Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Múdro prežiť život by malo byť želanie a snaha bytosti obdarenej rozumom. Dnešné Božie slovo nám chce v tomto pomôcť. Na úvod nášho stretnutia pouvažujme ako sa nám to doteraz darilo a vzbuďme si túžbu po vylepšení.

Uvedenie do čítaní:

  1. čítanie, Sir 3, 19 - 21. 30 - 31

Kniha Sirachovho syna

Dnes nám prvé čítanie otvára Knihu Sirachovu. Preto pár poznámok k nej.

Názov.

V najdôležitejších gréckych rukopisoch má Kniha názov: „Múdrosť Jezusa, syna Sirachovho“ (Sofía Jesú hyjú S[e]irách) alebo „Sirachova múdrosť“ (Sofía S[e]irách). V židovskej literatúre je známa pod názvom „Príslovia syna Sirachovho“, alebo jednoducho „Ben Sira“. Kresťanská tradícia, aspoň od čias Cypriána (200/10-258), ju označuje názvom Ecclesiasticus (t. j. typicky »Cirkevný spis«) – prevzatým zo Starolatinského prekladu (Vetus Latina) –, lebo Kniha sa v Cirkvi bežne používala ako pomôcka pri vyučovaní katechumenov a novokrstencov. V moderných rečiach sa ujal názov podľa gréckeho textu »Siracides«, meno odvodené od otcovho mena (patronymikon), v poslovenčenej podobe »Sirachovec«, alebo »Kniha Sirachovcova«. Náš lekcionár ju uvádza pod názvom: Kniha Sirachovho syna.

Autor.

Táto kniha sa líši od ostatných starozákonných kníh (s výnimkou prorockých spisov) tým, že uvádza meno svojho autora. Asi pod vplyvom helenizmu sa autor na konci svojho diela »podpisuje«: „Jezus, syn Sirachov, [syn] Eleazarov“ (hebr. ben Sirá = Sirachov syn).

Býval v Jeruzaleme, pochádzal zo zámožnej rodiny a patril do triedy soferím (hebr. = »pisári«), čiže znalcov a učiteľov Zákona. Od mladosti sa s láskou venoval štúdiu Zákona a v dospelom veku otvoril školu, aby mohol iným odovzdať ovocie svojho zanieteného úsilia o dosiahnutie múdrosti. Viac ráz bol v smrteľnom nebezpečenstve a v rôznych ťažkostiach, ale Pán ho z nich vždy zachránil. Vo všeobecnosti mal však pokojný a šťastný život v rodinnom kruhu milovanej manželky a svojich detí, ktoré vychovával prísne, aby mu v budúcnosti neboli na hanbu. Z úradného tónu, akým upozorňuje veľmožov a predstaviteľov ľudu, možno uzatvárať, že mal v Jeruzaleme vysoké spoločenské postavenie a dôležitú funkciu vo verejnej správe.

Cieľ knihy.

Keď Židom hrozil neblahý vplyv helenizácie, autor sa dáva do písania, aby čelil tomuto nebezpečenstvu a chránil náboženské a kultúrne dedičstvo judaizmu. V úsilí presvedčiť svojich spoluvercov, že Izrael má v zjavenom Zákone pravú Múdrosť – a preto nemusí vonkoncom nič závidieť fascinujúcim, ale klamlivým výdobytkom helenistického myslenia a civilizácie –, podáva majstrovskú syntézu tradičného náboženstva potvrdeného a overeného svojou dlhou životnou skúsenosťou. Grécky prekladateľ chce rozšíriť vplyv tejto praktickej príručky dobrého správania aj na každého Žida v diaspóre, ktorý túži ostať verný Zákonu a zachovať si svoju náboženskú a národnú identitu. Slovom, autor sa obracia na všetkých, čo sa chcú správať ako pravoverní Židia vo svete a v časoch, ktoré sa podstatne zmenili. Kniha je síce dielom konzervatívne založeného, ale osvieteného Žida, ktorý chce zachrániť podstatu, a preto poukazuje na základné pravdy, pričom si je jasne vedomý, že je zbytočné ignorovať novú kultúrnu situáciu.

Kniha Sirachovcova vznikla asi medzi r. 180-171 pr. Kr. Doba bola pre Izrael neľahká. Nešlo len o to, ktorá veľmoc Izrael uchváti, šlo tiež o snahu pogréčtiť kultúru, náboženstvo, spôsob života v Izraeli. Pravoverné židovstvo bolo v ťažkom postavení, i veľkňaz bol v tej dobe človekom, ktorý sklamal. V tomto ovzduší vznikla kniha Sirachovcova, ktorá zhromažďuje výroky a príslovia, ktoré majú zachrániť a sprostredkovať to najdôležitejšie z vierouky a zbožnosti, ktorá vyrástla v Izraeli.

Obsah.

Spis patrí k neskoršej židovskej literatúre a ako taký sa zaraďuje medzi didaktické, čiže poučné knihy Starého zákona. Po formálnej stránke sa podobá Knihe prísloví, ale jej výroky sú viac rozvedené a usporiadané do tematických skupín, ktoré v hebrejskom texte uvádza príslušný nadpis. Kniha obsahuje veľa poučení a pravidiel pre život a pre ľudské spolunažívanie v najrozličnejších okolnostiach a situáciách denného života. Tento rôznorodý materiál je spojený do harmonického celku ústrednou myšlienkou „bázne pred Pánom“, ktorá sa tiahne ako zlatá niť celým dielom. V Knihe je viacero literárnych druhov, napr. hymny vďakyvzdania, žalospevy, atď. Osobitnú zmienku si zasluhuje chvála personifikovanej múdrosti a chvála Otcov.

Dôležitosť knihy

I napriek tomu, že Kniha Sirachovcova nebola prijatá do židovského kánonu, kolovala naďalej po Palestíne v jej pôvodnom hebrejskom znie je. Nasvedčuje tomu fakt, že v 2. stor. jeden kresťan urobil z jej hebrejského exemplára sýrsky preklad. Tešila sa veľkej obľube najmä v kruhu príslušníkov qumránskej sekty esénov, ako aj neskorších stúpencov radikálneho antirabínskeho hnutia, karaitov.

Kniha Sirachovcova a Nový zákon.

V novozákonných spisoch sa Sirachovcova kniha necituje ani raz explicitne, ale je v nich niekoľko textov, ktoré sú si obsahom alebo zmyslom podobné (porov. Mt 11,25-30Sir 51,18-19; Jak 1,20Sir 1,28; Jak 5,3Sir 29,13 atď.)

 O veľkej úcte Knihy Sirachovcovej v prvotnom kresťanstve svedčí už sám názov Ekleziastikus, »cirkevná kniha« a jej používanie pri príprave a výchove katechumenov. I napriek začiatočným pochybnostiam o jej kánonickosti, použili ju vo svojich dielach viacerí cirkevní Otcovia, ako napr. Klement Alexandrijský (asi 150-215), ktorý ju cituje vyše 60-krát.

Náuka knihy

Vo všeobecnosti možno povedať, že Sirachovcova náuka je tradičná a konzervatívna. Spomenieme preto len tie témy jeho učenia, v ktorých sa líši od svojich predchodcov.

 Múdrosť. „Všetka múdrosť je od Pána, Boha, vždy bola u neho a je pred vekmi… Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom, pre veriacich bola stvorená spolu s nimi už v materskom lone.“ Tieto dva výroky na začiatku Knihy jasne hovoria o dvojitom pojme múdrosti. Ona je v Bohu a u Boha, presahuje svet a je nezávislá od neho, ale z Božej dobroty je »stvorená« a darovaná človeku. Autor poeticky personifikuje múdrosť ako prostredkyňu medzi Bohom, človekom a vesmírom. Podľa Božieho úmyslu je ideálnym plánom dokonalosti všetkého, čo existuje.

Charakteristickým znakom Sirachovcovho učenia je, že múdrosť identifikuje s tórou, so Zákonom

Náuka o človeku.

Sirachovec má o človeku vysoký pojem, najmä o ľudskej slobode: „Na počiatku stvoril Boh človeka a ponechal mu možnosť rozhodnúť sa. Dal mu svoje príkazy a ustanovenia. Ak chceš zachovávať príkazy, zachovajú ťa, a máš mu večne preukazovať žiadanú vernosť. Položil pred teba vodu a oheň: čiahni rukou po tom, čo si vyvolíš. Pred človekom leží život a smrť, dobro a zlo: dostane to, čo sa mu ľúbi.“ Preto autor uvádza na viacerých miestach presné teologické vymedzenie hriechu. Na horizonte života múdreho človeka sa musí stále vynárať aj tieň smrti: „Pri všetkých svojich činoch maj na mysli svoj koniec a nikdy nezhrešíš.“ „Všetci ľudia sú iba zem a popol“ neodvratnosť smrti musí byť motívom v úsilí o dobrý život a kritériom pri oceňovaní pozemských hodnôt a skutočnosť.

Ľudská spoločnosť.

Podľa Sirachovcovho učenia je základnou bunkou spoločenského života rodina. Na čele rodiny je otec, ktorý má podľa pravidiel orientálnej pedagógie prísne a tvrdo zaobchádzať s deťmi. Taký istý postoj má zaujať aj muž voči ničomnej a necudnej žene), ale dobrú a statočnú manželku musí mať nadovšetko rád a musí si ju vážiť. Autor osobitne vyzdvihuje spoločenské postavenie a povolanie tých, ktorí sa venujú intelektuálnej činnosti.

-----

Náš kratučký úryvok hovorí o potrebe pokory pred Bohom. Človek, ktorý je pyšný, nie je schopný vidieť svoje vlastné chyby a potom ich nedokáže ani odstrániť.

Pár poznámok k prvému čítaniu.

Starozákonné čítanie nám dáva múdre rady do života, aby sme sa páčili Bohu i ľuďom.

Syn môj, v tichosti konaj svoje práce a budú ťa milovať viac ako človeka, čo dary rozdáva.

Výzva k pokore (tichosti) nechce viesť k pestovaniu pokory ako samoúčelnej „ozdoby" na charaktere človeka. Pokora pre veriaceho vychádza z nespornej vedomosti o moci a úplnej nadradenosti Pána, o ktorom zbožný jasne vie, o čo je väčší, než on sám.

Čím si väčší, tým buď pokornejší a nájdeš milosť u Boha.

Slova "Čím si väčší, tým buď pokornejší" predpokladajú, že človek nebude v rámci snahy po pokore seba samého ničiť, robiť ničotným, ale že jeho pokora bude sprievodkyňou jeho rastu.

Ako bolo spomenuté, väčšia časť knihy sa zachovala v gréčtine. Tento verš sa zachoval v hebrejčine, kde môžeme pekne čítať: Pokladaj sa za malého pred všetkým, čo na svete je veľké, a u Boha nájdeš milosrdenstvo.

Mnohí sú vznešení a slávni, ale on tichým zjavuje svoje tajomstvá. Lebo len Božia moc je veľká a pokorní ho oslavujú.

Človek tichý – hľadajúci, ktorí si nenamýšľa čo všetko vie, spozná ľahšie Boha.

Na rany pyšných nieto lieku, lebo krovie hriechu v nich zapustí korene a neuvedomia si to.

Slova o „rane pyšných" pôsobí dosť pesimisticky, ale z praktického života vieme o jej pravdivosti. Sú nepoučiteľní, lebo nechcú sa učiť.

Múdre srdce uvažuje o výrokoch mudrcov a pozorné ucho túži po múdrosti.

Posledný dnešný verš hovorí o počúvaní. Múdry človek počúva. Je to tiež o pýtaní sa. To známe: Kto sa opýta je hlúpy 5 minút, ale kto sa neopýta je hlúpy celý život.

 

  1. čítanie, Hebr 12, 18 - 19. 22 - 24a

Autor nasledujúceho listu porovnáva vzťah k Bohu u veriaceho v Starom a Novom zákone.

Adresátom listu Židom hovorí tento obraz veľmi výrazne, že sa nemajú obracať späť, totiž k mojžišovskému zákonu, ktorý je naznačený hmotnou horou, na ktorej bol odovzdaný. Ako záväzný bod nadeje je naopak ukazovaná eschatologická budúcnosť, nebeský Jeruzalem. To však nie je len niečo, čo je možné čakať v budúcnosti. Hovorí sa i o prítomnosti tohoto Jeruzalema, ktorou je existujúca cirkev, teda tí, ktorí sú prvorodení a mena majú zapísané v nebi a tiež cirkev víťazná, teda tí, ktorí sú už u Boha.

 

  1. Evanjelium Lk 14, 1. 7 - 14

Teraz počúvajme, ako nás Pán Ježiš varuje pred vystatovaním sa a povzbudzuje nás, aby sme si všímali tých, ktorí potrebujú pomoc.

Lukášovo líčenie cesty do Jeruzalema je tu opäť prerušené. Čítajú sa dve poučenia, ktorá je možné chápať ako dosť praktickú životnú radu, ale ktoré sú viac, než len praktickou radou.

V sobotu vošiel Ježiš do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali.

Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: ‚Priateľu, postúp vyššie!‘ Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi.

Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

Verše 7.-11.: Ak prijmeme, že ide o istú alegorizáciu, môžeme vidieť v tomto poučení reč o „vybraní si miest" v kráľovstve Božím. Asi na adresu sebavedomých farizejov je povedané, že človek sám nie je tým, kto si vyberie správne miesto v Božím kráľovstve. Je teda treba počkať, aké miesto nám tam pridelí Boh. Podľa posledného verša je zrejmé, že Božie hodnotenie je, či môže byť úplne iné, než naše. V tom je nádej i varovanie.

A tomu, čo ho pozval, povedal: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“

Verše 12-14.: Medzi Židmi platilo pravidlo, že úroveň hostiny i hostiteľa je daná úrovňou tých, ktorí sa hostiny zúčastnia. Ježišova rada však túto zásadu prevracia. Rada vedie od vypočítavosti k láske, od postoja iba ľudského k postoju Božiemu - Boh sa ujíma slabých a nevážených. Na to kladie Lukáš zvláštny doraz v celom evanjeliu.

Myšlienka k Pochodu za život od pána biskupa Mons. Jozef Haľka:

Podmienkou účinnej angažovanosti za Božie veci je pokora všetkých aktivistov za konkrétnu realizáciu Božieho kráľovstva na zemi. Pokušiteľ nás zvádza myslieť si, že to len ľudská šikovnosť a mediálna zdatnosť sú základom a podmienkou úspechu a vysokej účasti pozvaných.

Nie, my nechcime prvé miesta pri stole ani uznanie más. Veď všetko stojí a padá na našich modlitbách, obetiach i sebazapreniach smerovaných s pokorou k Bohu. Na hlučnú ulicu prídeme s prázdnymi rukami, ak sme predtým v tichom rozhovore s Bohom neprosili Pána dejín, aby nás on viedol a on inšpiroval. Pane, na pochode za život kráčaj s nami, buď našou silou, napĺňaj nás svojou láskou.

Myšlienky k príhovoru (Lk 14, 1,7-14)

Mladému veriacemu človekovi hrozí, že sa bude pre svoju vieru považovať za autsajdra v spoločnosti, že vieru bude zakrývať alebo sa za ňu hanbiť, že bude mať strach, že si svoju vieru pred ostatnými neobháji. Môže mu to dosť sťažiť život, ale predsa to nie je to najnebezpečnejšie. Keď duchovne porastie a vyzreje, nadobudne postupne hlbšie chápanie viery, nadobudne istotu i v obyčajných oblastiach života, pochopí komu uveril a čo to znamená a nebude si vôbec pripadať ako druhoradý človek. Začne sa teda nielen cítiť vcelku normálne, ale svoje kresťanstvo pochopí ako dar i ako istú prednosť pred ostatnými.

A tu začína iné nebezpečenstvo, ktoré ohrozuje hlavne nás, ktorí už žijeme v priestore viery a cirkvi nejaký ten rok. Nebezpečenstvo, že sa začneme na ľudí okolo nás, na ľudí mimo viery, dívať zvrchu, že tými, ktorí robia v živote okaté chyby alebo ktorí odpadli, začneme pohŕdať. Ak si chceš urobiť malý test v tejto veci, predstavte si, že skutočne Pán Ježiš pripravuje veľkú hostinu a pozve na ňu vás a všetkých ľudí z okolitých domov, alebo celú dedinu, alebo celý váš podnik, školu atď. A teraz - kam si sadnete? „Nenatlačil" by sa verný kresťan samozrejme a podľa svojho rozhodnutia (teda nie na Ježišovu výzvu) niekam dopredu? Iste, milujeme Krista a tak chceme byť u neho. Ale čo keby on nejakého darebáka alebo protivného človeka (podľa nášho hodnotenia!) posadil vyššie, pred nás? Zniesli by sme to? Uznali by sme, že my súdime podľa zdania, on však vidí do srdca? Tu by si mohol každý potichučky odpovedať pre seba sám.

A ešte musíme ísť ďalej. Chudobní, zmrzačení, chromí, slepí boli v Izraeli vylúčení z hostiny. Pýtajme sa, koho by sme pozvali my. Alebo začneme jednoduchšie - koho z pohŕdaných ľudí dneška, teda koho z pohŕdaných a vylučovaných ľudí dneška necháme priblížiť sa k nám? Ako znesieme posmešky druhých ľudí? A naopak, ako dokážeme usmerniť svoju túžbu „zaradiť si do zbierky" svojich návštevníkov ďalšieho človeka, ktorého ostatní uznávajú, ktorým sa môžeme popýšiť?

Steny, ktoré si ľudia medzi sebou stavajú, mierky, podľa ktorých jedni druhých vylučujú, boli a sú najrôznejšie. Kastovánie medzi ľuďmi bolo a je - len mierky sa menia. Dnes: podľa aut, podľa stupňa známostí, podľa toho či mi kto môže byť prospešný, podľa bytového vybavenia, podľa príslušnosti v tých či oných kruhoch... Môže tiež byť módou stýkať sa práve s človekom na okraji spoločnosti a takého považovať za preferovaného a naopak odmietať ľudí, ktorí sú „veľmi slušní, veľmi konvenční, veľmi normálni".

Ježiš všetky tieto múry odmieta. Neodmieta však rozdiely medzi dobrom a zlom, medzi pravdou a lžou, medzi tým, čo je Božie a tým, čo sa Bohu vzpiera. Ukazuje, že deliť ľudí z vypočítavosti je zvlášť zlé a nevedie to nikam. Tam ale, kde človek rozdáva nielen bez nároku, ale i bez nadeje na odmenu, tam koná spôsobom, ktorý u Boha nájde ocenenie.

Znamená to však radikalizovať (meniť) svoju lásku, i svoju dôveru:

Svoju lásku: nemôžem milovať len tých, voči ktorým mi to ide najľahšie, ale tých, ktorí to najviac potrebujú.

Svoju dôveru: mám dôverovať v to, že Boh ma obohatil a obohacuje, a nemusím počítať, či sa mi môj čin v ľudskej spoločnosti vyplatí.

Rozhodujúce teda má byť, že je koho pozvať a že ich mám na čo pozvať. Čo z toho vyťažím by ma zaujímať nemalo. Až potom môžem čakať čestné „miesto u stola". Teda nie preto, že som sa „usadil" v spoločnosti bohatých, ale práve preto, že som sa stal a bol chudobným. Sv. Pavol napísal: Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili (2 Kor 8,).

Pozrite tiež:

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/889-22-nedela-v-cezrocnom-obdobi-2




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.