Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do čítaní:

1. čítanie: Sir 27, 33 – 28, 9

Názov. V najdôležitejších gréckych rukopisoch má Kniha názov: „Múdrosť Jezusa, syna Sirachovho“ (Sofía Jesú hyjú S[e]irách) alebo „Sirachova múdrosť“ (Sofía S[e]irách). V židovskej literatúre je známa pod názvom „Príslovia syna Sirachovho“, alebo jednoducho „Ben Sira“. Kresťanská tradícia, aspoň od čias Cypriána (200/10-258), ju označuje názvom Ecclesiasticus (t. j. typicky »Cirkevný spis«).

Autor. Táto kniha sa líši od ostatných starozákonných kníh (s výnimkou prorockých spisov) tým, že uvádza meno svojho autora. Asi pod vplyvom helenizmu sa autor na konci svojho diela (porov. 50,29[27]) »podpisuje«: pochádzal zo zámožnej rodiny a patril do triedy soferím (hebr. = »pisári«), čiže znalcov a učiteľov Zákona (porov. 38,25[24]).

Cieľ knihy. Keď Židom hrozil neblahý vplyv helenizácie, autor sa dáva do písania, aby čelil tomuto nebezpečenstvu a chránil náboženské a kultúrne dedičstvo judaizmu.

Náuka knihy

 Múdrosť. 

„Všetka múdrosť je od Pána, Boha, vždy bola u neho a je pred vekmi… Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom, pre veriacich bola stvorená spolu s nimi už v materskom lone.“

Náuka o človeku. 

Sirachovec má o človeku vysoký pojem, najmä o ľudskej slobode.

Ľudská spoločnosť. 

Podľa Sirachovcovho učenia je základnou bunkou spoločenského života rodina.

S knihou Sirachovcovou sa v nedeľnej liturgii Cirkvi stretávame pomerne často (8., 22. a 30. nedeľa cyklu C, Druhá nedeľa po Narodení Pána, sviatok Svätej rodiny roku A, ale napríklad aj slávnosť sv. Cyrila a Metoda, ktorá niekedy pripadne na nedeľu).

Dnešný úryvok pochádza z tej časti knihy (27,16–28,14), ktorá sa zaoberá varovaním pred hnevom, pomstou a nenávisťou a prináša úžasnú starozákonnú náuku o odpúšťaní, ktorá je nielen dôkazom, že židovské myslenie svojou vznešenosťou prevyšovalo myslenie okolitých pohanských národov, a bolo skutočne inšpirované Božím zjavením, ale je aj dôkazom, že Boh v Starom Zákone pripravoval ľudí na prijatie Kristovho evanjelia – napríklad týmto konkrétnym starozákonným úryvkom na prijatie Ježišovej božskej náuky o odpúšťaní.

Výklad textu:

Hnev a nenávisť – obidvoje je odporné, len hriešnik sa ich pridŕža.

Hoci úryvok začína odsúdením ľudského hnevu, nenávisti a pomsty ako niečoho, čo je „odporné“, a to nielen z Božieho ale aj z ľudského hľadiska, predsa hlavné posolstvo úryvku spočíva nie v odsúdení týchto ľudských emócií a z nich plynúcich skutkov ale vo vysvetlení nutnosti odpúšťania.

Odpusť krivdu svojmu blížnemu; potom sa aj tebe, keď budeš prosiť, odpustia hriechy.

Svätopisec uvádza niekoľko argumentov na podporenie svojej náuky o odpúšťaní, ktorú mu vnukla Božia múdrosť. Prvý argument je totožný s argumentom, ktorý sa nachádza aj v modlitbe „Otče náš“: a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom; alebo slovami dnešného úryvku: odpusť ... potom sa aj tebe odpustia hriechy. Tento text teda možno v istom zmysle považovať za „anticipáciu“ (predzvesť, predídenie) nielen Modlitby Pána ale aj „reči na hore“, a teda celej Ježišovej náuky o odpúšťaní a milosrdenstve.

Tento argument potreby odpúšťania je doplnený ďalšími vysvetleniami podanými literárne pôsobivou formou rečníckych otázok, na ktoré autor nečaká odpoveď, keďže tá je z kontextu jasná

Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako môže žiadať uzdravenie od Boha? Nemá súcit s človekom sebe podobným, a odprosuje za svoje hriechy? Prechováva v sebe hnev, hoci sám je iba smrteľným človekom; a žiada odpustenie od Boha? Kto potom bude prosiť za jeho hriechy?

Starozákonný človek chápal lepšie ako my, že dobrý vzťah s Bohom je základom šťastného života, lebo Boh je jediným skutočným prameňom života, a keďže sme všetci hriešnici a potrebujeme Božie odpustenie ako spôsob obnovenia vzťahu s Bohom, musíme sa aj my učiť odpúšťať – tak sa dokonalejšie pripravíme na Boží dar odpustenia, ktorý nám Boh bude dávať tým štedrejšie, čím viac budeme my odpúšťať. Božie odpustenie má liečivé účinky na celého človeka, ba aj na jeho vzťahy; odpustenie často odstraňuje nielen vinu, ale aj následky hriechov, ako sú napr. choroby – spása zasahuje celého človeka, nielen jeho dušu. Svätopisec preto tvrdí, že uzdravenie od Boha môže žiadať len ten, kto neprechováva hnev proti blížnemu, lebo neodpustenie bráni vstupu liečivej moci Božieho odpustenia do ľudského života.

Ako ďalší argument, ktorým chce autor úryvku priviesť čitateľa k prijatiu nutnosti odpúšťania ako súčasti životného štýlu zbožného človeka, uvádza svätopisec pripomienku smrti: 

Pamätaj na svoj koniec a zanechaj nenávisť. Mysli na rozklad a smrť a ostaň verný prikázaniam. Spomeň si na zmluvu s Najvyšším a povznes sa nad urážku.

Pamätaj na prikázania a neprechovávaj hnev voči blížnemu!

Tento argument je z biblického hľadiska trochu zvláštny, lebo starozákonný človek počíta s Božou odplatou ešte v tomto živote.

V zmienke o našej smrteľnosti ako dôvodu k odpúšťaniu teda môžeme vidieť v myslení svätopisca už vyvinutú náuku o posmrtnom živote, zmŕtvychvstaní aj večnej odplate za naše skutky. Autor tejto knihy, Sirachovec, ju písal na začiatku 2. st. pr. Kr., kedy už náuka o posmrtnom živote bola prítomná v židovskom myslení – aj pod vplyvom gréckej filozofie (isté stopy Božieho zjavenia môžeme totiž vidieť aj v pohanskom svete) – ale samozrejme v prvom rade v dôsledku Božieho zjavenia Izraelu.

-------------

Celkový kontext s učením Starého zákona

V dnešnom úryvku môžeme vidieť isté nóvum v chápaní odpustenia oproti staršej biblickej literatúre. Aj v starších knihách Svätého Písma je totiž človek vyzvaný k odpúšťaniu (napr. Jakub vyzýva svojho syna Jozefa, aby odpustil svojim bratom – por. Gn 50,17), ale tu svätopisec prichádza s požiadavkou všeobecného odpustenia medzi ľuďmi – odpustenie tu nie je nijako ohraničené, odpúšťať máme „blížnemu“, to je každému a čokoľvek. Dôvodom tejto požiadavky je Božie uvoľnenie z pút hriechu, keďže všetci sme hriešnici, nachádzame sa teda v stave hriechu, v neustálej neschopnosti prestať urážať Boha, a preto od neho potrebujeme neustále odpúšťanie.

Myšlienkovo sa tu teda nachádzame už na hranici novozákonnej etiky, ba môžeme povedať, že novozákonná morálka túto náuku o odpúšťaní priamo preberá a jednoznačne na ňu nadväzuje. V tomto myslení pokračuje, ako môžeme vidieť aj v mnohých novozákonných citátoch týkajúcich sa odpustenia či pokojných vzťahov s ľuďmi, napr. Rim 12,17-18: Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; usilujte sa robiť dobre pred všetkými ľuďmi. Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi. 

Aj z tejto náuky o odpúšťaní možno vidieť, že v Sirachovcovej knihe sa nenachádza nič, čo by odporovalo teologickému učeniu Nového Zákona, aj preto niet dôvodu, konkrétne zo strany protestantov, aby táto kniha bola vyradená z „kánonu Božieho slova“.

 

  1. čítanie, Rim 14,7-9

Dnešný text poznáme z čítaní na pohrebných obradoch. Jeho zmyslom je poukázať na to, že veriacich spája Kristus. Že patríme Ježišovi bytostne – aj počas svojho pozemského života aj po smrti. Toto je veľmi dôležité posolstvo. V tomto horizonte majú naše osobné, časné spory a pletky len malý význam. (medzi kresťanmi v Ríme - „silní“ a „slabí“). Svätý Pavol nám v druhom čítaní pripomína dôležitú skutočnosť, na ktorú často zabúdame.

Tieto slova totiž môžu byť povzbudením pre všetkých osamelým ľudí, vdovy či vdovcov, rozvedených, tých, čo nevstúpili do manželstva, pre tých čo sa nachádzajú v ťažkej situácii a cítia sa osamotení. Tiež pre človeka bez práce, s chýbajúcim zdravím, cítiaceho sa zbytočným. Taký človek si má povedať: „Som tu pre Pána, ktorý so mnou počíta. Preto nemám dôvodu ku smútku a sebaľútosti, že nikam nepatrím."

Výklad:

Nikto nežije sám sebe . 

Tieto slová môže byť napomenutím aj pre ľudí, ktorí sú obklopení svojou rodinou, deťmi, priateľmi, pre ľudí, ktorí sa cítia dobre vo svojej práci a realizujú sa. Aj taký človek si má povedať: „Je dobre, že som medzi priateľmi, medzi svojimi, je dobre, že mám prácu. Aj napriek tomu však nemám právo zabúdať, že som tu nie len pre prácu, nie len pre svojich blízkych, ale som tu pre Pána."

patríme Pánovi

Zamyslime sa nad vetou, ktorá je dvojakým zdôraznením jednej skutočnosti.

Aby bol niekto pánom, tu rozumejme vlastníkom, musí ten niekto niečo vlastniť. Ak povie apoštol Pavol, že „patríme Pánovi" , hovorí - sme vlastníctvom Božím. Aj v apoštolskom vyznaní viery recitujeme: „(verím) v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána ..."

Byť niečím vlastníctvom - z toho môže behať až mráz po chrbte. Zaváňa to otroctvom. Otroci boli predsa majetkom svojich pánov. Mám byť otrokom Božím, keď vyznávam, že on je môj Pán?

Ľudia na prvých stránkach biblie odmietli Boha s jeho požiadavkami. Chceli si byť bohmi sebe samým. V tom spočíval prvý hriech. Namiesto predpokladanej slobody sa však stali otrokmi hriechu, otrokmi práce, otrokmi svojich pohnútok, otrokmi smrti.

Svätý Ľudovít Maria Grignon z Monfortu v knihe Pravá mariánska úcta upozorňuje hĺbavého kresťana usilujúceho o duchovný život na skutočnosť dvojitého panstva a dvojitého otroctva. Buď Boh, alebo hriech. Za znamenie prijatia Boha za svojho Pána využil sv. Ľudovít ozdôb zlatých retiazok bežne nosených mužmi i ženami. Dal im nový význam, znamenie poddanstva Bohu. Ako nosili otroci reťaze, aby pánom neutiekli, tak i jemnou retiazkou môžeme vyjadriť túžbu patriť Pánovi.

Dnes sme príliš hrdí na svoju slobodu, takže Grignonova pripomienka rinčania reťaze na krku a slovo otrok, môže byť niečím šokujúcim. Napriek tomu pre pochopenie, kto je kto a kto kam patrí, je dobré pozrieť sa na veci aj takto: Vráťme sa k slovu Pán - vlastník. Čo sa Boha týka, je nám viac Otcom, Matkou, priateľom, bratom, tým najbližším než pánom. Tieto predstavy už viac lahodia nášmu sluchu. 

Slovo Pán však hovorí, že nie sme na rovnakej úrovni s Bohom. Nie sme tí, ktorí by sa mohli s Bohom rovnať, či opravovať jeho príkazy a ustanovenia. V istom slova zmysle titul Pán môže znieť až nepríjemne. Prečo? Pretože za tým veľmi dobre vnímame požiadavku istej poslušnosti a poddanosti. Tak ako sa malé dieťa nemôže stavať proti otcovi, pretože otec domýšľa veci ďalej, než malé dieťa. Ako žiak nebude diskutovať, čo sa bude učiť, pretože učiteľ vie lepšie, k čomu žiakovi bude to, či ono. Tak aj človek by konal nemúdro, keby Boha nevnímal ako Pána.

Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi.

Ani hriech, ani smrť, ani samota, ani smútok, ani iní ľudia, či horúčkovité úsilie na tejto zemi, nás od Boha nemôže odlúčiť, ak nebudeme chcieť.

Nech sú tieto slová povzbudením, či napomenutím, predovšetkým však zastavením sa na ceste k novému nasmerovaniu k väčšej blízkosti s Pánom.

Skôr nad tým žasnime! Sme Pánovým vlastníctvom – on nás ochraňuje, veď sme jeho – aj v živote, aj v smrti, aj po nej!

 

  1. evanjelium, Mt 18,21-35

To, čo bolo v starozákonnom čítaní povedané v mravných normách, to Pán Ježiš vysvetľuje prakticky - podobenstvom.

Úvaha:

  • Prvé, čo nás napadne je rozhorčenie nad správaním zlého sluhu: desaťtisíc talentov – autori sa rôznia – ale je to rádovo niekoľko sto miliónov eur! Sto denárov je rádovo niekoľko sto eur! Teda naozaj ten sluha bol zlý a nepolepšiteľný. Ale cieľom evanjelia nie je iba to, aby sme sa pohoršovali nad ním, ale aby sme išli v hľadaní zmyslu podobenstva ďalej...
  • Tento úryvok nám hovorí o nutnosti odpúšťania (biblický význam čísel 7 a 77 – vždy, keď je to treba – bolo by čudné, keby sme to počítali...)
  • Predať do otroctva a tým zhabanie majetku bol „bežný“ trest v starozákonnej dobe (2 Kr 4,1; Neh 5,3-5; Am 2,6; 8,6; Iz 50,1). Nebolo by to stačilo na zaplatenie dlhu, ale vyjadruje skutočnosť na akú satisfakciu mal kráľ nárok! A predsa sa zmiloval. To však neurobil ten, ktorý dosiahol veľké odpustenie. Preto jeho vina bola ešte väčšia!
  • Úryvok ďalej hovorí aj o tom, čo to vlastne odpustenie je – nie zabudnutie, ale zrieknutie sa „oprávneného“ nároku na satisfakciu. Odpustenie je zároveň „obdarovanie“ druhého. Kto odpúšťa, podobá sa Bohu, ktorý nám všetkým odpúšťa. Každý z nás, sme isto zažili Božie odpustenie. Presne túto radosť by sme mali dopriať aj svojim blížnym vo vzťahu k nám.
  • Prvé čítanie a Evanjelium hovoria teda o odpustení. O Božom odpustení a o našom odpúšťaní – obe sú navzájom podmienené. Boh odpúšťa nám, ak aj my odpustíme. My dokážeme odpúšťať preto, lebo Boh nám odpúšťa. Skúsme sa zamyslieť nad odpustením a odpúšťaním v našom živote.

Záver:  Guardini napísal: „Odpustenie je podoba, ktorú na seba vzala láska, keď jej bolo ukrivdené.“




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2022.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.