Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

1. čítanie, Ez 33,7-9

Ezechiel (hebr. Jechezkél = »Boh posilňuje« alebo »Boh je silný«) bol synom kňaza Buzího a v mladých rokoch súčasníkom proroka Jeremiáša. Po vyplienení Jeruzalema r. 597 pred Kr. bol ako jeruzalemský kňaz s kráľom Jójakinom a s mnohými poprednými Židmi deportovaný do Babylonie, kde sa usadil pri eufratskom kanáli Kebar v osade Tel Abíb (porov. 1,1.33,15). Tam ho v piatom roku zajatia (r. 593 pred Kr.) Boh zvláštnou víziou povolal za proroka, aby sa venoval náboženským potrebám zajatcov, aby ich viedol, napomínal a potešoval. Jeho posledné proroctvo pochádza z r. 572 pred Kr. (porov. 29,17-20). Z toho možno usudzovať, že jeho prorocká činnosť trvala 20 rokov. O jeho ďalšom živote a o jeho smrti sa nezachovali spoľahlivé správy.

Prorocké účinkovanie. 

Ezechiel sa svojimi prorockými výrokmi obracia na spoluzajatcov v Babylone v dvoch časových obdobiach babylonského zajatia: pred konečným pádom Jeruzalema (r. 597-587/6 pred Kr.) a po ňom (r. 587/6-572 pred Kr.). Keďže sa prví zajatci utešovali nádejou na skorý návrat, lebo vraj Boh nemôže dopustiť záhubu svätého mesta a chrámu, Ezechiel ich upozorňuje, že Božím súdom a trestom za hriechy bude práve pád Jeruzalema (porov. hl. 4 – 24). Zároveň však oznamuje, že Boh potrestá aj národy, ktoré uponížili Izrael, aby poznali, že on je Boh (porov. hl. 25 – 32). Po páde Jeruzalema prorok posilňoval zajatcov vo viere a v dôvere k milosrdnému Bohu, ktorý obnoví svoj národ, Jeruzalem a chrám, sídlo Božieho kráľovstva (porov. hl. 40 – 48).

 Rozdelenie knihy. Podľa obsahu možno knihu rozčleniť do týchto častí:

  1. Úvod a prorokovo povolanie (1,1 – 3,27).
  2. Výstražné proroctvá proti Júdsku a Jeruzalemu (4,1 – 24,27).
  3. Proroctvá proti siedmim pohanským národom (25,1 – 32,32).
  4. Výzva na obrátenie a prisľúbenie spásy pre vyvolený národ (33,1 – 39,29).
  5. Obnovenie chrámu a Božieho kráľovstva (40,1 – 48,35).

Dnešná perikopa, vybratá kvôli kontextu s evanjeliom, je zo štvrtej časti: Výzva na obrátenie a prisľúbenie spásy pre vyvolený národ.

Konkrétne k nášmu textu:

Mať na starosti iného nie je jednoduché. Pozná to každý, kto ma zodpovednosť za iných. U Ezechiela budeme teraz čítať, že my všetci máme byť strážcovia svojich bližších a pomáhať im, chrániť ich pred chybami.

Ezechiel bol Bohom nazvaný „strážcom domu Izraela“. Má dvojakú povinnosť: dbať na napomínanie ľudu podľa Pánových slov a poúčať v jeho mene „synov svojho ľudu“ (porov. 33,2), ktorí sa správajú nespravodlivo.

Ak však napomenieš bezbožného, aby sa odvrátil od svojich ciest, a on sa neodvráti od svojej cesty, zomrie pre svoju neprávosť, ale ty si život zachrániš.“

Upozorňovanie iných, ktorí porušujú Božie prikázania, dnes nie je v móde. Namiesto toho dominuje zásada „nezasahovania do cudzích vecí“ a obava z obvinenia z porušenia súkromia niekoho iného. Mnoho ľudí aj z lenivosti a pre „svätý pokoj“, ktorý nemá nič spoločné s pokojom ani svätosťou, radšej zatvára oči pred zlom, čo sa deje.

Pritom varovanie ostatných pred následkami spáchaných hriechov je povinnosťou vyplývajúcou z Božieho príkazu („miluj svojho blížneho ako seba samého“ - Mt 19,19), bez ohľadu na to, či to blížny prijíma alebo odmieta (J. Homerski).

Skrytie hlavy do piesku pred priestupkami iných nás obviňuje v Božích očiach. Závažnosť tejto povinnosti vyplýva z vážnych následkov hriechu. Niektorí považujú hriech iba za „nejaké“ porušenie zákona, nie za morálnu katastrofu, neberú toto upozornenie vážne. Prorok však hovorí jasne: „Kto sa neodvráti od neprávosti, určite zomrie“ (Ezechiel 33,8) a sv. Pavol rovnako dôrazne potvrdzuje: „Mzdou za hriech je smrť“ (Rim 6,23). Ak je hriech skutočne záležitosťou života a smrti, nemôžete mlčať. To sa týka rodičov vo vzťahu k ich deťom, učiteľov - voči žiakom. Milujúci a priatelia majú ľahší prístup do srdca osoby, ktorá potrebuje nápravu a pokarhanie, preto by to u nich malo byť samozrejmé. Poslanie napomínať bratov patrí zvláštnym spôsobom pre pastierov Cirkvi. Samotné slovo „biskup“ znamená „strážca“, „dozorca“ (grécky „epí-skopos“; porov. Ezech 33,7).

Otázkou však zostáva: Ako to môžeme robiť, aby sme dosiahli dobré, nie zlé výsledky? Predovšetkým ten, ktorého Boh žiada, aby dohliadal nad ostatnými, by sa mal ešte viac starať o seba a neustále pracovať na svojom obrátení. „Nech tvoje skutky neodporujú tvojmu prejavu, aby sa nestalo, že keď budeš hovoriť v kostole, niekto ticho odpovie: Prečo to neurobíš sám?“ (Sv. Hieronym).

Pri tejto chúlostivej a zložitej službe je dôležitá správna motivácia: ak mám niekoho upozorniť, je to preto, aby som si ho získal ako brata (porov. Mt 18,15). Pri pokarhaní je lepšie považovať iného za priateľa ako za nepriateľa; vtedy upozornenie príjmu ľahšie, a nebudú urazení.

Musíte nájsť správnu cestu medzi autoritárstvom, ktoré chce diktovať, čo má iný robiť, a nepochopenou toleranciou, ktorá hovorí, že ten či onen hriech vlastne nie je vážny. Týmto dokonalým spôsobom je láska, ktorá je trpezlivá, nehnevá sa, neubližuje blížnemu a je dokonalým naplnením zákona (porov. 1 Kor 12,31; 13,4-5; Rim 13,10).

Aplikácia

Budem ťa brať na zodpovednosť!“ - tieto slová som často počul, keď som kedysi doma vyrastal so svojimi súrodencami. Bol som najstarší a tak som bol zodpovedný za množstvo vecí, dokonca i za tie, ktoré som nevykonal. „Ako starší vieš viac a bol si pri tom!“ - bol argument rodičov.

Ezechiel počuje dnes tie isté slová od Boha. Ako prorok vie lepšie než väčšina ľudí, čo Boh očakáva od ľudu. Má poverenie byť Božím poslom. Ak ľudia trpia na dôsledky svojich vlastných zlých rozhodnutí, je to ich vina. Ale ak trpia preto, že im nepovedal, čo mal, potom beda takémuto prorokovi!

A je to presne tento typ horlivosti, ktorý pobáda ľudí, ako napríklad Svedkov Jehovových, aby sa postavili na rohy budov, a aby – v čase či nečase – svedčili. Ak by nesvedčili, boli by stratení, myslia si.

Je smutné, že väčšina z nás, veriacich, necítime ani zlomok tejto horlivosti prehovoriť a podeliť sa aspoň trocha s bohatstvom svojho duchovného pokladu - vierou. Nech už to robíme alebo nerobíme, mali by sme vedieť, že každý z nás je za to, čo vie, zodpovedný.

 2. čítanie, Rím 13,8-10

Pán Ježiš nevyhlásil žiaden nový katalóg prikázaní. Jeho morálka má jednoznačný základ: Boh je láska a my máme byť Božím obrazom. Svätý Pavol to dnes pekne vysvetľuje.

Exegéza

nebuďte nikomu nič dlžní okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon.

Vzťah medzi láskou a zákonom apoštol Pavol vyjadril výrokom: „Kto miluje, vyplnil zákon.“ /verš 8b/. Tento výrok je jasný a kategorický. Kto opravdivo miluje, čiže „nielen slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou“, už vyplnil povinnosti zákona. Inými slovami, kto miluje, nielenže pestuje cnosť lásky, ale zároveň plní aj povinnosti uložené celým zákonom, nielen jeho jediným prikázaním, lebo v láske je zahrnuté viac ako to, čo predpisuje zákon. Francúzsky biblista S. Lyonnet správne poznamenáva, že sloveso „plniť“ si tu zachováva ten istý zmysel, ktorý sa používa na označenie naplnenia niektorého proroctva; udalosť vždy napĺňa proroctvo tak, že sa splní. Čiže ten, kto miluje, spontánne pridáva aj tie gestá porozumenia, sympatie, nežnosti a šľachetnosti, ktoré by nijaký ľudský zákon nemohol uložiť.

Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove

V 9. verši Pavol cituje štyri prikázania druhej tabule Dekalógu, a síce šieste pred piatym, pričom ôsme je vynechané a deviate s desiatym sa objavujú spolu. Dekalóg väčšinou slúžil katechétom v súvislosti s počiatočným vyučovaním pohanov. To, že Pavol cituje štyri z desiatich prikázaní, ktoré tamojším kresťanom boli už známe, dokazuje dodatok: „a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove“. Vynára sa otázka: Prečo Pavol uvádza práve tieto prikázania? Pri hľadaní odpovede nám môže pomôcť citát Lv 19,18: „Nepomsti sa a neprechovávaj hnev voči príslušníkom svojho ľudu, ale miluj svojho blížneho ako seba samého! Ja som Pán!“, kde vystupuje do popredia láska k blížnemu a Pavol práve toto chce vo svojej výpovedi zdôrazniť. Uvádza tie prikázania druhej tabule Dekalógu, ktoré majú chrániť život blížneho pred rôznymi prechmatmi a nebezpečenstvami a ktorých spoločným menovateľom je prikázanie lásky. Napriek tomu mal Pavol v Rim 13,9 na mysli Dekalóg ako celok. Ba čo viac, jeho téza najskôr pripúšťa, že zákazy druhej tabule Dekalógu ako také, majú svoje pozitívne vyjadrenie v prikázaní lásky.

Veľký rabínsky súčasník Pavla Hillel skoncentroval všetky prikázania Zákona na Zlaté pravidlo. Ani zďaleka však nechcel ponechať bez významu úctu a lásku k Bohu. Podobne ani u Pavla láska k blížnemu nenahradzuje lásku k Bohu. Táto je u neho koncentrovaná výlučne vo viere v Krista, takže v podstate všetky kultové a rituálne prikázania Tóry, ktoré boli spojené s usmerňovaním vzťahu k Bohu, stratili túto svoju funkciu. Pretože viera a tým v podstate i vzťah k Bohu nie je viac určovaný Zákonom ale naopak, určuje sa vierou. Tým sa odlišuje Pavlova téza v Rim 13,9 a Gal 5,14 od Hillelovej: U Pavla je to skutočne Zákon ako celok, ktorý v prikázaní lásky k blížnemu nadobúda svoju jedinečnú určujúcu normu. Priamo by sa mohlo povedať, že vo viere sa plnia prikázania prvej tabule a v láske prikázania tej druhej. Na jednej strane je to viera v Krista, ktorá sa uskutočňuje v láske k blížnemu, na druhej strane vo viere ide o plnenie Zákona. Hoci Zákon dostal v Kristovom zjavení svoj nový rozmer, čím mnohé jeho časti – predovšetkým kultové (rituálne) predpisy– stratili fakticky svoju platnosť, všetky ostatné prikázania sú podriadené láske k blížnemu. I v tejto novej podobe je a zostane Zákon – Tóra Božím zákonom, ktorý prikazuje kresťanom život v spravodlivosti a v ktorom naplnenie kresťanskej spravodlivosti je skutočnou spravodlivosťou.

Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!

Aby teda apoštol Pavol zreteľne ukázal, že „ten, kto miluje,“ dokonale plní Mojžišov zákon, odvoláva sa na Desatoro. I keď uvádza len niektoré prikázania z tých, čo ukladajú povinnosti voči blížnemu, je zrejmé, že ich cituje ako príklad a nemá v úmysle vyrátať ich všetky. O tom svedčí dodatok „a ktorékoľvek iné prikázanie“. Tým dáva na vedomie, že má na mysli nielen ostatné prikázania Desatora, ale celý Mojžišov zákon. Taktiež paralelný text Gal 5,14, ktorý obsahuje tú istú myšlienku, ale s väčším dôrazom a spresnením: „Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ dosvedčuje, že uskutočňovaním príkazu lásky voči blížnemu sa spĺňa celý zákon, v celom svojom rozsahu i v jednotlivých predpisoch.

Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska

V 10. verši Pavol stavia do protikladu konanie zla s láskou k blížnemu. Konanie zla, ktorého trestanie je úlohou štátu ako Božieho služobníka, je chápané výlučne z pohľadu lásky. Lebo láska skutočne nerobí blížnemu nič zle. V tomto zmysle Zákon zakazuje a nedovoľuje manželskú odluku, smrť, krádež, žiadostivosť a všetko ostatné zlo, ale prikazuje lásku ako skutok, v ktorom by sa zlu nielen zabránilo, ale zároveň by sa aj prekonalo. Láska je teda skutok, v ktorom sa napĺňa Zákon.

V tejto negatívnej forme by mohol vzbudiť dojem, že láska sa obmedzuje iba na to, aby sme sa zriekli zla... Vynára sa otázka: Čo podnietilo apoštola Pavla k takejto formulácii? Jednou z možných odpovedí môže byť to, že Mojžišov zákon má povahu záporných príkazov a aj prikázania Desatora sú zväčša formulované záporne. K tomu môžeme pripojiť aj to, že Pavol svoj príhovor viackrát člení a rozvíja dvojakým spôsobom: po viac-menej všeobecnej zásade vyjadrenej v zápornej podobe /verše 8a, 9a, 10a/ nasleduje kladne vyjadrený záverečný výrok /verše 8b, 9b, 10b/, ktorý na zápornom pozadí vyznieva účinnejšie a presvedčivejšie.

Keď sa teda apoštol Pavol vracia k myšlienke vyjadrenej už vo veršoch 8b a 9b, zhŕňa celý príhovor perikopy do konečného záveru: „teda naplnením zákona je láska“ /verš 10b/. Grécky termín pleroma tu má „pasívny“ význam naplnenia, hoci je v ňom zahrnutý „aktívny“ zmysel plnenia. Takto záver vo verši 10b vyznieva ešte výstižnejšie a výraznejšie. Láska je niečo viac ako zachovávanie zákona, pretože ho celý zahŕňa, napĺňa ho oživujúcou silou a vedie ho k plnej, konečnej miere a zrelosti.

  1. evanjelium, Mt 18,15-23

Teraz v evanjeliu počujeme, aký poriadok pre vzájomné vzťahy platil medzi prvými kresťanmi. A pouvažujeme ako by to malo byť i medzi nami.

Je poučné uvedomiť si, že toto evanjelium bolo napísané v čase keď Cirkev trpela prenasledovaním zvonka a narastali bolesti zvnútra, ktoré sa prejavovali v rôznych napätiach a sporoch. V tejto kapitole Matúš pripomína Ježišove výroky, ktoré zdôrazňujú dôležitosť spoločného života kresťanov v harmónii. Aj keď existuje obava o jednotlivca, dobro cirkvi - spoločenstva viery - je prvoradé. Aby jednotlivci nekazili obraz Cirkvi!

Táto zásada nás odlišuje od sekulárneho sveta, v ktorom sú ľudia viac náchylní zdôrazňovať práva jednotlivca, ako spoločenskú zodpovednosť. V dnešnom svete ľudia často odchádzajú zo vzťahov rýchlo a ľahko. Namiesto toho, aby sme iných vylúčili zo spoločenstva, evanjelium nás volá, aby sme preskúmali možnosti, ktoré by mohli viesť k zmiereniu. Načrtáva proces, ktorým pomáha vytvárať dobré vzťahy a vyžaduje, aby sme vyvinuli iniciatívu na zjednotenie.

Pripomeňme: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo akým súdom budete súdiť, takým budete súdení; a s akou mierou, budete merať, tak sa bude merať vám. Prečo vidíte smietku, ktorá je v oku tvojho brata, a nevidíš brvno ktoré je v tvojom vlastnom oku?“

Taktiež sa Ježiš k tomuto vyjadruje v podobenstve o kúkoli medzi pšenicou (13: 24–30; 36–43) - problémom zla medzi dobrými. Varoval pred pokusom o oddelenie kúkoľa (zla) a pšenice (dobrá), aby nebola zničená pšenica.

Nezabúdajme, že Ježiš mal sklon k veľkodušnému zaobchádzaniu s hriešnikmi. Tieto správy sa však zvyčajne nachádzajú väčšinou v Lukášovom a Jánovom evanjeliu. Napríklad Lukáš nám hovorí, že jeden z ukrižovaných lotrov s Ježišom požiadal o milosť, ktorú mu Ježiš udelil (Lukáš 23, 42–43). Pritom Matúš hovorí, že obaja lotri sa Ježišovi posmievali (Matúš 27,44). Matúš tiež uvádza, že Ježiš povolal Matúša, výbercu daní, za svojho učeníka - a sedel za stolom s výbercami daní a hriešnikmi (9, 9–13).

Exegéza textu:

Keď sa tvoj brat

15 „Ak tvoj brat hreší proti tebe (grécky sou - ty jednotné číslo), ukáž mu jeho chybu medzi tebou a ním. Ak ťa počúva (grécky: use – počuje) singulár) , získal si späť svojho brata (grécky: ton adelphon sou) .

 „Tvoj brat“ ( ho adelphos sou - váš brat). (v. 15a). Kresťania sú bratia a sestry - nielen členovia tej istej organizácie. Ľudia si viac vážia rodinné vzťahy ako vzťahy so spolužiakmi v škole alebo s členmi klubu - a Ježiš nás volá, aby sme si vzťahy s kresťanskými bratmi a sestrami vážili rovnako ako s pokrvnými príbuznými - aj keď sa naši kresťanskí bratia a sestry previnili.

Otec, ktorého dcéra bola zatknutá za drogovú činnosť, uviedol, že rodina bola z dcériných pádov zarmútená, ale milovali ju a modlili sa za jej uzdravenie. Je to presne ten druh lásky a vernosti, ku ktorej nás Ježiš volá, keď hovorí o kresťanoch ako o bratoch a sestrách.

„prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami.

„Prehreší proti tebe“ (sou – ty, jednotné číslo). (v. 15a). Slová „proti vám“ sa nenachádzajú v niektorých lepších (starších a spoľahlivejších) rukopisoch. Je jedno či hriech je namierený proti nám, alebo nie, máme zodpovednosť za brata a podľa možnosti treba robiť nápravu. (porovnaj 1. čítanie). Nemáme o tom klebetiť alebo trucovať, ale naprávať.

choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. (v. 15b). Cieľom je znovu získať páchateľa - pomôcť hriešnikovi v boji proti hriechu. To znamená konfrontáciu zameranú na získanie páchateľa späť, a nie na jeho vyhnanie. Ako hovorí Pavol: „Ak je niekto odhalený v priestupku, vy, ktorí ste prijali Ducha, mali by ste ho obnoviť v duchu jemnosti“ (grécky: praiotes - činorodosť, miernosť, pokora) (Galaťanom 6,1). Ak nebude konfrontácia vykonaná v duchu praiotov, pravdepodobne spôsobí viac škody ako úžitku - stane sa ďalšou príležitosťou pre hriech.

Nie je ľahké milovať zlého človeka, takže ide o situáciu, keď sa pred začatím zásahu musíme modliť o milosť. Nemôžeme očakávať, že budeme efektívne konať s páchateľom, kým predtým nepozveme Boha, aby nám pomáhal. Rovnako ako čakáme, že chirurg bude študovať röntgen a tak sa pripraví na náročnú operáciu, tak aj my máme povinnosť starostlivo naplánovať tento pohovor a pozvať na pomoc Ducha.

Aké hriechy vyžadujú tento prostriedok nápravy? Ježiš má určite na mysli vážne hriechy, lebo tento proces môže mať za následok vylúčenie brata zo spoločenstva. Niektorí budú protestovať, že každý hriech je vážny, pretože nás oddeľuje od Boha - a je to pravda. Niektoré hriechy však majú väčší potenciál diskreditovať cirkev a narušiť naše vzájomné vzťahy. Len zvážte, ako hlboko by sme zranili brata alebo sestru cudzoložstvom s jeho (jej) manželkou (manželom).

Určité hriechy, najmä ak sa ich dopustia kňazi alebo iní predstavitelia cirkvi, môžu obzvlášť zraniť Kristovu vec. Apoštol Pavol ponúka veľmi konkrétny postup: „Nestýkajte sa s každým, kto sa nazýva bratom, a je smilník, chamtivec, modloslužobník, alebo utŕhač, opilec alebo lupič (vydierač). S takým človekom ani nejedzte “ (1. Kor 5,11).

Ak je teda priestupok proti nám, volá nás Ježiš, aby sme páchateľa konfrontovali iba za hrubé priestupky? Sme nútení pokúsiť sa vyriešiť menšie priestupky konfrontáciou s páchateľom? Matúš tiež zaznamenal tieto Ježišove slová: „Ak teda obetuješ svoj dar na oltári a brat má niečo proti vám, nechajte tam svoj dar pred oltárom. Najprv sa zmier so svojím bratom a potom príď a ponúkni svoj dar“ (5, 23-24). Máme sa chopiť iniciatívy, kedykoľvek má náš brat alebo sestra niečo proti nám. Inými slovami, nemusíme byť vinní zo žiadneho priestupku, ale náš brat alebo sestra sa urazili - a Ježiš očakáva, že sa chopíme iniciatívy a budeme riešiť túto situáciu.

Preto a javí ako vhodné, aby sme šli za bratom alebo sestrou, ak sme urazení, aj keď je priestupok mierny. Ako bolo uvedené vyššie, musíme ísť v duchu praiotes (jemnosti) - keď sme starostlivo poprosili Ducha, aby nás pripravil na lásku. Nezdá sa však vhodné zapojiť cirkev do formálneho disciplinárneho konania za každý priestupok.

Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov.

Prvým krokom bola individuálna konfrontácia s kresťanským bratom - sestrou. Druhým krokom je predvedenie jedného alebo dvoch svedkov k ďalšej osobnej konfrontácii. Aj keď text nešpecifikuje, že „jeden alebo dvaja ďalší“ by mali byť spolukresťania, je zrejmé, že by nimi mali byť. Ak to nepomôže, budú musieť predstúpiť pred cirkev ako svedkovia proti páchateľovi (v. 17). Nebolo by vhodné využívať ľudí mimo náboženského spoločenstva, aby slúžili ako svedkovia v náboženskom spoločenstve v spore jedného kresťana proti druhému. Ale nie je tu zmienka o cirkevných predstaviteľoch - apoštoloch alebo kňazoch alebo diakonoch. Ako svedok mohol slúžiť každý verný dospelý kresťan.

aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov.

Požiadavka na dvoch alebo troch svedkov vychádza zo zákona Tóry: (Deuteronómium 19,15). Toto chráni ľudí pred nespravodlivými obvineniami a odráža sa to v 1. Timotejovi 5:19: „Neprijímaj obvinenie proti staršiemu, iba ak na slovo dvoch alebo troch svedkov.“ Cirkev má byť ohľaduplná, opatrná a spravodlivá.

Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.

Ak sa konflikt nepodarí vyriešiť počas tejto druhej etapy, bude „jeden alebo dvaja ďalší“ slúžiť ako svedkovia pred cirkvou. Ich svedectvo pomôže cirkvi pochopiť problém a nastoliť nápravu.

 „Ak ich odmietne počúvať, povedzte to zhromaždeniu (grécky: ekklesia — zhromaždenie - cirkev) . Ak odmietne vypočuť aj cirkev, nech je ako pohan alebo mýtnik. “

Zhromaždenie (ekklesia ) sa môže vzťahovať na celú cirkev alebo miestny zbor. V tejto súvislosti sa takmer určite vzťahuje na miestny zbor.

„Nech ti je ako pohan alebo mýtnik (v. 17b). Vyjadrenie znie čudne od Ježiša, ktorého toto evanjelium vykresľuje ako službu pohanom a mýtnikom (8: 5–13; 11: 16–19), dokonca volá mýtnika, aby sa stal jedným z Dvanástich (9: 9–13) ). V tomto kontexte Ježiš používa slová „pohan“ a „mýtnik“ ako „kódové slová“ pre neveriacich alebo „tých zvonku“…. (pozri napr. 5:47; 6: 7, 32, 9:10; 10:18, 11:19; 20:19).

 „Ty“ je v tomto verši jednotné, takže Ježiš volá urazenú osobu, aby s nekajúcnym hriešnikom zaobchádzala ako s neveriacim a outsiderom. Nekajúcny hriešnik už nie je bratom alebo sestrou - už nie je členom cirkvi, spoločenstva veriacich.

Pavol prikázal solúnskym kresťanom, aby dodržiavali túto zásadu, a povedal: „Teraz vám, bratia, nariaďujeme v mene nášho Pána Ježiša Krista, aby ste sa oddelili od každého brata, ktorý kráča v vzbure“ (2. Sol 3: 6). Cirkev sa má správať k rebelantskej osobe ako k outsiderovi - osobe bez viery - duchovne mŕtvej.

Cieľom je využiť tento postoj na prinavrátenie hriešnika k viere a praxi cirkvi. Keď Pavol radil korintskej cirkvi, aby „vydala (nekajúcneho hriešnika) satanovi za zničenie tela“, bolo to v nádeji, že „môže byť spasený v deň Pána Ježiša“ (1. Korinťanom 5,5) ). V službe tomuto cieľu Pavol hovorí: „Vylučte toho zlého človeka spomedzi seba.“ (1. Korinťanom 5,13; pozri tiež 2. Korinťanom 13,1–3).

Aj keď je takáto disciplína tvrdá (a bude preto pre niektorých urážlivá), mali by sme si uvedomiť, že disciplína uvedená v Novom zákone je oveľa menej tvrdá ako bitie, amputácie a popravy, ktoré dnes ukladajú niektoré náboženstva.

Aj keď sa zdá, že cirkev vylúčila páchateľa zo svojho kruhu, v skutočnosti iba verejne vyhlasuje, že páchateľ sa už sám vylúčil. Je nádej, že páchateľ, ktorý sa ocitne mimo, bude motivovaný podniknúť kroky na opätovné získanie členstva v cirkvi. Cirkev ich má považovať naďalej za misijné pole.

V prípade sexuálnej nemorálnosti Pavol nariadil korintskej cirkvi „vydať takú osobu satanovi na zničenie tela, aby bol duch spasený v deň Pána Ježiša“ (1. Korinťanom 5,1–5).

Tento postup nie je v dnešnej dobe populárnym pojmom. Máme postoj „žiť a nechať žiť“. Je nám nepríjemná predstava, že každý má právo - a aj zodpovednosť (viď 1. čítanie) – za nápravu iného. Rodičia majú pocit, že by mali iba chváliť a nie naprávať a kritizovať. Učiteľom sme odobrali disciplinárnu právomoc. Protivíme sa zásahom do našej slobody. Hovoríme: „Kto sme, aby sme súdili?“

Raná cirkev však pochopila smrteľné následky tolerovania hriechu. Nielenže by takáto tolerancia znížila šance, že by hriešnik mohol činiť pokánie, ale tiež by to poškodilo reputáciu samotnej cirkvi - a schopnosť cirkvi vyzývať ostatných k pokániu. Cirkev mala liečiť nekajúcny hriech každého hriešnika ako duchovnú rakovinu, ktorá mala potenciál zničiť celé telo.

Disciplína, vykonávaná správne, je nevyhnutná. Deti bez disciplíny nielenže nedosahujú svoj kladný potenciál, ale stávajú sa nebezpečnými aj pre seba a ostatných. Nechceli by sme, aby naša rodina cestovala po diaľniciach bez cestných pravidiel. Nechceli by sme žiť v komunite, kde by neexistovala ochrana proti násiliu alebo krádeži. Keby sme boli všetci anjeli, disciplína by bola zbytočná - ale nie sme anjeli. Aj apoštol Pavol priznal, že sa často ocitol v tom, že robí chyby, o ktorých vie. (Rimanom 7,15–20).

Rovnako ako je v občianskej spoločnosti nevyhnutná disciplína, je nevyhnutná aj v cirkvi. V súčasnosti cirkvi, najmä hlavné protestantské cirkvi, zriedka praktizujú akúkoľvek formu vážnej cirkevnej disciplíny. Jedným z problémov je, že rozmanitosť denominácií dáva páchateľovi možnosť ísť do iného kostola. „Zisková“ cirkev je obvykle nadšená, že má nového člena, a často sa nedokáže „stratovej“ cirkvi opýtať na správanie tejto osoby. A vidíme, že sa tolerujú veľké až perverzné hriechy.

Škandály spred niekoľkých rokov a novšie škandály so zneužívaním detí sú veľmi známymi príkladmi zneužitia úradnej moci. Vieme o kazateľovi, z ktorého sa stal cudzoložník, alebo cirkevný pokladník, ktorý ušiel s cirkevnými prostriedkami. Cirkevná disciplína je ako chirurgov nôž a vyrezáva choré tkanivo, aby mohlo žiť zdravé tkanivo. Tento proces je bolestivý a ťažký, ale alternatívou je smrť.

Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.

Keďže ide o text, ktorý je dôležitý z pohľadu učiteľského úradu Cirkvi a keďže je dosť diskutovaný (napadaný) od nekatolíkov, predkladám tento verš v čo najpresnejšom (aj keď kostrbatom) preklade,

18 „Určite vám hovorím (grécky: huminské - množné číslo), všetko, čo na zemi zväzujete (grécke množné sloveso), bude zviazané v nebi a všetko, čo na zemi uvoľnite (grécky: množné sloveso), bude uvoľnené v nebi.

Jeden profesorov hovoril: „Nemôžem vám povedať, čo bude na skúške, ale keď poviem: „Toto je dôležité!“ mali by ste počúvať! Keď Ježiš hovorí: „Určite vám to hovorím,“ znamená: „Dôkladne počúvajte!“

Čokoľvek, čo na zemi viažeš (množné číslo), bude zviazané (dokonalý čas) v nebi a všetko, čo uvoľníš na zemi, bude prepustené (dokonalý čas) v nebi“(v. 18b). Tu dáva cirkvi autoritu, ktorú predtým dal Petrovi (16,19). „Viazanie“ a „uvoľnenie“ súvisí so zakázanými alebo povolenými činnosťami. Súvisí to tiež s členstvom v cirkvi - kto je a nie je súčasťou tela Kristovho. Cirkev sa neodvažuje svojvoľne využiť túto autoritu, čo ukáže aj podobenstvo o nemilosrdnom služobníkovi, ktoré nasleduje okamžite (18: 23–35). Ježiš napriek tomu dáva cirkvi autoritu, jasne očakáva, že ju budú používať, a ubezpečuje ich o nebeskej súčinnosti.

Nejde o to, že Ježiš dáva cirkvi právo rozhodovať o nebi, ale to, že Boh dáva cirkvi schopnosť (pomocou Ducha Svätého) rozlišovať súdy, ktoré už Boh v nebeských právomociach zaviedol.

A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach.

Vo vtedajšej kultúre považovali ľudia meno osoby za viac ako jednoduché označenie osoby. Verili, že niečo z identity osoby je zviazané v mene - že meno vystihuje niečo z podstatného charakteru osoby. Ako je zrejmé z tohto verša, tiež predpokladali, že meno - aspoň niektoré - malo niečo zo sily toho, kto toto meno nosil. Preto keď Ježiš hovorí: „V mojom mene“, hovorí o ľuďoch, ktorí sa s ním identifikovali a zhromaždili sa pod jeho autoritou.

Židovská bohoslužba si vyžaduje prítomnosť najmenej desiatich dospelých židovských mužov, aby vytvorili minyan. Mišna hovorí: „Ak však dvaja sedia spolu a zhromaždia v mene slová zákona, Božia prítomnosť spočíva medzi nimi“ (Abot 3: 2). Ježiš si vybral tento posledný štandard pre dve osoby, ale nezmieňuje sa o dospelých mužoch. „Dvaja alebo traja“! Človek sa môže modliť sám, ako to preukázal Ježiš, ale zhromaždenie v Ježišovom mene moc znásobuje. Táto minimálna požiadavka by mala povzbudiť malé spoločenstva a modlitebné skupiny!

Aj rodičia - ak sa otec a matka zhromaždia v Ježišovom mene, aby sa modlili za svoje dieťa, Ježiš je prítomný! A starí rodičia - niekedy rodičia znemožňujú starým rodičom vidieť svoje vnúčatá, ale nikto nemôže zabrániť starým rodičom, aby sa spojili a modlili sa za svoje vnúča!

Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“

Rabíni verili, že keď sa dvaja muži zhromaždili, aby študovali Tóru, bola u nich prítomná sláva Shekinah (sláva Jahveho). Keď Ježiš hovorí: kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi, využíva túto skutočnosť na to, aby sa stotožnil s Bohom a modliaci prijali Božie výsady.




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2022.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.