Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Nám ľuďom sa často stáva, že sa na druhých dívame zhora. Boh sa však na človeka nedíva zhora. Naopak, Ježiš Kristus, „hoci má božskú prirodzenosť, nezakladal si na tom, že je rovný Bohu, ale sám seba sa zriekol, vzal na sebe prirodzenosť sluhu a ponížil sa“ (porov. Flp 2,6-8). Potvrdzuje nám to i dnešné Božie slovo.

Uvedenie do čítaní:

  1. čítanie, Múd 11, 22 - 12, 2

O Knihe múdrosti sme hovorili 23. nedeľa v cezročnom období (Múd 9, 13 – 18)

Je to vôbec najmladšia kniha Starého zákona - vznikla v 1. st. pred Kristom. Nielen dobovo, ale i obsahom je už na samom prahu Nového zákona.

V časti Knihy múdrosti, z ktorej je naše čítanie, sa svätopisec pozerá do minulosti na udalosti vyslobodenia z Egypta. Božie konanie, ktoré je pre Egypťanov trestom, Izraelitov zachraňuje (11,5n). Dvojité prirovnanie na začiatku nášho čítania vyjadruje nepatrnosť a pominuteľnosť sveta zoči-voči veľkosti Boha. Môžeme tu vidieť skrytú narážku na dávnych panovníkov, ktorý sa cítili a správali ako neobmedzení mocnári, často krutí a despotickí. Boh, najvyšší vládca, pred ktorým je celý svet ako prášok na váhe, ako kvapka rannej rosy padajúca na zem, tiež uplatňuje svoju zvrchovanú moc. No hoci je veľký a večný, charakterizuje ho, že sa zmilúva a miluje. Boh nejde proti svojmu stvoreniu, proti človeku, ale oproti nemu. Karhá, napomína a napráva. Pozýva prejsť od zla k dobru, od nevery k viere. Božie zľutovanie a úprimná láska nie sú prejavom slabosti. Prejavom slabosti je, keď sa niekto uchyľuje ku krutosti a pohŕdaniu.

Prekvapivé na tomto úryvku z Knihy múdrosti je, že Boh sa zmilúva nad všetkými, miluje všetko, zľutúva sa nad všetkým (mementom pre nás môže byť, že textový editor nepozná výraz „zľutúvaš“ a podčiarkuje ho, ale my by sme ho mali poznať).

Jeho neporušiteľný duch je vo všetkom. Zľutovanie a láska nie sú určené len pre Izrael. Toto tvrdenie Knihy múdrosti sa naplno prejavuje v Novom zákone. Je to skúsenosť cirkvi „z pohanov“, teda aj nás samých, ktorí nepochádzame z Izraela. V dobe vzniku knihy muselo znieť veľmi zaujímavo, že Boh chce priviesť k pokániu aj nepriateľov svojho vyvoleného ľudu (porov. Múd 12). Slová nedeľného čítania ukazujú vzťah Boha k nám a zároveň formujú náš postoj k iným.

© Jozef Kohut,

-------

Ešte pár poznámok:

Ale zmilúvaš sa nad všetkými, veď všetko môžeš, a prehliadaš hriechy ľudí, aby sa kajali.

Aj keď táto myšlienky milosrdenstva Božieho nie je v Izraeli nová, v týchto veršoch je vyjadrená láska k všetkému stvorenstvu. Tá sa prejavuje nielen pri stvorení, ale aj udržiavaní bytosti.

Tvoj neporušiteľný duch je vo všetkom,

Nejde o panteizmus, ale o prítomnosť osobného Boha vo všetkom.

 

  1. čítanie, 2 Sol 1, 11 - 2, 2 

Úvod do Druhého listu Solúnčanom

Okolnosti a cieľ spisu.

Podnet na napísanie Druhého listu Solúnčanom dali Pavlovi nové správy, ktoré dostal zo solúnskej cirkevnej obce: prenasledovania neprestávali (porov. 1, 4 n.), niektorí agitátori učili, že Pánov deň už nastáva (porov. 2, 2), čo mnohých zviedlo k tomu, že prestali pracovať a zaháľali; tým zapríčinili v spoločenstve nepokoj a neporiadok (porov. 3, 6-15). Zdá sa, že spomínaní agitátori sa odvolávali na zjavenia, na Pavlove slová, ba i na jeho údajný list (alebo listy; porov. 2, 2 n.). Svojím Druhým listom Solúnčanom chce Pavol urobiť koniec tejto nebezpečnej situácii, a to jednak teologickými argumentmi a jednak disciplinárnymi predpismi. List napísal v Korinte krátko po Prvom liste Solúnčanom asi r. 51/52.

Teologický význam listu.

Myšlienkovým centrom spisu je apokalyptická stať 2,1-12, v ktorej Pavol bojuje proti pomýlenému chápaniu svojho učenia o druhom Kristovom príchode, akoby Pánov deň bol časove blízko. Upozorňuje najmä na to, že pred parúziou má vystúpiť Kristov osobný odporca („človek neprávosti“; porov. 2,3 n.) s veľkou mocou a slávou. Jeho skazonosná činnosť sa už začala (porov. 2,7), ale jeho verejnému vystúpeniu stojí v ceste „to“ (=pravdepodobne Boží plán spásy) a „ten“ (= pravdepodobne Boh), „čo ho teraz zadŕža“ (porov. 2, 6.7). Tohto „zločinca“ však Pán Ježiš „zabije dychom svojich úst a zničí jasom svojho príchodu“ (porov. 2,8). Pavol zároveň povzbudzuje solúnskych kresťanov, aby pokračovali vo svojom živote na zemi s nádejou a činorodou vierou (porov. 2, 13-17), aby sa poctivo venovali svojej práci a zarábali si na chlieb prácou svojich rúk (porov. 3, 6-16).

Význam Druhého listu Solúnčanom spočíva teda najmä v tom, že chápe dejiny podľa Božieho plánu, v ktorom aj zlo slúži na Božie ciele, a to až do druhého príchodu Ježiša Krista. Medzitým si kresťania majú svedomite a zodpovedne plniť svoje pozemské povinnosti a neoddávať sa prepiatym a iluzórnym eschatologickým ašpiráciám, ktoré ich odvádzajú od prítomných konkrétnych zodpovedností.

Svätý Pavol nám dnes ukazuje, kde je správny stred medzi dvoma extrémami: medzi ľuďmi, ktorí myslia len na tento život a medzi blúznivcami, ktorí myslia len na koniec sveta.

Čo sa týka príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia okolo neho, prosíme vás, bratia, nedajte sa hneď vyviesť z rovnováhy a naplašiť ani duchom, ani slovom, ani listom, údajne naším, akoby už Pánov deň nastával.

Pavol odmieta predvídanie parúzie. Nerieši osud zosnulých, ale sa obmedzuje na Pánov návrat. Ten nie je práve aktuálny.

Evanjelium, Lk 19, 1- 10

V evanjelia budeme počuť, ako sa oplatí byť zvedavý na Pána Ježiša. Očakávame slova evanjelia aj my so zvedavosťou?

Dnešné evanjelium nám poukazuje na postavu Zacheja, ktorý nezostal ľahostajný, keď sa dozvedel, že okolo pôjde Ježiš. Urobil všetko, čo dokázal, aby ho videl. A vieme, že jeho túžba bola naplnená oveľa viac, ako očakával. Započúvajme sa teraz s otvoreným srdcom do slov Lukášovho evanjelia.

Kerigmatická exegéza

Ježiš sa nachádza na ceste z Galiley, ktorá je na severe Palestíny, smerom na juh, do hlavného mesta Jeruzalema. Ide o ústrednú cestu Ježišovho verejného účinkovania. Jej začiatok evanjelista Lukáš v závere 9. kapitoly uvádza slovami: „Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť [Ježiš] vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema“ (Lk 9,51). Motívom cesty je naplnenie Božieho vykupiteľského plánu na dreve kríža za bránami mesta Jeruzalem. Učeníkov, ktorí ho nasledujú, sa usiluje poučiť o tejto Božej ceste. Keď sa blíži k Jeruzalemu, opakuje im už po tretí raz, že ho čaká opovrhnutie, potupenie a smrť, ale že „tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (18,33). Zostáva však nepochopený od svojich najbližších – učeníci jeho slovám nerozumejú (porov. 18,34). Nechápu, že Boží Syn si vyvolil cestu kríža ako cestu spásy.

Aby človek chápal Ježišovu cestu, potrebuje sa nechať uzdraviť ako slepec v úryvku, ktorý v Lukášovom evanjeliu bezprostredne predchádza stretnutiu Ježiša so Zachejom (porov. 18,35-43). Tajomstvo spásy ostáva človeku zahalené, kým Ježiš sám neotvorí duchovný zrak, tak ako ho dal slepcovi, ktorý oň prosil s vierou.

To sa už Ježiš nachádza v Jerichu, ktoré je jeho poslednou zastávkou pred vystúpením do Jeruzalema. Ide o skutočný výstup, pretože Jericho – považované za najstaršie mesto na svete – je položené oveľa nižšie. Na asi 30 kilometrovej ceste do Jeruzalema je potrebné prekonať viac ako tisíc výškových metrov! Mesto sa rozprestiera neďaleko Mŕtveho mora. Je oázou života uprostred skalnatej Júdskej púšte. V dejinách vyvoleného národa zohralo dôležitú úlohu po 40 rokoch putovania po púšti. Stalo sa vstupnou bránou do zasľúbenej zeme. Kniha Jozue (porov. Joz 6) hovorí, že ľud po dlhom putovaní z otroctva na slobodu dobýva opevnené mesto bez boja. Pád múrov na hlas trúb a volanie ľudu zostane poukazom na to, že zasľúbenú krajinu nemožno získať vlastnými silami, ale len v Božom mene. Zasľúbená krajina je Božím darom. Z padnutého mesta je na Jozueho príkaz zachránená iba neviestka Rachab s rodinou (porov. 6,17), pretože predtým prijala v Jerichu mužov Izraela a spoznala, že „Pán dal túto krajinu“ (2,9) ľudu, ktorý mocnými činmi vyviedol z Egypta.

Teraz, keď prechádza mestom Ježiš, dostáva účasť na spáse = záchrane slepec i Zachej. Prvý Ježiša ešte nevidí, no z počutia chápe, kto je – a vyznáva ho ako Syna Dávidovho a Pána (porov. Lk 18,38.39.41), čo sú mesiášske tituly. Jeho viera ho uzdravuje a robí z neho učeníka na ceste za Ježišom. Druhý, Zachej, Ježiša vidí; spása k nemu prichádza vďaka tomu, že Ježiša prijíma s radosťou do svojho domu. Obaja, slepec i Zachej – hoci v odlišnom spoločenskom postavení – sú istým spôsobom vytlačení na okraj spoločnosti. Práve takých sa však Pán ujíma (porov. Ž 147,6).

Postavu Zacheja nám predstavuje druhý verš úryvku. Okrem jeho mena sa dozvedáme, že „bol hlavným mýtnikom a bol bohatý“ (Lk 19,2). Meno Zachej môže mať dvojaký význam: „čistý, nevinný“; alebo, ak ide o skratku mena Zachariáš: „Boh pamätá“. Zrejme prezrádza jeho židovský pôvod – meno sa spomína i v Starom zákone v Druhej knihe Machabejcov (10,19). Označenie „hlavný mýtnik“ je ojedinelé v Novom zákone. Vyjadruje významné postavenie, ktoré mal Zachej medzi ostatnými kolegami, ktorých povolanie bolo vo všeobecnosti nenávidené. Okrem toho, že vyberali dane, boli symbolom vnútenej moci Ríma. Mýtnici boli preto v očiach ľudí automaticky považovaní za hriešnikov a tým pádom vylúčených z účasti na spáse. A hoci v evanjeliu sú mýtnici vykreslení v pomerne priaznivom svetle, lebo odpovedajú na pozvanie k obráteniu (porov. Mt 21,31), zdá sa, že v prípade Zacheja je problém ešte iný: bol bohatý. Práve Lukášovo evanjelium zdôrazňuje, že majetky sú prekážkou na ceste spásy (porov. 18,24). A tak navonok sa Zachej zdá ako beznádejný prípad, vylúčený v každom ohľade zo spásy – zo strany Zákona pretože bol mýtnik, z pohľadu evanjelia lebo bol bohatý.

Osvojiť si tento povrchný pohľad by však znamenalo zaradiť sa do zástupu, ktorý sa stáva prekážkou medzi Zachejom a Ježišom. Zástup v Zachejovi vidí len hriešneho človeka (porov. 19,7). Evanjelista však v rozprávaní pokračuje a dáva nahliadnuť do jeho vnútra, ktoré napĺňa túžba: „...zatúžil vidieť Ježiša, kto to je“ (v.3). Je pravda, že aj Herodes chcel vidieť Ježiša – ako o tom hovorí Lukáš na inom mieste (porov. 9,9; 23,8) – lenže to bolo zo zvedavosti a dychtivosti po senzáciách. Zachej hľadal niečo viac. Hľadal, „kto to je“, teda kým Ježiš je skutočne. Hľadal jeho identitu. Spozná ju, keď sa jeho pohľad stretne s Ježišovým. Cesta, ktorú však musí prekonať, je plná prekážok: ľudské predsudky a neochota, nízka postava a krátkosť času.

Zachej sa nenecháva odradiť ťažkosťami; dáva sa viesť túžbou. Je tak naliehavá, že beží a podniká prvý nečakaný krok: napriek svoju veku a postaveniu sa nehanbí vyliezť na strom (porov. 19,4). Nemal veľmi na výber. Na terasu domu vyjsť nemohol. Nik by vo svojom dome neprijal nečistého hriešnika. Drevo stromu, na ktorý vystupuje Zachej, sa stáva hlbokým predobrazom dreva kríža, stromu života, ktorý prijíma všetkých a nesie hriechy všetkých. Je drevom krajnej pokory a oddanosti. Prvý človek, Adam, ktorého povolaním bolo byť podobným Bohu, si zmýlil strom – zvolil si moc, ktorá ho oslepila. Keď si uvedomil svoje zlyhanie, schoval sa medzi stromami záhrady, aby ho Boh nevidel (porov. Gn 3). I Zachej sa ukryl v korune stromu – ale preto, aby videl. Zvolil si strom života, strom skutočného poznania, ktorý mu umožní „vidieť“ to jediné dobro, v ktorom niet nijakého zla: Ježiša, ktorý prechádza a napĺňa Boží plán spásy. Uvidí svojho Pána.

Evanjelista začína 5. verš slovami: „Keď Ježiš prišiel na to miesto...“ Je to takmer navlas rovnaký výraz ako použije neskôr pri Ježišovom príchode na Kalváriu (23,33: „Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka...“). Udalosť spásy, ktorá sa zavŕši na Golgote, sa začína uskutočňovať už teraz, na začiatku výstupu do Jeruzalema, a to záchranou Zacheja, ktorému navracia dôstojnosť človeka. Nakoniec, Ježišovo „dnes“ adresované Zachejovi – „...dnes musím zostať v tvojom dome“ – má svoje echo v tom „dnes“, ktoré dáva ako prísľub kajúcemu zločincovi na kríži: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (23,43). Záchrana neznesie odklad. Uskutočňuje sa dnes, tu a teraz, pre každého, kto prijíma Ježiša ako Zachej – s okamžitou poslušnosťou jeho slovu a s radosťou, ktorá je sprievodným javom spásy (porov. 10,20; 15,5.7.10).

Úplne ináč ale vníma Ježišovo gesto okolostojaci zástup. „Všetci šomrali“ (v.7). Ich obvinenie „Vošiel k hriešnemu človekovi!“ nie je namierené natoľko voči Zachejovi – hoci mu dáva nálepku „hriešnik“, teda ten, kým sa opovrhuje. Oveľa viac reptanie povstáva proti Ježišovi, ktorý už skôr dostal od farizejov prezývku „priateľ mýtnikov a hriešnikov“ (7,34). Symbolicky sa tak na strom hanby, z ktorého práve zostúpil Zachej, dostáva samotný Ježiš. On sa však obťažil hriechmi všetkých, aby ich navždy zanechal na dreve pohoršenia, na kríži (porov. 2Kor 5,21; Gal 3,13; Hebr 12,2).

Vtedy – zdá sa, že sa to udialo pred očami všetkých – koná Zachej druhý nečakaný krok. Nevracia späť obvinenie zástupu (dokonca akoby si ho vôbec nevšímal), ale odpovedá na Ježišovo gesto ako ten, ktorý v Ježišovom pohľade spoznal správnu cestu. Svoj záväzok rozdať polovicu majetku chudobným a vrátiť, ak sa dopustil nespravodlivosti (porov. v. 8), formuluje v prítomnom čase: „dávam“ a „navraciam/splácam“ – akoby hovoril o svojej zvyčajnej praxi a nie o jednorazovom skutku. Nedáva úplne všetko, lebo polovica mu ešte zostáva; no zároveň ide omnoho ďalej ako predpisuje Zákon a zvyky. Rabíni považovali rozdanie pätiny majetku za maximum spontánnej almužny chudobným. A čo sa týka sprenevery, Kniha Levitikus (Ex 21,37) predpisuje vrátiť plnú hodnotu a pridať navyše pätinu (porov. Lv 6,5; tiež Nm 5,6-7). Zachej teda odpovedá na Ježišovo slovo mimoriadne veľkodušne.

Židovský zákon hovorí o štvornásobnej náhrade v prípade (päť volov za jedného ukradnutého a štyri ovce za jednu ukradnutú). Zachej to rozširuje za všetky krivdy, ktoré mohol spôsobiť. Rímsky zákon to nariaďoval za furta manifesta – zjavné krádeže)

 „Dnes prišla spása do tohto domu...“, potvrdzuje vzápätí Ježiš (Lk 19,9). Doslova jeho výrok znie: „dnes sa stala [gr. egéneto] v tomto dome spása“, pretože spása sa deje vždy tam, kde Božia prítomnosť premieňa človeka. Slová, že i Zachej je „Abrahámovým synom“, znamenajú, že patrí do zástupu požehnaných (spomeňme si na Boží prísľub z Knihy Genezis 12,2 pri Abrahámovom povolaní: „Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa [...] a ty budeš požehnaním“). Hoci vlastní súkmeňovci ním pre jeho zamestnanie opovrhujú, on sám svojím vnútorným postojom a vonkajším činom ukazuje otvorenosť pre Božie kráľovstvo. Lebo „strom možno poznať po ovocí“ (Lk 6,44) – a Zachej ho už prináša.

Záverečná Ježišova veta: „Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo“ (v.10) je kľúčom nielen k nášmu úryvku, ale k celému poslaniu Božieho Syna na zemi. Celé Písmo hovorí o Bohu, ktorý hľadá človeka (a evanjelista to krásne zobrazil na podobenstvách v 15. kapitole – o hľadaní stratenej ovce, stratenej drachmy i strateného syna). Vo výraze „Syn človeka prišiel hľadať...“ používa Lukáš to isté sloveso „hľadať“ [gr. zéteō] ako na začiatku v prípade Zacheja, ktorý „túžil“ – doslova „hľadal“ Ježiša. Boh nachádza toho, kto ho hľadá. Hľadá ho však len ten, kto už bol istým spôsobom Ním nájdený a komu uzdravil zrak ako slepcovi, aby mohol po ňom túžiť. Hľadajúci spoznáva, že je už nájdený a zachránený. Svätý arský farár to vyjadril slovami: „Nie hriešnik sa vracia k Bohu, aby ho prosil o odpustenie; ale Boh beží za hriešnikom a obracia ho k sebe.“ Iniciatíva spásy vychádza vždy od Pána.

Aplikácia

Po vnímavom čítaní úryvku sa teraz zamyslime nad niektorými témami, ktoré nám Božie slovo predkladá ako posolstvo pre náš život. Východiskom nám môžu byť štyri momenty života Zacheja zachytené v evanjeliu: materiálne bohatý Zachej, Zachej na ceste hľadania, okamih stretnutia s Ježišom a dar účasti na spáse.

  1. Ako prvej sa dotknime témy bohatstva. Šírku témy zaiste nemožno obsiahnuť v krátkosti. No postava Zacheja, ktorý bol bohatý a predsa dostal účasť na spáse, nám ponúka niekoľko konkrétnych impulzov.

Predovšetkým nie je správne klásť rovnicu: majetok = zlo, ani: bohatý človek = zlý človek. Zlo totiž nespočíva v majetku ako takom. Je to postoj k bohatstvu, ktorý sa môže stať nezriadeným a môže pokriviť charakter človeka. Lukáš v 18. kapitole svojho evanjelia hovorí o stretnutí Ježiša s iným bohatým človekom (porov. 18,18-23), ktorý túži po spáse. Je však príliš sebavedomý a na Ježišovo pozvanie: „Predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma“ (18,22) zosmutnieva a odchádza. Mal totiž veľa bohatstva a nevedel sa oň podeliť. O takomto sebeckom postoji Ježiš hovorí: „Ako ťažko vchádzajú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!...“ (18,24). Dôraz leží na vzťahu, opísanom slovom „mať“ = úzkostlivo držať, lipnúť. Majetok, na ktorom človek úzkostlivo lipne, je prekážkou nasledovania Ježiša, je bariérou, ktorá bráni človeku otvoriť sa pre dar spásy. Človek, ktorý si všetko môže dovoliť, ťažko chápe, že spásu z vlastných prostriedkov nezíska.

V kontraste so spomenutým bohatým mužom sa ukazuje Zachej, ktorý si je vedomý svojej prázdnoty napriek svojmu bohatstvu. Túži po skutočnom bohatstve, a preto otvára svoje srdce Ježišovmu slovu, a ono v ňom prebúdza radosť. Potom už vie, čo má robiť – a z vlastnej iniciatívy sa delí o svoj majetok. Odovzdanosť srdca sa pretavuje do rozdávania majetku. Obdarovaný Kristom sám dáva. A Ježiš jeho veľkodušnosť oceňuje.

Sv. Ambróz poznamenáva: „[Bohatí] musia pochopiť, že vina nespočíva v tom, že je niekto bohatý, ale v neschopnosti používať bohatstvo: bohatstvo, ktoré je pre ničomníkov prekážkou dobra, sa má v dobrých ľuďom stať podnetom k čnosti.“ (In Lk, 8,84).

Môžeme preto položiť inú rovnicu: majetok = príležitosť; príležitosť, ktorá môže byť využitá, alebo zneužitá. Každý dostáva v živote inú príležitosť. Majetok nie je jedinou a nie je nevyhnutnou príležitosťou – preto nemusím byť smutný, ak som ju nedostal. Musím byť však obozretný, ak mi ju Pán poskytol. Je spojená s veľkou zodpovednosťou. Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať (Lk 12,48).

  1. Postava Zacheja nás ďalej pozýva hľadať v živote to, čo nás naozaj naplní. V srdci každého z nás je mnoho túžob. Niektoré sú povrchné, iné siahajú hlbšie; niektoré majú krátke trvanie, iné napĺňajú podstatnú časť nášho života. Zachej nenašiel uspokojenie svojej túžby ani v majetku, ani v postavení.

Mnohí venujú veľkú časť úsilia veciam, o ktorých nakoniec zistia, že ich nenapĺňajú. Z toho bezprostredného hľadiska zvlášť teraz, pred Vianocami, sme priam zahltení množstvom ponúk, v ktorých sa dá ľahko stratiť, ak človek nevie, čo naozaj chce. Hoci mnohé veci môžu byť osebe dobré, „nie všetko osoží“ pripomína apoštol Pavol (1Kor 6,12). A evanjelista Lukáš v 12. kapitole prináša Ježišove slová: „...nezháňajte sa [gr. zéteō = hľadať], čo budete jesť alebo čo budete piť, a nebuďte ustarostení! Veď toto všetko zháňajú ľudia tohto sveta. Váš Otec predsa vie, že toto potrebujete. Ale hľadajte jeho kráľovstvo a toto dostanete navyše“ (12,29-31). Ježiš radí nespraviť z nepodstatných vecí cieľ svojho života, lebo to vedie k sklamaniu. Hľadať na prvom mieste Božie kráľovstvo značí hľadať Ježiša. V stretnutí s ním tkvie skutočná radosť zo života. Poznáme výrok sv. Augustína z jeho Vyznaní: „Stvoril si nás pre seba, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“

Zachejovej túžbe vidieť Ježiša sa postavilo do cesty niekoľko prekážok. On sa im však nepoddal. Nehľadal dôvody „prečo nemôže vidieť Ježiša“, ale hľadal spôsob, „ako by ho mohol uzrieť“. Vyliezol na strom – a uvidel ho. Dnes tých prekážok, ktoré bránia „vidieť Ježiša“ nie je vôbec menej: neodkladné povinnosti, pravidelné hobby, obľúbené TV relácie, nedostatok času, nechuť, zlá nálada, únava atď. Ak ale v Ježišovi i dnešný človek poznáva toho, koho sa určite oplatí stretnúť, nevyratúva prekážky – hľadá možnosti...

  1. Nevieme, čo sa odohrávalo v Zachejovi, keď liezol na strom. Môžeme si však domyslieť, aké pocity ho napĺňali. Nie je vylúčené, že prežíval určitý strach, keď videl, že sa Ježiš približuje. Vieme ale, že v okamihu, keď sa jeho pohľad stretáva s Ježišovým, spoznáva v Ježišovi priateľa, ktorý ho prijíma bez jediného slova výčitky, a to mu pomáha vrátiť sa späť medzi ľudí, zmeniť sa. Jeho srdce napĺňa radosť, ktorá sa dovršuje po slovách: „...dnes musím zostať v tvojom dome“ (Lk 19,5). Ježiš chce byť jeho hosťom. O niekoľko dní neskôr prežívajú podobnú skúsenosť učeníci na ceste do Emauz, keď sa Ježiš stáva ich hosťom – v 24. kapitole evanjelia čítame: „...ale oni naň naliehali: ,Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!‘ Vošiel teda a zostal s nimi“ (24,29). Ich oči sa otvorili pri lámaní chleba, pri slávení Eucharistie.

Sloveso „zostať“ [gr. meneō], ktoré Lukáš v oboch prípadoch používa, nás vovádza do Ježišovho zostávania s nami v Eucharistii. Ide vždy znova o jedinečný okamih stretnutia ľudskej túžby po Božej blízkosti a Ježišovej túžby prísť k človeku. „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi...“ (Jn 15,15) zaznievajú jeho slová i do dnešných dní. On prichádza ako priateľ, ktorý túži byť prijatý – lebo vie, že dáva viac ako ktokoľvek iný. Dáva seba v bezhraničnej láske, vydanosti, službe, ktorú tak nádherne zachytáva evanjelista Ján v opise Poslednej večere, v geste umývania nôh apoštolom (porov. Jn 13,1-15). A túži zostať i dnes – zdieľať náš život, naše bolesti, ťažkosti a zápasy, ale i radosti a víťazstvá. Chce, aby sme ho prijímali nie z povinnosti a zo zvyku – ale s radosťou a dovolili mu zostať v nás, v našich rodinách, v našich vzťahoch.

Keď sv. Ján Mária Vianney hovorí v jednej zo svojich kázní o Eucharistii, povzbudzuje: „Nehovorte, že jej nie ste hodni. Je to pravda: nie ste jej hodni, ale veľmi ju potrebujete.“

  1. Stretnutie so Zachejom Ježiš charakterizuje slovami o spáse, ktorá sa uskutočňuje „dnes“ (porov. Lk 19,9). Zachej do tohto diania vstupuje prijatím Ježiša a účasťou na mesiášskej radosti. Spása totiž nie je len čímsi budúcim, čo človeka čaká po zavŕšení života. Spása je ponuka – dar pre každý deň kresťana. Keďže je darom, nemožno si ju zaslúžiť. Ona je tou zasľúbenou zemou, ktorú nemožno získať vlastnými silami, ale jedine prijať ako dar. Zachej si bol dobre vedomý toho, že si ju nezaslúži. Zástup naokolo sa však považoval za čosi viac – a možno to bol dôvod, prečo sa z diania spásy v ten deň vylúčil. „Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť [= spasiť] hriešnikov; a ja som prvý z nich“ potvrdzuje apoštol Pavol v Prvom liste Timotejovi (1,15). Pre spásu sa človek otvára až vtedy, keď si prizná svoju vnútornú biedu.

A o čo v spáse ide? Tak ako Božia moc rúca múry nedobytného Jericha a otvára vyvolenému národu cestu do zasľúbenej zeme, aj Ježiš – ktorého meno znamená „Boh spasí“ – rúca mocou svojej lásky bariéry hriechu a otvára prístup k novému životu v milosti. Spása značí uzdravujúcu Ježišovu prítomnosť v srdci človeka.

Inými slovami: človek sa rodí v Bohu a Boh v srdci človeka; sprítomňuje sa tajomstvo Vianoc. Lebo i v tú noc, keď prišiel Boží Syn na svet, zaznela betlehemským krajom radostná zvesť: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2,11). Kiež sa táto radosť stane radosťou každého z nás, keď po adventnej ceste kráčame v ústrety sláveniu Narodenia Pána. Slávenie historického narodenia Pána Ježiša by bolo totiž veľmi ochudobnené, ak by sa on sám, živý Ježiš Kristus, nezrodil v našom srdci.

Modlitba

Pane Ježišu, Zachej sa pozeral na Teba a Ty si sa pozrel na neho. Zachej si uvedomil, že v Tebe je dokonalá spravodlivosť a nesmierne milosrdenstvo. Bol si vedomý, že je pred Tebou ako pred sudcom, ktorý pozná jeho previnenia, ktorý pozná jeho sebectvo, ale zároveň spoznal, že mu prinášaš milosrdenstvo a ponúkaš odpustenie.

Pane Ježišu, dovoľ mi prežívať rovnakú radosť, akú prežíval Zachej, keď Ťa prijal vo svojom dome. Daruj mi radosť z Tvojho odpustenia a priateľstva. Pomôž mi, aby som mal duchovnú silu darovať niečo z môjho majetku chudobným s radosťou. Daruj mi radosť prijímať Ťa v chudobných, cudzincoch, chorých, v ľuďoch, ktorých ťažko znášam. Daruj mi slobodné a čisté srdce, schopné Ťa milovať. Daruj mi dar života s Tebou v kráľovstve Tvojho Otca.

Meditácia

Poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!

Pozrite tiež: https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1015-31-nedela-v-cezrocnom-obdobi




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.