Medzi najkrajšie pohľady na rodinu patrí ten, keď rodina sedí okolo stola.
Pri stole sa okrem jedenia aj rozpráva. Členovia rodiny si rozprávajú o svojich zážitkoch, radostiach a starostiach. Pri stole sa často riešia vážne rodinné problémy. Tam sa smúti, karhá i sľubuje. Od stola by sa malo odchádzať s úmyslom splniť, čo sa pri stole sľubovalo. Žiaľ, niekedy máme skúsenosť, že to tak nie je. Niekto odíde od stola a robí si opäť po svojom.
Dnes sme svedkami jedného historického stolovania Ježiša s apoštolmi. Odohrali sa pri ňom mimoriadne veci. Lenže vážne veci sa odohrali aj po skončení Poslednej večere.
Vieme, že zvláštnou skupinou ľudí, ktorým sa Ježiš venoval, boli apoštoli. Oni od chvíle, keď si ich Ježiš povolal, až do Poslednej večere prežili s Ježišom veľa udalostí. Sprevádzali ho na jeho cestách a postupne sa zoznamovali s jeho učením a poslaním. Ježiš sa im špeciálne venoval a vysvetľoval im veci, ktoré nechápali. Apoštoli boli svedkami mnohých uzdravení a iných zázrakov. Môžeme povedať, že len Panna Mária, keď s ňou Ježiš žil v Nazarete, mu bola bližšie ako učeníci. To, že si Ježiš pripustil apoštolov tak blízko k sebe, malo hlboký význam. Predovšetkým chcel, aby postupne uverili, že je Syn Boží. Z tejto viery mala potom nasledovať túžba žiť a zomrieť pre Ježiša. A v tejto túžbe mali objaviť najhlbší zmysel svojho životného poslania.
Posledná večera mala byť pre nich ďalším zážitkom. Na vlastnom tele pociťujú Ježišovu lásku, keď im umýva nohy. Potom do svojich sŕdc prijímajú Ježišovo Telo v podobe chleba a vína. Napokon sú Ježišom vysvätení za kňazov slovami: Toto robte na moju pamiatku!
Predstavme si, že by touto správou končili evanjeliá a my by sme sa o apoštoloch už nikde nič nedočítali. Určite by sme žili v presvedčení, že Ježiš si apoštolov získal bytostne pre seba. Veď čo už viac mohol pre nich urobiť? Lenže evanjeliové správy pokračujú aj ďalej. My sa v nich dočítame, že po večeri apoštoli akoby zabudli, čo sa stalo možno pred hodinou. Na Olivovej hore sa Ježiš potí krvou a oni si pokojne spia. Keď prichádza Judáš s vojakmi zajať Ježiša, chceli by sa niektorí z nich za neho biť a zabúdajú, že Ježiš im umyl nohy, aby im dal príklad lásky k priateľom aj k nepriateľom. Peter sa dokonca neskoršie bojí priznať k svojmu priateľstvu s Ježišom. A keď Ježiš visí na kríži, stojí pod ním len jeden z apoštolov, najmladší Ján.
My už vieme, že okrem Poslednej večere bolo potrebné Ježišovo zmŕtvychvstanie a zoslanie Ducha Svätého, aby sa apoštoli naozaj stali takými, akých ich chcel mať Ježiš. Nebolo by stačilo pre ďalšie dejiny spásy, keby sa boli apoštoli správali tak, ako sa správali, keď odišli od stola Poslednej večere.
Všetko, čo apoštoli s Ježišom prežili od svojho povolania až po zoslanie Ducha Svätého, my si pripomíname a prežívame pri každej sv. omši. Pri nej nás Ježiš vyučuje, na oltári sa nekrvavým spôsobom obetuje za nás, môžeme ho prijímať ako apoštoli pri Poslednej večeri, napĺňa nás svojím Duchom a posiela nás do sveta, aby sme o ňom vydávali svedectvo. A vo vyznávaní viery hovoríme aj také pravdy, ktoré ešte apoštoli nepoznali pri Poslednej večeri. Toto všetko by malo znamenať, že my sa po sv. omši správame ináč ako apoštoli. Je to ale naozaj tak?
Viete, že keď sa ľudia vracajú z nejakých akcií, robia hrozné veci. Napríklad idú z futbalového zápasu a od radosti alebo smútku ničia autá. Alebo idú z koncertu nejakej hudobnej skupiny a tak isto ničia, čo stojí pred nimi, a prepadávajú slušných ľudí. Alebo idú opití z diskotéky a zanechávajú po sebe stopy vandalstva. Toto všetko sa nám protiví a odsudzujeme to. Ale môžeme to aj sčasti chápať. Ani na futbale, ani na koncerte, ani na diskotéke nevyprevádzajú ľudí s poslaním, aby šírili pokoj a robili dobré skutky.
S takýmto poslaním odchádzame len z jednej „akcie“, ktorá sa nazýva sv. omša. A teraz si predstavme, že by s nami z kostola išla nejaká duchovná, neviditeľná bytosť, ktorá by sledovala naše správanie po sv. omši. Možno by počula, ako nevraživo sa rozprávame o niektorých bratoch a sestrách, ktorí boli na sv. omši. Alebo by počula, ako sa kriticky vyjadrujeme o slovách kňaza v kázni. Alebo by počula o tom, ako rozprávame cestou z kostola o hlúpostiach a zbytočných veciach. A keby nás niekto sledoval aj v našich domoch, keď prídeme zo sv. omše, asi by bol prekvapený naším vystupovaním. Možno by bol svedkom našich hádok, rozčuľovania a kričania na členov rodiny. Pýtajme sa preto vážne a úprimne: Nepodobáme sa často, keď ideme zo sv. omše, na tých, ktorí idú z futbalu alebo zo zábavy? Máme právo ich kritizovať?
Nestačí preto, keď sa budeme honosiť s tým, že sa pravidelne zúčastňujeme sv. omše. Vážnejšie je to, čo nasleduje potom, keď zatvoríme dvere kostola. Slová, ktorými nás kňaz na konci sv. omše posiela do našich domovov, znejú: Iďte v mene Božom. Odchádzať z kostola s týmto požehnaním znamená odchádzať s túžbou niesť do našich domovov a našej farnosti pokoj, lásku, odpustenie, trpezlivosť, vľúdnosť, obetavosť, dobročinnosť, miernosť v posudzovaní a úprimnú radosť. Nezabúdajme na to hneď, ako prekročíme prah kostola. Cesta domov nech je tichou prosbou k Bohu, aby nám dal síl pokračovať v najsvätejšej obete. A ak odchádzame s niektorým z bratov alebo sestier, rozprávajme sa tak, ako by sme sa asi rozprávali, keby s nami išiel Ježiš.
On bude zajtra visieť na kríži práve preto, aby nám ukázal, že nestačí len obeta sv. omše, ale že obeta musí byť spojená s láskou.
Turzovka - Dom sv. Jozefa 1.4.2021