Homília Benedikta XVI. na Vigíliu Narodenia Pána
Drahí bratia a sestry
Čítanie z Listu sv. apoštola Pavla Títovi, sa začína slávnostným „apparvit“, ktoré sa potom znovu objavuje aj v čítaní z Omše na úsvite: apparvit – „zjavil sa”. Práve toto je programové slovo, ktorým chce Cirkev komplexne vyjadriť podstatu Vianoc. Predtým ľudia hovorili o Bohu a vytvárali si o ňom mnohoraké predstavy. Sám Boh hovoril k ľuďom mnohorakými spôsobmi (por. Heb 1,1: čítanie z Omše vo dne). Ale teraz sa stalo čosi viac: On sa zjavil. Ukázal sa. Vystúpil z nedosiahnuteľného svetla, v ktorom prebýva. On sám prišiel medzi nás. Toto bolo pre starú Cirkev veľkou radosťou Vianoc: Boh sa zjavil. Nie je to už len predstava, nie len niečo, čo môžeme vytušiť na základe slov. On sa „zjavil“. Ale teraz si kladieme otázku: Ako sa zjavil? Kto je naozaj? Čítanie z omše na úsvite nám o tom hovorí: „ale keď sa zjavila dobrota Boha... a jeho láska k ľuďom“ (Tit 3,4). Pre ľudí z predkresťanskej epochy, ktorí sa popri hrôzach a rozporoch tohto sveta obávali, že aj Boh nie je možno úplne dobrý, ale možno je aj krutý a panovačný, to bolo naozaj „zjavenie Boha“, veľké svetlo, ktoré sa zjavilo: Boh je úplná dobrota. Aj dnes ľudia, ktorí už nedokážu objaviť Boha vo viere, si kladú otázku, či najvyššia sila, ktorá je základom sveta a riadi ho, je naozaj dobrá, alebo či nie je aj zlo mocné a pôvodné ako dobro a krása, ktoré nachádzame v žiarivých okamihoch v našom vesmíre. „Zjavila sa dobrota Boha... a jeho láska voči ľuďom“: toto je nová a potešujúca istota, ktorú dostávame na Vianoce ako dar.
Pri všetkých troch Vianočných omšiach cituje liturgia úryvok z Knihy proroka Izaiáša, ktorý ešte konkrétnejšie opisuje zjavenie Boha, ktoré nadišlo na Vianoce: „Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja. Jeho vláda bude veľká a pokoj bude bez konca.“ (Iz 9,5s). Nevieme, či mal prorok týmito slovami na mysli nejaké dieťa, ktoré sa narodilo v jeho historickom období. Avšak to sa zdá nemožné. Toto je jediný text v Starom zákone, v ktorom sa o nejakom dieťati, o nejakej ľudskej bytosti hovorí: bude nazvaný mocný Boh, večný Otec. Stojíme pred víziou, ktorá zďaleka presahuje historický okamih smerom k tomu, čo je tajomné, zasadené do budúcnosti. Dieťa, v celej svojej slabosti, je mocný Boh. Dieťa, v celej svojej chudobe a závislosti od iných, je večný Otec. „A pokoj bude bez konca“. Prorok o tom najprv hovoril ako o „veľkom svetle“ a o pokoji, ktorý pochádza on Neho, povedal, že palica pohoniča, každá hrmotná obuv, každý šat zmáčaný v krvi bude spálený (por. Iz 9,1.3-4).
Boh sa zjavil – ako dieťa. Presne tak sa On stavia proti každému násiliu a prináša posolstvo, ktorým je mier. V tomto okamihu, kedy je svet na mnohých miestach a mnohými spôsobmi neustále ohrozovaný násilím; kde sa stále znovu objavujú palice pohoniča a šaty zmáčané v krvi, voláme k Pánovi: Ty, mocný Boh, si sa zjavil ako dieťa a ukázal si sa nám ako Ten, ktorý nás miluje a prostredníctvom ktorého láska zvíťazí. A dal si nám pochopiť, že spolu s Tebou, musíme byť tvorcami pokoja. Milujeme tvoju podobu dieťaťa, Tvoje nenásilie, ale trpíme kvôli tomu, že násilie pretrváva vo svete a tak ťa tiež prosíme: ukáž svoju moc, Bože. V tejto našej dobe, v tomto našom svete, daj, aby palice pohoniča, šaty zmáčané v krvi a hrmotná obuv boli spálené, aby tak Tvoj pokoj zvíťazil v tomto našom svete.
Vianoce sú zjavením – zjavením Boha a jeho veľkého svetla cez dieťa, ktoré sa zrodilo pre nás. Narodilo sa v Betlehemskej maštali, nie v kráľovskom paláci. Keď v roku 1223 v Greccio slávil sv. František z Assisi Vianočnú omšu s volom a oslom a jasľami plnými sena, poukázal na nový rozmer tajomstva Vianoc. František z Assisi nazval Vianoce „sviatkom sviatkov“ – viac ako každú inú slávnosť – a slávil ho s „nevýslovnou horlivosťou“ (2 Celano, 199: Františkánske pramene, 787). S veľkou úctou pobozkal obrazy malého dieťatka a prihováral sa mu láskavými slovami tak, ako sa to robí malým deťom, spomína Tommaso da Celano (ivi). Pre starú Cirkev bola sviatkom sviatkov Veľká noc: vo vzkriesení Kristus prelomil bránu smrti a tak radikálne zmenil svet: vytvoril pre človeka miesto v samom Bohu. František ale nezmenil, nechcel zmeniť túto objektívnu hierarchiu sviatkov, vnútornú štruktúru viery, ktorej centrom je veľkonočné tajomstvo. Avšak cez neho a prostredníctvom jeho spôsobu viery sa udialo čosi nové: František v úplne novej hĺbke objavil Ježišove ľudstvo. Táto ľudská podoba, ktorú si Boh vzal, sa stala najzreteľnejšou v okamihu, v ktorom bol Boží Syn zrodený z Panny Márie, povinutý do plienok a uložený do jasieľ. Vzkriesenie predpokladá vtelenie. Boží Syn ako dieťa, ako skutočný syn človeka – toto sa do hĺbky dotklo srdca svätca z Assisi a premenilo vieru v lásku. „Zjavili sa dobrota Boha a jeho láska k ľuďom“: táto veta sv. Pavla tak nadobúda úplne novú hĺbku. V dieťati z Betlehemskej maštale sa môžeme takpovediac dotknúť Boha a kolísať ho v náručí. Preto liturgický rok získava ďalší stred, prostredníctvom sviatku, ktorý je predovšetkým sviatkom srdca.
Toto všetko nemá nič spoločného so sentimentálnosťou. Práve v novej skúsenosti reality Ježišovho ľudstva sa zjavuje veľké tajomstvo viery. František miloval Ježiša, dieťa, pretože v tomto bytí dieťaťom sa jasne ukázala Božia pokora. Boh sa stal chudobným. Jeho Syn sa narodil v chudobnej maštali. V dieťati Ježiš sa Boh stal závislým od iných, potreboval lásku ľudských osôb, tým, kto ich prosí – nás prosí – o lásku. Dnes sa stali Vianoce sviatkom obchodov, ktorých oslnivé svetlá zatieňujú tajomstvo Božej pokory, ktorá nás pozýva k pokore a jednoduchosti. Prosme Pána, aby nám pomohol pohľadom presiahnuť osvetlené múry dnešnej doby a vidieť za nimi dieťa v Betlehemskej maštali, aby sme tak objavili pravú radosť a pravé svetlo.
V jasličkách, ktoré stáli medzi volom a oslom, slávil František Najsvätejšiu Eucharistiu (por. 1 Celano, 85: Pramene, 469). Následne, nad týmito jasľami, postavil oltár, aby tam, kde kedysi zvieratá žrali seno, teraz ľudia mohli prijať telo nepoškvrneného Baránka Ježiša Krista na spásu duše a tela, ako o tom rozpráva Celano (por. 1 Celano, 87:Pramene, 471). Cez Svätú noc v Greccio sám František ako diakon spieval hlbokým hlasom Vianočné evanjelium. Vďaka úžasným vianočným spevom bratov slávnosť vyzerala ako radostný jasot (por. 1 Celano, 85 a 86: Pramene, 469 a 470). Práve stretnutie s ľudskosťou Boha sa premenilo na radosť: jeho dobrota vytvára skutočnú slávnosť.
Kto chce dnes vstúpiť do chrámu Narodenia Ježiša v Betleheme, natrafí na bránu, ktorá bola kedysi vysoká päť a pol metra a cez ktorú cisári a kalifovia vstupovali do budovy a ktorá je dnes z veľkej časti zamurovaná. Zostal len nízky asi jeden a pol metrový otvor. Úmyslom bolo pravdepodobne lepšie ochrániť baziliku proti prípadným útokom, ale predovšetkým zamedziť tomu, aby sa do Božieho domu vstupovalo na koni. Kto chce prísť na miesto narodenia Ježiša, musí sa skloniť. Zdá sa mi, že v tom sa prejavuje najhlbšia pravda, ktorou sa chceme nechať dotknúť v túto Svätú noc: ak chceme nájsť Boha, ktorý sa zjavil ako dieťa, musíme zosadnúť z koňa nášho „osvietenského“ myslenia. Musíme zložiť naše falošné istoty, našu intelektuálnu pýchu, ktorá nám bráni, aby sme vnímali Božiu blízkosť. Musíme ísť po duchovnej ceste sv. Františka – po ceste k absolútnej vonkajšej aj vnútornej jednoduchosti, ktorá umožňuje srdcu vidieť. Musíme sa skloniť, ísť takpovediac duchovne pešo, aby sme mohli vstúpiť cez bránu viery a stretnúť Boha, ktorý je odlišný od našich predsudkov a našich názorov: Boha, ktorý sa ukrýva v pokore práve narodeného dieťaťa. Slávme takto liturgiu tejto svätej Noci a zrieknime sa lipnutia na tom, čo je materiálne, merateľné a hmatateľné. Nechajme sa preniknúť jednoduchosťou od toho Boha, ktorý sa zjavuje srdcu pokornému. A modlime sa v túto hodinu tiež hlavne za všetkých tých, ktorí musia žiť Vianoce v chudobe, bolesti, pozícií emigrantov, aby sa zažiaril lúč Božej dobroty; aby sa ich, ako aj nás, dotkla dobrota, ktorú Boh narodením svojho Syna v maštali, túžil priniesť na tento svet. Amen.
- decembra 2011