Zjv 7, 2-4. 9-14, 1 Jn 3, 1-3, Mt 5, 1-12a
Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch.
A keď sa posadil pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich:
"Blahoslavení..." Viď Mt 5,1-12a,
***
Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy.
Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých... Mt 25,31-46
Kto sú všetci títo „svätí“ a „verní zosnulí“, ktorých nám predstavuje liturgia prvých dvoch novembrových dní? Koho si máme predstaviť? Zaiste je to nespočetný zástup „ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa“ (viď Zjv 5,9), nejde však o beztvaré davy bezmenných duší. Tak evanjelium slávnosti z 1. novembra, ako i evanjelium spomienky z 2. novembra podáva veľmi konkrétny, až plastický obraz tých, ktorých nazývame „svätí“, i tých, ktorým hovoríme „verní zosnulí“.
V prvom prípade počúvame Ježišove blahoslavenstvá (viď Mt 5,1-12). Základnou črtou, ktorá charakterizuje svätých, je teda blaženosť, šťastie, či radosť... Tento nespočetný zástup sa teda vyznačuje nie zlatým kruhom okolo hlavy, ale radostným vnútorným rozpoložením, stavom hlbokého vnútorného blaha za každých okolností (a to aj v plači, v nedostatku, v bolesti, v útlaku, v krivdách, v prenasledovaniach, v nepríjemnostiach a v ťažkostiach každého druhu), práve preto, že ich zmysel života nespočíva v tom, čo vidia, užívajú, vlastnia alebo spravujú, ale v tom, že sú Božími deťmi, nech sa deje čokoľvek (viď 1 Jn 3,1-3).
V druhom prípade počúvame Ježišove slová o poslednom súde: „Bol som hladný, smädný, pocestný, nahý... a poslúžili ste mi“ (viď Mt 25,31-46). Tí, čo patria do tohto zástupu, sa skrátka vyznačujú nie tým, že na ich hroboch horia sviečky, ale tým, že boli verní v konaní dobra i vtedy, keď v tom nevideli žiadny prospech a žiadnu „logiku“ (porov.: „Pane, a kedy sme ťa videli...?“).
Nuž a aký je medzi týmito dvoma skupinami rozdiel? Ľudia z oboch „zástupov“ – tak „svätí“ ako aj „verní zosnulí“ boli predsa verní v konaní dobra i vtedy, keď svojho Pána nevideli. Rozdiel je jednoducho v tom, že tí prví dokázali ísť ešte o krok ďalej: K vernosti pridali ešte aj radosť, blaženosť. Dokázali svojmu Pánovi nielen slúžiť, hoci ho nevideli, ale aj radovať sa v tom, v čom sa ľudia bežne radovať nedokážu.