Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Máme skúsenosť, že ak niekto preberá nejaký dôležitý úrad, veľkú funkciu, koná sa to v slávnostnej atmosfére. Prekrásna miestnosť, zapálené všetky svetlá, ľudia slávnostne oblečení, prejavy a blahopriania. Ježiš sa v tridsiatich rokoch svojho pozemského života tak isto ujíma svojho úradu. Nedeje sa to pompézne, ale v jednoduchosti. Dôležitosť okamihu však vyjadruje potvrdenie Boha Otca a Ducha svätého. Preto je tu Ježišov krst dve tisícročia.

Náš krst bol za rôznych okolnosti, mal by mať tiež stálu trvácnosť! Ako si to uvedomujeme?

Uvedenie do čítaní:

  1. čítanie, Iz 42,1-4.6-7

Túto knihu odborníci rozdeľujú podľa predpokladaných období vzniku Izaiášovho proroctva na tri časti: Izaiáš (hl. 1 – 39), Deutero-Izaiáš (hl. 40 – 55) a Trito-Izaiáš (hl. 56 – 66). Dnešný text je z druhej časti (Deutero-Izaiáš) a má nadpis: Izrael v babylonskom zajatí (40,1 – 44,23). Je to Prvá pieseň o Pánovom služobníkovi.

Kto je sluha Pánov? Je to ťažký a často citovaný problém v exegéze Starého zákona. Jestvuje rad rozdielnych výkladov, z ktorých niektoré spomenieme.

Kolektívny výklad je zastúpený predovšetkým židovskými autormi už od stredoveku (Ibn Ezra, Raši). Zakladá sa na kontexte Deuteroizaiáša. Vidia v služobníkovi Pánovom izraelsky národ, a to buď v jeho celistvosti, buď vo vyhnanstve žijúcej časti alebo aspoň v „zbytku“ ohlasovanom prorokmi. Za tento výklad hovorí to, že v Iz 40-55 je Izrael príležitostne označovaný ako sluha Pánov. Taktiež bolestné dejiny Izraela robia tento výklad možným. Táto interpretácia je pochopiteľná, veď odmietajú Ježiša ako Mesiáša.

Proti tomuto chápaniu hovorí však fakt, že sluha Pánov má aj voči Izraelu samotnému splniť úlohu (porov. 49,5-6). Prináša svojmu ľudu právo, zhromažďuje ho a vedie z vyhnanstva. Ostatné spevy nesú prevažne osobné rysy sluhu, najmä Iz 50,4-9 a 52,13-53,12. Niet preto platných argumentov na udržanie tejto hypotézy. Neobstojí ani tzv. ideálny Izrael, skupina zbožných prorokov a kňazov. V duchu tohto chápania ide až Tritoizaiáš Iz 56-66, kde sú zbožní nazvaní nie sluhom, ale sluhami Pánovými.

Mesiášska forma služobníka Pánovho identifikuje sluhu s mesiášom židov, t.j. dávidovským kráľom. No zo spevov je jasné, že sluha nie je kráľom, nemá dávidovský pôvod, ale má úlohu na spôsob proroka a ustanoví pravé náboženstvo a náuku (42,1-7). Ak je mesiášom, tak určite nie v zmysle politickom, národnom a kráľovskom, ale v zmysle posvätnom a kresťanskom. A vskutku postava sluhu bola chápaná v takomto mesiášskom duchu, keď prvotná Cirkev aplikovala postavu sluhu Pánovho na Ježiša Krista. Dialo sa to v duchu pravidla, podľa ktorého nie Písmo bolo mierou Krista, ale udalosti a život Ježiša Krista boli mierou Písma. Nijaká postava SZ nesplnila očakávania, ktoré tieto piesne spájajú so sluhom Pánovým. Uspokojuje ich iba otvorenosť textu do budúcnosti, teda eschatologický výklad. V podaniach novým spôsobom ožíva nádej na budúceho Mesiáša bez kontúr kráľovského mesianizmu. Nový zákon jasne cez líčenie synoptikov odpovedá, že sluhom Pána je Ježiš. On ohlasoval diskrétnym spôsobom Božie slovo pre Izrael a pohanov, obnovil zmluvu, ako muž bolesti priniesol vykúpenie mnohým. Na konci bol Bohom povýšený. Preto boli tieto piesne, v ktorých obdivuhodné Božie zjavenie dosahuje v Starom zákone svoje vyvrcholenie, oprávnene označované za piate „evanjelium“.

Prvotná cirkev jednoznačne vnímala Ježiša ako Sluhu Pánovho. Diakon Filip vo svetle Ježišových udalostí, zodpovedal túto otázku eunuchovi kráľovnej Kandaky (Sk 8,35).

Bol to Ježiš, ktorý naplnil väčšinu motívov schémy, najmä svojím zástupným utrpením pre všetkých ľudí. Ak je teda táto ‘schéma spravodlivého trpiaceho’ eschatologická, je stále otvorená k naplneniu aj dnes. Iba ak vplyv pôvodcu inšpirácie Ducha Svätého aj dnes naznačí prechod a postup v jej aplikácii, je možné, aby zahrnula do seba aj niekoho iného. Čím viac prvkov je v schéme naplnených, tým je i človek, sluha Pánov, bližšie ku Kristovi - ideálnemu sluhovi Pánovmu. Je ním napríklad aj svätý Pavol, keď v Liste Kolosanom píše: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a dopĺňam, čo v mojom tele chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev. Ja som sa stal jej služobníkom podľa Božieho daru, ktorý som dostal pre vás, aby som naplnil Božie slovo, tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté, ale teraz sa zjavilo jeho svätým. Im chcel Boh dať poznať bohatstvo slávy tohoto tajomstva medzi pohanmi, a ním je Kristus vo vás, nádej slávy. My ho zvestujeme, pričom napomíname každého človeka a učíme každého človeka vo všetkej múdrosti, aby sme každého človeka priviedli k dokonalosti v Kristovi. O to sa namáham a borím, jeho mocou, ktorá vo mne mohutne pôsobí (Kol 1,24-29).

Štyri piesne o sluhovi Pánovom nadväzujú na starú históriu spásy, vedú však súčasne k celkom novému konaniu Boha. Zostane navždy tajomstvom, že Boh v priebehu vyhnanstva, ktoré ľudsky ponímané znamenalo akoby koniec Izraela, vskutku ohlasuje nielen záchranu Izraela, ale v smrti sluhu sa zrodila aj univerzálna spása. Úlohy sluhu Pánovho sa ideálne vyplnili v Ježišovi Kristovi v ktorom nám všetkým Boh daroval spásu.

  1. čítanie, Sk 10,34-38

Druhé čítanie, ktoré zaznie pri slávnostnej liturgii na sviatok Krstu Pána je vybraných z desiatej kapitoly Skutkov apoštolov. Petrovo kázanie, ktorého začiatok budeme počuť, je súčasťou rozsiahlejšieho rozprávania o obrátení a krste prvých pohanov v Cézarey.

Desiata kapitola Skutkov apoštolov, z ktorej je úryvok vybraný, predstavuje jeden z najvýznamnejších zlomov v dejinách Cirkvi. Nielen preto, že Peter v nej do cirkvi krstom prijíma prvých pohanov. Ešte pred touto udalosťou zachytáva Petrovo videnie v Joppe, pri ktorom Pán vyhlasuje za čisté aj tie pokrmy, ktoré Židia považovali za nečisté. Tak je odstránená prekážka, ktorá delila Židov a pohanov - a prakticky znemožňovala ich spoločné stolovanie. V priebehu dejín vyvoleného národa pôsobila blahodarne. Vďaka nej si Izrael udržal odstup od pohanov, ich obyčajov a obetných hodov, organizovaných k pocte pohanských božstiev. Teraz by však bola skôr prekážkou pri šírení evanjelia. Veď Ježišovi učeníci majú preniknúť všade, stať sa kvasom ...

. Po tejto udalosti je Peter Božím riadením zavedený do neďalekého pohanského mesta Cézarey. Tam je rímskym dôstojníkom, pohanom Kornéliom vyzvaný, aby k nemu i k jeho priateľom prehovoril.

Celý dej i toto Petrovo kázanie sa odohráva Cézarey, v prístavnom meste s rímskou vojenskou posádkou. Cézarea bola centrom rímskej správy nad Judskom aj sídlom rímskych prokurátorov. V roku 1961 bol medzi zvyškami antickej Cézarey nájdený kameň s vytesaným menom prokurátora Piláta. Je to najstarší doklad historickosti tejto postavy, ktorá v biblii figuruje pri Ježišovom odsúdení.

Pre odlíšenie od inej Cézarey, ktorá ležala vo vnútrozemí severne od Galiley a ktorú nechal na česť cisára Tibéria premenovať tetrarcha Filip na Cézareu Filipovu - v jej blízkosti kedysi povedal Kristus Petrovi: Ty si Peter, to je skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev ... - nazývala sa táto Cézarea pri mori Cézarea Prímorská. Tento prívlastok ju odlišoval aj od mnohých ďalších Cézarey, roztrúsených po celom rímskom impériu.

Do Cézarey, ktorá spájala Judsko so zvyškom Rímskej ríše, prichádzal často aj apoštol Pavol na svojich cestách. Dva roky tu bol Pavol väznený rímskym prokurátorom Felixom a jeho nástupcom Festom.

Toto miesto si teda Boh vybral, aby tu prvý z apoštolov, Peter, prvýkrát hlásal evanjelium pohanom, rímskym občanom, a oni prijali Ježišov krst. Tým je odštartovaná ďalšia etapa hlásania evanjelia. Jednotlivé etapy šírenie evanjelia postupne zachytáva kniha Skutky apoštolov:

Prvá začala už na Turíce roku tridsať. Apoštoli vyšli z večeradla a hlásajú radostnú zvesť medzi Židmi, ktorí sa okolo zhromaždili.. Boli medzi nimi nielen obyvatelia Jeruzalema, ale aj mnohí židovskí pútnici, ktorí prišli na sviatky do chrámu. Ten deň, ako hovoria Skutky apoštolov, bolo pokrstené na tri tisícky ľudí.

Druhou etapou šírenie evanjelia bolo pôsobenie diakona Filipa v Samárii. Po jeho kázanie a zázrakoch prijalo mnoho obyvateľov Samárie krst.

Začiatkom tretej etapy šírenia evanjelia je krst komorníka etiópskej kráľovnej Kandaky. Pokrstil ho opäť diakon Filip na ceste z Jeruzalema do Gazy. Komorník sa práve vracal z púte do Jeruzalema.. Pravidelná púť do Jeruzalema bola jedným zo skutkov, ktoré vyžadoval židovský Zákon. Znamená to, že aj keď Etiópčan nebol pôvodom Žid, patril medzi takzvaných prozelytov. Boli to príslušníci nežidovských národov, ktorí prijali obriezku as ňou aj všetky záväzky židovského náboženstva. Táto etapa, kedy sú do Cirkvi prijatí prozelyti, tvorí predstupeň prijatia pohanov.

K nemu dochádza práve v Cézarey. Skutočnosť, že medzi poslov, ktoré Kornélius vyslal k Petrovi, aby ho priviedli do jeho domu, je aj jeden vojak, ktorý je označovaný za zbožného, možno naznačuje, že aj v tomto prípade nešlo úplné o pohanov.

Na prijatie úplných pohanov do cirkvi došlo snáď ešte neskôr, než sa odohrala táto udalosť v Cézarey. Snáď to bolo prvýkrát v Antiochii.

Muž, ktorý pozval Petra do svojho domu mal v rímskom vojsku hodnosť stotníka.. Velil teda 50 - 100 mužom. Počet mužov stotiny mohol v rôznych dobách kolísať podľa veľkosti légie.

Peter sa ujíma slova po príchode do jeho domu a po vysvetlení okolností, ktoré ho tam Božím riadením priviedli. Jeho úvodná veta je nielen začiatkom dlhšej reči, ale predovšetkým uvedením ďalších udalosti:

Peter sa ujal slova a hovoril: „Teraz naozaj chápem, že Boh nehľadí na osobu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a robí, čo je správne.“

Tu je možná znovu obsiahnutá narážka na takzvaných „bohabojných," ctiteľov pravého Boha medzi pohanmi. Celkom iste je tu však teologické odôvodnenia neskoršieho Petrovho rokovania. Boh sám nerobí rozdiely, nehľadí na osobu, ani Peter a žiadny iný hlásateľ evanjelia nemôže konať inak ako Boh! "

Petrova ďalšie reč nie je záznamom kázanie. Ide skôr o osnovu, o najdôležitejšie body kresťanského ohlasovania.

Boh poslal svoje slovo - evanjelista Ján to vyjadruje na začiatku svojho evanjelia: slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami; Ježiš sa ujíma svojho poslania po svojom krste; svoju moc - skutočnosť, že je „Pán", dokazuje nielen svojimi slovami, ale predovšetkým svojimi skutkami, uzdravuje a vyslobodzuje z moci diabla. Mimo textu, ktorý budeme čítať na sviatok Krstu Pána, zdôrazňuje Peter ešte ďalšie dôležité body hlásanie: Ježišovu smrť, zmŕtvychvstanie, nadchádzajúci súd a poverenia apoštolov vydávať svedectvo. Svedčiť nielen o tom, čo sa stalo, ale aj o tom, čo Boh skrze Ježiša Krista každému človeku ponúka: o odpustenie hriechov pre každého, kto v neho uverí.

Toto hlásanie obsahuje v sebe aj najkratšiu možnú verziu vyznanie viery: Ježiš Kristus je Pán. Týmito slovami vyznávali grécky hovoriacej kresťania svoju vieru božstvo Ježiša Krista, jeho totožnosť s Bohom Starého zákona. Grécky preklad Starého zákona - Septuaginta - z tretieho storočia pred Kristom, ktorý vznikol pravdepodobne v egyptskej Alexandrii a používaný predovšetkým Židmi v diaspóre, používa tohto slova Pán, grécky Kyrios, na miestach, kde sa v hebrejskom texte objavuje vlastné Božie meno.

V texte Petrovej kázeň je použitá väzba - je Pánom všetkých - dáva navyše v súvislosti s listom Rimanom najavo, že všetci majú rovnaký prístup k Bohu. Pavol totiž v dvanástej kapitole Listu Rimanom píše: Nie je rozdielu medzi Židom a Grékom: Veď je jeden a ten istý je Pán všetkých, štedrý ku všetkým, ktorí ho vzývajú.

Celá desiata kapitola Skutkov apoštolov, z ktorej je náš úryvok vybraný, končí krstom pohanov. Nie je to však ukončenie deja, ale je to začiatok epochy, ktorej súčasťou je autor Skutkov apoštolov a do ktorej patríme aj my. Doby, v ktorej k vyvolenému Božiemu ľudu môže skrze vieru, krst a pôsobenie Ducha byť pričlenený každý, aj ten, kto svojim telesným pôvodom nepatrí medzi Abrahámových potomkov.

 Podľa: Pavel Zahradníček

 3. evanjelium, Mt 3,13-17

Začiatok každej veci a činnosti do veľkej miery určuje, aká tá vec bude. Takisto ako základ vždy určí tvar budovy. Pevný a trvalý základ umožňuje vystavať budovu, ktorá mnoho vydrží.

Keď chceme lepšie pochopiť Ježišovo verejné pôsobenie, je dôležité, aby sme sa pozreli na jeho začiatok, na ktorom sa bude všetko ďalšie stavať. Tým začiatkom je Ježišov krst. Kľúčovú úlohu má pri ňom Ján Krstiteľ a aj prostredie Jordánu nie je náhodné. Rieka Jordán bola vždy hranicou niečoho nového. Najdôležitejšou postavou je však sám Ježiš, Syn a Boží sluha zároveň. Na neho sa upriamuje pozornosť, pretože v krste sa stal solidárny s nami hriešnikmi a z hriechu nás ide vykúpiť. Krst tak vystihuje v skratke nasmerovanie ďalšieho pôsobenia Ježiša. Práve preto sa tu zjavuje láska Otca k nemu. Je ňou Duch Svätý, ktorý zostúpil na Ježiša pri krste. Prežime dnes večer spoločne toto kľúčové stretnutie Ježiša s Jánom Krstiteľom cez opis udalosti v evanjeliu podľa Matúša.

Kontext úryvku

V tomto texte vystupuje Ježiš prvý krát ako dospelý. Je to ten Ježiš, ktorého poznáme z rozprávania o jeho narodení (Mt 1-2). Stretnutia s Jánom Krstiteľom je zasadené do rámca Jánovej aktivity pri Jordáne (Mt 3,1-12), keď vyzýval na pokánie, „lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (3,2). Ľudia prichádzali a vyjadrovali pokánie vyznávaním hriechov a vonkajším úkonom krstu v rieke (3,6). Ján však upozorňuje, že pokánie sa má prejavovať aj skutkami – ovocím: „Prinášajte teda ovocie hodné pokánia“ (3,8).

Stretnutie je prvým verejným predstavením Ježiša. Je to prechod medzi tichou prípravou v Nazarete a jeho vystúpením na scénu a naplnením prísľubov. Táto stať je miniatúra obsahujúca celé evanjelium a zjavuje najhlbšie tajomstvo o Bohu: Božiu Trojicu, ako lásku medzi Otcom a Synom, ponúknutú Ježišom všetkým jeho bratom a sestrám.

Text state sa dá rozdeliť na tri časti, ktoré na seba nadväzujú:

Udalosť (Ježišov príchod a cieľ) - v. 13

Vysvetľujúci dialóg (zdôvodnenie krstu) - v. 14-15

2. Udalosť (nebeské zjavenie a vysvetľujúce slová) - v. 16-17

Ježišov príchod predpovedal Ján: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja“ (3, 11). Dôvod Ježišovej prítomnosti je daný stručne: „aby sa mu dal pokrstiť“ (3, 13b). Táto stručnosť si žiada vysvetlenie, prečo musel byť Ježiš pokrstený. Isté vysvetlenie je v Ježišových slovách, že chce splniť všetko, čo je spravodlivé. Samotný akt krstu sa nespomína, pozornosť sa úplne sústredí na následné udalosti po Ježišovom vystúpení z vody; totiž na videnie (3, 16) a hlas z neba (3, 17): Boh má posledné slovo. Kontakt s Jánom Krstiteľom umožňuje Ježišovi začať jeho vlastné pôsobenie. A práve toto stretnutie a povaha udalosti má nesmierne veľký teologický význam.

Úvodné slová „vtedy prišiel Ježiš“ označujú Ježišovo verejné predstavenie. Podobnými slovami bol uvedený príchod Jána Krstiteľa: „V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ“ (3, 1). V oboch prípadoch je daný časový údaj („vtedy“ a „v tých dňoch“), príchod a meno osoby (Ježiš a Ján Krstiteľ). Príchod Jána aj Ježiša je významnou chvíľou, ktorá navodzuje stretnutie s Bohom. Tak ako prichádzajú Ježiš a Ján, tak prichádzal aj Boh v Starom zákone, aby sa stretol s ľuďmi napr. na Sinaji v Knihe Exodus: „A Pán opäť hovoril Mojžišovi: "Hľa, ja prídem k tebe v hustom mraku, aby ľud počul, keď sa s tebou rozprávam, a aby ti veril naveky."“ (Ex 19, 9). Vystúpením sa Ježiš dáva verejne poznať a prvý krát v evanjeliu aktívne koná a hovorí: pri jeho narodení konali a hovorili pri ňom iní (Mt 1-2), teraz koná a hovorí on sám. Ježišov krst sa udeje na mieste, kde je on sám ešte neznámy: postavy na scéne sú z Jeruzalema, Judey a z oblasti Jordánu: „prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu“ (3,5), kým z Galiley je iba on sám. Dôvod Ježišovho príchodu je uvedený slovami: „aby sa mu dal pokrstiť“ (v. 13b). Je to jeho pevné stanovisko a úmysel známy od začiatku, ktorý nezmení ani Jánova námietka.

Nevieme akým spôsobom Ježiš vyjadril svoj úmysel byť pokrstený (či aj slovami, alebo iba svojou prítomnosťou), alebo ako sa Ján dozvedel o tomto úmysle. Takisto text výslovne nehovorí, prečo Ján Krstiteľ odporuje. V jeho slovách je vyjadrený silný kontrast medzi Ježišom a ním samým, jasne vyjadrujúc, aké by malo byť ich poradie a úlohy: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (v. 14b).

Jánove váhanie pokrstiť Ježiša je pochopiteľné, ak uvážime jeho skoršie kázanie vyjadrené slovami: „ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (3, 11). Ak v Ježišovi spoznal toho, koho ohlasoval a sám nie je hoden nosiť mu obuv, je logické, že váhal pokrstiť ho. Veď ako sa Ježiš bez hriechu môže podrobiť krstu spojenému s vyznávaním hriechov, keďže ľudia „vyznávali svoje hriechy a dávali sa krstiť v rieke Jordán“ (3, 6)?

Ježiš prvý krát v evanjeliu Matúša prehovoril. Je to mnohovravná reč: Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé. Ježiš hovorí z pozície vyššieho a Jánovi prikazuje: „Len to nechaj!“. Seba a Jána stavia na jednu úroveň, keď opisuje ich spoločnú úlohu: obaja spolu majú splniť „čo je spravodlivé“. Spravodlivosť je kľúčovým pojmom v Matúšovom evanjeliu a je cieľom bytia učeníkom: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (6, 33). Matúš píšuci evanjelium kresťanom zo židovstva, pre ktorých bol pojem spravodlivosť kľúčový, spomína ho najčastejšie spomedzi evanjelistov: v evanjeliu celkovo sedemkrát, pričom v Kázni na vrchu v kap. 5-7 zaznie výraz až päťkrát. Ak sa v Matúšovi spravodlivosť vzťahuje k ľuďom, označuje morálne správanie v zhode s Otcovou vôľou (Mt 5,10.20; 6,1). V Ježišovej reči označuje spravodlivosť spásnu Božiu aktivitu (5,6; 6,33), ktorú Ježiš spoznal a teraz sa jej podriaďuje. Tak ako sa naplní proroctvo Izaiáša pri Otcovom hlase z neba: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie!“, tak sa aj „naplnenie každej spravodlivosti“ viaže na naplnenie proroctva. Spravodlivosť sa viaže na dokonalé plnenie Božej vôle, prípadne na uskutočnenie jeho spásnej a predpovedanej aktivity.

Neskôr Ježiš vo svojom kázaní spája Jánov príchod so spravodlivosťou: „Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti“ (Mt 21, 32). Keď Ježiš a Ján vedno konajú, čo je spravodlivé, posúvajú dopredu dejiny spásy a napomáhajú príchod Božieho kráľovstva.

V tomto momente Ján dosahuje vrchol svojho poslania a prenecháva ho tomu, koho ohlasoval. Ježiš krstom a podriadením sa Otcovej vôli vyjadruje, že začína svoje verejné pôsobenie zamerané na Božiu vôľu, koná „všetko spravodlivé”, čo sa musí splniť. Krst je začiatkom tohto plnenia Otcovej vôle, ktoré bude pokračovať vo verejnom účinkovaní. Ján tu vystupuje ako vzor učeníka a pohotovo poslúchne príkaz svojho majstra: „potom mu už neodporoval“. Počnúc týmto veršom, Ján ustupuje do úzadia a text príbehu ho už viac nespomenie.

Celá pozornosť sa tak upriami na Ježiša. Ani opisu Jánovho krstu sa nevenuje priestor. Nie že by nebol dôležitý, no kľúčovými pre pochopenie krstu sú skôr udalosti, ktoré po ňom nasledujú. Ježiš vystupujúci z vody Jordána pripomína izraelský národ, ktorý sa stal milovaným synom pri východe z Egypta výstupom spomedzi vôd Červeného mora („Keď bol Izrael mladý, miloval som ho a z Egypta som povolal svojho syna”, Oz 11,1). Pri udalostiach Ježišovho narodenia sa začali „opakovať“ dejiny izraelského národa a s Ježišom sa začínalo tvoriť niečo nové.

Voda alebo rieka sú v Písme neraz miestom Božieho zjavenia, ako napr. u Ezechiela: „Keď som bol medzi zajatcami pri rieke Chobar, otvorili sa nebesia a videl som nebeské videnie” (Ez 1,1) a tiež u Daniela: „Vo videní som videl, že som pri rieke Ulai“ (Dan 8, 2). Takisto aj otvorené nebo je znakom, že ide o Božie zjavenie. Prvý mučeník Štefan v Skutkoch hovorí: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha“ (Sk 7, 56). Tento fakt je umocnený aj slovesom „otvorené“ v teologickom pasíve, ktorý vyjadruje Božiu prítomnosť nad vecami a jeho konanie. Text výslovne vraví, že Ježiš „videl Božieho Ducha“, zatiaľ čo o videní ostatných prítomných mlčí. Otvorené nebo nielen naznačuje, že ide o Božie zjavenie, ale takisto umožňuje, aby na Ježiša Duch zostúpil. Napĺňa sa tak prosba Izaiáša: „Kiež by si prelomil nebesá a zostúpil...“ (63,19).

„Boží Duch“, ktorý zostupuje je „Duch Pána“. Je to ten istý Duch, ktorý pomazáva Božieho služobníka: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom” (Iz 42, 1). V ňom má Pán zaľúbenie, tak ako v Ježišovi (Mt 3,17); splnilo sa tak, čo povedal prorok Izaiáš: „Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj miláčik, v ktorom mám zaľúbenie. Vložím na neho svojho Ducha a oznámi právo národom“ (Mt 12, 17-18). Podľa Jánových slov, Ježiš má krstiť Duchom Svätým a ohňom (v. 11). Hoci on sám bol od počatia „z Ducha Svätého” (1, 20), terajšie “pomazanie” je novým začiatkom pre verejné účinkovanie.

Duch zostupuje na Ježiša “ako holubica”. Spojka ako vyjadrí len približný opis, ktorý sa nedá úplne slovami vystihnúť. Môže vychádzať z opisu stvorenia v Knihe Genezis, kde sa „Duch Boží vznášal nad vodami“ (Gn 1,2). V Ježišovi začína tiež nové stvorenie pripravené stretnúť sa s Bohom. Ak by sme udalosť krstu chceli dať do súvisu s holubicou z Noemovej archy (Gn 8,8-12), holubicu je tu znakom, že končí súd nad ľudstvom a nastoľuje sa definitívny pokoj. Ako hovorí Ján Zlatoústy: „V tomto prípade sa takisto zjavila holubica nie s olivovou ratolesťou, ale ukazujúc na toho, ktorý vyslobodzuje zo zlého a prináša nádej plnú milosti. Preto holubica nevyvádza iba jednu rodinu z archy, ale svojím zjavením vedie celé ľudstvo do neba. Namiesto olivovej ratolesti prináša celému ľudstvu možnosť byť prijatí za Božie deti“.

Zostúpenie Ducha znamená obrat v dejinách spásy pri mnohých vyvolených ľuďoch Starého zákona. Kde zostupuje Duch, tam sa začína Božie poslanie. Aj svätý Peter vo svojom kázaní bohabojným pohanom hovoril: „Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým a mocou a on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh“ (Sk 10,38).

Na udalosť zostúpenia Ducha nadväzujú vysvetľujúce slová. Výraz hľa vo Svätom Písme neraz aktívne vťahuje poslucháča do deja. Zrazu aj on vidí a počuje, čo sa odohráva na brehu Jordána. Nielen Ježiš v príbehu prvý raz v evanjeliu prehovoril, prvý raz tu prehovoril aj Boh Otec. Prehovorí ešte raz pri Ježišovom premenení na vrchu Tábor. Udalosť krstu a premenenia Pána na vrchu sú dve kľúčové udalosti, kde sa dá Boh Otec počuť. Otcov hlas objasňuje identitu toho, ktorý dostal Ducha. „Hlas z neba“ je priamy Boží hlas s autoritou. Počúvame hlas z neba: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“. Sú to slová vyznania lásky Otca k Synovi. Veta uvedená v tretej osobe: „toto je môj milovaný Syn“ robí z výroku a aj z celej udalosti verejné Božie zjavenie (teofánia), určené ľuďom prítomným pri Jordáne a nám čitateľom evanjelia.

Boh sám teda po krste Ježiša ohlásil tento fakt a predstavil ho svetu. Tento hlas zaznel, lebo Ježišov krst je základná voľba, ktorú bude napĺňať počas celého pôsobenia. Ježiš je pri Jordáne solidárny s nami hriešnymi ľuďmi, ponára sa do našej reality poznačenej hriechom s láskou väčšou ako smrť. V jeho krste ja predznamenaná smrť a zmŕtvychvstanie podstúpené kvôli našim hriechom a pre náš život. Syn sa tak stáva v krste naším bratom. Krst Ježiša je prvé predstavenie v evanjeliu, čo znamená, že on je Boh-s-nami, Emanuel. Udalosť krstu má programovú hodnotu: je semienkom, z ktorého vyklíči zvyšok a na ňom sa rozvinie a stane sa z neho strom života. V Otcovom výroku je Ježiš povolaný nielen ako Syn, ale je poslaný ako Pánov služobník. V knihe Izaiáša zazneli slová: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom“ (Iz 42, 1). Ježiš je jediný Syn, mocný a pomazaný a zároveň sa stane pokorným služobníkom, keď bude poslušne plniť Božiu vôľu, teda všetko čo je spravodlivé. On sám sa pokrstením Jánovým krstom rozhodol stať Pánovým služobníkom. Výkon tejto misie sa začína po krste vo verejnom účinkovaní a v jeho vrchole, utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní.

Meditatio

Stretnutie Ježiša s Jánom pri krste nám ľuďom dneška ponúka viacero podnetov pre život.

Ján Krstiteľ nie je nezávislý, ale jeho bytie je úplne orientované na Ježiša. Jeho prvotným cieľom je utvorenie priestoru pre Ježiša. Sám sa postupne vytráca a stáva sa iba siluetou na pozadí, o ktorej sa hovorí stále menej; zamĺkne on sám a aj slová o ňom. Ján je predstavený z „kresťanského hľadiska“: je hlasom pre Ježiša, podobá sa asketickému Eliášovi bytím aj slovami; Ján hlása a krstí a tým pripravuje miesto pre Ježiša. Jeho skutky smerujú k tomu, kto je neporovnateľne väčší.

Môžeme povedať, že v ňom sa ukazuje zmysel a vzor kresťanského života: jeho plná angažovanosť a zanietenosť pre Ježiša je vzorom pre nás kresťanov a výzvou pre naše plné nasadenie v rôznych oblastiach života a spoločnosti. A dokonca ani takáto aktivita nie je cieľom sama o sebe. Ján sa postupne aj s aktivitou zo scény vytráca a prenechá priestor Ježišovi. Aj v dnešnom svete a v spoločnosti, kde prvé miesto veľa znamená, platí stále výzva: svojím životom ukázať na Ježiša, väčšieho od nás. Nestavať seba samého do centra všetkého, ako by išlo iba o mňa. Kresťanský život znamená predovšetkým utvárať priestory pre Boha, aby sa v nich rozvinula „Božia vec“. A pre túto skutočnosť sa oplatí byť prehliadnutý, neuznaný i zabudnutý. Ak toto platí pre všetkých kresťanov, o to viac to platí pre kňazov a zasvätené osoby: pracujú nie pre svoje, ale pre Božie záležitosti a jeho slávu. A Boh zaujme len ten priestor, ktorý mu je naklonený a otvorený pre neho. Kým ho však my ľudia zaberáme, Boh čaká. Až keď ustúpime do úzadia, dáva svojmu dielu vyrásť.

Napriek tomu, že Ján pripravuje cestu a priestor pre Ježiša, Ježiš je v pevnom vzťahu s ním. Musia sa stretnúť a práve toto stretnutie objasní ich vzájomný vzťah. Paradoxom je, že Ježiš žiada krst od toho, ktorý sám potrebuje krst „Duchom Svätým a ohňom“ (3,11). Hoci Ježiš Jána prevyšuje a neskôr jednoznačne prekoná, svoje verejné účinkovanie viaže na jeho aktivitu a i neskôr sa k nej hlási slovami: „Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ“ (11,11). Všetko veľké začína najprv skromne a musí mať pevné korene. Neuznať vlastné korene je nielen znakom povýšenosti a pýchy, ale nesie to v sebe aj nebezpečenstvo pádu a zbúrania iluzórne dokonalej stavby. Bez pevných základov nemožno obstáť. Iba kto počúva Ježišove „slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale“ (7,24). Každý človek, kresťan a aj kňaz musí zostať spojený so základom, z ktorého vyrástol a musí naň pamätať. Náš život bude úspešný, iba ak je týmto základom Ježiš Kristus, na ktorom budujeme. Tu platia slová sv. Pavla: „Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus“ (1Kor 3, 10-11).

Celá pozornosť sa postupne v úryvku preniesla na Ježiša, aby sa mohla odhaliť jeho mimoriadna identita a veľkosť. Nebeský hlas potvrdzuje, že iba Ježiš a nik iný je vlastný „Boží Syn“. Ježišova božská identita sa bude stále viac a viac odhaľovať. Čítanie slova o ňom nám ozrejmuje, kto je Ježiš naozaj a čo jeho život a dielo znamená. Táto pravda, že Ježiš je Boží Syn, je určená pre všetkých. Nesmieme si ju držať iba pre seba, skrývať ju, alebo sa za ňu dokonca hanbiť, ale cez nás sa má šíriť a stať známou. Treba ju vyznávať a k Ježišovi sa hlásiť za každých okolností (porov. Mt 10, 32-33). Všetci veriaci – kňazi, laici i zasvätené osoby majú vo svete mnoho príležitostí, ako o božstve Krista vydať svedectvo. Chopme sa týchto možností, ktoré nám život a naše povolanie ponúka.

Hlas z neba predstavuje Ježiša ako toho, v ktorom má Boh zaľúbenie: Ježiš je Boží služobník. Ako služobník napĺňa starozákonné proroctvá tým, že prijíma ducha: „Tak sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj miláčik, v ktorom mám zaľúbenie. Vložím na neho svojho Ducha a oznámi právo národom“ (Mt 12, 17-18). Berie na seba neprávosti: „Aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8, 17) a dáva svoj život ako výkupné: „ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28). Týmto všetkým je aj vzorom pre spravodlivých, ktorí trpia. Veď on sám chce splniť „všetko, čo je spravodlivé“ (v. 15). Pokorne prijíma dobrý i zlý podiel, sadá si so slabými a bezmocnými a nakoniec je vydaný do rúk mocných. Tu nám Ježiš ukazuje, čo to znamená byť Synom a učí nás, čo to znamená byť prijatými za synov: nie vyvyšovať sa, alebo hľadať výhody pre seba, ale je to výzva prijať aj posledné miesto, ako služobník. V Ježišovi sa všetci stávame Božími adoptovanými deťmi. Tešiac sa z našej hodnosti, nezabúdajme ani na druhú časť nášho synovstva, tak ako Ježiš: „hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“ (Hebr 5, 8).

Hoci téma exodu nie je pri krste jednoznačne vyjadrená, istá súvislosť s ním existuje. Tak ako po prechode Červeným morom Izrael vošiel na púšť, aby prešiel mnohými skúškami, aj Ježiš po krste odchádza na púšť, kde sa postí a je pokúšaný 40 dní. Ani krst ho neurobil imúnnym pred pokušením. S pokušením musíme v živote stále počítať a je potrebné naň byť pripravený, nie tým, že ho budeme démonizovať alebo zľahčovať. K pokušeniu treba mať realistický prístup využijúc milosť, ktorú dostávame od Boha a robí nás „novým stvorením“, ktoré sa oblečie v Krista. „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27). Gregor Nazianský hovorí: „On vystupuje z vody a vynáša so sebou svet do výšav a vidí, ako sa trhá a otvára nebo, ktoré Adam zavrel sebe i svojim potomkom tak, ako bol raj zavretý ohnivým mečom“. Obliecť si Krista a pripodobňovať sa mu, je naším povolaním. Ak prijímame, že on sa krstil s nami, hriešnymi ľuďmi a my sa necháme krstiť v ňom, vtedy sa premieňame na neho. Krst je naše zrodenie k životu Syna.

Ježiš však nie je akýmsi nedosiahnuteľným vzorom, ktorý nikto z ľudí nemôže nasledovať. Ježišovo synovstvo zjavené pri krste a jeho úloha Božieho služobníka sú v súlade s Božou vôľou. Plnením spravodlivosti, Ježiš koná Božiu vôľu, ktorej obsahom je dať svetu spásu. Sv. Ambróz komentuje týmito slovami: „Duch Svätý zostúpil ako holubica… Prečo zostúpil? Nie preto, že by Pán Ježiš Kristus sám potreboval posvätenie, ale aby mohol posväcovať a aby aj Duch mohol posväcovať“. Identita Ježiša ako Božieho Syna nesie so sebou moc a autoritu, akú nemôže mať nikto z ľudí. Ježišova autorita a poslanie sa však neprejavujú vládnutím a nadradenosťou. Ježiš, Boží Syn je sluha a plní Bohom zverenú službu: prináša kráľovstvo svojím utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním. Práve Božie kráľovstvo je centrálnou témou celého evanjelia. Náš krst v Kristovi je vnorenie sa do jeho vnorenia sa do nášho života, pokrstený je ponorený do krstu Krista, čím sa mu pripodobňujeme a do neho sa obliekame. Trojica pri jeho krste sa zvoláva pri našom krste v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Krstom sme sa stali vlastne služobníkmi plniacimi Otcovu vôľu a napomáhame jej uskutočňovaniu vo svete nie z pozície autority a nadradenosti, ale pokorne pre dobro ostatných: „Kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom“ (Mt 20, 26-27).

Oratio

Keď si zavŕšil tridsať rokov, ako čas pre rast Tvojho tela, svätý muž, ktorého porodila neplodná žena, Ťa pokrstil, Otec a Duch Svätý vydali svedectvo o Tebe, stalo sa to, nie že by si potreboval očistiť sa, Ty, ktorý nám poskytuješ očisťujúce slovo, ale aby si spôsobil, že Adamov hriech, Ty si ho zmyl vodou Jordána.

Očisti tiež mňa od vín na mojej duši, od čierneho blata mojich hriechov, tak ako kedysi pri mojom krste, moju dušu, ktorú nechal som hriechmi znova starnúť

Contemplatio

Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie. (Mt 3,17)

Prepis zvukového záznamu: mp3 (41MB, 128kbps)

Pozrite tiež:

https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1559-krst-krista-pana

https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1991-krst-krista-pana-19

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/634-nedela-krstu-pana-2

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1103-krst-pana

https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/78-nedela-krstu-pana

https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1102-krst-pana-deti

Pre deti: 

http://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1102-krst-pana-deti

Význam krstu: 

https://www.faraturzovka.sk/19-sviatosti/sviatost-krstu/29-vyznam-krstu




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.