Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Advent je o bdení.

Človek bdie buď kvôli veciam, ktorých sa veľmi obáva, alebo kvôli veciam, ktoré veľmi miluje. Veci, ktoré sú mu ľahostajné, ho zo spánku nerušia. Bdie buď zo strachu alebo z lásky. Bdenie kvôli zlodejovi patrí do prvej kategórie. Bdenie kvôli Bohu, by malo patriť do druhej kategórie.

Uvedenie do čítaní:

  1. čítanie, Iz 2,1-5 

O Izaiášovi sme hovorili podrobnejšie na 21. nedeľa v cezročnom období. Dnešné prvé čítanie je z časti Proroctvá proti Júdsku a Jeruzalemu (2,1 – 5,30). Tematicky spadá do časti o Potešení a spáse Izraela a poukazuje na eschatologické perspektívy. 

Prvé čítaní je jasným dokladom z dávnych vekov ľudstva, keď starozákonný prorok z temnôt svojej doby pozerá celou silou svojej viery na zore nového času, dobu mesiášskeho kráľovstva. 

Stane sa v ostatných dňoch: Vrch s Pánovým domom bude stáť pevne na temene hôr a bude vyčnievať nad pahorky.

Výraz „v ostatných dňoch“, je u proroka častý. Tu označuje mesiášsku dobu, ktorá bude posledným náboženským obdobím. Náboženstvo založene Mesiášom, bude vrcholné a konečné, ďalšie dokonalejšie náboženstvo už nebude. „Vrch s Pánovým domom“ je obraz budúcej náboženskej spoločnosti, ktorá bude vynikať nie vojenskou silou ale mravnou výškou a preto sa do nej budú hrnúť národy, ktoré nepoznali pravého Boha. Tieto národy budú hľadať Boha, ktorého uctievali len Izraeliti. Budú sa chcieť naučiť prikázania a podľa ich žiť. Obraz znázorňuje silu a mierumilovnosť mesiášskej kresťanskej náuky. 

  1. čítanie, Rim 13,37-44 

O tomto liste sme hovorili na Slávnosť Najsvätejšej Trojice. Je z morálno-poučnej časti, ktorá obsahuje požiadavky nového života a pravý poriadok v kresťanskom spoločenstve a vo verejnom živote. Motivuje poukázaním na to, že koniec sa blíži.

Zaslúžilí ľudia nášho národného obrobenia dostali čestný titul „národní buditeľ“. Svätý Pavol dnes hovorí ako veľký buditeľ všetkých národov. 

Bratia, viete, aký je čas, že už nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna.

„čas“ je v chápaní Pavla eschatologickým časom, o ktorom Písmo sväté hovorí ako o posledných dňoch. Viď vyššie „v ostatných dňoch“. Tie sa začali Kristovou smrťou a jeho zmŕtvychvstaním. Je to čas Cirkvi, ktorá ide v ústrety druhému Pánovmu príchodu.

Je to čas nielen nejakej následnosti ako prirodzená rozdielnosť napríklad letopočet, nové tisícročie... Kresťan je už „syn dňa“, mimo ríše temnôt, má účasť na kráľovstve Boha a jeho Syna, je občan nebies (Flp 3,20).Táto nová situácia riadi aj morálku. 

  1. Evanjelium, Mt 24,37-44 

 Úvod do Evanjelia podľa Matúša

Matúš. Podľa cirkevnej tradície sa dnešné prvé evanjelium pripisuje Matúšovi (hebr. Mattanyáh = „dar Jahveho“), jednému z apoštolov, ktorého Ježiš povolal od mýta v Kafarnaume (porov. Mt 9, 9; Mk 2, 14; Lk 5, 27). V zoznamoch Dvanástich sa jeho meno uvádza na siedmom (porov. Mk 3, 18; Lk 6, 15) alebo na ôsmom mieste (porov. Mt 10, 3; Sk 1, 13). Evanjelista Marek a Lukáš ho označujú menom Lévi (Mk 2, 14: „Alfejov syn Lévi“). O Matúšovom údajnom pôsobení v Etiópii a v Arábii, ako aj o jeho mučeníckej smrti sa nevie nič istého.

Pôvod evanjelia. Podľa svedectiev Papiáša (asi r. 75-150), Antimarcionovského prológu (r. 160-180), Ireneja (= r. 202), Origena (= r. 254) a Euzébia (= okolo r. 202) apoštol Matúš napísal dnešné prvé kánonické evanjelium pre Židov v hebrejskej (t. j. aramejskej) reči. No podľa výsledkov moderného bádania dnešné Matúšovo evanjelium nie je prekladom z aramejčiny. Ide o priame spracovanie tradíciou ustáleného, už v gréčtine jestvujúceho materiálu; teda už pôvodina bola napísaná po grécky. Papiášova správa a na nej založená tradícia, že pôvodne bolo napísané „po hebrejsky“, sa azda vzťahuje na písomný „prameň logií“ (prameň Ježišových výrokov), pochádzajúci podľa mienky viacerých biblistov od Matúša (tzv. Proto-Matúš), ktorého meno neskôr prešlo na autora prvého evanjelia.

Keďže nemožno s istotou určiť bezprostredného autora tohto evanjelia, treba sa uspokojiť s niektorými jeho črtami, vyvodenými zo samého textu. Je isté, že autorom evanjelia je po grécky hovoriaci kresťan židovského pôvodu, ktorý píše pre kresťanov zo židovstva v Sýrii alebo v Palestíne. Nasvedčuje tomu fakt, že evanjelista nevysvetľuje rôzne židovské osobitosti (porov. Mt 15, 2n.; 23, 5.24.27; 27, 62), neprekladá hebrejské slová (porov. Mt 5, 22; 10, 25; 27, 6), vyzdvihuje platnosť celého Zákona (porov. Mt 5, 18 n.; 23, 3), používa židovské výrazy (napr. „nebeské kráľovstvo“ namiesto „Božie kráľovstvo“, okrem niekoľkých výnimiek) atď. Pritom však je Matúšovo evanjelium uchránené od judaistického partikularizmu, prísneho tradicionalizmu a legalizmu.

Cieľom evanjelia je posilniť kresťanské obce v diskusiách so Židmi, utvrdiť ich vo viere v Ježiša Krista – Mesiáša a podať smernice pre život ich spoločenstva podľa Ježišovho učenia. Matúšovo evanjelium je teda evanjelium cirkevného spoločenstva, evanjelium Cirkvi. Jeho vznik sa kladie do obdobia okolo r. 80 po Kr.; bolo napísané pravdepodobne v Sýrii, najskôr v Antiochii.

Hlavným prameňom Matúšovho evanjelia je podľa všetkého Markovo evanjelium. No na rozdiel od Lukáša evanjelista Matúš prevzal od Marka takmer všetok materiál (vynechal iba Mk 1, 21-28.35-38; 4, 26-29; 8, 22-26; 12, 41-44; 14, 51-52) a vcelku zachoval postup a rozvrh statí Markovho evanjelia. Čo má navyše, je zväčša materiál, ktorý spolu s Lukášom prevzal pravdepodobne z tzv. prameňa logií, čiže Ježišových výrokov (napr. reč na vrchu, modlitba Pána a podobenstvá), a jeho osobitný materiál, ktorý prebral z tradície; pre Marka a Lukáša bol tento materiál nedostupný. Matúš všetky tieto rôznorodé zložky zaradil do historického a zemepisného rámca a tematicky ich usporiadal do troch etáp podľa Markovho vzoru: účinkovanie Ježiša v Galilei, cesta do Jeruzalema a Ježišovo utrpenie a smrť. Na začiatku svojho evanjelia pridal správy o Ježišovom detstve a na konci správu o zjavení sa vzkrieseného Ježiša v Galilei.

Teologický význam evanjelia. Evanjelista Matúš predstavuje Ježiša ako Abrahámovho potomka, prisľúbeného Mesiáša, ktorého náboženskí vodcovia židovského národa už hneď na začiatku zavrhli a prenasledovali, kým hriešnici a pohania ho prijali (porov. 1, 1.17.22 n.; 8, 11 n.; 23, 34-39). Ako dôkaz, že Ježiš je prisľúbený Mesiáš, Matúš cituje Starý zákon (porov. napr. 1, 22n.; 2, 15.23; 4, 14; 8, 17). Miesto Izraela v dejinách spásy zaujala Cirkev ako pravý Boží ľud, pozostávajúci zo Židov i pohanov, postavená na skale, ktorou je Peter (porov. 22, 1-14; 21, 43; 27, 42; 23, 38; 16, 13-20). Ježiš je Syn živého Boha (porov. 16, 16; 11, 25-27), definitívny zákonodarca a učiteľ. Evanjelista to osobitne vyzdvihuje najmä v záverečnej formule (porov. 7, 28; 11, 1; 13, 53; 19, 1; 26, 1) piatich Ježišových veľkých rečí: reč na vrchu (hl. 5-7), reč pri vyslaní Dvanástich (9, 35-11, 1), reč o nebeskom kráľovstve (hl. 13), reč o správnom poriadku v cirkevnom spoločenstve (18, 1-35), reč proti farizejom a zákonníkom (hl. 23) a reč o posledných veciach (hl. 24-25). Najväčším Božím príkazom je prikázanie lásky (porov. 22, 34-40), ktoré prikazuje milovať nielen blížnych, ale aj nepriateľov (porov. 5, 43-48); toto základné prikázanie má ústredné miesto aj v reči na vrchu (porov. 7, 12; pozri aj 18, 23-3519, 19). Ekleziologický záujem evanjelistu sa prejavuje najmä v stati o Petrovom primáte v Cirkvi, o ktorom sa hovorí iba v Matúšovom evanjeliu (porov. 16, 18 n.). Ježišovým zmŕtvychvstaním sa všetkým ľudom otvorila cesta spásy: všetci sa majú stať Ježišovými učeníkmi a deťmi nebeského Otca (porov. 28, 18-20). 

 V evanjeliu Pán Ježíš sľubuje, že príde medzi nás. Ale počúvajme, čo chce od nás.  

Na to, aby sme pochopili časť evanjelia, ktorú nám liturgia prináša v túto prvú adventnú nedeľu, musíme ju vložiť do kontextu, čiže vrátiť sa o nejaký ten verš späť. Začnime teda od verša 33. kapitoly 24. evanjelia sv. Matúša.

Evanjelista píše: „Tak aj vy;“ hovorí Ježiš, „až uvidíte toto všetko, vedzte, že je blízko, predo dvermi.“

Ježiš ohlásil zničenie Jeruzalema a s ním aj zničenie Jeruzalemského chrámu, sídla náboženskej „inštitúcie“ judaizmu; začína čas, v ktorom Božie kráľovstvo prestáva byť exkluzívnou výsadou Židovského národa, ale je rozšírené na celé ľudstvo. Čiže Ježiš to nevidí ako nešťastie, ale ako zničenie toho, čo bránilo Božiemu plánu so všetkými národmi – odvážna myšlienka! Nešťastie vidí Ježiš v utrpení ľudí a najmä z pohľadu večnosti, skutočnosť, že ho neprijali a preto ich nemôže „zhromaždiť“, zachrániť. .

Boha si nemá uzurpovať žiaden národ ani náboženstvo. Božia láska je univerzálna, a tak sa pre Ježiša koniec Izraelského kráľovstva zhoduje so začiatkom Božieho kráľovstva. A Ježiš ubezpečil: „Veru, hovorím vám: Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane“ Mt 24, 34, a skutočne: generácia, ktorej to Ježiš povedal je v roku 70 svedkom rímskej invázie a zničenia Jeruzalemského chrámu. A Ježiš ubezpečuje: „Nebo a zem“ – čo je spôsob ako povedať, že všetky veci, ktoré jestvujú – „sa pominú, ale moje slová sa nepominú.“ Mt 24, 35

Čiže Ježiš garantuje to, čo povedal na konci svojho príhovoru na hore kde ubezpečuje že pokiaľ sa nepominú nebo a zem, nepominie sa zo zákona ani jedno písmeno, ani jedna čiarka, bez toho, aby sa všetko nesplnilo. A ukazuje tým na to, že prísľuby týkajúce sa Božieho kráľovstva budú určite naplnené.

A v tomto bode Ježiš potvrdzuje: „Ale o tom dni a o tej hodine“, a tu hovorí o individuálnom konci, nie o poslednej hodine Jeruzalema, „nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec.“ Mt 24, 36

Pre každú generáciu, ktorá tu práve je, existuje koniec jej času, ale ten pozná len Otec. A tu Ježiš vkladá príklad Noemovho obdobia; nie však ako výčitku. Hovorí: Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka.

 Ježiš nevyčíta takýto prístup, ale chce povedať, že všetci boli tak zahľadení do životnej rutiny, že si vôbec nevšimli to, čo sa malo udiať.

Čiže každodenné aktivity tej dennodennej rutiny nás vystavujú riziku nevšimnúť si mimoriadnosť toho, čo sa deje. Preto Ježiš hovorí:

Vtedy budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá. Dve budú mlieť na mlyne: jedna bude vzatá, druhá sa ponechá.

„budú na poli dvaja: jeden bude“, sloveso, ktoré je tu použité znamená „prijať“. Použité grécke sloveso „paralambano“ ktoré znamená „zobrať“ v zmysle „prijať“, je preložené ako „vziať, zobrať“; toto isté sloveso nachádzame na začiatku Matúšovho evanjelia, keď anjel hovorí Jozefovi: „neboj sa zobrať Máriu k sebe“; teda v našom prípade nie „bude vzatý“, ale „bude prijatý, zobraný pre záchranu, zachránený“, tak ako anjel povedal Jozefovi, aby sa nebál prijať Máriu za manželku. Čiže jeden „bude prijatý“, aby bol zachránený „a druhý sa ponechá“.

Čo tým chce Ježiš povedať? Archa, ktorú postavil Noe neprijala na svoju palubu všetkých, ale len tých, ktorí si uvedomovali približujúcu sa katastrofu. Rovnako aj Božie kráľovstvo je ponukou na záchranu pre všetkých, ale nebudú tam všetci, pretože vstup do kráľovstva je ovocím slobodného výberu v prospech blahoslavenstva chudoby. Ježiš v tomto evanjeliu povedal: „Blahoslavení chudobní, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Mt 5, 3,

Tí, ktorí sa pre ňu rozhodnú, budú prijatí, a tí, ktorí nie, budú ponechaní. A Ježiš pokračuje hovoriac:

Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán.

Toto pozvanie na bdenie je opäť zopakované v dramatických momentoch v Getsemanskej záhrade. Príchod Pána je teda spojený s bdením a toto znamená, že je to moment prenasledovania a smrti.

Pre toto Ježiš v blahoslavenstvách, konkrétne k prvému blahoslavenstvu, v tom, ktoré realizuje Božie kráľovstvo, priradil posledné blahoslavenstvo: prenasledovanie, ktoré sa rozpúta. Čiže Ježiš nás pozýva, aby sme neostali nepripravení tvárou v tvár tejto skutočnosti.

A hovorí:

Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel a nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete.“

Učeník Ježiša vie, že kým sa snaží vytvárať pokoj pre iných, jeho vlastný pokoj je vždy neistý a v každom momente sa nečakane môže začať prenasledovanie, ktoré bude o to viac násilné o čo viac je nečakaný jeho príchod. Ježiš povedal: „Brat vydá na smrť brata a otec dieťa.“ Mt 10, 2

Čiže Ježišovo pozvanie je pozvaním obnoviť si rozhodnutie pre Božie kráľovstvo, mysliac na to, že táto voľba prináša prenasledovanie, ale taktiež ubezpečenie Ježišovho Boha, ktorý je vždy po boku prenasledovaných a nikdy nie tých, ktorí prenasledujú. 

Kerigmatická exegéza

Celý náš život smeruje k osobnému stretnutiu s Kristom. On sám nám vyšiel v ústrety, aby nám toto stretnutie umožnil. Liturgia doby adventné nám pripomína jeho príchod a pripravuje nás na spoločenstvo s ním.

Pre prvú adventnú nedeľu bol v „cykle A“ vybraný úryvok z dvadsiatej štvrtej kapitoly Matúšovho evanjelia, presnejšie: verše 37 - 44. V stavbe evanjelia ide o poslednú, piatu Ježišovu reč - o takzvanú „malú apokalypsu", ktorá je zároveň v Matúšovom evanjeliu posledným Ježišovým vystúpením na verejnosti. Než začne v priebehu evanjelia Ježišovo utrpenie, hovorí Učiteľ a Pán naposledy slávnostným spôsobom o budúcnosti učeníkov a národov - o budúcnosti, ktorá sa kryje s jeho príchodom na konci sveta.

Matúš sa nezaoberá konaním ľudí v tejto chvíli, ale kladie dôraz na prekvapenie Ježišovho príchodu; nezameriava sa na záchranu vyvolených, silne však zdôrazňuje súd.

Konec světa je jistý. Koniec sveta je istý. Spadá vedno s príchodom Syna človeka. Neistý však zostáva okamih príchodu. Nepozná ho nikto, len Otec - nevie o ňom dokonca ani Syn (Mt 24,36). Výslovne je povedané, že tento deň príde. Otvorenou otázkou však musí zostať, kedy. Predchádzajúce podobenstvo o figovníku neponúka vyčerpávajúcu odpoveď (Mt 24,32). Hovorí len, že táto udalosť je blízko.

Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka

Deň druhého Kristovho príchodu nedokáže nikto predpovedať. To je známá věc. To je známa vec. Avšak vedieť niečo také znamená už veľa. Znamená to viac, než vedeli Noemovi súčasníci v čase pred potopou. Kto sa domnieva, že pozná viac, pôsobí nedôveryhodne. Na príklade starozákonné potopy sa má zdôrazniť, ako prekvapivo príde Syn človeka. Bude to práve tak ako v čase Noema (Gn 7,7). Podľa rozprávania v Prvé knihe Mojžišovej vtedy nikto netušil, ako blízko je potopa. Žilo sa bezstarostne, ľudia sa starali o svoje každodenné záležitosti, o jedlo a pitie; slávili sa svadby, ako by všetci mali zaistenú budúcnosť. Všetko prebiehalo ako obvykle. Noemovi súčasníci nič netušili. Nikto si neuvedomoval, že hrozí nešťastie. Cítili sa bezpeční až do posledného okamihu. Preto boli prekvapení. Jediný, kto vedel viac, bol Noe. Bol pripravený, postavil archu. Čo urobil, malo byť upozornením pre všetkých. Tí však nič nepochopili. Nešťastie ich stretlo preto, že nepoznali deň, kedy k nemu dôjde. To je hlavná výpoveď Matúšovho rozprávania. Katastrofa sa Noemových súčasníkov dotkla prekvapivo a tvrdo, pretože s ňou vôbec nepočítali. Nevedeli o potope, podobne ako my dnes nepoznáme okamih druhého Kristovho príchodu. Hrozí nám nebezpečenstvo, že budeme podobne prekvapení, hoci vieme, že Kristus príde - nevieme totiž, kedy.

;Vtedy budú dvaja na poli jeden z nich bude vzatý, druhý ponechaný; dve budú mlieť na mlynčeku: jedna bude vzatá, druhá ponechaná.

"Ako to bude", sa teraz opisuje podrobnejšie, a síce pomocou dvoch príkladov z každodenného života. Pre dvoch mužov na poli a dve ženy u mlynčeku začína deň ako každý iný. Nepozorujú nič neobvyklé. Treba zarobiť na živobytie. Treba zásobiť sa na zimu, ktorá príde. Tá však nepríde. Prichádza Kristus a s ním súd. Aj keď sa obaja roľníci aj obe ženy ničím nelíši, majú rozdielny osud. Slová "bude vzatý" nadväzujú na zhromažďovanie, vykonávané anjelov v predchádzajúcom texte evanjelia, a znamenajú záchranu. Dvojaké "ponechanie" vyjadruje naproti tomu odovzdanie súdu, o ktorom pojednávajú tri nasledujúce podobenstvá Matúšovho evanjelia. Prvý príklad sa týka práce roľníka, druhý práca ženy na obilnom mlynčeku. Vždy iba jeden z tejto malej skupiny dospeje k "poznaniu", zatiaľ čo druhý "zaspí" rozhodný okamih.

.Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán.

Akonáhle nás Matúš poučil o charaktere Ježišovho príchodu - bude to deň súdu-, zdôrazňuje teraz bdelosť.. Noemovi súčasníci neboli potrestaní kvôli svojmu správaniu v každodenných veciach, ale preto, že zabudli na hroziaci súd. Matúš chce zvýrazniť úplnú bezstarostnosť generácie, ktorá bola svedkom potopy Preto sa v súvislosti s Ježišovým príchodom naliehavo obracia na svojich poslucháčov - veď „deň" Ježišovho príchodu zostáva neznámy. Kto nechce byť prekvapený, musí mať otvorené oči a pozorne načúvať. Neznámy termín príchodu vyžaduje neustálu ochotu bdieť. Inak sa môže človeku prihodiť to isté, čo Noemovým súčasníkom, ktorí s Bohom nepočítali.

Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, iste by bol hore a nedovolil by mu vniknúť do svojho domu.

Ako učiteľ používa Ježiš často prirovnania.. Nutnosť bdelosti je znázornená obrazom zlodeja v noci. Každý majiteľ domu by mohol zabrániť vlámaniu, keby vedel o príslušnom okamihu. Vo svojej terajšej situácii nepoznáme dobu Kristovho príchodu na svet. To však nie je dôvodom k spánku, naopak by sme mali byť bdelí dvojnásobne.

Noc sa delila na štyri nočné hliadky po troch hodinách. „"Nočná doba", doslova "nočná hliadka" je v podobenstvách o poslednej dobe znamením bdelosti vzhľadom k nečakanému koncu.

Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, kedy sa nenazdáte.

Slovom „preto" je uvádzaný záverečný súhrn. Výzva „aj vy" požaduje od učeníkov bdelosť, lebo Syn človeka príde v čase, keď to nebudú tušiť ani očakávať. Napriek znamením, ktorá upozorňujú na blízkosť Syna človeka, zostáva presná doba jeho príchodu neznáma. Príde prekvapivo, bez toho aby sa kto domnieval. Situácia je mimoriadne ťažká.. Existujú prístroje, pomocou ktorých je možné predpovedať napríklad zemetrasenie. Neexistuje však pomôcka, ktorá by dokázala predpovedať Kristov príchod. Každý pokus o takú predpoveď je mylná informácia. To všetko sa nám hovorí preto, aby sme sa nestali obeťou nejakej propagandy. Musíme byť obozretní voči každej predpovedi, ktorá by nás chcela ukolísať falošnou istotou, takže by sme potom neboli pripravení v rozhodujúcom okamihu.

Kresťanské spoločenstvo, pre ktoré Matúš písal, poznalo rozprávanie o potope. Spomienka na potopu ju nechce uviesť ako vzor toho, čo nastane. Chce povedať, že príchod potopy a príchod Syna človeka sú paralelné udalosti. Podobne ako bol ohlásený príchod ničivej potopy, je tiež predpovedané zjavenie sa Syna človeka, Upozorňuje sa na naň pomocou znamenie. Ježišov príchod je rovnako spoľahlivý a istý, ako bola potopa. O tom by nemalo kresťanské spoločenstvo ani v najmenšom pochybovať.

Napriek tomu však trvá neistota ohľadne doby. Na tú sa nemôže spoločenstvo pripraviť výpočtami a špekuláciami. Pripravenosť na príchod Syna človeka spočíva v bdelosti - v každej dennej i nočnej dobe. Záleží totiž na pripravenosti práve v tejto jedinečnej chvíli. Podobne ako zlodej určuje hodinu a núti tak majiteľa domu, aby neustále bdel, tak určuje Otec deň a hodinu Ježišovho príchodu - a núti spoločenstvo, aby neustále bdelo; aby nedriemalo, necítilo sa zaistené bezstarostnosťou, neuzatvorilo sa voči absolútnej budúcnosti. Človek je stále v nebezpečenstve, že poľaví na ceste smerujúcej cez Ježiša k Bohu a nechá sa spútať bezcennými vecami. Napomenutie k bdelosti je preto nevyhnutné.

Ostatné biblické texty prvej adventnej nedele prinášajú myšlienky, ktoré sú nášmu úryvku veľmi blízke. Prvé čítanie z knihy Izaiáš hovorí prorocky o tom, čo sa stane „v posledných dňoch." Popri putovaniu národov k Božiemu domu sa zmieňuje aj o pozoruhodnom súdu nad národmi: Ten povedie k tomu, že prekujú svoje meče na radlice a svoje kopije na nože.. Božia náuka povedie k všeobecnému mieru medzi národmi.

V 122. žalme zaznieva po prvom čítaní túžba po stretnutí s Bohom vo svätyni. Pútnické pieseň nám pripomína, že sme na ceste k trvalému spoločenstvu s Bohom. Radostné očakávanie by malo byť charakteristikou našej životnej púti.

Apoštol Pavol potom píše kresťanom v Ríme celkom v duchu Matúšovho evanjelia: „už nastala hodina, kedy je potrebné sa prebrať zo spánku." A vyvodzuje z tejto výzvy konkrétne požiadavky na kresťanský život, ku ktorému nepatrí hodovanie, necudnosť, svár a závisť. Má byť vedený v tak tesnom spoločenstve s Kristom, že Pavol obrazne vyzýva: "Oblečte sa v Pána Ježiša Krista." Tento úryvok pripomína veľmi dôrazne, že žiadny z nás nejde v ústrety Bohu sám. Ideme spolu s ostatnými ľuďmi. A náš spôsob správanie sa k ostatným bude mať rozhodujúci vplyv na spôsob, akým s nami bude konať Boh pri stretnutí „v posledných dňoch."

Všetky biblické úryvky spája adventná tematika očakávania definitívneho Božieho príchodu v Ježišovi Kristovi. Bdelosť, ktorá sa premieta do konkrétneho spôsobu života, je známkou pripravenosti človeka na večné spoločenstvo s prichádzajúcim Bohom.

Petr Chalupa

 Pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska na Prvú adventnú nedeľu 2019  Rok Božieho slova 

Drahí bratia a sestry,

dnešná nedeľa je začiatkom Adventu aj celého cirkevného čiže liturgického roka. Kresťanský Advent je predovšetkým o večnom Božom Slove. O Slove, ktoré sa v lone Panny Márie stalo telom a svojím narodením prišlo uskutočniť našu spásu.

Advent je teda o oslave Ježišovho fyzického narodenia a zároveň aj o našej príprave na jeho druhý príchod.

Súčasný svet nás chce presvedčiť, že Advent je o obchodoch a kupovaní; o zhone a zábavných akciách; o zaobstarávaní konzumu a darčekov na sviatky.

Pre nás kresťanov je však Advent vhodnou príležitosťou, aby sme si premysleli, čo – presnejšie povedané kto – je pre nás v nasledujúcom období najdôležitejší. Komu treba venovať prvoradú pozornosť, aby sme mohli dobre zvládnuť svoj život. Advent nás teda učí ako treba žiť, aby sme mohli obstáť pred večným Sudcom, nech by prišiel kedykoľvek?

Podobne ako na cestách radi a s úžitkom používame pomoc navigačných systémov, aby sme ľahko
a spoľahlivo prišli do cieľa, tak by sme mali mať záujem a venovať sa aj tomu najspoľahlivejšiemu Navigátorovi, ktorým je milujúci a vševediaci Boh. On hovoril od počiatku ľuďom rozličným spôsobom; v plnosti času prehovoril k nám cez svojho Syna (porov. Hebr 1, 1-2). A tak sa v tomto období spájajú tri podnety, ktoré nás pobádajú venovať zvýšenú pozornosť Božiemu slovu.

Prvým je tisíc šesťsté výročie smrti svätého Hieronyma, ktorý zasvätil celý svoj život prekladaniu Svätého písma do vtedajšej reči ľudu – do latinčiny. Svojím prekladom chcel sprístupniť Božie slovo všetkým ľuďom. Preto sa jeho preklad nazýva Vulgáta – čiže „všeobecne rozšírený“.

Druhým podnetom venovať zvýšenú pozornosť Božiemu slovu je päťdesiate výročie Katolíckej biblickej federácie. Biblická federácia vznikla z iniciatívy pápeža Pavla VI. v roku 1969. V súčasnosti má viac ako 300 riadnych členov (a takmer 100 pridružených členov) zo 127 krajín celého sveta. Riadnym členom vo federácii je aj Slovensko, a to cez Katolícke biblické dielo. Poslaním federácie je šírenie Svätého písma. Prezident federácie, filipínsky kardinál Luis Antonio Gokim Tagle navrhol, aby sa od tejto Prvej adventnej nedele až do sviatku sv. Hieronyma (30. septembra. 2020) v jednotlivých krajinách slávil Rok Božieho slova – a Konferencia biskupov Slovenska tento návrh prijala.

Tretím a zároveň najsilnejším podnetom venovať zvýšenú pozornosť Božiemu slovu je apoštolský list Svätého Otca Františka „Aperuit illis“ – „Otvoril im myseľ, aby porozumeli Písmu“ (Lk 24, 45). V tomto liste pápež vysvetľuje veľký životný význam Božieho slova. Povzbudzuje nás, aby sme sa oň viac zaujímali. A napokon ustanovuje tretiu nedeľu Cezročného obdobia ako „Nedeľu Božieho slova“ – (najbližšia bude 26. januára budúceho roku).

Svätý Otec v apoštolskom liste pripomína, že Božie slovo sa najprv odovzdávalo ústnym podaním a udržiavalo sa „živou vierou Cirkvi“. Až potom bolo napísané – z čoho vyplýva, že biblická viera sa zakladá skôr na živom slove než na knihe. – Preto sa úmyselne používa názov „Rok Božieho slova“

a „Nedeľa Božieho slova“. Pochopiteľne, kniha Svätého písma je naďalej nenahraditeľnou súčasťou Bohom zjaveného slova, ktoré sa pôsobením Ducha Svätého stáva živým Božím slovom v spoločenstve Cirkvi.

Chceme vás preto, milí bratia a sestry, – zvlášť v tomto Roku Božieho slova – pozvať na časté stretnutie so živým Kristovým slovom v Cirkvi. Najväčšmi sa to odporúča – a je to aj optimálne – v rámci každej svätej omše. Povzbudzujeme bratov kňazov a diakonov, aby si s veľkou starostlivosťou – v modlitbe, rozjímaní a štúdiu – pripravovali homílie na nedele a sviatky, ale aj na všedné dni. Aby cez ich kazateľskú službu mohlo veriacim zaznievať živé Božie slovo a aby sa život hlásateľov evanjelia stával účinným kazateľským príkladom.

Vás, milí členovia Božieho ľudu, prosíme, aby ste sa ochotne a so živou vierou zúčastňovali na liturgii a so záujmom počúvali Božie slovo, ktoré zaznieva tak z textov Svätého písma, ako aj z hlásania vysvätených služobníkov Cirkvi.

Všetci sa snažme o to, aby sme sa pri bohoslužbe slova dali osloviť Kristom Pánom a boli sme ochotní podľa jeho slova meniť naše zmýšľanie i naše skutky.

V druhej časti svätej omše nás Kristus spája so sebou – i medzi nami navzájom – a posilňuje nás svojím telom a krvou, sviatostnými spôsobmi, v ktorých je Kristus prítomný po premenení.

Drahí bratia a sestry, na Rok Božieho slova nenavrhujeme nijaké mimoriadne aktivity. Len vám naliehavo odporúčame to, čo by malo byť pre každého kresťana samozrejmosťou: účasť na svätej omši v každú nedeľu a prikázaný sviatok a pritom venovať zvýšenú pozornosť Božiemu slovu. Disponujme seba aj naše deti, aby nás Božie slovo osobne oslovilo. Aby sme sa rozhodli uskutočňovať ho vo všetkých oblastiach nášho života. Aby sme budovu nášho osobného, rodinného i spoločenského života stavali na tom najpevnejšom základe – Ježišovi Kristovi. Tak určite odoláme akýmkoľvek ničivým životným náporom (porov. Mt 7, 24-25).

Rok Božieho slova je vítanou príležitosťou prehlbovať náš záujem o Sväté písmo. Napríklad jeho čítaním v kruhu rodiny – v rámci osobnej modlitby – vzdelávaním sa v chápaní obsahu Písma – jeho štúdiom, pochopiteľne formou takej odbornej literatúry, ktorá má cirkevné schválenie –, vytváraním biblických krúžkov vo farnostiach či na školách. Katolícke biblické dielo pripraví vzorové povzbudenie na slávenie Nedele Božieho slova (26. januára 2020), ktoré rozpošleme do všetkých farností.

Pekný príspevok k Roku Božieho slova pripravia aj naši biblisti a filológovia. V spolupráci so Slovenskou akadémiou vied prekladajú Jánovo evanjelium z gréckej pôvodiny s použitím najnovších exegetických poznatkov. Tento chvályhodný počin má aj svoju historickú súvislosť. Jánovo evanjelium bolo prvou časťou Svätého písma, ktorú preložili do reči našich predkov pred vyše tisícimi rokmi naši vierozvestcovia svätí Cyril a Metod! Naše kresťanské, národné i kultúrne dejiny začínajú teda prvou vetou tohto evanjelia, pravda, v staroslovienčine: „Na počiatku bolo Slovo...“

Prosíme, prijmime a využime Rok Božieho slova tak, aby sa Kristus –, vtelené Božie Slovo –, mohol stať novým počiatkom našej osobnej, cirkevnej i národnej budúcnosti. Veľkodušne a radostne žime stále aktuálnu výzvu proroka Izaiáša: „Hor´ sa, ... kráčajme vo svetle Pánovho slova!“ (Porov. Iz 2, 5).

Požehnaný Advent vám vyprosujú vaši biskupi.

Pozrite tiež: https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/977-1-adventna-nedela-3




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.