Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Dnes nám zaznie najkrajšia definícia vzkriesenia, ktorá zároveň súvisí s najkrajšou definíciou Boha: „Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba“ – Boh, ktorý „patrí“ svojmu stvoreniu. Ako je to s nami? Ak patríme Bohu, patríme životu.

Uvedenie do čítaní:

  1. čítanie, 2 Mak 7,1 - 2. 9 - 14

Úvod do Druhej knihy Machabejcov

  1. Názov a pisateľ knihy

1.1. Názov má podľa mena príslušníkov židovskej rodiny veľkňaza Matatiáša. Pri Druhej knihe Machabejcov treba ešte spomenúť, že v Alexandrijskom a Benátskom kódexe je na konci textu prípisok: Výťah činov Júdu Machabejského. Označenie knihy ako výťah by teda mohol pochádzať od samého pisateľa 2 Mach, ktorý predstavuje svoj spis ako výťah z päťzväzkového diela židovského autora z africkej diaspóry, Jasona z Cyrény (porov. 2,19-32),

1.2. Pisateľ knihy. Autor kladie veľký dôraz na verné zachovávanie Zákona, najmä predpisov o sobotnom odpočinku. Bol nadšeným prívržencom a horlivcom za národné ideály judaizmu stelesnené v osobe Júdu Machabejca, ktorého hrdinské činy opisuje obšírne a do detailov. Pisateľ bol alexandrijský Žid. Na základe niektorých jeho náboženských postojov a názorov, ktoré sú podobné učeniu a praxi farizejov (napr. náuka o zmŕtvychvstaní, o modlitbe za zomrelých, o anjeloch atď.), niektorí biblisti ho pokladajú za Žida s farizejskými tendenciami.

  1. Čas a miesto napísania knihy

2.1. Čas. Udalosti opísané v Jasonovom diele sa odohrali v rokoch 180-160 pred Kr. Keďže autor čerpal z ústnych informácii, neslobodno klásť vznik jeho diela neskoro potom, ako sa udalosti stali. Preto ho všeobecne umiestňujú do obdobia okolo r. 130 pred Kr. Pre vznik 2 Mach sa ako prvý možný rok prijíma rok 124, čiže časovo neskorší dátum jedného z dvoch listov uvedených v úvode knihy (porov. 1,9), ktoré pravdepodobne sám pisateľ preložil z hebrejčiny alebo aramejčiny do gréčtiny. No kniha bola v každom prípade napísaná pred r. 63 pred Kr., okolo r. 120 pred Kr.

2.2. Miesto vzniku knihy. Všeobecne sa uznáva, že 2 Mach bola napísaná v židovskej diaspore v Egypte, pravdepodobne v Alexandrii. Palestínsky pôvod je nepravdepodobný už aj preto, že pisateľ má slabé znalosti o polohe palestínskych miest, ktoré v spise spomína. V tomto ohľade je významné aj to, že Jozef Flávius, ktorý dlho žil v Palestíne, knihu nepoznal, kým, ako sa zdá, židovský spisovateľ Filón Alexandrijský ju použil vo svojich dielach.

  1. Obsah a cieľ knihy

3.1. Obsah. Kniha rozpráva o prenasledovaní Židov za Antiocha Epifana IV. a o oslobodzovacom boji Júdu Machabejca až po víťazstvo nad Nikanorom; teda opisuje obdobie od r. 175 do r. 161 pred Kr.

3.2. Cieľ knihy. Pisateľ sa svojou knihou obracia na Židov v Alexandrii, aby u nich vzbudil záujem o osudy ich národa vo vlasti, ale predovšetkým o chrám a o posvätné spisy. Základným posolstvom knihy je teda vyvolenie Izraela, ktoré možno súhrnne vyjadriť slovami: Boh si vyvolil židovský ľud a neprestajne ho aj napriek jeho nevernostiam a hriechom miluje, chráni a bdie nad ním (porov. 5,17-20; 6,12-17). To je prakticky tá istá naliehavá výzva k dôvere v Boha, ktorá sa zdôrazňuje už v úvodných listoch (porov. napr. 2,16-18).

  1. Literárny druh knihy

2 Mach pisateľ používa literárny druh, ktorý bol v súvekom helenistickom svete veľmi rozšírený a známy pod menom »patetická« alebo »rétorická história«. Pomocou tohto literárneho druhu spisovateľ chce čitateľovi nielen podať historickú pravdu s patričným poučením, ale aj silno a živo zapôsobiť na jeho fantáziu a cit, aby svojím dielom vyvolal u neho duševný a umelecký zážitok

  1. Teologická náuka

2 Mach má v histórii zjavenia mimoriadne veľkú dôležitosť nielen preto, že spresňuje a dopĺňa biblicko-náboženské učenie predchádzajúcich starozákonných kníh, ale hlavne preto, že prispieva k poznaniu nových teologických tém, ktoré budú predmetom dokonalejšieho zjavenia v Novom zákone. Spomenieme iba tie najdôležitejšie.

7.1. Boh, Stvoriteľ sveta. Málo starozákonných kníh v takom obmedzenom rozsahu spisu nahromadilo toľko názvov na označenie Boha, jeho vlastností a činnosti, ako práve 2 Mach. Už súhrnom týchto názvov by bolo možno vytvoriť syntézu súvekých židovských

V súvislosti so stvorením človeka spomína sa osobitný Boží zákrok, ktorý sa však neobmedzuje iba na to, že „vdýchol do jeho nozdier dych života a tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2,7), ale jemu patrí aj „harmonické a organické usporiadanie jeho údov“ (2 Mach 7,22).

7.2. Viera vo vzkriesenie a v budúci život. Táto viera je vedúcou myšlienkou v rozprávaní o mučeníctve siedmich bratov, ktorí zomierajú v silnom presvedčení, že dobrotivý a milosrdný Boh im opäť dá dych i život, ktorý im berie zloba prenasledovateľov (porov. 7,23). V ich odpovediach kráľovi vidno zreteľný vývin a kvalitatívny krok vpred v danej tematike. Spravodliví sú hotoví radšej zomrieť ako dopustiť sa hriechu (porov. 7,2), lebo veria, že Boh ich vzkriesi pre večný život (porov. 7,9) a že im opäť vráti stratené údy (porov. 7,11). Ale pre bezbožníkov niet vzkriesenia k životu (porov. 7,14) a Boh ich potresce za hriechy (porov. 7,17). Pisateľ opäť nadväzuje na ideu vzkriesenia vo svojej chváloreči na Júdu, ktorý urobil zbierku, aby bola prinesená obeta za hriechy padlých v boji, „lebo myslel na vzkriesenie“ a mal nádej, „že padlí raz budú vzkriesení“ (porov. 12,43-45). Nakoniec sa, i keď iba letmo, dotýka myšlienky zmŕtvychvstania v rozprávaní o Razisovi, ktorý pred smrťou „vzýval Panovníka života i ducha, aby mu ich vrátil“ (14,46). Táto viera v zmŕtvychvstanie 2 Mach je podobná učeniu novozákonných farizejov, ktorí vyznávali vzkriesenie tela i duše (porov. Sk 23,6.8; Mt 22,23; Mk 12,18; Lk 20,27), kým idea 1 Mach je v tomto ohľade blízka presvedčeniu saducejov.

7.3. Príhovor a spoločenstvo svätých. Celá Biblia učí, že modlitba a iné dobré skutky sú záslužné pre toho, kto ich koná, ale 2 Mach zvestuje ich blahodarný a spásny účinok aj v prospech iných, tak živých, ako i mŕtvych. Výrečným svedectvom účinného príhovoru za živých je modlitba, ktorou veľkňaz Oniáš III. vyprosil uzdravenie pre Heliodora (porov. 3,31-36). Poučným príkladom príhovoru za mŕtvych je krásny a šľachetný skutok Júdu Machabejca, ktorý sa modlil a priniesol zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu (porov. 12,38-45[46]). Ale kniha spomína aj prípad, keď zosnulí orodujú za živých. Pred definitívnou a rozhodnou bitkou s Nikanorom (porov. 15,12-16) sa Júdovi Machabejcovi vo sne zjavil už pred viac rokmi zavraždený veľkňaz Oniáš, „ako sa modlí za celú židovskú pospolitosť“ (v. 12). Spolu s ním sa mu potom ukázal aj prorok Jeremiáš, „milovník svojich bratov, ktorý sa mnoho modlí za národ a za sväté mesto“ (v. 14).

V historickom kontexte je viera a učenie kníh Machabejcov o vzájomnom príhovore živých a zosnulých veriacich dôležitým míľnikom vo vývine starozákonného zjavenia. V Novom zákone sa síce zdôrazňuje, že Ježiš Kristus je jediným príhovorcom ľudí u Boha (porov. Hebr 7,25; 1 Tim 2,5 n.), ale v dejinách východného a západného kresťanstva hrala viera v spoločenstvo svätých vždy dôležitú úlohu a Tridentský koncil ju slávnostne potvrdil.

Teraz si prečítame rozprávania z doby veľkého prenasledovania židov v druhom storočí pred Kristom. Pohania opanovali ich zem a brali im nielen ich výrobky, ich plodiny, ich majetok, ale i vieru im chceli zobrať: nútili ich, aby sa vzdali viery v Boha.

------------

Zatkli sedem bratov aj ich matku. Kráľ ich dal trýzniť korbáčmi a remeňmi, a tak ich chcel donútiť jesť zakázané bravčové mäso.

Mena týchto hrdinov nepoznáme. Matka býva s sýrskej liturgii nazývaná Šamona (ôsma)

  1. čítanie, 2 Sol 2, 16 - 3, 5

Aký si človek stanoví svoj životný cieľ, tomu spravidla odpovedá i jeho život. Svätý Pavol hovoria z osobnej skúsenosti, ako viera v Ježiša ovplyvnila celý jeho život.

Bratia, sám náš Pán Ježiš Kristus a Boh, náš Otec, ktorý nás miluje a vo svojej milosti nám dal večnú útechu a dobrú nádej, nech poteší vaše srdcia a upevní vás v každom dobrom diele a slove.

Sv. Pavol žije z nádeje. Tá mu je impulzom a inšpiráciou i motiváciou v jeho činnosti. V dnešnej dobe sa hovorí o teologálnych čnostiach – viere a láske, ale málo o nádej.

Napokon, bratia, modlite sa za nás, aby sa Pánovo slovo šírilo a oslávilo tak, ako u vás, a aby sme boli oslobodení od zvrátených a zlých ľudí; lebo nie všetci veria.

Pavol poukazuje na potrebu modlitby pri šírení viery.

Ale Pán je verný; on vás bude posilňovať a chrániť pred Zlým. Dôverujeme vám v Pánovi, že robíte a budete robiť, čo prikazujeme. Nech Pán vedie vaše srdcia k Božej láske a ku Kristovej trpezlivosti.

Verše o dôvere (nádeji) v Boha, ale i v človeka (konkrétne Solúnčanov).

  1. Evanjelium, Lk 20, 27 - 38

To, čo dnes Pán Ježiš hovorí o večnom živote, znie nezvykle. A stojí to za premýšľanie.

---------------

K Ježišovi prišli niektorí saduceji,

Niektorí saduceji ktorí popierajú, že došlo k zmŕtvychvstaniu (anastasín) “ Máme tendenciu spájať Saducejov a Farizejov spolu ako Ježišových oponentov, ale tieto dve skupiny sú celkom odlišné:

 Saduceji dostali svoje meno od kňaza Sadoka (pozri 2. Samuela 15 a nasl.). Boli členmi veľkňazskej rodiny a mali tendenciu k bohatstvu a politicky sa angažovali. Prijímali iba Tóru (Pentateuch) ako autoritu, ktorí dávali prorockým spisom nižšie miesto v ich systéme a úplne odmietajú ústnu tradíciu. Odmietajú myšlienku zmŕtvychvstania, pretože sa nenachádza v Tóre. Je zaujímavé, že bádatelia súhlasia s tým, že Saduceji neveria v anjelov, ale anjeli sa nachádzajú v Tóre (Genesis 16, 7; 21,17; 22,11 atď.) Neviem prečo neprijali vieru v anjelov.

Farizeji sú viac náboženskí a menej politickí. Akceptujú Toru aj Prorokov ako autoritatívne písmo a pri porozumení Písma sa spoliehajú na ústnu tradíciu. Veria v zmŕtvychvstanie, koncepciu, ktorá nie je úplne rozvinutá v Starom zákone a nie je uvedená v Tóre.

ktorí popierajú zmŕtvychvstanie, a pýtali sa ho:

Saduceji prijímajú iba Tóru ako bibliu. Odmietajú veriť vo vzkriesenie, pretože to Tóra výslovne neučí.

V raných častiach Starého zákona ľudia predpokladali, že budú žiť ďalej prostredníctvom svojich detí – to je Božie zasľúbenie Jakubovi, že jeho semena bude ako prachu zeme (Genezis 28,14). Po čase, židovský ľud rozvinul vieru vo vzkriesenie, čiastočne preto, lebo verili, že Boh odmení dobrých, ktorí zomreli bez toho, aby si užívali ovocie svojho dobra. Slovo vzkriesenie sa v Starom zákone neobjavuje, ale začiatky tohto konceptu sú uvedené v Jóbovi 19,26; Žalm 16,10; 49,15; Izaiáš 25, 8; 26,16-19; Daniel 12:2; Ezechiel 37 hovorí o tom, že suché kosti rastú k životu, ale obraz je skôr obrazom židovského národa ako jednotlivcov. Myšlienka zmŕtvychvstania sa ďalej rozvíja v deuterokánonickej knihe (pozri 2 Mach 7).

Kresťania často nedokážu rozlíšiť medzi zmŕtvychvstaním (Boh vzkriesi človeka z mŕtvych po určitom čase) a nesmrteľnosťou (život pokračuje po smrti bez uplynutia času), preto stoja za zváženie nasledujúce tri náuky:

 (1) Vzkriesenie

 (2) Grécke chápanie nesmrteľnosti a

(3) Biblické chápanie nesmrteľnosti

(1) Vzkriesenie: Kresťanská viera vo vzkriesenie má korene v Ježišovom vzkriesení a je nevyhnutnou vierou v kresťanskú vieru. Nový zákon učí, že Ježiš bol vzkriesený z mŕtvych (Matúš 28, 6; Marek 16, 6: Lukáš 24, 5; Ján 20,1-18) a že tí, ktorí veria v Krista, budú vzkriesení ako on, pri všeobecnom vzkriesení. na konci času (Rimanom 8,11; 1 Korinťanom 6,14; 15, 12-57; 2 Korinťanom 4,14; atď. Pavol hovorí: „Ak Kristus nebol vzkriesený, potom je naše kázanie márne a vaša viera je márna“ (1 Kor 15, 14).

 (2) GRÉCKE chápanie nesmrteľnosti: Gréci vedení Platónom sa držali dualistického systému, ktorý považoval ducha za dobrého, ale fyzické veci, ako je ľudské telo, boli zlé. Nikdy nemohli prijať vzkriesenie fyzického tela, pretože ideálom bolo z ich pohľadu duch oslobodenie od fyzického tela. Grécke chápanie nesmrteľnosti je preto nezlučiteľné s kresťanským chápaním zmŕtvychvstania, keďže telo a duša sú navzájom spojené.

(3) BIBLICKÉ chápanie nesmrteľnosti: Zatiaľ čo vzkriesenie je ústrednou zásadou kresťanskej viery, Nový zákon hovorí aj o nesmrteľnosti. V Novom zákone sa nesmrteľnosť a zmŕtvychvstanie prepletajú vo vzťahu „teraz“ (nesmrteľnosť) a „budúcnosť“ (zmŕtvychvstanie).

„Teraz“ dimenzia (nesmrteľnosť) je zobrazená v rôznych veršoch Nového zákona:

  • Napríklad Ježiš dáva „teraz“ rozmer fráze večný život (ktorú zvyčajne klasifikujeme ako „budúcnosť“) vo svojej kňazskej modlitbe: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boh, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Ján 17, 3). Táto modlitba je veľmi zameraná na „teraz“ a je zrejmé, že Ježiš hovorí, že večný život je vecou vzťahu s Otcom - niečo, čo sa naplno naplní až v budúcnosti, ale teraz má svoje začiatky v našich životoch.
  • Vo svojej kapitole o klasickom zmŕtvychvstaní, ktorá je takmer úplne zameraná na budúcnosť, Pavol hovorí o nesmrteľnosti: „Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť. musí priviesť nesmrteľnosť. A keď si toto porušiteľné oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: Smrť pohltilo víťazstvo (1 Kor 15, 53-54).
  • Ježiš začleňuje do jednej vety tak „teraz“, ako aj „budúcnosť“, keď hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv („teraz“) a ja ho vzkriesim v posledný deň“ („budúcnosť“) (Jn 6,54)
  • V dnešnom úryvku evanjelia nám Ježiš dáva „teraz“ perspektívu, keď hovorí: „Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo v ňom všetci žijú (v. 38); pozri komentáre k tomuto verši nižšie.

Pavol o tom hovorí ako o tajomstve (1 Kor 15,51), a to je skutočne tajomné. Moja interpretácia môže byť nepresná. Skúsme to prijať takto: Nesmrteľnosť a večný život začínajú pri našom krste, keď sme „s ním (Kristom) zrástli a stali sme sa mu podobní v smrti“ (Rimanom 6, 5) - ale tento prísľub sa naplní až pri vzkriesení na konci času, keď „mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“ (Rimanom 6, 5).

Nuž ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení? Veď ju mali siedmi za manželku.“

Zákon o levirátskom manželstve (Deuteronómium 25,5-6) vyžaduje, aby sa muž, ktorého brat zomrel bez detí, oženil s manželkou zosnulého brata, aby umožnil rodiť deti. Prvorodené dieťa musí niesť meno zosnulého brata, aby mohol pokračovať v rodovej línii. Tento zákon sa vzťahuje aj na vdovu, u ktorej by sa bez manžela výrazne znížila možnosť potomstva.

Saduceji sa obracajú na Ježiša ako na Učiteľa, ale iba preto, aby - položením trikovej otázky určenej skôr na potopenie než na osvietenie – zahanbili Ježiša, aby podkopali jeho autoritu ako učiteľa a ukázali, že nemôže existovať vzkriesenie. Pozývajú Ježiša na územie, kde nie je možné vyhrať medzi Saducejmi a farizejmi - miesto, kde nutne stratí polovicu zástupu (podľa toho ku komu sa pridá). Ak povie, že všetkých sedem bratov bude manželmi ženy, stratí všetkých. Ľudia si dokážu predstaviť muža, ktorý má sedem manželiek, ale nie ženu, ktorá má sedem manželov.

Ježiš im povedal: „Synovia tohoto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú.

Ježiš najprv zdôrazňuje skutočnosť, že Saduceji považujú vzkriesenie za predĺženie života, ako ho poznáme. Potom načrtáva radikálnu diskontinuitu medzi pozemským životom („tento vek“) a zmŕtvychvstaním („ten vek“). Sexuálne rozmnožovanie je nevyhnutné na udržanie ľudskej rasy v „tomto veku“ - vo svete, v ktorom ľudia zomierajú. Vo „veku“, keď sú ľudia ako anjeli, nie je potrebné - už viac nie sú vystavení smrti.

Je prirodzené, že by sme sa mali uvažovať nad životom vzkriesenia, nemali by sa však očakávať, že ho úplne pochopíme, keď budeme žiť v „tom veku“. Napríklad kniha Zjavenie používa známe pojmy (brány perly a ulice zo zlata), aby nám pomohla vizualizovať niečo úplne mimo našich skúseností. Takýto jazyk môže slúžiť iba ako metafora, ktorá nám pomôže oceniť zázraky kráľovstva, ktoré zatiaľ nedokážeme úplne pochopiť. Snažiť sa vysvetliť život vzkriesenia pozemskému človeku je skôr ako pokus vysvetliť červenú farbu osobe, ktorá sa narodila slepá a nikdy nevidela farby.

Ježiš vo svojich pripomienkach k Saducejom nerieši iné potreby, ako sú sex a vzťahy, ktoré sú v tomto živote v manželstve. V tamtom prostredí bez hriechu budú vzťahy pravdepodobne primárne s Bohom a cez neho. Opäť hovoríme o veciach, ktoré presahujú našu schopnosť porozumieť alebo plne oceniť.

Úprimne povedané, pre väčšinu ľudí sa myšlienka života bez manželstva a sexu nezdá byť príliš atraktívna. Nezdá sa, že získanie osobného vzťahu s Bohom kompenzuje stratu manželstva a sexu. Mali by sme však očakávať, že život zmŕtvychvstania bude plný radostí a my nie sme plne vybavení na to, aby sme im porozumeli, rovnako ako malé dieťa nie je vybavené na to, aby rozumelo potešeniam z manželského lôžka. To, čo vyzerá šťastne v šiestich rokoch, sa nemôže zdať šťastné v strednom veku. Nie sme plne vybavení na to, aby sme pochopili radosti „toho veku“ , ale mali by sme očakávať, že budú oveľa iné a oveľa príjemnejšie ako naše radosti „tohto veku“; príjemnejšie ako naša skúsenosť „tohto veku“ nám umožňuje predstaviť si.

Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia.

Saduceji neveria v anjelov, a preto imi ch Ježiš tu určite spomína.

Pavol sa zaoberá životom zmŕtvychvstania v 1 Korinťanom 15,35-58. Jeho jazyk je plný poetických snímok, ktoré nám umožňujú nahliadnuť do toho, čo v skutočnosti nevidíme, a pomáha nám porozumieť trochu toho, čo nemôžeme skutočne vedieť, keď sme viazaní na túto zem. „Tak je to aj so zmŕtvychvstaním: seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné, seje sa potupené, vstáva slávne.; seje sa slabé vstáva mocné, seje sa telo živočíšne, vstáva telo duchovné. (15,42-44). Existuje živočíšne telo a tiež duchovné telo. Pekné prirovnania, a zďaleka nie podrobný, vedecký popis! Pavol ďalej hovorí, že život vzkriesenia je „tajomstvom“ (v. 51), čo v tomto živote možno pochopiť iba Božím zjavením. Pavol pred dvoma kapitolami povedal: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som ja poznaný“(1 Korintským 13,12). Nádherný opis záhady!

A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva ‚Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba‘.

Ale že mŕtvi sú vzkriesení, ukázalo sa dokonca aj Mojžišovi pri kríku keď nazval Pána „Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba “

Saduceji prijímajú iba autoritu Tóry, a tak Ježiš argumentuje Tórou - Exodus 3: 6, 15. V čase Mojžišovho stretnutia s Bohom boli Abrahám, Izák a Jakub už dávno mŕtvi, ale Boh hovoril o ich vzťahu, akoby stále žili.

A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“

„V akom zmysle sú Abrahám, Izák a Jakub nažive? Myslel Ježiš (a Lukáš), že ich „duše“ boli s Bohom, to je boli nesmrteľní? Alebo znamenal, že hoci neboli v súčasnosti nažive, ožijú v deň zmŕtvychvstania a že kvôli Božej zmluve s patriarchami bolo potrebné vzkriesenie?

Pre Ježiša a Lukáša bolo vzkriesenie mŕtvych jednoznačne budúcou udalosťou (14,14; Skutky 23,6; 24,15, 21) Napriek tomu nejakým spôsobom verili, že patriarchovia sú v súčasnosti nažive. Ježiš a Lukáš verili vo vedomý život bezprostredne po smrti (16,19-31; 23,39-43), ako aj v posledný deň zmŕtvychvstania!

Zmluvný vzťah, v ktorom Boh žehná patriarchom, je stále v platnosti.

Pokiaľ ide o súčasnú nesmrteľnosť verzus dichotómia budúceho vzkriesenia, Nový zákon jasne zdôrazňuje budúce vzkriesenie. Tento verš však znie, akoby patriarchovia už boli nažive, aj keď ešte nezažili zmŕtvychvstanie.

Niektorí autori tvrdia, že farizeji si mysleli, že život pokračuje po smrti dobrých aj zlých ľudí. Verili, že dobro bude odmenené a zlo bude potrestané Je zrejmé, že viera v nesmrteľnosť má miesto v židovskom myslení - a že rozdiel medzi súčasnou nesmrteľnosťou a budúcim vzkriesením je trochu rozmazaný.

Niektorí zo zákonníkov povedali: „Učiteľ, dobre si to povedal.“ A už sa ho neodvážili na nič vypytovať.

Tieto verše nie sú obsiahnuté v dnešnom úryvku, ale sú vhodným záverom lekcie evanjelia a pridávajú k čítaniu iba sekundy. Zdôrazňujú ústredný bod tohto príbehu - že Ježiš hovorí autoritou (pozri 20, 2).

Pravdepodobne to boli zákonníci farizejov, ktorí veria v zmŕtvychvstanie, ale môžu to byť aj zákonníci, ktorí sa pokúsili chytiť Ježiša do prvých dvoch otázok (20, 2, 22).

Kratšia exegéza:

Spor o vzkriesení, ktorý sa nachádza aj v Markovom a Matúšovom evanjeliu (Mk 12,18-27; Mt 22,23-33), je sporom dvoch argumentov a dvoch skupín, ktoré stáli v Ježišovej dobe proti sebe vo veci zmŕtvychvstania. Prvá skupina – saduceji – patrili k vtedajšej židovskej „aristokracii“ a mali veľký vplyv na prevádzku chrámu v Jeruzaleme, z ktorého čerpali zdroje na svoje živobytie. Uznávali len päť Mojžišových kníh a boli toho názoru, že Boh trestá i odmieňa len na tomto svete. Ľudovo povedané: kto je dobrý, má sa dobre a kto je hriešnik, ten je chudobný.

Farizeji druhá skupina (do ktorej zaradili saduceji aj Ježiša) to popierali a poukazovali, že napriek svojej vernosti v zachovávaní Mojžišovho zákona človek sa nemusí mať na tomto svete dobre, a preto ho Boh určite odmení pri „vzkriesení spravodlivých“.
Práve do tohto bodu smeroval útok saducejov voči Ježišovi. Chceli ho znemožniť svojím argumentom, že „vzkriesenie spravodlivých“ by muselo byť veľmi nespravodlivé, lebo by nevedelo spravodlivo vyriešiť otázku tzv. levirátskeho (švagrovského) manželstva, kedy sa brat mal postarať o potomstvo svojho brata. Takéto manželstvo bolo podľa Mojžišovho zákona prípustné za určitých podmienok (Dt 25,5). Zdá sa na prvý pohľad, že ich argument je nepriestrelný. Argumentujú Mojžišovým zákonom.

Pán Ježiš odpovedá tiež Mojžišovým zákonom, ale úplne ináč ako to čakali. Nerieši podrobnosti levirátskeho manželstva, ale odkazuje na iné miesto v Mojžišovom zákone – nie v piatej knihe, ale skoršie už na začiatku druhej knihy – na stať o kríku, kde sa Mojžišovi zjavuje živý Boh a predstavuje sa mu ako Boh jeho otcov – Abraháma, Izáka a Jakuba (Ex 3,6.15). Týmto Ježiš vyráža svojim oponentom zbraň z ruky. Mojžiša pretromfuje Mojžišom. Mojžiša, ktorý hovorí o zachovaní rodu prostredníctvom brata, resp. najbližšieho príbuzného, tromfne Mojžiš, ktorý hovorí, že živý Boh sa ujíma svojho ľudu a keď je on živý, musia byť živí aj jeho ctitelia Abrahám, Izák a Jakub. Inými slovami, Boh je v Ježišovom argumente nový ženích (niečo na spôsob „brata“ zosnulého z príkladu farizejov), ktorý premáha smrť a dáva život. A keďže nie je len nejaký šlendrián, dáva pri vzkriesení kvalitatívne nový život, nad ktorým už smrť nemá moc. Boh nezomiera, a preto už človek nikdy nestratí život, lebo Boh si ľudí zasnúbil.

Najkrajšie pre nás na tomto texte evanjelia je to, že úplne geniálne je využitá sila námietky saducejov. Zhadzujú hodnotu resp. možnosť zmŕtvychvstania na príklade manželstva a Ježiš im práve cez manželstvo ukáže hodnotu i možnosť vzkriesenia a nového života. Vďaka tomu sa i my môžeme pozerať na manželstvo ako na veľkú sviatosť, ktorá nás pripravuje pre večný život.

© Štefan Novotný

Pozrite tiež: https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1005-32-nedela-v-cezrocnom-obdobi-2




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.