Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Uvažujme, ako by sme mohli byť my počas sviatkov znamením viery a lásky vo svojich rodinách. Nech je nám v tom príkladom svätý Jozef, spravodlivý muž.

Uvedenie do čítaní:

  1. čítanie, Iz 7,10-14

Dnes je tu opäť známy adventný prorok Izaiáš. Budeme čítať zo 4. časti jeho proroctva - Kniha o Emanuelovi (7,1 – 9,6)

 Predtým, ako si vypočujeme čítanie z knihy proroka Izaiáša, uvedomme si, že bolo napísané storočia predtým, ako prišiel archanjel Gabriel k Panne Márií.

Boh na splnenie svojho plánu nepočíta iba s vyvolenými. Potrebuje každého človeka, aby plán vyšiel presne tak, ako to Boh zamýšľa. K jeho splneniu potreboval Abraháma, potreboval kráľa Achaza, dievča menom Mária aj tesára Jozefa. Boh potrebuje aj každého jedného z nás, aby sme spolupracovali na jeho kráľovstve.

----

Judský kráľ Achaz a Jozef, chudobný tesár z Nazareta, sú od seba vzdialení sedem storočí, ale majú niečo spoločné: obaja pochádzajú z Dávidovej dynastie, sú dedičmi veľkých Božích zasľúbení a musia zložiť skúšku viery a statočnosti.

Júdsky kráľ Achaz sa dostal do zložitej situácie Achazovo srdce nebolo vôbec poslušné Bohu. Bol modlár a dokonca spálil svojho vlastného syna pri obetovaní Molochovi (2. Kr 16.3). Keď sýrske a Efraimské vojská vošli do Judska, aby ho zbavili moci, vystrašený kráľ poslal správu Tiglat-Pileserovi, mocnému vládcovi Asýrie. Odovzdal mu poklady z Jeruzalemského chrámu s prosbou, ktorá znela ako rúhavá modlitba: „Ja som tvoj služobník a tvoj syn. Poďte a zachráňte ma ... “(2 Kr 16.7).

.Ale Boh sa mu prihovoril prostredníctvom proroka Izaiáša a povedal mu, aby dôveroval Bohu, že tieto národy neporazia Júdsko. Naopak, za nejaký čas zaniknú. Izaiáš dokonca vyzval Achaza, aby si žiadal znamenie, ktoré by potvrdilo toto slovo. Ale pretože kráľ Achaz bol bezbožný muž, ktorého nezaujímala Božia vôľa, odmietol. Odpoveď kráľa je zdanlivo veľmi pekná: „Nebudem pokúšať Pána“, ale je to iba diplomatická výhovorka. Achaz jednoducho nechce počúvať Boha, pretože nemá v úmysle zmeniť svoje rozhodnutie a žiadosť o pomoc od Asýrie pravdepodobne poslal. Prorok mu oznamuje, že Božia vernosť presahuje jeho neveru a že dostane znamenie. Hoci predtým zabil svojho syna obetovaním démonom, napriek jeho rebélii, Pán mu dal znamenie. Jeho mladá manželka (hebrejská „alma“) počne dediča trónu ako znamenie, že Boh je s ním a že Davidov dom nepadne. „Ak sme neverní, Boh ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže“ (2 Tim 2,13).

Toto znamenie má dva významy. Prvý sa naplnil panovaním Achazovho syna Ezechiáša. Narodil sa za Izaiášových časov a stal sa znakom Božej prítomnosti. Na rozdiel od svojho otca Ezechiáš dôveroval Bohu, očistil národ od modloslužobníctva a získal nezávislosť od mocných národov, ktoré obklopovali krajinu. Pre Židov sa Ezechiáš stal mesiášskou postavou, symbolom Božej náklonnosti k svojmu ľudu – a výzvou pre ľud, aby bol verný Bohu. Toto Izaiášovo proroctvo zároveň predznamenáva Ježiša Krista, Božieho Mesiáša. Narodil sa z panny a volal sa Emanuel, „Boh s nami“. Prišiel zachrániť ľudí od čohosi väčšieho ako od dobyvateľov. Prišiel nás vyslobodiť z hriechu a smrti.

Emanuelské proroctvo teda nie je vyčerpané narodením Ezechiáša (2 Kr 16,20), ale siaha do budúcnosti a odkazuje na ďalšie, nekonečne väčšie znamenie Božej milosti. Jozef Nazaretský, presnejšie jeho manželka očakáva narodenie dieťaťa, hoci ešte nežili spolu a nevstúpili do vzťahu. Jozef je spravodlivý človek - Boží priateľ. Nechce podozrievať Máriu zo zrady a nechápe tajomstvo, ktoré v sebe nesie. Počúva však Boha, takže - aj keď urobí najlepšie možné rozhodnutie - nepovažuje ho za neodvolateľné: zmení ho, keď zistí, že Božie plány sú odlišné. Evanjelium nezaznamenáva žiadne slová, ktoré hovoril, ale zdôrazňuje jeho štvornásobnú vieru: Jozef čelí problému - počúva Boha - slovo prijíma a plní ho (Mt 1:24; 2,14,21,22). Z poslušnosti voči Bohu sa stal odvážnym ochrancom najväčších pokladov Boha: Mesiáša-Spasiteľa a jeho Panny Matky a patrónky celej Cirkvi.

Boh vždy splní, čo sľúbil. Ježiš nás ubezpečil, že bude s nami vždy, do konca vekov, a skrze Eucharistiu svoj prísľub aj splnil (Mt 28, 20). Nezáleží na tom, ako sa cítime v daný deň, nezáleží na tom, akí sme v živote utrápení a uponáhľaní, nezáleží na tom, ako nehodne sa cítime – nech sa deje čokoľvek, Ježiš nám ponúka svoje vlastné telo a krv, aby nám pomohol. On je vždy „Boh s nami“, tým, ktorý nás napĺňa pokojom, dáva odpočinok nášmu srdcu a uisťuje nás o svojom milosrdenstve. Ježiš nás čaká a chce nás nasýtiť. S radosťou, nádejou a obrovským očakávaním sa pripojme k bratom a sestrám, ktorí sú pri stole Pánovom.

-----------

V našej viere sú skutky dôležité, nie krásne slová. Oplatí sa opýtať: Ako môžem počúvať Boha, keď sa niečoho bojím, keď musím robiť ťažké rozhodnutia? Zmenil som niekedy svoj názor pod vplyvom modlitby a počúvania Boha?

 2. čítanie, Rim 1,1-7

List Rimanom je na bohoslužbách tiež častý. Hneď v úvode Listu Rimanom sa dozvedáme, čo Pavlovi najviac leží na srdci. Boží Syn je Dávidov potomok a my ho máme počas Vianoc oslavovať a hlásať radostnú zvesť všetkým národom. Začnime teda v kruhu svojej rodiny.

Keďže Pavol píše spoločenstvu ktoré nepoznal a sám nezaložil, úvod listu je iný ako v ostatných listov. Dosť neosobný. Predstavuje však seba a zdôrazňuje koho apoštolom je.

Pavol, služobník Krista Ježiša, povolaný za apoštola, vybraný hlásať Božie evanjelium,

Apoštol – poslaný. Je to oslovenie pre dvanástich, a v širšom zmysle pre hlásateľov evanjelia. Pavol patrí vďaka osobnému pozvaniu od Pána medzi Dvanástich. A je im rovný (1 Kor 9,5; Gal 2,6-9).

  1. evanjelium, Mt 1,18-24

Na podstatnom mieste v dnešnom evanjeliu stojí Ježišova matka Mária. V prvom čítaní sme počuli, že bolo odpradávna Božím plánom ustanoviť túto ženu za znamenie celému svetu.

 Náš dnešný úryvok hovorí o zvestovaní narodenia Ježiša Jozefovi. Matúšovo evanjelium začína dlhým rodokmeňom Ježiša Krista. Rodokmeň Ježiša Krista ukázal, že Ježiš je práve cez sv. Jozefa synom Dávida. Teraz anjel oboznamuje Jozefa o počatí a zrode dieťaťa, Emanuela, Boha s nami. Úryvok odpovedá na dve otázky: kto spôsobil počatie dieťaťa Ježiša a ako je Ježiš človekom a Bohom zároveň.

Dnešná stať je komentárom k predposlednej vete Matúšovho rodokmeňu Ježiša Krista, v ktorej sa konštatuje: Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus (Mt 1,16).

Môžeme ju rozdeliť na štyri časti:

- prvú časť tvorí vovedenie do udalosti oznámenia Jozefovi (vv. 18-19);

- v druhej časti sme počuli dvojitý príkaz anjela s vysvetleniami (vv. 20-21);

- v tretej časti sa nachádza krátka úvaha o naplnení proroctva (vv. 22-23);

- vo štvrtej časti sme sa dozvedeli, ako Jozef splnil príkaz, ktorý dostal od anjela (vv. 24-25).

------------

S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom.

Evanjelista Matúš v úvode state približuje okolnosti, kedy sa Jozef, manžel Panny Márie, dozvedá prekvapujúcu pravdu o príčine jej tehotenstva. Ďalej sa dozvedáme, aký vzťah bol medzi Jozefom a Máriou. V slovenskom preklade Matúšovho evanjelia je napísané, že Mária bola s Jozefom zasnúbená. Židovské zasnúbenie bolo také reálne, že snúbenca už volali „manžel“, a vzťah mohol zrušiť „prepustením“, rovnako ako manželstvo.

Toto vyjadrenie poukazuje na skutkový stav, že Mária ešte nežila s Jozefom v jednom dome, ale po právnej stránke už boli skutočnými manželmi. Vo vyvolenom národe v časoch Pána Ježiša sa ako prvý krok pri uzatváraní manželstva konalo tzv. zasvätenie (v aramejčine qiddušin). Pri tomto zasvätení sa spísala pred svedkami manželská zmluva, na základe ktorej sa aj Mária hneď stala právoplatnou manželkou Jozefa (vv. 20.24). Zvyčajne po uplynutí jedného roku po podpísaní manželskej zmluvy nastal tzv. odvedenie (v aramejčine nišuin), kedy si manžel odviedol manželku do svojho domu a následne nato začali spolu bývať. Manželská zmluva bola často, ako je tomu u ortodoxných židov aj dnes, výsledkom predošlej dohody rodičov manželov. V časoch narodenia Pána Ježiša dievčatá vstupovali do manželstva zvyčajne v období dospievania (už okolo 12. roku). Zostávali však žiť s rodičmi až do doby, kým si ich manžel zabezpečil vlastný dom.

Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.

Jozef a Mária boli viazaní manželskou zmluvou. Ale Jozef si ešte neodviedol Máriu do svojho domu. Vtedy sa dozvedel, že jeho manželka čaká dieťa. Jej tehotenstvo je pre Jozefa nezvyčajným prekvapením. Manželské spolužitie totiž ešte počas tohto obdobia nebolo dovolené. Čitateľ evanjelia však od začiatku vie, že Panna Mária počala z Ducha Svätého. Jozef toto vysvetlenie zatiaľ nepozná. Dieťa bolo počaté bez ľudskej zásluhy, v pozadí počatia je Boh. Boží Duch Svätý stvoril ľudskú bytosť Ježiša v lone Panny Márie.

Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť.

Jozef sa javí v problematickej záležitosti ako človek spravodlivý, ktorý nechce Máriu vystaviť potupe. Rozhodol sa ju potajomky prepustiť. Význam Jozefovej spravodlivosti a následného konania sa musí vnímať vo svetle starozákonnej spravodlivosti. Keďže bol spravodlivý, mal povinnosť dodržať Boží zákon, daný vyvolenému ľudu prostredníctvom Mojžiša, ktorý predstavoval najvyššiu normu pre starozákonnú svätosť. Jozef mal podľa Mojžišovho zákona právo zistiť Máriinu spoluvinu alebo nevinu na súde (porov. Dt 22). Jozef nepovažoval za vhodné manifestovať svoju spravodlivosť na úkor Márie, nechcel ju preto vystaviť verejnej potupe, ktorú by Mária na súde zažila, chce ju toho uchrániť a preto nevolí najprísnejší spôsob, ale koná voči Márii zhovievavo.

Svätý Ján Zlatoústy komentuje túto situáciu takto: Hoci, z jednej strany, by bol porušil zákon, keby ju bol ponechal pri sebe, z druhej strany, bol by ju vystavil smrti, ak by ju bol udal a nechal predviesť pred súd, on neurobil ani jedno ani druhé, ale zaujal postoj, ktorý prevyšoval postoje Mojžišovho zákona. Je správne, aby v predvečer príchodu milosti, ktorú prináša Spasiteľ, prejavili sa viaceré znaky novej vyššej spravodlivosti. Ako keď vychádza slnko, ešte predtým než ukáže svoje lúče, osvetľuje z diaľky svojím svetlom veľkú časť sveta, tak aj Kristus, ktorý sa už pripravoval, aby mohol vyjsť z lona Panny, už osvecoval, ešte pred svojím narodením celý svet. A práve kvôli tomu, ešte dávno pred svojím narodením, prorokov uchvacovala radosť, ženy predpovedali budúcnosť a Ján, ešte v lone svojej matky, poskočil od radosti. Odtiaľto pochádza aj Jozefova múdrosť, ktorú prejavil v tejto situácii. On neobviňuje Pannu, ani ju nekarhá, ale sa obmedzí iba na to, že uvažuje nad tým, ako potajomky ju prepustí. (porov. Sv. Ján Zlatoústy, Omelie sul Vangelo di Matteo 4, 4)

Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal:

Jozef sa teda Máriu rozhodol prepustiť potajomky nie v zmysle, že by to nikto nevedel, ale v duchu židovskej praxe, kedy sa akt prepustenia musel udiať pred dvoma svedkami. Výraz potajomky tak vylučuje súdne vyšetrovanie Máriinho správania. Zjavenie Pánovho anjela sa deje v momente, ako Jozef začal rozmýšľať o takejto možnosti rozchodu s Máriou.

Anjelovo vysvetlenie mu umožní poznať však skutočný stav vecí. Jeho pôvodné rozhodnutie prepustiť Máriu vyplýva z nejasností o otcovstve dieťaťa.

Veta anjel Pána sa mu zjavil vo sne, poukazuje na Starý zákon, kde často anjel predstavoval Boha vo viditeľnej podobe (porov. Gn 16,7.13; 22,11.14; Ex 3,2.4; Sdc 6,12.14; Oz 12,5; Iz 63,9). Tento príbeh je akoby ozvenou starozákonných zvestovaní Abrahámovi, Mojžišovi, Gedeonovi, Manuemu. Boh sám cez svojho posla približuje Jozefovi vo sne Ježišovu identitu.

„Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.

Jozef dostane dvojitý príkaz: prijať Máriu za manželku a pomenovať jej dieťa. Každý z dvoch príkazov má náležité vysvetlenie: Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu svoju manželku, lebo to čo je v nej počaté je z Ducha Svätého. Ježišovo počatie a následný pôrod prekonávajú a prevyšujú všetky zázračné zrodenia detí v Starom zákone. Jozef má prijať Máriu nielen kvôli ochrane, ale aj kvôli Dávidovmu otcovstvu pre jej dieťa a tým sa zaradí v dejinách spásy do Dávidovho rodu. Jozef sa nemá báť to urobiť, vo vysvetlení sa dozvedá o počatí dieťaťa bez zásluhy muža.

Svätý Ján Zlatoústy komentuje túto situáciu slovami: Čo znamenajú tieto slová „prijať Máriu“? Nič iné ako to, že Jozef má naďalej mať rozhodnutie vziať si Máriu do svojho domu, lebo myslel na to, aby ju prepustil. Drž si, hovorí v podstate anjel, manželku, ktorú si rozhodol sa prepustiť, lebo je to Boh, ktorý ti ju dáva, nie jej rodičia. Tebe ju darúva, nie z obvyklých manželských dôvodov, ale preto, aby s tebou bývala, a spája ťa s ňou Boh sám, v mene ktorého s tebou hovorím. Mária bola zverená Jozefovi tak, ako neskôr sám Kristus ju zveril svojmu učeníkovi Jánovi. (porov. Sv. Ján Zlatoústy, Omelie sul Vangelo di Matteo 4, 6)

Porodí syna a dáš mu meno Ježiš;

Druhý príkaz Pána sa týka zákonného otcovstva Jozefa voči Božiemu synovi: Dáš mu meno Ježiš, lebo on spasí svoj ľud z ich hriechov. Po prijatí Márie má Jozef pomenovať dieťa. Podľa židovského zákona Jozefove prijatie Ježiša ho robí zákonným otcom dieťaťa, čo je stav nezávislý na fyzickom otcovstve. Podľa židovskej tradície kto dal dieťaťu meno, toho uznali za otca. Jozef urobí tento úkon, keď dá dieťaťu na ôsmy deň v synagóge meno, čím sa stáva otcom Ježiša pred židovským zákonom a teda spoločnosť ho vníma ako Ježišovho otca. Hoci nie je biologickým otcom, predsa je jeho právoplatným otcom pred zákonom. Jozef dal dieťaťu meno Ježiš. Toto meno bolo až do 2. storočia po Kristovi u chlapcov veľmi obvyklé. Meno Ježiš pochádza z aramejského jēšûa, a v 1 storočí po Kristovi sa spájalo s koreňom slovesa „spasiť“ a s podstatným menom „spása“. Meno aj cez jeho význam vystihuje poslanie Pána Ježiša v dejinách spásy: on vyslobodí svoj ľud z hriechov (porov. aj Sk 4,12).

lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“

Veta vyslobodí svoj ľud hriechov sa okrem židovského ľudu vzťahuje k novému Izraelu, do ktorého budú patriť popri židoch aj pohania. Ježišovým ľudom bude najmä jeho Cirkev (porov. Mt 16,18).

To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami.

Toto proroctvo Izaiáša sa vzťahuje na matku budúceho Mesiáša, na Pannu Máriu. V Ježišovi je Boh s nami, takýto titul poukazuje na vzťah, ktorý prežívali židia v zmluve s Bohom. Tento titul Ježiša odkazuje na záver evanjelia, kde Ježiš hovorí podobne: hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. Je to výraz novej zmluvy Boha s ľuďmi cez Ježiša.

Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.

V závere state počujeme ako Jozef vypĺňa dvojitý príkaz. Najprv prijme svoju manželku; dokladajú to slová: A keď sa Jozef prebudil zo spánku, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel a prijal svoju manželku. Jozef vypočuje Pána a neotáľa, ale hneď vyplní príkaz, ako to bude robiť aj neskôr po narodení dieťaťa Ježiša. Schéma: Boží príkaz – jeho vyplnenie sa nachádza v celom Písme a zvlášť v evanjeliách; ňou sa zdôrazní, že skutočný učeník počúva, uverí a hneď urobí, ako mu Pán prikázal.

 Meditácia

Dnešné rozprávanie Matúšovho evanjelia upriamilo našu pozornosť na zrod prvého veriaceho v príbehu Matúšovho evanjelia a je ním práve svätý Jozef.

Ideálnou sa pre nás javí Jozefova mlčanlivosť. Jeho tichosť a zdanlivá pasivita je však hneď v úvodnom opise jeho osoby v Matúšovom evanjeliu daná do vzťahu s jeho aktivitou, a to s ustarosteným uvažovaním, ako vyriešiť problém so svojou manželkou: chcel to šetrne vyriešiť práve cez priepustný list. Jozefov aktívny postoj opisuje aj neskoršia oprávnená opatrnosť a obava usadiť sa po návrate z Egypta s Ježišom v Betleheme; keď sa totiž dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. Varovaný vo sne, odobral sa do Galilejského kraja (Mt 2,22). Boh tak opäť vstúpil cez anjela do kontaktu s aktívne uvažujúcim veriacim človekom, ktorý sa opovážlivo nespolieha na Božiu pomoc a ochranu, ale aj sám zvažuje všetky hroziace nebezpečenstvá. Správa sa presne podľa Ježišovej výzvy svojim apoštolom: Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice (Mt 10,16). Opatrnosť a predvídavosť v uvažovaní musí vyvažovať jednoduchosť konania každého Ježišovho učeníka. K tomu je potrebná mlčanlivosť a múdrosť pochádzajúca od Pána. Jozef je ideálny poslucháč Slova, sám uvažuje a pritom mlčí a zároveň koná aj podľa poznaného slova, podobá sa inej postave: veriacemu a spravodlivému Noemovi, ktorý počas celej stavby archy a aj počas potopy v Gn 6-9 mlčí, no aktívne koná podľa Božieho slova.

Svätý Jozef sa však najmä svojím konaním vo vzťahu k Ježišovi a k jeho matke stáva pre toho, kto číta Matúšovo evanjelium, vzorom veriaceho človeka. Jeho postup v prijatí matky s dieťaťom je návodom, ako sa môže každý človek stať súčasťou Ježišovho príbehu a tak vstúpiť do Božích dejín spásy. Treba konať ako to robil sv. Jozef: treba prijať Božieho Syna a jeho matku a tým sa stávame Božími synmi a dcérami. Sv. Ján evanjelista túto pravdu potvrdzuje slovami: tým, ktorí ho prijali dal moc stať sa Božími deťmi (Jn 1,12).

Z Matúšovho aj Lukášovho podania o počatí Ježiša jasne vieme, že Syn Boží sa nepočal zásluhou Jozefa, pretože bohočloveka nebolo možné ľudsky splodiť, bolo a je možné ho však prijať ako toho, ktorý už prichádza cez Máriu zásluhou Božej iniciatívy. A tak aj nadprirodzenú skutočnosť o Ježišovi a jeho Božej identite nemôžeme spoznať sami od seba, možno ju však prijať v zjavení ako sv. Jozef, ale aj ako sv. Peter, ktorému Ježiš povedal, že pravdu o tom, že on je Boží Syn mu nezjavilo telo a krv, ale Otec, ktorý je na nebesiach (Mt 16,17). Slovo od Boha je ako semeno, keď padne do pôdy veriaceho srdca, zarodí a prinesie úrodu, ktorá umožní rodinný vzťah medzi nami a Bohom, keď sa stávame Božími synmi a dcérami. Keď ako Jozef prijmeme úplne Ježiša, ten má moc urobiť nás synmi. Jozef je ideálny poslucháč Slova, počúva a koná podľa slova.

Veľkým vzorom veriaceho tesára Jozefa je pre nás jeho typ spravodlivosti, ktorou sú skutky a život podľa vopred naznačenej Božej spravodlivosti cez Mojžišov zákon. Jozef v rozhodovaní volí z Božieho zákona nie podľa litery, ale podľa Ducha; nevyberá si to najtvrdšie riešenie a opatrenie, ale citlivo sa chopí skôr ohľaduplnej možnosti ako sa rozísť s Máriou. Volí rozchod cez priepustný list, celý tento postup je výnimkou v zákone, ktorú umožnil Mojžiš. Vysvetľovať jeho spravodlivosť cez našu ľudskú spravodlivosť sa dá, no bežne ona odmieta to, čo nie je naše; odmieta to, čo nie je zaslúžené. Bola by to však aj v prípade Jozefa falošná pokora, odmietať to, čo mu právom nenáleží. Láska, ktorú nám Boh dáva a od nás žiada, totiž nie je nutne zaslúžená, inak by bola iba zištným prejavom. Dar od Boha je často poskytnutý bez našich ľudských zásluh, je nám daný zadarmo. Jozef má iba prijať takýto veľký Boží dar: Božie dieťa s jeho matkou, hoci ho to všetko presahuje.

Prvá priama reč v Matúšovom evanjeliu je slovo Boha určené Jozefovi, Pána mu cez jeho posla hovorí: Jozef, neboj sa (Mt 1,20). Toto slovo jednak premáha strach človeka zo stretnutia s nadprirodzeným svetom, ale naviac aj uisťuje a účinne povzbudzuje konať podľa Božieho zámeru. Táto výzva „neboj sa“ zaznieva pomerne často v Matúšovom evanjeliu a utvára sa navyše cez ňu veľkolepý oblúk úvodu so záverečným opisom veľkonočného rána. Ten istý posol ako pri Jozefovi: anjel Pána hovorí aj ženám pri prázdnom Ježišovom hrobe: Vy sa nebojte (Mt 28,5) a dostanú pravdivú správu o novej etape života Božieho Syna. Majú ísť a život zmŕtvychvstalého Ježiša ohlásiť apoštolom. Tento nový vstup Ježiša do novej etapy existencie, keď do sveta vstúpil jednak ako dieťa a potom do slávy ako vzkriesený Ježiš, chce premôcť aj náš ľudský strach, ktorý niekedy cítime a ktorý nás tak často oberá o pravý život a plné nasadenie pre Ježiša.

Svätá Terézia Avilská v šiestej kapitole svojho Životopisu píše:
„Vzala som si svätého Jozefa za svojho advokáta a ochrancu a vrúcne som sa mu odporúčala; a bolo celkom jasné, že to bol on, čo ma uzdravil z tejto choroby aj vyslobodil z veľkých nebezpečenstiev, ktoré ohrozovali moje dobré meno a spásu mojej duše. Jeho prispenie mi prinieslo viac dobra, než som od neho kedykoľvek očakávala. Nepamätám si raz, aby som od neho niečo žiadala a nedostala…Zdá sa, že Boh dal iným svätým moc pomáhať v určitých okolnostiach, ale zo skúsenosti viem, že tento slávny svätý Jozef pomáha v každej jednej potrebe. Nás Pán chce, aby sme pochopili, že ako na zemi bol podriadený tomuto mužovi, ktorý sa nazýval Jeho otcom, ktorého mal poslúchať ako Svojho ochrancu, tak teraz v nebi vždy urobí všetko to, o čo ho Jozef požiada. Iní, ktorí sa obrátili na svätého Jozefa na moju radu, mali podobnú skúsenosť; a dnes je veľa ľudí, ktorí si ho uctievajú a presviedčajú sa o pravde, o ktorej hovorím.“

Modlitba:

Svätý Jozef, buď mojím duchovným otcom, nauč ma žiť, ako si žil ty: pre Ježiša a Máriu. Vypros pre mňa trvalý vzrast v láske, vypros pre mňa tú otvorenosť ducha, vnímavosť pre Božie slovo a ochotu v tichosti konať podľa Božej vôle a svojím príhovorom ma veď k veľkému dňu môjho života, k môjmu vstupu do neba.

Pozrite tiež: https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1094-4-adventna-nedela-3




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.