Sk 3,13-15.17-19, 1 Jn 2,1-5a, Lk 24,35-48
Evanjelium tretej veľkonočnej nedele (roku B) začína tým, ako dvaja učeníci, (ktorí sa práve vrátili z Emauz), rozprávajú o svojom stretnutí so vzkrieseným Kristom.
Je zaujímavé prečítať si k tomu aj niekoľko predchádzajúcich veršov, ktoré v liturgii nezaznievajú. Tam sa totiž dozvedáme, že „emauzskí“ učeníci nerozprávajú o svojej skúsenosti niekomu, kto o Ježišovom zmŕtvychvstaní počuje prvýkrát, ale „Jedenástim a iným“, ktorí tiež výslovne potvrdzujú pravdu o tom, že Ježiš žije: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Preto sa nám môže zdať dosť zvláštne, že keď uprostred nich zastane sám Ježiš, všetci svorne podľahnú zmätku a strachu a myslia si, že vidia ducha.
Nie je ale spravodlivé obviňovať ich z výnimočne vysokého stupňa natvrdlosti. Nám sa totiž nezriedka stáva to isté. Aj my sme schopní svorne vyznávať vieru v zmŕtvychvstalého Krista, či dokonca obdivuhodne citovať všetko, čo je o ňom napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch a vzápätí panikáriť, ak sa náhodou v našom živote Ježiš objaví takým spôsobom, ako sme ho nečakali.
Potiaľto je teda naša situácia a situácia tých z evanjelia veľmi podobná. Dosť výrazný rozdiel (medzi nimi a nami) však nastáva, keď Ježiš vyzýva svojich učeníkov, aby sa ho dotkli a vlastnými rukami sa presvedčili, že naozaj má mäso a kosti, a keď dokonca pred nimi zje podaný kúsok pečenej ryby. Tu si ozaj môžeme povzdychnúť, že takúto príležitosť sme my nedostali. Avšak hoci sa o skutočnosti Ježišovho mäsa a kostí nemôžeme presvedčiť dotykom vlastných rúk, Ježišovo vzkriesené telo nie je menej reálne než vtedy v Jeruzaleme. Aj keď nemôžeme vidieť, ako si priamo pred nami pochutí na kúsku pečenej ryby, on sám nás uistil, že uňho „platí“ každý kúsok „niečoho na jedenie“, ktorý s láskou podáme niekomu zo svojich blížnych (viď Mt 25,31-45).
Samozrejme, nie je to „úplne to isté“ ako vtedy v Jeruzaleme a spôsob, ako videli Ježiša učeníci pred jeho nanebovstúpením je zásadne odlišný od spôsobu, ako Ježiša „vidíme“ my. Zmŕtvychvstalý Ježiš je však stále „úplne ten istý“ a môžeme mu s dôverou podávať čokoľvek, čo sa v našom živote odohráva (radosť z vydareného výletu, zlosť nad pokazenou písomkou, nadšenie z perspektívnych plánov, únavu z komplikovaných vzťahov s kolegami, potešenie z úprimného priateľstva, nedorozumenie v manželstve, radosť zo zdravých detí, bolesť z nepochopenia... atď.) On je skutočný tak, ako sú skutočné naše radosti a starosti, a určite nenechá „padnúť na zem“ to, čo mu podáme. Môže to však uchopiť ináč, než si predstavujeme. Práve preto, že naozaj vstal z mŕtvych a žije.