Iz 60,1-6, Ef 3,2-3a.5-6, Mt 2,1-12
Vlani v novembri som mohol so svojimi spolupracovníkmi navštíviť kedysi slávnu pápežskú hvezdáreň v Castel Gandolfe.
Videli sme mohutné teleskopy, ich pomocou sa ešte donedávna pokúšali učenci skúmať tajomstvo oblohy. Dnes je to všetko už len obyčajné múzeum. Nie že by všetky tieto prístroje už nefungovali: ale svetla nad mestom Rímom a nad takmer celou západnou Európou sú tak intenzívne, že je sotva ešte možno vidieť hviezdy, čo prakticky znemožňuje pozorovanie oblohy. Ak by sme chceli v pozorovaní pokračovať, museli by sme odísť do odľahlej, ľudoprázdnej oblasti, hoc v Amerike. Umelé osvetlenie - svetlo vyrobené človekom - prehluší svetla na oblohe. Cez naše osvetlenie nie je možné vidieť Božie hviezdy. Túto skutočnosť môžeme chápať ako obraz toho, že kvôli tomu, čo sme sami zhotovili, nie sme schopní rozpoznať stvorenie Božie, jeho stopy.
Dnes si pripomíname mužov z východu, ktorí hovoria: „Videli sme jeho hviezdu na východe, a preto sme sa mu prišli pokloniť." Akí to boli ľudia a aká to bola hviezda?
Nový preklad Svätého písma použil ako ekvivalent slova "Mago" pojem "mágovia" či "Chaldejci". Ale títo muži isto neboli mágovia, ktorí by sa chceli zmocniť Boha a sveta, ani astronómovia v dnešnom vedeckom zmysle, ani astrológovia, ktorý by skúmali tajomstvo Východu a svoje poznatky by potom chceli speňažiť. Boli to ľudia, ktorí hľadali viac. Hľadali svetlo, ktoré nám ukazuje cestu, po ktorej musíme vo svojom živote ísť. Boli to ľudia, ktorí boli presvedčení, že Boží rukopis je otlačený v stvorení a my sa musíme, a môžeme, pokúsiť ho rozlúštiť, že je možné Božie stopy nájsť a nechať sa nimi viesť, aby sme dosiahli ozajstný život. Neboli to teda dobrodruhovia ako novodobí plavci okolo sveta, ktorí chceli získať ohlas tým, že prinesú nové poznatky o Zemi; nebola v nich ani zvedavosť vedy, ktorá vysiela rakety do vesmíru, aby vytrhla jeho posledné tajomstvo. Ich pohľad siahal oveľa ďalej: Boli to ľudia, ktorí hľadali Boha, a tým sami seba. Išli vo stopách Abraháma, ktorý sa nechal osloviť Bohom a podľa jeho vôle sa stal pútnikom. Boli to ľudia nepokojného srdca, ktorý sa neuspokojili s mapou a obyčajnou učenosťou, ale hľadali skutočnú múdrosť, hľadali spôsob, ako máme žiť a byť ľuďmi. To, čo je na týchto tajomných mužoch zvláštne a čo je im vlastné, môžeme asi najlepšie spoznať na protiklade, ktorý sa ukázal v Jeruzaleme
Začneme postavou Herodesa: o dieťa sa zaujíma, ale nie preto, aby sa mu, ako tvrdí, poklonil, ale aby ho odstránil. Je to človek moci, ktorý v druhom cíti len konkurenta. Aj na Boha sa pozerá ako na konkurenta, dokonca ako na toho najnebezpečnejšieho, ktorý by chcel obmedziť človeku jeho životný priestor a vôľu a nechce aby bol svojim neobmedzeným pánom. Preto musí byť Boh odstránený a ľudia degradovaní na obyčajné figúrky, ktoré sú v jeho, Herodesovej, moci. Je ľahké takého brutálneho panovníka odsúdiť, ale myslím, že by sme mali uvažovať, či tiež v nás nie je niečo z Herodesa. Či aj my nevnímame Boha ako konkurenta, ktorý nám určuje hranice, bráni nám robiť si, čo chceme, a ktorý nám berie niečo z vlastných predstav o našom živote? A tak sme vnútorne nespokojní a neradostní, pretože rebelujeme proti podstate všetkých vecí. Cestu Zmierenie však môžeme nájsť len vtedy, keď najprv úplne opustíme posadnutosť myšlienkou na konkurenciu a keď spoznáme, že prítomnosť všemocnej lásky nám nič nevezme, ani nás v ničom neohrozí, ale naopak nám poskytne priestor, v ktorom možno naozaj žiť.
Potom sú tu tiež obyvatelia Jeruzalema: nemali by sme ich odsudzovať! Boli to ľudia ako my - dobrí aj zlí. Mali toľko starostí a námahy i malých radostí všedného dňa, že na viac už nemali čas ani silu. Tiež nám sa ľahko stane, že sa utápate v každodenných starostiach a nehľadáme ono väčšie a vyššie, cestu k Bohu.
Nakoniec sú tú vykladači Písma, teológovia, špecialisti na Písmo sväté, ktorí ho poznajú a vedia ho vykladať, všetky úryvky dokážu vyložiť na prvýkrát, a tak môžu byť hľadajúcim naozajstnú pomocou. Ale, ako hovorí svätý Augustín: Smerovníky ukazujú cestu, ale samy zostávajú stáť. Pre týchto teológov Písmo nakoniec zostalo len atlasom ich zvedavosti, množstvom zvládnutých myšlienok, o ktorých diskutovali. Myšlienka, že sa o Písme nemá len diskutovať a ho poznať, ale že sa má žiť, ich vôbec nenapadla. Znovu tu zaznieva otázka pre nás: Nie sme aj my v pokušení považovať Sväté písmo aj vieru Cirkvi skôr za predmet diskusie než za cestu života? Pri rozlišovaní medzi tými, ktorí vedeli, ale podľa poznaného nekonali, a tými, ktorí nepoznali, ale ako hľadajúci našli cestu, by sme mali aj my spoznať, že Kristus nechcel cirkev preto, aby o Božom slove iba diskutovala, ale preto, aby bola miestom, kde sa toto slovo žije. Naše srdcia by mala byt stále pripravené nebrať slovo Biblia len ako jeden z predmetov našej zvedavosti popri mnohých iných, ale ako pravdu, ktorá nám hovorí, čo je človek a ako sa môže stať dobrým; ako pravdu, ktorá je cestou a po ktorej náš život volá a na ktorú dobre odpovieme len vtedy, ak žijeme a spoločne ideme.
Môžeme si predstaviť, že títo muži boli mnohokrát vystavení posmechu. Podľa nejakých správ sa vraj v Izraeli narodil božský kráľ sveta a tí traja vyrazia na cestu podľa konštelácie hviezd; to sa zdá rozšafným ľuďom značne absurdné a detinské. Mudrci boli iste vystavení posmechu, museli znovu vytrpieť osud Abraháma, ktorý o sebe povedal to, čo opakovali prví kresťania: ,,Pútnici a cudzinci sme v tomto svete"- pozerajú sa na nás ako na cudzích, ktorí sem nepatria. Ale pre mudrcov nebolo najdôležitejšie, čo ľudia hovorili o ich správaní a aká bolo verejnú mienku, ktorá sa deň na deň mení. Pre nich bolo dôležité, čo je pravda a z čoho pramení naozajstný život, a preto radi zniesli ľudský posmech.
A k tomu nás mudrci vyzývajú aj dnes. Práve dnes je opäť dobrodružstvom žiť naozajstnú vieru, nepokladať slovo cirkvi za jednu z rád dávno prekonaných teórií, ale odvážiť sa byť kresťanom so všetkými nárokmi, veriť slovu a žiť ho. Aj dnes je človek posudzovaný ako exotický živočích a býva vystavený posmechu; stáva sa tak určitým spôsobom pútnikom a cudzincom. Ale práve to je to, čo potrebujeme, aby sme vyrástli z malomeštiactva do pravdy, do pravej výšky ľudského bytia, ktoré nám Boh odkázal. Dosiahneme toho, že sa sami staneme podobným Bohu, pretože naším svetlom a životom sa stanú jeho pravdivé bytia a jeho láska. Aj dnes musí platiť myšlienka, ktorá sa vinie celým Písmom: Tu nemáme žiadne stále miesto, ale hľadáme to budúce. Sme vďační za krásnu pozemskú vlasť, ale tá sa stala krásnou práve tým, že sa ľudia pozerali ďalej a vybavili ju ukazovateľmi k večnosti. A zostane krásnou len vtedy, ak budeme vždy súčasne na ceste a ak budeme do našich miest, trhov a dedín vnášať svetla prichádzajúceho nebeského Jeruzalema.
Tým sa dostávame k druhej otázke. Aké hviezdy mudrci videli? Po stáročia sa o nej viedli mnohé astronomické diskusie. Kepler sa domnieval, že to bola nova alebo supernova, tzn. jedna zo sprvu úplne slabých hviezd, vo ktorých mohutná vnútorné explózia náhle spôsobila intenzívnu vyžarované svetlo. Iní tvrdili, že to bola Halleyova kométa, ďalší zase hovorili o konjunkcii Jupitera a Saturna. Všetky tieto námety na diskusiu sú síce zaujímavé, ale neprivádzajú nás k podstate veci. Títo ľudia chceli spoznať Božiu stopy. Boli presvedčení, že nebesia zvestujú Božiu slávu, že Boha možno vidieť vo stvorení, že ten, kto stále nehľadí len ďalekohľadom k oblohe, môže nájsť Boha predovšetkým ďalekohľadom srdca, ktoré po ňom túžia a ktoré sa mu môže priblížiť. Svet nie je len produktom náhody a nutnosti, ako chce dnes nahovoriť mnoho súčasných teórií. Pri skúmaní sveta môžeme spoznať viac: rozum Stvoriteľa, nekonečnú a nevyčerpateľnú Božiu fantáziu; lásku, na ktorú pre nás tento svet pripravil. Ani dnes by sme sa nemali nechať zaslepiť teóriami, ktoré môžu dôjsť len do určitého bodu a - správne pochopené - s vierou si vzájomne vôbec nekonkurujú. Nesmieme si nechať vziať to, že budeme v kráse sveta, v jeho tajomstve, veľkosti a rozume vidieť večný rozum, ktorým sa vždy novým spôsobom necháme viesť k Bohu, stvoriteľovi neba a zeme. Ak toto budeme robiť, potom objavíme, že ten, ktorý stvoril vesmír, a ten, ktorý sa narodil v Betlehem a prebýva medzi nami v Eucharistii, je jeden a ten istý živý Boh, ktorý nás volá a ktorý nás chce pripraviť na večný život. Tak sa toto slovo zásluhou mudrcov stalo pravdivým a stáročiami sa stále viac napĺňa: od východu, západu, severu a juhu prídu mnohí a zasadnú k stolu s Abrahámom, Izákom a Jakubom. Neznamená to iba, že zo všetkých svetových strán prídu kresťania, povolaní od Boha, ale že zo všetkých duchovných prvopočiatkov, z vedy i náboženstva vedú ukazovatele cesty k Bohu, že každé ľudské srdce nesie znamenie onej hviezdy, ktorá nakoniec vedie každého do Betlehema a ukazuje nám: Tu je ten, na ktorého všetko v tichosti čaká.
Ale keď teraz títo muži prichádzajú do Jeruzalema, nad týmto veľkým mestom hviezda zhasína a už ju nie je vidieť. Čo to má znamenať? Jeruzalem určite nebol vtedy osvetlený tak ako teraz Rím a svetla mesta by určite nezakryli hviezdy. Tu ide o niečo iné a hlbšieho.
Títo muži samozrejme predpokladali, že sa nový kráľ narodil v dome vladára; predpokladali, že toho, ktorý je múdrosťou a prameňom všetkého poznania, nájdenú medzi učencami. Ale teraz zistili, že sa tam síce nachádzajú informácie, ale nie je tam novorodený. Museli poznať, že Boh je úplne iný, že nepodlieha moci tohto sveta, ani nie je jednoducho vo vede či teológii, Boh je neuchopiteľný. Museli poznať, že moc, a tiež moc poznania, im k nemu naopak často uzatvára prístup. Museli sa učiť meniť svoje zmýšľanie, isté aj svoje bytie. Museli odísť do malého mesta, ktoré bolo kedysi jedným z najmenších, ale teraz už po všetky časy najmenším nebude: do Betlehema. Aby našli kráľa sveta, museli tam ísť tiež k putujúcim a najchudobnejším. Museli poznať, že Božie mierky sú úplne iné, že Boh sa neukazuje v moci tohto sveta, ale úplne inak: v pokore svojej lásky, ktorá môže od našej slobody len žiadať, aby ho prijala a my boli premenení a schopní vnímať Boha. Ani nám sa nevedie inak ako tým mužom. Keby sme museli vymyslieť, akým spôsobom by mal Boh vykúpiť svet, potom by sme povedali: Mal by svojou veľkou mocou potlačiť všetko súčasné a s veľkou vedeckou precíznosťou zaviesť správne svetové hospodárstvo, aby všetci mali všetko, čo si želajú. Také je naše myslenie. v skutočnosti by sa jednalo o znásilnenie a odcudzenie človeka; týmto spôsobom by totiž práve to najhlbšie v ňom odumrelo, pretože by nebola braná do úvahy naša sloboda a láska. Preto sa musí moc Boha ukázať inak: v Betlehem, v pokornej bezmocnosti jeho lásky. Tam pôjdeme, tam stojí hviezda. Chceme poprosiť Pána, aby nás znovu a znovu obnovoval darom nikdy nekončiaci premien, aby sme sa učili vždy znova poznávať tohto iného Boha a aby sme našli odvahu vyjsť zo svojich predstav a snov a hľadať ho v pokore viery.
Tým sa ozrejmuje druhý aspekt udalosti v Jeruzaleme. Reč stvorenia a náboženské znamenia nás vedú veľký kus cesty ďalej. Ale posledný krok neukazujú. Na konci svojej cesty potrebujete mudrci hlas Svätého písma. Až ono im mohlo ukázať zavŕšenie ich cesty. Slovo Božie je pravá hviezda, tá veľká nova, z ktorej zo slabosti ľudskej reči náhle vyráža nekonečná sila svetla božskej pravdy a stáva sa nám ukazovateľom cesty. Túto novu, túto hviezdu Božieho slova nasledujme. Keď s ním budeme žiť v Cirkvi Božej, v ktorej toto Slovo postavilo svoj stan, pôjdeme správnou cestou. Potom nájdeme onú jasnosť, ktorú ostatné znamenia nemajú.
So slávnosťou Zjavenie Pána sa v našej krajine spája jeden zvyk. Na dvere svojich obydlí píšeme letopočet a písmená C + M + B, čo znamená "Christus Mansion Benedicte – nech Kristus požehná tomuto príbytku". Prosíme ho, aby s nami býval, aby chránil tento dom a uzavrel ho všetkému zlému, hroziacemu a ničivému. Prosíme ho, aby ho otvoril v duchu pravej lásky, aby ho urobil domom pohostinnosti, v ktorom sa budeme mať radi a spoločne sa staneme pútnikov k večnosti.
Tieto písmená sú ale tiež skratkami mien Gašpar, Melichar, Baltazár, ktoré sú, ako vieme, hoci v trochu inej podobe, dosvedčené už z prvej polovice druhého storočia. Aj dnes naznačujú, že sa chceme pripojiť k týmto mudrcom z východu, že chceme v našich príbytkoch a s vďačnosťou za príbytok, ktorý máme, byť napriek tomu pútnikmi, ktorý idú za hviezdou. A ak sa dobre pozeráme, môžeme povedať: Počas stáročí sa mudrci z východu stali sami hviezdami, ktoré nás vedú a ktoré nám ukazujú, kde je Kristus. Všetci svätí sú takými Novami, kde najprv v bezvýznamnom, sotva viditeľnom svetielku dôjde k explózii svetla, Božím slovom, vytryskne žiar pravdy Božej a ukazuje nám cestu.
Toto je posledná pripomienka dnešného dňa: Pán chce, aby sme sa aj my sami stali hviezdami, aby tiež v nás explodovala táto viera, ktorou sa uvoľní v nás vložené svetlo, aby sme našli cestu a stali sa jej ukazovateľmi pre druhých. O to v tento sviatočný deň prosme Pána. Amen
Benedikt XVI. / Ratzinger Jozef