Uvedenie do bohoslužby:
Väčšina z nás sa modlí a dosť pravidelne. Tušíme, že nestačí sa modliť, ale treba sa aj dobre modliť. Práve dnešné Božie slovo nás tomu chce učiť. Vieme aj to, že Boh vidí do nášho srdca, takže vieme, že je potrebné, aby sme boli úprimní. Priznajme si teraz našu povrchnosť a nedbalosť.
Uvedenie do čítaní:
- čítanie, Sir 35, 15b - 17. 20 - 22a
Z knihy Sirachovcovej (Sir 3, 19 - 21. 30 - 31) sme čítali 22. nedeľu v cezročnom období a vtedy sme si ju trochu priblížili.
Dnešné prvé čítanie by sa rovnako, ak nie viac, hodilo aj k evanjeliu minulej nedele, v ktorom sme čítali podobenstvo o sudcovi a vdove. A hoci na prvé počutie je témou dnešného podobenstva modlitba, v skutočnosti je hlavné posolstvo tohto čítania iné. Dnešné čítanie hovorí hlavne o Božej spravodlivosti (Pán je sudca), ktorý sa – okrem iného – vždy zastane chudobného, ukrivdeného a trpiaceho človeka (Nedáva prednosť nikomu pred chudobným, vypočuje modlitbu ukrivdeného. Neopovrhne prosbami siroty ani vdovou, keď vylieva svoj bôľ ... Nevzdiali sa, kým ... spravodlivý sudca nevynesie rozsudok).
V pozadí dnešného čítania je však aj problém pravej či správnej bohoslužby, resp. spravodlivej či Bohu milej obety, ktorá tvorí hlavný obsah tejto kapitoly Sirachovcovej knihy, a na tento problém priamo nadväzuje aj dnešný text prvého čítania: Nespoliehaj sa na nespravodlivú obetu (Sir 35,15a), lebo Pán je sudcom (Sir 35,15b) a pred ním sláva osoby nič neznamená (Sir 35,15c).
Sirachovec (Jezus, Sirachov syn, resp. potomok, žijúci v Jeruzaleme – por. Sir 50,29), ktorý túto knihu zostavil pravdepodobne z viacerých zachovaných židovských múdroslovných prameňov niekedy počiatkom 2. st. pred Kristom (čo možno usúdiť na základe zmienky o veľkňazovi Šimonovi, synovi Oniáša, v 50. kapitole knihy, ktorý bol veľkňazom v r. 219-196 pred Kr., ako aj z iných znakov poukazujúcich na dobu helenizácie Židov v dobe dynastie sýrskych Seleukovcov, dedičov Alexandra Macedónskeho), tu teda zdôrazňuje nevyhnutnosť čistého srdca pri konaní obiet a modlitieb, keďže Boh nepozerá na vonkajšiu nádheru obiet, ale na srdce obetujúceho, a preto aj skromná obeta chudobného človeka môže byť Bohu milšia ako bohaté obety zámožných ľudí.
Súčasťou tohto problému je, a súčasťou celého náboženského života Židov má teda byť, aj správny sociálny postoj, ktorý má v úcte aj chudobného človeka, a to podľa vzoru Boha – Jahveho, ktorý „zhliada na pokorného, pyšného však zďaleka pozná“ (Ž 38,6). Najstaršie texty Starého Zákona videli chudobu ešte ako zlo, ktoré si človek sám zavinil, ale v dobe po babylonskom zajatí sa tento uhol pohľadu mení a chudoba sa začína hodnotiť inak, nie ako dôsledok vlastnej hriešnosti, ale naopak, ako dôsledok nespravodlivosti a chamtivosti vládnucej vrstvy. Svätopisci pritom nadväzujú na prorocké obžaloby sociálnych pomerov z čias rozdeleného izraelského kráľovstva. Nový Zákon pokračuje v tomto hodnotení chudobných ľudí, ktorým Ježiš v prvom rade adresuje svoje posolstvo o spáse. Božia spravodlivosť, ktorá pozerá hlavne na srdce človeka, teda prevracia usporiadanie spoločnosti, lebo poslední v tomto svete sa môžu stať prvými v Božom kráľovstve (por. Mt 19,30).
Prvé čítanie s evanjeliom však spája hlavne myšlienka: „Modlitba pokorného prenikne oblaky“. Samotná materiálna chudoba totiž ešte nie je zárukou spásy, dôležitá je „chudoba v duchu“, pokorné zmýšľanie o sebe samom a jasné vedomie svojej absolútnej závislosti na Bohu, a to nielen v materiálnej, ale rovnako, ba ešte viac v duchovnej oblasti. Chudoba v duchu je vlastne obsahovo totožná s pokorou, s poníženým zmýšľaním o sebe vzhľadom na Boha. Kto si myslí, že má Bohu čo ponúknuť, kto sa spolieha na svoje obety či dobré skutky, alebo na zbožný život, stáva sa nespravodlivým pred Bohom, lebo si prisvojuje niečo, čo nepochádza od neho samého, ale čo dostal ako dar od Boha. Pravá modlitba (a obeta) teda vyžaduje uznanie svojej bezmocnosti a úplnej závislosti na Božej láske. Pravá zbožnosť teda spočíva v pochopení, že napriek snahe o zbožný život sme pred Bohom všetci len hriešnici, „mýtnici“, ktorí zo všetkého najviac potrebujú Božie zmilovanie. A je zvláštne, že Boha viac priťahuje toto vedomie vlastnej duchovnej úbohosti, ako navonok bezchybné zachovávanie Božích zákonov, najmä ak takýto zbožný život človek vníma ako svoj vlastný náboženský výkon.
-----------------
Dnešný úryvok hovorí kto je pred Bohom chudák, kto boháč; kto sa páči Bohu, kto bude v prvom rade vypočutý.
Pán je sudca a pred ním sláva osoby nič neznamená.
Dnešné čítanie lepšie pochopíme, keď si uvedomíme, že adresátmi boli mladí ľudia z aristokratickej spoločnosti. Títo šľachtici potrebovali počuť, že pred Bohom „sláva osoby nič neznamená“ ( v 15).
Nedáva prednosť nikomu pred chudobným, vypočuje modlitbu ukrivdeného.
Bohatstvo a vysoké spoločenské postavenie ľahko zvádzajú k pýche a pohŕdaniu inými. Boh, hoci je Najvyšší, je iný. On „nedáva prednosť nikomu pred chudobným“, „neopovrhne prosbami siroty ani vdovou“. Usmernenie pre „mocných tohto sveta“ je súčasne útechou pre chudobných, ukrivdených a pokorných.
Kto sa korí Bohu, bude láskavo prijatý a jeho prosba vystúpi k oblakom.
Jeruzalemská biblia má: „Kto slúži Bohu“. V poznámke má: alebo „kto robí službu (blížnemu)“. Text podáva plastický obraz „vylievania svojho bôľu“. Mnohokrát sa snažíme potláčať svoj hnev, bolesť, zatrpknutosť v sebe, no nedarí sa to. Božie slovo ponúka opačný spôsob. Nie potláčať, to nepomôže, ale vylievať. Nie vylievať na iných, ale vylievať pred Bohom. Potom on môže naplniť nás svojimi darmi.
Modlitba pokorného prenikne oblaky
„oblaky“ – kde prebýva Boh (porovnaj žalmy 68,35: „Nad Izraelom jeho veleba a jeho moc až nad oblaky“ ; 104,3: „Po oblakoch vystupuješ ako po schodoch...“ atď.)
a nebude spokojná, kým ta nedôjde.
„kým nedôjde“ – doslova „nezastaví sa“
Nevzdiali sa, kým Najvyšší nezhliadne a spravodlivý sudca nevynesie rozsudok.
Opäť o dôvere v Boha. „Či nájde Syn človeka vieru...“
- čítanie, 2 Tim 4, 6 - 8. 16 - 18
Dnes si dočítame posledný list svätého Pavla, ktorý písal z väzenia. Písal ho už po odsúdení na smrť, keď čakal na vykonanie rozsudku. Bude i naše svedomie tvárou v tvár smrti také pokojné, ako Pavlovo? Budeme si môcť povedať s apoštolom: i ja som bojoval dobrý boj, i ja som si zachoval vieru?
Milovaný, ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu.
Pri židovských i pohanských úkonoch obetovania sa ako tekutá obeta liala na obety voda a olej (Ex 29,40; Nm 28,7)
Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval.
Text hovorí o dôvere v seba vyplývajúcej z dôvery v Boha.
Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod.
Doslova: „si zamilujú jeho zjavenie sa“. Pavol je presvedčený, že splnil svoje poslanie. S ním budú „ovenčení“ – považovaní za spravodlivých všetci, ktorí prijali evanjelium do svojho života a žijú podľa neho.
Keď som sa prvý raz bránil, nebol pri mne nik; všetci ma opustili.
Bola to bolestná skúsenosť pre Pavla. Napriek tomu ostáva nezlomený. Odpúšťa, povznáša sa nad to. Píše:
Nech sa im to nepočíta.
Z nasledujúcich riadkov sa zračí nielen odpustenie ale aj istota vyplývajúca z dôvery:
Ale Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy; a bol som vyslobodený z tlamy leva.
Pán ma vyslobodí zo všetkého zla a zachráni ma pre svoje nebeské kráľovstvo. Jemu sláva na veky vekov. Amen.
Odpúšťať dokáže ten, kto si uvedomuje veľké Božie dary.
3. Evanjelium, Lk 18, 9 - 14
Dnes nás Pán Ježiš učí, že nestačí sa iba modliť, ale je treba dobre sa modliť.
K lepšiemu pochopeniu podobenstva musíme si všímať aj širší kontext. V predchádzajúcej časti Ježiš rozpráva o nespravodlivom sudcovi, ktorý vypočuje ženu pre jej dotieravosť a nie kvôli spravodlivosti. Ježišova poznámka o Božej ochote odpovedať je uzavretá otázkou „ale či Syn človeka nájde vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18,8). Prechod tvorí slovíčko, ktoré sa v prekladoch väčšinou stráca. Εἶπεν δὲ καὶ πρός – povedal však tým (Lk 18,9). Teda nasledujúce podobenstvo má súvis s poslednou otázkou predchádzajúceho verša. Po tomto podobenstve (Lk 18,9-14) rovnakou štylistickou väzbou nasleduje prinášanie malých detí (Lk 18,15-17).
Téma ustavičnej modlitby (Lk 18,1-8) sa takto tiahne ako zlatá niť aj nasledujúcimi dvoma podobenstvami (Lk 18,9-14 a 18,15-17). Ak podobenstvo o nespravodlivom sudcovi podčiarkuje Božiu spravodlivosť, ktorá odpovedá svojim vyvoleným hneď a zaraz a nie kvôli dotieravosti, potom záverečná poznámka smeruje k otázke či vôbec budú ešte ľudia, ktorí počítajú s Bohom. Podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi ukazuje na spôsob a obsah modlitby rovnako aj na spôsob, akým môže človek počítať s Bohom. Prinášanie detí, ktoré nasleduje, zas pokračuje vo vysvetľovaní postoja voči Bohu.
Boh teda nemešká s odpoveďou na vytrvalé prosby svojich detí. On je spravodlivý. Či však nájde Syn človeka ešte takých ľudí pri svojom príchode? (18,8).
Akých môže nájsť? A akých by mal nájsť? Môže nájsť ľudí ako farizej, ktorí prichádzajú do chrámu na modlitbu, aby sa chválili pred sebou (v. 11 πρὸς ἑαυτὸν προσηύχετο· pred sebou, k sebe, zacielený na seba modlil sa). A ktorý vlastne od Boha žiadajú svoje vlastné potvrdenie. Aby Boh mal jasno pridávajú aj porovnanie: nie ako ostatní…ako aj tento mýtnik (v. 11). Teda musíš ma vypočuť a vyvýšiť. Je to postoj ty musíš mne, lebo ja som tebe toto a toto! Čistý biznis!
A akých by mal nájsť? Prvá odpoveď sa nachádza v podobenstve ako treba prijímať Božie kráľovstvo – samotného Boha: prijať ako dieťa (Lk 18,15-17). Malé dieťa dôveruje svojim rodičom, je úprimné, nie je v ňom falošnosť a je priamočiare. Toto musí charakterizovať tých, čo sa chcú modliť a modliť vytrvalo. Ďalšiu odpoveď dostávame v našom podobenstve. Mýtnik totiž je nielen úprimný a priamočiary – Bože buď milostivý mne hriešnemu! (v. 13) – ale aj spravodlivý! Neporovnával sa s inými ako farizej, ale s Bohom. Toto možno vytušiť z čítania medzi riadkami. Mýtnik sa porovnával s Bohom, s jeho spravodlivosťou a s jeho morálnym profilom. A zistil, že je vskutku hriešny. Nemôže sa postaviť pred Boha ako hrdina, lebo ním nie je. Stavia sa pred Boha ako dieťa, ktoré úprimne povie čo má na srdci. A ktoré nedôveruje svojim zásluhám, lebo sú pochybné. Dôveruje milosrdnej láske Boha – chesed.
Ježiš na konci dodá, že tento mýtnik odišiel domov ospravodlivený. Ak Boh niekoho ospravedlní, zároveň ho mení. Inými slovami, mýtnikovo ospravodlivenie sa prejavilo v jeho postojoch, v každodennosti – doma. Domov sa vrátil ospravodlivený. Grécke δεδικαιωμένος znamená urobiť spravodlivým, ukázať spravodlivým a nielen prehlásiť za spravodlivého. Čiže sa začal správať ako spravodlivý. Zmena!!!!
Z kontextu troch na seba naviazaných podobenstiev vyplýva, že viera je v prvom rade dôvera v Boha, ktorá sa prejavuje aj v modlitbe. V modlitbe, ktorá je odrazom vzťahu. Je to modlitba, ktorá porovnáva seba s Bohom a nie s inými. Ktorá je kritická voči sebe a je plná vďačnosti voči Bohu. V sebakritickosti sa ukáže odkázanosť na Boha ako je dieťa odkázané na svojich rodičov. Niet inej šance, len vložiť vlastné hriechy a slabosti do Božích rúk. Tu môže nastať zmena! V starozákonnej duchovnosti je na prvom mieste oslava Boha za konkrétne prejavy milosrdnej lásky samotného Boha:
Schematická exegéza:
O DVOCH ROZDIELNYCH MUŽOCH…
Obaja sa prišli modliť do chrámu
Jeden z nich je farizej, druhý mýtnik
1. Farizeji boli náboženskou skupinou, známou pre svoje striktné dodržovanie zákona a tradícii starších
2. Mýtnici boli farizejmi považovaní za vydieračov a zradcov
Vydieračmi, pretože vyberali viac, než bolo potrebné, pre svoj osobný zisk
Zradcov, pretože aj keď boli Židia, zastupovali moc okupantov (Rím)
JE O DVOCH ROZDIELNYCH MODLITBÁCH…
- Modlitbe farizeja
- Ďakuje Bohu, že nie je ako iní ľudia
1) Najmä vydierač, nespravodlivý, cudzoložník
2) alebo dokonca ako ten mýtnik, ktorý stál neďaleko – Takto odhaľuje svoje pohrdenie ostatnými – porov. Lk 18,9
- Vypočítavá svoje dobré skutky
1) „Postím sa dvakrát do týždňa“ – Zákon vyžadoval post iba raz ročne – Lv 16,29
2) „Odovzdávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ – Zákon vyžadoval desatinu iba z niektorých vecí; tento muž odovzdával desiatky zo všetkého, čo vlastnil – prov. Dt 14,22–23 –– Takto odhaľuje, jak dôveroval vo svoju vlastnú spravodlivosť – prov. Lk 18,9
- Modlitba mýtnika
V tom, čo robil, vyjadroval svoje pokání a pokoru.
- Stál „stal celkom vzadu“
- Ani nechcel pozdvihnúť svoje oči k nebi (pozdvihnutie očí k nebu bola v tej dobe bežná pozícia pri modlitbe)
- Bil sa v prsia v úzkosti zo svojich hriechov
1) Nazval sa hriešnikom
2) Prosil Boha o milosrdenstvo
JE O DVOCH ROZDIELNYCH VÝSLEDKOCH…
- Mýtnik odchádza domov „ospravedlnený“ – Lk 18,14a.Použitý výraz znamená v právnom zmysle „bez viny“!
- Obdŕžal nádherné požehnanie popísané Dávidom – prov. Ž 32,1–2
- Farizej ide tiež domov…s ničím! Mohol rovnako tak zostať doma
- Maximum, čo mohol dostáť ako odmenu, bolo, že ho videli ľudia - prov. Mt 6:5
Význam a zámer tohoto podobenstva je zrejmý z úvodného výroku, ktorý povedal Ježiš v úvode (Tým čo si namýšľali... Lk 18,9) a záverečné poznámky (Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, kto sa však ponižuje, bude povýšený. Lk 18,14).
Aby sme ešte zvýraznili tento záver, tu je niekoľko myšlienok vzťahujúcich sa k podobenstvu
APLIKÁCIA PODOBENSTVA
JEŽÍŠ VARUJE PRED SEBAOSPRAVEDLŇOVANÍM
Farizej veril vo svoje vlastné dobré skutky, čo to nebolo k žiadnemu prospechu. Mal si pripomenúť slova Izaiáša – prov. Iz 64,6
My by sme si mali zapamätať slova Ježiša a Pavla – prov. Lk 1,10; Ef 2,8–10; Tit 3,3–5
JEŽÍŠ VARUJE PRED DOMÝŠĽAVOSŤOU…
Farizej pohŕdal ostatnými, včítane mýtnika
Mal si pripomenúť slova Šalamúna – prov. Pr 8,13; 16,18; 29,23
My by sme si mali pamätať slova Ježiša a Jakuba – prov. Lk 14,11; Jk 2,1–9
JEŽÍŠ VYUČUJE O HODNOTE POKORY…
- Učil o hodnote pokory voči druhým v „podobenstve o obsadení najposlednejšieho miesta“ – Lk 14,7–11
- Teraz učí o hodnote pokory voči Bohu!
- Dôležitý princíp vyjadrený u Izaiáša – Iz 57,15; 66,1–2
- A znovu vyjadrený jeho matkou Máriou v „Chválospeve“ – prov. Lk 1,46–55
ZÁVER
1. V tomto „podobenstva o farizejovi a mýtnikovi“ sme videli, že…
- Farizej sa modlil ako ten, kto nepotrebuje odpustenie, a žiadne nedostal
- Mýtnik sa modlil ako ten, kto potrebuje odpustenie, a dostal ho
- Potrebujeme odpustenie, i keď sme Ježišovi učeníci?
- Samozrejme, že potrebujeme! – prov. 1Jn 1,8–10
- Modlime sa teda s pokorou mýtnika, ktorý sa modlil ako človek podľa Božieho srdca (Dávid)…
„Zmiluj sa nado mnou, Bože, pre milosrdenstvo svoje, pre svoje veľké zľutovanie zahlaď moje nevernosti, moju nepravosť zmy zo mne dokonale, očisť ma od môjho hriechu! Priznávam sa ku svojim nevernostiam, svoj hriech mám pred sebou stále.“ – Ž 51,1–3
Nedôverujme v našu vlastnú spravodlivosť, ale v milosrdenstvo a Božie milujúcu láskavosť ponúkanú v takej hojnosti v jeho Synovi Ježišovi Kristovi! Ako milovaný učeník napísal vo svojom prvom liste: „Ak niekto zhreší, máme u Otca príhovorcu, Ježiša Krista spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy, a nie len za naše, ale za hriechy celého sveta.“ – 1 Jn 2,1b–2