Dt 4,32-34.39-40, Rím 8,14-17, Mt 28,16-20
Zo životopisu sv. Otílie (7. st. - pochádzala z alsaského kniežacieho rodu, otec, knieža Adalrich) je známe, že sa narodila slepá.
Jej otec v hneve a zúrivosti rozkázal dieťa zmárniť. Matka, šľachetná a dobrá duša, túlila neviniatko na svoje srdce, prekypujúce láskou. Ale aj tak dieťa muselo zmiznúť. Matka ho potajomky dala odniesť do kláštora. Raz do kláštora prišiel biskup a keďže dieťatko nebolo ešte pokrstené, biskup mu udelil sviatosť svätého krstu. A keď pri krste v mene Najsvätejšej Trojice otváral mu brány neba, otvorili sa mu oči a začalo vidieť (preto je napr. v Nitre očná ambulancia sv. Otílie).
Drahí bratia a sestry, milí mladí priatelia; v dnešný sviatok sme pozvaní okrem iného aj k tomu, aby sme porozmýšľali, či aj my nežijeme v slepote, v duchovnej slepote, v slepote nepozornosti k Bohu.
Počuli sme v dnešnom evanjeliu, ako Ježiš keď odchádza do neba, hovorí apoštolom: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Iďte teda a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko čo som vám povedal“.
Tieto slová sú adresované nám všetkým a boli nad nami vyrieknuté Ježišovým učeníkom - kňazom vo chvíli nášho krstu. Týmito slovami v mene Otca i Syna i Ducha Svätého sme boli začlenení do Cirkvi, stali sme sa učeníkmi Kristovými boli sme zasvätení Kristovi. Získali sme do duše milosť Božiu. Určitým spôsobom sme dostali aj podiel na tajomstve Najsvätejšej Trojice.
Podľa Ježišovho posolstva vzťah medzi nami a Bohom si máme predstaviť takto: Boh je živý. Život ktorý je v Bohu, má meno láska, lebo sa dáva. K láske totiž nestačí jeden. Preto Boh nie je jedna osoba. Keby bol jedna osoba, nemohol by sa charakterizovať ako Láska. Láska v Bohu prúdi od Otca k Synovi a od Syna k Otcovi. Láska, ktorá je stála, večná, živá a žijúca, ktorá sa volá Duch Svätý. Život ktorý má Boh prúdi do celého stvorenstva, dáva sa; preto má meno láska.
Takto si uvedomujeme, že Boh je trojosobný, dáva sa človekovi ako vrcholu stvorenia a preto aj my sme boli pri krste pozvaní do tohto tajomného života najsvätejšej Trojice. Boli sme ponorení do mena Otca i Syna i Ducha Svätého, a zasvätený do vlastníctva trojosobného Boha Otca.
Podľa listu sv. apoštola Pavla Rimanom (druhé čítanie) to že sme sa stali božím vlastníctvom nemáme chápať a prežívať ako otroctvo, ale ako Božie synovstvo a máme volať ako Božie deti „Abba Otče“, čo znamená otecko, ocko, môj otecko. A tu sa nám má otvoriť náš duchovný zrak, aby sme toto synovstvo prežili naplno a tak mali večný život.
Veď Ježiš povedal: „Kto verí vo mňa, žiť bude aj keď zomrie, a nik neumrie naveky kto žije a verí vo mňa“.
Môžeme tvrdiť, že vidíme, že náš duchovný zrak je v poriadku? Alebo niekedy sme aj slepí. Uvedomujeme si čo je sviatosť krstu?
Uvedomujú si rodičia keď prinášajú dieťa na krst čo sa deje, akú zodpovednosť berú na seba? Vidia v tejto sviatosti zasvätenie života Bohu, ktoré treba rozvíjať, alebo len chvíľkovú parádu, tradíci? Rodičia sú povinní vychovávať dieťa vo viere v Boha v najsvätejšiu Trojicu a tak vytvárať a otvárať duchovný zrak pre pohľad na Boha. Aj my ostatní sme zodpovední za seba ale aj za svojich bratov a sestry pri hľadaní a spoznávaní Trojosobného Boha, a v upevňovaní svojej viery.
Pozrite: Pri jednej prednáške, keď sa začal šíriť nacizmus v Nemecku, sa odohrala takáto udalosť:
Prednášateľ veľmi zanietene s veľkou horlivosťou dokazoval, že Boh neexistuje. Sála bola preplnená. Poslucháči v sále fajčili, vznášal sa nad nimi oblak dymu. V duchu si opakovali „Bravo, Boh neexistuje. To je senzačné. Môžem si robiť čo chcem!“ Keď skončila prednáška, prednášajúci vyhlásil diskusiu. No nikto sa do nej nezapojil, veď takému učenému človekovi všetci tlieskali a nikto sa mu nechcel postaviť na odpor.
A predsa, vzadu sa hlásila babička v čiernom ručníku. Prednášateľ ju zbadal: Babička chcete niečo povedať? Áno chcela by som. Tak ale musíte prísť na pódium. Ale áno, však už idem.
Prišla k rečníckemu pultu a začala:
Pán rečník hovorili ste dve hodiny o svojej nevere. Dovoľte mi aby som hovorila päť minút o svojej viere. Keď som bola mladá, môjho muža postihlo v bani nešťastie. Doviezli mi ho domov mŕtveho. Zostala som doma sama s troma malými deťmi. Vtedy ešte sociálna pomoc nejestvovala a v našom dome nastala taká situácia, že by som iste zúfala, alebo sa bola zbláznila keby som nemala vieru v Boha.
Modlila som sa: „Otče nebeský, ty vidíš moju zlú situáciu. Daj mi silu, aby som to vydržala. Buď ty Otcom mojich detí! „A Boh mi bol jedinou posilou. Lenže to nie je to hlavné, čo som chcela povedať. Dôležitejšie je to že Boh nás tak miluje, že keď zomrieme dá nám večne žiť. Budeme spolu žiť s manželom a deťmi v láske večného Trojjediného Boha. Pán rečník viete, taká som šťastná, že mám vieru v Boha. A pýtam sa Vás čo Vám prináša vaša nevera?
Tu rečník vstal, pohladkal babičku po pleci a povedal: „Veď mi takej starej žene predsa nechceme vieru brať. Pre starých ľudí je viera celkom dobrá!“
Ona sa proti tomu ohradila: „Nie, takto na mňa nechoďte, čo som vám povedala to sa stalo, keď som bola mladá. V mojej mladosti ma viera v Boha zachránila, len nezahovárajte a pekne mi odpovedajte na moju otázku, ktorú som Vám dala!“
Rečník sa zahanbil a dostal sa do rozpakov. Bolo mu zaiste ako známemu filozofovi Nietschemu ktorý po odmietnutí Boha zvolal: „Mám ešte nejaký cieľ? Mám ešte prístav kde by mohla smerovať loď môjho života? Mám ešte priaznivý vietor do plachiet? Kde je môj domov? Hľadám a nenachádzam ho. Ó večná prázdnota!“
Drahí bratia a sestry, určite mi dáte za pravdu keď poviem, že nikto z nás čo sme tu v tomto chráme a oslavujeme Boha – Najsvätejšiu trojicu sa s takýmto tvrdením o Bohu a teda aj Najsvätejšej trojici tohto filozofa Nietscheho nestotožňuje. Prosme pri tejto eucharistickej obete za celé toto naše farské spoločenstvo, aby nikto z nás neupadol do choroby duchovnej slepoty. Len takto sa môžeme raz všetci stretnúť v nebeskom kráľovstve kde najlepšie pochopíme a naplno prežijeme tajomstvo Najsvätejšej trojice. Amen.
Turzovka, 30.5.2021