Uvedenie do bohoslužby:
Túto nedeľu máme Slávnosť Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Dobre bude na úvod zamyslieť sa, čo znamená slovo patrón.
V slovníku slovenského jazyka nájdeme mimo iných významov aj tieto:
- podporovateľ ochranca, protektor.
- v náboženskom chápaní katolíkov svätec ako ochranca ľudí, kostolov, miest, krajín, povolaní: Sv. Alojz, môj patrón, ma neopustí. (Jégé)
- náboj – v zbrojárstve
Patrón z nášho pohľadu môže teda byť svätec, ktorý nás ochraňuje.
Meno aj poslanie pochádza zo starovekého Ríma, kde bol ochranca prepustených otrokov a klientov. Patrón (Panna Mária, svätci) nám teda pomáha z otroctva hriechu a smrti. A to je veľmi aktuálne pre nás osobne i pre celý národ.
Uvedenie do čítaní:
- čítanie, Sk 1, 12-14
Prvé čítanie máme zo Skutkov apoštolov – nezaškodí pár slov k tejto knihe.
Názov knihy
Túto knihu Nového zákona nepomenoval jej autor, ale stará cirkevná tradícia, ktorá názvom Skutky apoštolov už od polovice 2. stor. označovala spis pripisovaný Lukášovi, autorovi tretieho evanjelia, Názov však nevystihuje obsah knihy, lebo nerozpráva o „skutkoch“ všetkých apoštolov, ale iba o činnosti Petra a Jána a najmä o misionárskej práci apoštola Pavla; pritom uvádza aj kratšie správy o Štefanovi, Filipovi, Barnabášovi a Jakubovi, ktorí neboli apoštolmi v užšom zmysle slova. Spis je pokračovaním tretieho evanjelia, na ktoré autor výslovne nadväzuje; obidva spisy venuje istému Teofilovi (porov. Sk 1, 1 s Lk 1, 3).
Pôvod
Starokresťanská tradícia jednoznačne pokladá za autora Skutkov Lukáša, lekára a Pavlovho spolupracovníka, (porov. Kol 4, 14; Flm 23 n.; 2 Tim 4, 11). Proti tomuto názoru viacerí biblisti majú námietky, ale i napriek tomu väčšina novozákonných odborníkov zastáva tradičný názor, že autorom Skutkov apoštolov je Lukáš. Napísal ich pravdepodobne v r. 80 – 90 po Kr.
Obsah a rozdelenie.
Ježišov odchod a začiatky Cirkvi v Jeruzaleme, v Judei, Samárii a Antiochii (1, 1-8, 40)
„Obrátenie“ Šavla, založenie Cirkvi v Antiochii, Cirkev medzi pohanskými národmi: Pavlove misijné cesty (9, 1– 21, 17)
Cesta do Ríma, Pavlovo účinkovanie vo väzení (21, 18 – 28, 31).
Teologický význam Skutkov apoštolov.
Lukáš Skutkami pokračuje vo svojom evanjeliu a opísané udalosti predstavuje ako „čas Cirkvi“. Evanjelium ako „čas Ježiša“.
Svojím spisom sleduje v prvom rade teologický, nie historický cieľ. Nemieni písať historické dielo alebo reportáž o vtedajších udalostiach a ich následkoch. Skutky sú skôr názornou „teológiou cesty“, ktorou šla Cirkev od malej poveľkonočnej skupinky učeníkov v Jeruzaleme až po činnosť apoštola Pavla v hlavnom meste Rímskej ríše. Spomínané udalosti sú iba exemplárnym výberom podľa teologickej koncepcie spisu: evanjelium sa nezadržateľne šíri po celom svete a nijaké problémy nemôžu prekaziť uskutočnenie dejín spásy podľa Božieho plánu.
-----------
Panna Mária bola medzi apoštolmi a prvými nasledovníkmi Pána Ježiša veľkou autoritou. Vnímali čo všetko vytrpela a verili v silu jej príhovoru u syna.
Keď bol Ježiš vzatý do neba, apoštoli sa vrátili do Jeruzalema z hory, ktorá sa volá Olivová a je blízko Jeruzalema, vzdialená toľko, koľko je dovolené prejsť v sobotu.
V sobotu mohli Židia prejsť 2 000 krokov (1,5 km)
Keď ta prišli, vystúpili do hornej siene
Horná sieň je pravdepodobne miestnosť, v ktorej Ježiš slávil Poslednú večeru. Keď Lukáš popisuje ako Ježiš káže ísť za človekom, ktorý „nesie džbán vody“. Ten im ukázal „veľkú prestretú hornú sieň“! (Lk 22,10-12)
a s jeho bratmi
S Ježišovými príbuznými (bratranci). Hneď po tomto úryvku môžeme čítať (verš 15.): V tých dňoch vstal Peter uprostred bratov - bolo tam zhromaždených asi stodvadsať ľudí... Okrem doslovného zmyslu má totiž slovo brat v Biblii často širší zmysel, označuje viac či menej vzdialeného príbuzného, i rodáka.
Keď ta prišli, vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov.
Vidíme dôležitosť apoštolov, ktorí sú výslovne menovaní. Boli tam aj iní – viď ďalší verš. Poukazuje to na hierarchickosť Cirkvi od jej zrodenia.
Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.
Dôležitosť spoločnej modlitby. Opäť poukázanie na dôležitosť Márie.
- čítanie, 1 Pt 4, 13-16
List sv. Petra
Peter.
Odosielateľom listu je „Peter, apoštol Ježiša Krista“ (1,1). Meno Peter, ktoré dal Ježiš apoštolovi Šimonovi. Neskôr sa stalo jeho osobným menom a označením jeho úradu v Cirkvi. Ježiš ho neskôr vyvolil za apoštola; v zoznamoch Dvanástich sa Šimon Peter uvádza vždy na prvom mieste (porov. Mt 10,1-4; Mk 3,14-19; Lk 6, 14-16). Apoštol Peter patril so Zebedejovými synmi Jakubom a Jánom do úzkeho kruhu Ježišových dôverníkov
Autor listu.
V úvode listu sa uvádza autor spisu „Peter, apoštol Ježiša Krista“ (1,1), čím sa jasne hovorí, že ide o hlavu a predstaveného Dvanástich a prvotnej Cirkvi.
No napriek tomu niektorí moderní biblisti pochybujú o Petrovom autorstve tohto listu, pre málo osobných skúsenosti s Ježišom, dobrá gréčtina...
V súlade s tradičnou mienkou autorom spisu je apoštol Peter, ktorý ho s pomocou Silvána napísal pred vypuknutím prenasledovania za cisára Neróna (r. 64), alebo krátko pred svojou smrťou (r. 67) v Ríme .
Kánonickosť
Prvého Petrovho listu sa uznáva už od konca 2. stor. (Irenej, Klement Alexandrijský); od 3. stor. je list zaradený medzi kánonické spisy Nového zákona.
Adresáti, okolnosti a cieľ listu.
Podľa údaja v úvodnom pozdrave je list určený „vyvoleným, čo sú ako cudzinci v diaspóre“ (1,1), teda pravdepodobne kresťanom z pohanstva, ktorí bývali v maloázijských rímskych provinciách, ale ako všetci príslušníci nového Božieho ľudu boli v čase svojho pobytu na zemi »cudzinci a pútnici«
Cieľom listu je povzbudiť novoobrátených kresťanov (porov. 2,2), aby vytrvali vo viere, i keď musia pre svoje náboženské presvedčenie trpieť (porov. 1,6; 4,12 n.) najmä preto, že sa svojím spôsobom života líšia od pohanov, ktorí ich potom neprávom osočujú, upodozrievajú a obviňujú z rozličných zločinov (porov. 4,3n.12-16). Autor listu vyzýva kresťanov a ich predstavených (porov. 5,1-4), aby sa nedali zastrašiť, ale aby svojím bezúhonným kresťanským životom čelili príkoriam a bezpráviu (porov. 2,12.15; 3,2.13-22), aby uznávali svetské vrchnosti (porov. 2,13-17) a plnili si stavovské povinnosti (porov. 2,18-3,7), aby vydávali svedectvo o svojej viere aj v životných skúškach, ba dokonca aby sa tešili, že sa môžu aj svojím utrpením priznávať ku Kristovi (porov. 1,4-9; 3,13-17; 4,12-16; 5,9).
Teologický význam listu. Hlavné témy teologického posolstva Prvého Petrovho listu:
- a) Kresťanský život založený na viere aj uprostred životných skúšok.
- b) Vyzdvihuje sa teológia utrpenia,
- c) V celom liste sa stále zdôrazňuje význam a potreba nádeje v kresťanskom živote.
- d) Stredobodom autorových úvah je krst a ním darovaná nová skutočnosť života kresťanov
Z teologického hľadiska je veľmi dôležitý aj výrok o Kristovom zostúpení k zosnulým (porov. 3,19).
----------------
Dnešný úryvok je z časti teológie utrpenia, ktorá je súčasťou kristologických statí pochádzajúcich z prvokresťanskej tradície. Poukazuje na Kristovo utrpenia a jeho vykupiteľskú cenu. Zároveň však zdôrazňuje aj Kristovo víťazstvo nad všetkými sférami vesmíru (porov. 3,18-22), ba aj nad samou smrťou (porov. 4,6 s 3,19).
Vyzýva kresťanov, aby sa aj v utrpení tešili, lebo ním sa priznávajú ku Kristovi. Predtým vysvetľuje dôvod prenasledovania. Kresťania sa líšia svojim morálnym životom od pohanov a je prirodzené, že sú pre nich výčitkou. V dnešnej stati Peter zdôrazňuje, aby kresťania netrpeli pre morálne defekty ako majú pohania. Ak kresťania trpia preto, že nasledujú Krista, oslavujú Boha a majú nádej. Dostanú odmenu, keď sa Kristus zjaví v sláve.
Zároveň si uvedomujeme, z pohľadu dnešnej slávnosti, že nik tak netrpel pre Ježiša a s nim, ako Panna Mária.
3 a. evanjeliu, Jn 19, 25-27
Apoštol Ján popisuje ako dostal Máriu za svoju matku a spolu s nim každý Ježišov verný učeník.
Pri Ježišovom kríži stála jeho matka,
Iba evanjelista Ján opisuje prítomnosť Panny Márie pod krížom. Napokon iba on z evanjelistov (i apoštolov) tam bol.
sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna.
Je to buď Salome (matka Zebedejových synov), alebo je to „Mária Kleofášova žena“ – ale tiež Mária? Takže nevieme či ide o tri ženy, alebo štyri ženy.
Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“
Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“
To, že sa zachoval takýto detail z Ježišovho utrpenia veľmi silno zdôrazňuje dôležitosť Ježišovho odkazu, ktorý nie je iba pre Jána a Máriu, ale pre všetkých Ježišových nasledovníkov - kresťanov. Tu nachádzame základ vyhlásenia Márie za Matku Cirkvi a v tomto je aj obsah dnešnej slávnosti.
A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.
Starať sa o matku bolo v tej dobe samozrejmosťou. Ján určite počúvol Pána Ježiša a zobral si Máriu k sebe. Nakoniec hovorí o tom evanjelium. Kresťanská tradícia hovorí o tom, že Ján si zobral Máriu a bývali v Efeze – preto sa tam ukazuje dom v ktorom žili.
3 b. evanjelium Lk 2, 33-35
Dnešný alternatívny úryvok je z udalosti, keď Panna Mária a Jozef, prichádzajú do chrámu, aby sa Mária očistila podľa Mojžišovho zákona. Prvorodené dieťa malo byť vykúpené zo služby v chráme, ako to bolo kedysi. Túto službu prevzal rod Áronov a Léviho.
Lukáš starostlivo poznamenáva, že Ježišovi rodičia, tak ako Jánovi, plnia všetky nariadenia Zákona. Predstavenie dieťaťa nebolo potrebné, ale bolo vhodné – najmä u nábožných rodičov.
Poslanie svetla v pohanskom svete sa pre Ježiša bude spájať s nepriateľstvom a prenasledovaním od jeho vlastných ľudí. Dokonca od rodákov, ako to bolo pri prvom Ježišovom vystúpení v Nazarete. Mária, ako Ježišova matka bude tiež trpieť. Podobne to bolo a je i s kresťanmi – viď poznámky k druhému čítaniu.
Nielen Jozef a Mária sa divili bolestnému proroctvu Simeona. Ani my nechápeme ako mohla trpieť Ježišova nevinná matka. Toto utrpenie vyvrcholilo pod krížom, keď Mária stala pár krokov pri synovi, ktorý bol v agónii smrti.
Podnet k Pochodu za život na nedeľu 15. septembra od Mons. J. Haľka:
Sedembolestná Panna Mária stála pod krížom na Golgote ako „žena nádeje“. Na kríži videla svojho výsmešne korunovaného Syna Ježiša.
Napriek všetkej beznádeji však verila, že stále platí Zvestovanie a teda Boží odkaz o Ježišovi: jeho kráľovstvu nebude, nebude konca! Posilnime sa Máriiným príkladom, vyprosujme si na jej orodovanie nádej:
veď Ježiš je konečný a definitívny víťaz. On vedie náš zápas o život, o život aj tých nejbezbrannejších.
Sedembolestná a otroctvo
Tento rok slávime sviatok Sedembolestnej v nedeľu a najmä žiakov mrzí, že nemajú voľno navyše. Pre dnešnú generáciu je Slávnosť Sedembolestnej Panny Márie už samozrejmým dňom pracovného pokoja. A keďže je tak od roku 1993, zvykli sme si na to aj my starí. Pred rokom 1990 by to nenapadlo ani najväčších optimistov. Prijali sme to však automaticky a možno ani nevieme čo to pre nás znamená.
Preto postupne. Najskôr čo je to patrón.
Viď uvedenie do bohoslužby!
Pojem pochádza zo starovekého Ríma, kde patrón bol ochranca prepustených otrokov a klientov.
Tu sme pri najpodstatnejšom! Panna Mária, ako patrónka Slovenska by nášmu národu mala pomáhať
- pri oslobodení z otroctva.
- byť našim ochrancom po prepustení z otroctva.
Bol však náš národ v otroctve?
Položme si preto základnú otázku: Kto je otrok? Nesamostatný človek. Rozhoduje za neho niekto iný. Národ v otroctve – nesamostatný, rozhoduje za neho niekto iný.
Bol takým náš národ? Bola tu silná maďarizácia, učili sme sa po maďarsky, žiaci dostali palicou ak cez prestávku hovorili po slovensky. Nemali sme samostatnosť. Boli sme v otroctve.
Ako nám pomáhala Panna Mária? Boli mariánske svätyne, pútnické miesta, kde si naši predkovia mohli po slovensky zaspievať, kde si ako trpiaci mohli vyliať žiaľ u Sedembolestnej, ktorá im bola blízka. Mariánske pútnické miesta boli duchovnou oázou, kde sa modlili, aby to nejako prežili.
Ako to bolo po roku 1918? Neučili sme s maďarsky, ale v čítankách na Slovensku boli české články a Slováci neboli považovaní za národ. A predsa, prišiel „úsmev Panny Márie“. Dosť nečakaný a málo si ho uvedomujeme. V apríli 1927 na žiadosť slovenských biskupov Posvätná kongregácia obradov v Ríme dokumentom Celebra apud Slovacam gentem odobrila úctu Sedembolestnej Panny Márie na Slovensku a dovolila pripájať k loretánskym litániám osobitnú invokáciu s modlitbou z omše sviatku Sedembolestnej. Nikdy som tomu nepripisoval nejakú vážnosť. Prečo nejaké schválenie, prečo by sme sa nemohli modliť po litániách svoju modlitbu? Pozor; Toto bolo zverejnené v aktách Svätej stolice. To čítali ľudia po celom svete. A uvedomili si, že tu nie je len Československo, ale aj Slováci. Je spomínaný Slovenský národ. Nepriamo boli schválení Slováci ako národ. Toto malo veľký význam.
Pomoc Márie na ceste z otroctva?
Poďme k situácii po roku 1945.
Pri slove patrón je v Slovníku Slovenského jazyka aj slovo protektor – dokresľuje toto slovo. Iste ste počuli, že Čechy počas vojny volali Protektorát. Neboli samostatní. Tak by sa dalo o nás hovoriť po roku 1948.
Aj keď sa Slovensko nenazývalo „protektorátny štát“, bol pod diktátom Moskvy a čiastočne i Prahy. Moskva nariadila zoštátnenie, založenie družstiev (JRD) – pobrali nám polia, majetky. Moskva nariadila zrušenie kláštorov a pozatváranie mnohých kňazov a prenasledovanie veriacich. Ona nariadila obohnať štát ostnatým dratom a vojakom strieľať do svojich spoluobčanov. A keď sme trochu zdvihli hlavy (1968) poslali tu tanky. Boli sme skutočne v otroctve.
Viem, počuť poznámky, že sme sa mali lepšie. Vôbec to nie je pravda. Nikdy nebolo toľko potravín v odpadkoch ako dnes. A keby to aj bola pravda, dokedy by sme to vydržali. Komunizmus padol ekonomicky. Keby nedošlo k hospodárskej zmene, tak by sme boli ako Kuba, alebo Severná Kórea. A my kresťania by sme nemali vôbec hodnotiť život podľa „mať sa dobre“.
Ako je to teraz? Je všetko v poriadku? Bez rozpakov odpovedám: Vôbec nie. Ani zďaleka. A či sme v otroctve? Sme. Ale nie v otroctve pod „protektorátom“, ale sami si dávame na šiju jarmo. Povedzte či nie!? Sami môžeme gazdovať a hospodáriť. Chceme? Môžeme si voliť koho chceme. Ako volíme? Pokojne sexuálnych maniakov, ľudí, ktorí považujú rodinu za prežitok... Nikto nám nediktuje: Toho zatvorte, toho zlikvidujte, toho umlčte, toho pošlite do Gulagu na Sibír... Nie je toľko vrážd a justičných zločinov ak v päťdesiatich rokoch, ale opäť sa objavujú vraždy mafiánov a od mafiánov. Chýba vymožiteľnosť práva, je tu korupcia, ožobračovanie pracujúcich.
Čo s tým? Panna Mária je patrónkou, ktorá nám pomáha z otroctva hriechu a smrti. A to je veľmi aktuálne pre nás osobne i pre celý národ. Kto tvorí národ? My. Každý musí začať od seba! Nefňukajme za minulosťou, neplačme nad prítomnosťou, ale niečo robme. Čo?
Teraz zdanlivo odbočí a prejdem k dávnej minulosti.
V r. 1286 sa viezol český kráľ Václav II. so svojím sprievodom cez Prahu. A keď prechádzal cez štvrť mesta obývanú Židmi (zv. Ghetto) , v úzkej uličke sa z jedného domu odvalil veľký kameň, ktorý dopadol práve pred nohy koni, ktoré ťahali kráľovský koč.
Nik zo sprievodu nechcel pripustiť, že to bola nešťastná náhoda, všetci to pokladali za atentát na kráľa. Ešte v ten istý deň kráľ vydal rozkaz, že tá časť mesta musí byť celkom vyplienená, ak sa do ôsmich dní nezistí vinník, a nebude vydaný spravodlivosti. Strach zaľahol na všetkých obyvateľov tej časti mesta z následkov, ktoré im hrozili. Vzájomne sa medzi sebou pýtali, či nie je možné nejako ten hrozný trest odvrátiť. Nikto nevedel poradiť v tom, ani na to odpovedať. V jednom chudobnom dome tej štvrte žil krajčír Reb Schime Schestels. Všetci ho volali tichý Židáčik.
V srdci toho tichého krajčíra jedného večera dozrelo pevné a zvláštne rozhodnutie. Pobozkal svoju ženu a deti, odišiel na kráľovský dvor a prosil, aby jeho potrestali ako vinníka za spiknutie proti kráľovi. Jeho slová boli vzaté ako priznanie a hneď bol daný do okov. Nariadenie spustošenia štvrti bolo odvolané. On bol potom privedený k domu, kde sa nešťastie udialo. Vedľa domu bol postavený oddiel vojakov, ktorí dostali rozkaz, aby vzpriamili kopije - a odsúdený musel z okna skočiť na tento les kopijí.
Každoročné sa v tej pražskej štvrti slávil deň na oslavu tohto hrdinského činu. Rodičia tlmočili svojím deťom o tom hrdinovi, ktorý sa dobrovoľne obetoval, aby zachránil svoj ľud.
Všetci vedeli, že Reb Schime Schestels je nevinný. Panna Mária pod krížom tiež videla, že Ježiš je nevinný, že zomiera za ľudstvo. Spolu s nim s obetovala. Dala nám príklad.
Pán biskup Feranec často hovorieval: Náš národ nepotrebuje politikov, ale štátnikov. Aj to vysvetlil, že štátnici sú ľudia, ktorí myslia na dobro štátu, národa. Nemusia to byť takí štátnici ako Reb Shime, ale ktorí by viac mysleli na dobro iných ako svoje. Viem, je to utopia a zas by to bolo čakanie na mesiáša. Robme niečo my sami!
Náš národ ma krv na svojich rukách. Od roku 1953, keď bol uzákonený potrat bolo zavraždených okolo 2,5 milióna deti. Preto nás môže tešiť, že sa nájdu ľudia, ktorí nemyslia len na seba. Nežijú podľa hesla; urvime čo najviac pre seba, ale doprajú život aj iným a zorganizovali Pochod za život.
Máme patrónku, ktorá sa obetovala. Pomáha nám z otroctva nášho sebectva.