Prevzaté