Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Dnes nám evanjelium bude hovoriť o tom ako Ján Krstiteľ počul o Kristových skutkoch a poslal učeníkov opýtať sa... – Aj my každú nedeľu v evanjeliu počúvame o Kristových skutkoch. Otázkou je, či aj v nás evanjelium vzbudzuje otázky, alebo zostávame ľahostajní.

Sme presvedčení, že Ježiš môže odpovedať na naše životné otázky?

Uvedenie do čítaní:

  1. čítanie, Iz 35,1-6a.1

Dnes opäť čítame „starého známeho“, proroka Izaiáša. Dnešné čítanie je z časti s názvom: Hrozby a prisľúbenia (Izaiáš 1,1 – 39,8). Táto časť sa delí na:

  1. Úvodná reč (1,1-31)
  2. Proroctvá proti Júdsku a Jeruzalemu (2,1 – 5,30)
  3. Povolanie a poslanie proroka (6,1-13)
  4. Kniha o Emanuelovi (7,1 – 9,6)
  5. Tresty, hrozby, prisľúbenia (9,7 – 10,34)
  6. Mesiášske kráľovstvo (11,1 – 12,6)
  7. Proroctvá proti okolitým národom (13,1 – 23,18)
  8. »Izaiášova apokalypsa« (24,1 – 27,13)
  9. Proroctvá o Sione a o spáse (28,1 – 35,10)
  10. Historický dodatok (36,1 – 39,8; porov. 2 Kr 18,13 – 20,19)

Takže dnes čítame z 9. časti: Proroctvá o Sione a o spáse

----------

Pripomeňme si predchádzajúcu 34. kapitolu proroka Izaiáša, ktorá je proroctvom proti Edomu. Pri páde Jeruzalema 587 Edomci zneužili tragédiu Izraelitov a postavili sa proti judskému kráľovi. Preto prorokov súd proti Edomu je zároveň obrazom súdu voči pohanom. V 35 kapitole prorok naopak vyhlasuje požehnanie pre Jeruzalem.

Bude sa radovať vyschnutá zem, zaplesá a rozkvitne púšť.

Keď dnešný človek počuje slovo púšť, väčšinou si predstaví piesčitú pláň, napríklad Saharu. Izaiáš používa v dnešnom čítaní dva výrazy. Prvý je vyschnutá zem (hebr. midbar), ktorý predstavuje stepné pastviny. Druhý je púšť (hebr. araba), miesto bez vody a života.

Ako narcis vykvitne, zajasá, zaplesá a radosťou vykríkne. Bude obdarená nádherou Libanonu, krásou Karmelu a Sarona. Uvidia slávu Pána a velebu nášho Boha.

Jedno aj druhé má podľa prorokových slov zakvitnúť. Predstava kvitnúcej púšte je umocnená prirovnaním k Libanonu, Karmelu a Saronu (nížina pri pobreží). Všetky tri názvy predstavujú v Biblii územia s bujnou vegetáciou nie len v období dažďov.

Slova „náš Boh“ pripomínajú tesný vzťah medzi Bohom a jeho izraelským národom, ku ktorému patria aj čitatelia tohoto textu.

V súčasnosti je Izrael svetovým lídrom v antidezertifikácii (zabraňovanie zväčšovania púštnych oblastí). No v Izaiášovi nejde doslovne o púšť. On dáva nádej Izraelskému ľudu, ktorý je v Babylonskom zajatí, bez chrámu, bez vlasti, bez života. Boh, Stvoriteľ, ktorý môže premeniť nehostinnú a nebezpečnú divočinu na kvitnúcu záhradu, môže obnoviť aj svoj vyvolený ľud. Preto prorok ponúka slová povzbudenia: „Hľa, váš Boh! On sám príde a spasí vás.“

Posilňujte ruky zoslabnuté, upevňujte chvejúce sa kolená. Povedzte malomyseľným: „Vzchopte sa, nebojte sa! Hľa, váš Boh! Príde odveta, odplata Boha. On sám príde a spasí vás.“

Je možné, že sa prorok obracia najprv ku svojim kolegom. Majú povzbudzovať tých, ktorí sú skleslí, ochabnutí a malomyseľní. Takí ľudia potrebujú posilnenie.

Výzva k odvahe by mala byť dobre odôvodnená. Prorok poukazuje na Božiu prítomnosť a Boží konanie. Podľa autorovho presvedčenia sa Boh vrátil na Sion a prinesie odplatu, predovšetkým však záchranu svojmu ľudu, ktorý potrebuje pomoc.

Vtedy roztvoria oči slepí a uši hluchých sa otvoria. Ako jeleň skákať bude chromý, jazyk nemého radosťou vykríkne.

Keď sa neskôr Ján Krstiteľ pýta Ježiša prostredníctvom učeníkov – „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“– práve v tej chvíli, Ježiš uzdravil mnoho ľudí a mnohým slepým daroval zrak... Tak odpovedá narážkou na Izaiášov text: Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. Pre evanjelistov prichádza Božia záchrana cez Ježiša a s Ježišom.

A tí, ktorých Pán vykúpil, sa vrátia, s jasotom vojdú na Sion.

Druhá polovica čítania rozvíja, čo konkrétne znamená Božia spása. Slepí, hluchí, chromí, nemí budú uzdravení. Boh vykúpi svojich a oni sa s jasaním vrátia na Sion. Večná radosť ovenčí im hlavy, zaplaví ich radosť a veselosť, zmizne bôľ a vzdychanie.

Trojnásobná radosť v poslednej vete prevažuje nad bôľom a vzdychaním. Radosť zostane naveky, kým bolesť a náreky odídu. Izaiášove slová o uzdravení napĺňa Ježiš, ba dokonca ich prevyšuje, on aj očisťuje malomocných a kriesi mŕtvych (Mt 11,5). Náš Boh je oveľa väčší, ako si vieme predstaviť.

----------------

Prvé čítanie môžeme vnímať ako krásnu báseň v próze. Izaiáš chce všetkých povzbudiť: Boh môže dať rozkvet i púšti, - Boh môže dať zdravie nemocnému, - spoľahni sa s dôverou na toho, ktorý všetko môže obrátiť na dobré.

Pripomenie nám tiež to, čo zdôrazňoval svätý pápež Ján Pavol II. – nebojte sa.

  1. čítanie, Jak 5,7-10

Úvod do Jakubovho listu

  1. Autor. Podľa starodávnej tradície je autorom listu Jakub Mladší, »Pánov brat«, syn Kleopasa a Márie (porov. Jn 19,25), brat Jozefa /Jozesa/, Júdu a Šimona (porov. Mt 13,55; Mk 6,3; 15,40.47; Júd 1). Mnohí si ho mýlia s Jakubom, Alfejovým synom (porov. Mt 10,3; Sk 1,13), jedným z Dvanástich, lebo neprávom stotožňujú Alfeja s Kleopasom. Autor listu nebol učeníkom Ježiša Nazaretského, ale mal vedúce postavenie v jeruzalemskej cirkevnej obci (porov. Sk 12,17; Gal 2,9) asi preto, že bol Ježišovým príbuzným (porov. Gal 1,19: „Jakub, Pánov brat“) a že sa mu zjavil vzkriesený Kristus (porov. 1 Kor 15,7). Mal rozhodujúce slovo na Apoštolskom sneme v Jeruzaleme a pri formulovaní apoštolského dekrétu adresovaného kresťanom z pohanstva (porov. Sk 15,13-21). Po Petrovom odchode z Jeruzalema (porov. Sk 12,17.) sa stal predstaveným tamojšej cirkevnej obce (porov. Sk 21,17 n.). Podľa tradície prísne zachovával nazirejský sľub a vyznačoval sa vernosťou Zákonu, takže ho nazývali »Spravodlivým«. V prvotnej Cirkvi sa na neho často odvolávali zástancovia konzervatívneho judaistického smeru (porov. Gal 2,12; Sk 11,3; 15,1.5; 21,20), hoci on sám nevyžadoval od kresťanov obrátených z pohanstva, aby zachovávali obriezku a iné predpisy Zákona (porov. Sk 15,19 n.; Gal 2,6-10). Asi r. 62 ho na podnet veľkňaza Annáša II. zhodili z chrámovej veže a ukameňovali (porov. Jozef Flávius, Starožitnosti XX, ix, 1; Euzébius, Historia Ecclesiastica II, 23,4).

Proti spomenutému tradičnému názoru o autorstve Jakubovho listu niektorí moderní autori zastávajú mienku, že pôvodcom spisu je anonymný židokresťanský učiteľ a uvádzajú tieto dôvody: gréčtina spisu je veľmi pekná, až vycibrená, citácie Starého zákona sú podľa Septuaginty, spis polemizuje so zle pochopenou Pavlovou teológiou o ospravodlivení z viery (porov. „viera bez skutkov je mŕtva“; 2,14-26); autor sa vôbec neodvoláva na Ježišov príklad a nejaví legalistické stanovisko k Zákonu a k rituálnym predpisom; literárna forma listu je veľmi podobná neskorším kresťanským spisom (Klementove listy, Barnabášov list, Hermov pastier). Všetky tieto okolnosti by poukazovali na autora z druhej alebo tretej kresťanskej generácie, ktorý sa vyznal v helenistickej kultúre, a teda nie na Jakuba, Pánovho brata z Nazareta (porov. Mk 6,3), ktorý nemal spomínané predpoklady.

  1. Čas a miesto vzniku listu. O čase a mieste vzniku listu prevládajú medzi biblistami dve mienky. Podľa tradičného názoru list napísal Jakub, Pánov brat, okolo r. 60 (podľa niektorých už okolo r. 45) v Jeruzaleme. Naproti tomu tí, čo list pokladajú za dielo neskoršieho kresťanského autora, ktorý ho údajne na spôsob pseudoepigrafie zverejnil pod menom a autoritou Jakuba Mladšieho, kladú jeho vznik do r. 70-90 po Kr.; ako miesto vzniku uvádzajú Palestínu, Sýriu alebo Egypt.

List je adresovaný „dvanástim kmeňom v diaspóre“ (porov. 1,1), t. j. kresťanom zo židovstva roztrúseným v grécko-rímskom svete, alebo azda všetkým kresťanom bez rozdielu, ktorí sú na tomto svete ako pútnici na ceste do nebeskej vlasti (porov. Flp 3,20; 1 Pt 1,1; 2,11).

  1. Kánonickosť spisu. Kresťanské cirkvi používali Jakubov list už od najstarších čias, ale až Origenes († 254) a po ňom Euzébius († 339) a Hilár († 367) ho citujú ako »Písmo«. Jeho kánonickosť bola uznaná na rímskej synode (r. 382) a na afrických konciloch (v Hippo r. 393 a v Kartágu r. 397 a r. 419). Keďže Martin Luther r. 1519 spochybnil kánonickosť Jakubovho listu, Tridentský koncil r. 1546 definitívne potvrdil kánonickosť spisu.
  2. Charakteristické črty listu. Hoci Jakubov list nemá okrem úvodného pozdravu (porov. 1,1) formu listu (chýba mu záver), časté oslovenie »bratia moji« (porov. 1,2.16.19; 2,1.5.14; 3,1.10.12; 4,11; 5,7.9.19) svedčí o jeho listovom charaktere. List je však napísaný štýlom starozákonnej sapienciálnej literatúry. Jeho charakteristické črty sú: oslovenie, vyvrátenie námietok, obrazy a podobenstvá, stručné a ľahko zapamätateľné výroky a životné pravidlá. Ich kresťanský ráz zaručuje skutočnosť, že autor vychádza z reči na vrchu, očakáva druhý Pánov príchod (5,7), požiadavky lásky k blížnemu odvádza z hlavného Božieho prikázania (porov. 1,19-21; 1,27; 2,15; 4,11 n.; 5,1-6), pozná dialektiku viery a skutkov (porov. 2,14-26), ako aj pomazanie chorých „v mene Pánovom“ (porov. 5,14 n.). Zvláštne je, že sa v liste nespomína smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Tým viac však vyniká, že sa autor stále odvoláva na »teológiu chudoby« a na Ježišovu reč na vrchu (porov. napr. Jak 1,2Mt 5,10-12; Jak 1,5.17Mt 7,7-11; Jak 1,22 n. s Mt 7,24.26; Jak 5,12Mt 5,33-37), ako aj na viaceré výroky, ktoré pripomínajú Ježišove slová zachované v tradícii tzv. »prameňa logií« (porov. napr. Jak 4,10Mt 23,12Lk 14,11; 18,14).
  3. Teologický význam listu. Autorovi spisu ide o to, aby kresťania brali vážne evanjeliové posolstvo, najmä jeho sociálnu náuku, ale predovšetkým aby podľa nej žili. Zdôrazňuje, že nestačí len počúvať Božie slovo, ale treba podľa neho aj konať (porov. 1,22). Autor v zmysle Pavlovho výroku: „viera je činná skrze lásku“ (Gal 5,6) zdôrazňuje, že „viera bez skutkov je mŕtva“ (porov. 2,14-26). Tým neodporuje Pavlovej náuke o ospravodlivení z viery (porov. Rim 3,28; Gal 2,16), ktorá je začiatkom spásy a základnou podmienkou, aby mohol človek prejsť z hriechu k spáse. Jakub má na zreteli konečnú spásu, na ktorú sú potrebné dobré skutky a zásluhy života z viery.

Tzv. »Jakubova teológia chudoby« je energickou výzvou autora listu na vtedajšie kresťanské spoločenstvá, aby dôsledne uplatňovali praktické požiadavky vyplývajúce z evanjeliového blahoslavenstva chudobných (porov. Mt 5,5; Lk 6,20), a tak konkrétne dokázali bratskú lásku voči chudobným členom komunity (porov. 2,1-13).

»Pomazaním chorých« v Pánovom mene (porov. 5,14 n.), ktoré spôsobuje odpustenie hriechov, sa v Cirkvi sviatostným spôsobom vykonáva Ježišov príkaz učeníkom, aby liečili chorých (porov. Mt 10,7; Mk 16,17 n.; Sk 5, 12-16; 19,11 n.; 1 Kor 12,9.30).

Etika Jakubovho listu má výrazný eschatologický ráz. Očakávanie blízkeho Pánovho príchodu má usmerňovať život kresťanov (porov. 5,1-8) a chrániť cirkevné spoločenstvá od nebezpečenstva, že sa prispôsobia svetu a pozemskému zmýšľaniu (porov. 4,4-10.13-17).

  1. hlava: Trpezlivosť a Pánov príchod (5,7-11).

Druhé čítanie akoby nadväzovalo na myšlienku prvého. Áno, Boh pomáha tým, ktorí v neho veria, ale Božia pomoc sa neobjavuje hneď. Boh nie je čarodejník. Jakub porovnáva Božie pôsobenie s prácou roľníka, ktorí je príkladom trpezlivosti.

  1. Evanjelium, Mt 11,2-11

Minulý týždeň sme si pripomenul rozdelenie Matúšovho evanjelia, keď sme si čítali 3 čast: Príprava na Ježišovo účinkovanie (3, 1 – 4, 11). Dnes nám Cirkev ponúkla úryvok zo 4. časti s názvom Ježišovo účinkovanie v Galilei (4, 12 – 13, 58) s podnadpisom: Ježišov boj proti nevere Židov (11, 2 – 12, 50)

Dnešné Evanjelium hovorí o posolstve, ktoré Ján Krstiteľ poslal za Pánom Ježišom: Ak si Mesiáš - tak prečo netrestáš hriešnikov, nehubíš darebákov, prečo nezačínaš s čistkou vo svete? A počúvajme, aká prekvapivá a krásna je Ježišova odpoveď: Božia sila neničí, ale hojí a zachraňuje.

-----------

Ján bol v žalári. Keď počul o Kristových skutkoch, poslal k nemu svojich učeníkov opýtať sa: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“

Podľa niektorých autorov Ján Krstiteľ nepochyboval o Ježišovi ako Mesiášovi, skôr sa čudoval keď videl, že Mesiáš sa správa úplne ináč ako očakával. On hovoril o Mesiášovi ako o tvrdom, veľkom a Ježiš je skôr pokorný.

Ježiš im odpovedal: „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.“

Ježiš ako Mesiáš však neposiela do väzenia Jánovi uistenie, že ho čoskoro vyslobodí a porazí Herodesa Antipasa. Namiesto toho mu posiela blahoslavenstvo: „Blahoslavený, kto sa na mne nepohorší“, ktoré pozýva Jána Krstiteľa prijať Božieho Mesiáša, ktorý sa líši od prorokovho očakávania. Inými slovami Ján je vo väzení pozvaný nanovo uveriť a tak vstúpiť do Božieho kráľovstva. Napriek tomu, čo všetko cez neho Boh povedal, musí aj Ján prejsť skúškou viery. Pred ňou je najväčším z tých čo sa narodili zo ženy, lebo pripravil cestu Pánovi. Po nej však bude ešte väčším, lebo aj sám po tej ceste prejde.

 Ján Krstiteľ je prekvapený, že Ježiš ako Mesiáš nečistí ohňom vyvolený národ a nenastoľuje Božie kráľovstvo. Možno čakal, že príchod Mesiáša bude sprevádzaný prejavom Božieho hnevu, ktorý odrovná bezbožníkov a na prvom mieste štvrťvladára Herodesa Antipasa, ktorý dal Jána uväzniť, pretože mu vyčítal bezbožný spôsob života.

Ježiš narážkou na Izaiáša odkazuje Jánovi, že svojim konaním otvára mesiášske časy dobrodeniami spásy a nie násilím a trestami – nie „prorocky“.

Keď odchádzali, začal Ježiš hovoriť zástupom o Jánovi: „Čo ste vyšli na púšť vidieť? Trstinu zmietanú vetrom? Alebo čo ste vyšli vidieť? Človeka oblečeného do jemných šiat? Veď tí, čo nosia jemné šaty, bývajú v kráľovských domoch. Teda čo ste vyšli vidieť? Proroka? Áno, hovorím vám, viac ako proroka! Lebo to o ňom je napísané: ‚Hľa, ja posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on pripraví cestu pred tebou.‘

Ján je viac ako prorok, lebo ukazuje na Ježiša a dnešnými slovami povedané, urobil mu reklamnú kampaň, uviedol Ježiša do povedomia spoločnosti.

Veru, hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ. Ale ten, kto je v nebeskom kráľovstve menší, je väčší ako on.“

Účastník nebeského kráľovstva je väčší preto, lebo je účastný Božej slávy. Ján je ešte pred jeho bránami – je Predchodcom. Táto veta poukazuje na dve epochy Božieho diela. Nie je to podceňovanie Jána. Časy kráľovstva prevyšujú časy ktoré mu predchádzali a pripravovali Božie kráľovstvo.

Blahoslavenstvo nepohoršenia sa na Ježišovi, keď nekoná podľa našich predstáv je aktuálne aj dnes. Sme pozvaní vstúpiť na cestu viery spolu s Jánom Krstiteľom.

Kerigmatická exegéza

Úryvok z knihy Izaiáša čítame na 3. adventnú nedeľu, ktorá sa tradične nazýva „gaudete“, radujte sa. Text kladie veľký doraz práve na radosť. Popisom záchrany dodáva odvahu skleslým. Zasľúbenie je odôvodnené istotou Božej záchrany.

Úryvok pripomína, že radosť môže byť vždy vystriedaná skleslosťou, ustrašenosťou a obavami, keď sa zdá, že Boh nie je prítomný. Potom je potrebné povzbudzovať odkazom na prítomného a zachraňujúceho Boha. Prorok nehrozí zničením, prorokuje život a radosť.

Tiež Nový zákon nadväzuje na Izaiášovo posolstvo o spáse. V Ježišovi sa podľa evanjelia Izaiášovo zasľúbenie naplnilo. V ňom je medzi nami Boh, ktorý uzdravuje ľudské neduhy.

Izaiáš pomýšľal predovšetkým na záchranu Izraela. Podľa Nového zákona zhromažďuje Ježiš Boží ľud zo všetkých národov. Ježiš Kristus je tu na mieste Siona a vydáva sa k nemu nielen Izrael, ale tiež ľudia ostatných národov, aby boli uzdravení.

Ak porovnáme starozákonné sľuby a novozákonné porozumenie s realitou sveta v ktorom žijeme, poznávame, že sa nesplnilo všetko, čo starozákonný text sľubuje. I keď si neustále pripomíname, že Boh je prítomný; i keď Ježiš uzdravil niekoľko nemocných – neprežívame ešte úplnú spásu, zhromaždenie Izraela a pokojné súžitie národov v spoločenstve s Bohom. Dokonalé naplnenie nás iba čaká. Biblické zasľúbenia nie sú nikdy vyčerpané určitým uskutočnením v dejinách – zostávajú otvorené Božej nekonečnosti.

Napriek tomu však nie je náš text lacnou útechou, odkazujúci len na vzdialenú budúcnosť alebo večnosť. Evanjelista, ktorý videl, ako sa v Ježišovi uskutočnilo dávne zasľúbenie, chcel ukázať, že už teraz je dôvod k radosti, pretože Boh očakáva svoj ľud i tých, ktorí ho hľadajú s úprimným srdcom. Chce všetkým poskytnúť záchranu a spásu. Preto bolo vždy oprávnené chápať náš text tiež v duchovnom zmysle. Nesmieme však zabudnúť, že kvitnúca púšť je zároveň odkazom na večnú radosť.

Oprávnené je preto každé porozumenie tohto textu, ktoré spočíva na presvedčení o Bohu, ktorý chce darovať život a radosť svojmu ľudu i každému jednotlivcovi.

Pozrite tiež: https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1065-3-adventna-nedela

Pre deti: https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1064-3-adventna-nedela-2




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.