Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Zjv 11, 19a; 12, 1-6a. 10a-c, 1 Kor 15, 20-27a, Lk 1, 39-56

"Mnohí viete, že horolezec George Mallory viedol v dvadsiatych rokoch minulého storočia expedíciu horolezcov s úmyslom pokoriť Mount Everest.

Expedícia neuspela. Mallory sa o to pokúsil s druhou skupinou. A opäť sa to skončilo neúspechom. On sa však ani teraz nevzdal. Pripravil tretiu expedíciu zloženú z najskúsenejších horolezcov. No napriek všetkým starostlivým prípravám, aj táto skončila nešťastím: utrhnutá lavína zabila Malloryho a väčšinu členov expedície. Tí, ktorí prežili, boli po návrate do Londýna, pozvaní na banket venovaný zosnulým i živým členom expedície. Keď nastal čas príhovoru, jeden z nich vstal z kresla a pohľadom prešiel po zarámovaných fotografiách Malloryho a ostatných zosnulých kamarátov, ktoré viseli na stene. Potom sa otočil chrbtom k prítomným a pozrel na obraz Mount Everestu, visiaci na čelnej stene. Slzy mu stekali po lícach. V mene Malloryho a ostatných zobrazenému vrchu adresoval tieto slová: „Hovorím ti, Mount Everest, v mene všetkých statočných mužov – žijúcich či ešte nenarodených. Porazil si nás raz; porazil si nás dvakrát; porazil si nás trikrát. Ale Mount Everest! Raz porazíme my teba, pretože sa už nemôžeš stať väčším, ale my môžeme!“

V tejto výzve sa odráža túžba každého človeka. Chceme objaviť skutočný význam a zmysel nášho života. Chceme vedieť, že naše pozemské putovanie nás niekde vedie. Keď sa táto cesta stáva ťažkou, chceme sa uistiť, že to všetko za to stojí. Chceme premeniť pocity bezmocnosti na signály čiastočnej porážky pri hľadaní plnosti života. Emociálne, psychologicky i spirituálne sa chceme stať väčší, než sme. Chceme konečnú odpoveď na otázku našej pravej identity ako ľudskej osoby. Nech už chceme čokoľvek, to najhlavnejšie je zmocniť sa základnej pravdy o našom živote a o jeho zmysle. Bratia a sestry, tajomstvo dnešnej Slávnosti Nanebovzatia Panny Márie nás vedie práve k tejto základnej odpovedi. Kresťania si od začiatku pripomínali nebeské oslávenie Božej matky. Liturgicky na Východe sa slávil tento sviatok už skoro po koncile v Efeze v roku 431. Cisár Mauricius, (582- 602) uznal 15. august pre Východorímsku ríšu za štátny sviatok. V rímskej Cirkvi sa tento sviatok slávi od 7. storočia. V roku 1950 - 1. novembra, pápež Pius XII. toto učenie, že „Panna Mária bola po skončení pozemského života s telom a dušou vzatá do nebeskej slávy“ vyhlásil za dogmu, za záväzný článok viery. V príslušnom vyhlásení medzi iným pápež píše: „Keď svätí Otcovia a učitelia oslavovali vzatie Božej Matky do neba ako sviatok, upriamili svoje kázne a príhovory na ľud a hovorili o jej vzatí do neba ako o známej a uznanej skutočnosti. Bližšie ho vysvetľovali a hlbšie zdôvodňovali jeho zmysel a podstatu a najmä do jasnejšieho svetla stavali, že sa týmto sviatkom nepripomína iba to, že mŕtve telo preblahoslavenej Panny Márie nepodľahlo nijakému porušeniu, ale aj jej víťazstvo nad smrťou a nebeské oslávenie podľa príkladu jej jednorodeného Syna Ježiša Krista...“ Všetky tieto vyjadrenia a úvahy Otcov sú zakotvené ako fundament vo Svätom písme. Toto nám vznešenú Matku Božiu kladie pred oči v jej najvnútornejšom spojení s Božím Synom, na osude ktorého má účasť.

V spomínanom dokumente pápeža Pia XII. Munificentissimus Deus sa tiež hovorí „A tak vznešená Matka Božia je s Ježišom Kristom od večnosti a tým istým spôsobom predurčená a tajomným spôsobom spojená: nepoškvrnená pri svojom počatí, pri svojom materstve, neporušená panna, veľkodušná spoločníčka božského Spasiteľa, ktorý zvíťazil nad hriechom a jeho následkami, nakoniec dostala ako korunu svojich výsad to, že bola uchránená od porušenia v hrobe, a tak ako už jej Syn po premožení smrti bola s telom i dušou pozdvihnutá do nebeskej slávy, kde sa skveje ako Kráľovná po pravici svojho Syna, nesmrteľného Kráľa vekov.“

 
Obdobie polovice 20. storočia bolo poznačené s znepokojivou vášňou, keď sa nanovo akoby objavilo v spoločnosti ľudské telo, jeho krása. Bola to akoby renesancia človeka. Vieme však, že často falošná, neúplná, povrchná. Do tejto situácie prišlo vyhlásenie tejto pravdy viery. Môžeme jednoznačne povedať, že to bol hymnus na ľudské telo, chvála, ktorá bola odvážnejšia a väčšia a ďalekosiahlejšia ako všetko, čo by sa ľudia mimo viery odvážili povedať v tomto smere. Cirkev tým zanôtila „chválospev“ na zem a jej pozitívnu hodnotu; poukázala na budúcnosť tým, že práve vychádzajúc zo svojej viery; poukázala na človeka... ako na tvora s nekonečnou budúcnosťou.... V Panne Márii Cirkev ohlasuje celú veľkosť toho, čo znamená byť človekom.


Už z gréckej filozofie poznáme rozdelenie človeka na telo a dušu. Telo ako časť, ktorá spája človeka so zemou, a pod ktorým často trpí; duša ako časť človeka, ktorá je schopná k veľkým myšlienkam, v ktorej majú základy jeho schopnosti k láske, pokoju a spolucíteniu s ľuďmi. V extrémnom prípade sa pozeralo na telo ako na väzenie duše; tým sa spájalo znehodnotenie tela a všetkého materiálneho. Dlhý čas sa aj niektorí kresťania pridŕžali tejto myšlienky. Stránky Svätého písma však hovoria o človeku inak. Telo označuje tu celého človeka, aj keď vo svojej chatrnosti po svojom prepadnutí hriechu a smrti, smeruje ku svojej pominuteľnosti, avšak len dočasnej; duch - duša označuje práve tak celého človeka, ale z iného hľadiska; celého človeka, ktorý je Bohom povolaný k veľkým veciam tu na zemi, ale aj po skončení pozemského života. Keď Ježiš Kristus daroval v predstihu svojej matke dar nebeského života s telom a dušou, tak nešlo o protekciu v dejinách spásy, ale ide tu o uistenie, že je to aj naša cesta. Ak - ako ona - vždy a znova zotrváme v jeho láske.


Od vyhlásenia tohto článku viery uplynulo vyše 60 rokov. Triumf telesnosti, fascinácie ľudským telom, uctievanie sexuality a kult tela medzitým dosiahli taký rozmer, že sa stal akoby novou filozofiou, či dokonca novým náboženstvom. Pri všetkom zdôrazňovaní a ocenení ľudského tela a jeho krásy, sa dnes javí potreba vedomia úplnej, ale autentickej dôstojnosti a krásy človeka, jeho tela, jeho ducha a jeho duše. Tak ako to pred časom vyjadrila známa herečka v nemecky hovoriacom svete Christine Kaufmann: „Jediná zmysluplná starostlivosť o krásu je starostlivosť o duševnú krásu človeka.“ Aj tieto slová nás upozorňujú na to, že existuje vzájomné pôsobenie medzi telom, dušou a duchom. „Buď dobrá k svojmu telu, aby sa v ňom duša mohla dobre cítiť“, mienila už svätica 16. stor. Terézia Avilská. Ale aj opačne platí: staraj sa o svoju dušu a svojho ducha, aby tvoje telo zostalo zdravé a neporušené!

Pannu Máriu považujeme za „najkrajšiu zo všetkých“ kvôli jej kráse tela, duše i ducha. Jej telo prijalo a počalo Božieho Syna, jej duša prijala veľkosť Pána vo viere a túto chválu si zachovala až pod kríž. Jej duch „jasal v Bohu, svojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na jej poníženosť služobnice“ (porov. Lk 1,47-48n). Jej život nezatienil ani dedičný hriech ani konkrétny telesný hriech. Čistá a bez hriechu žila a zomrela a tak bola s telom a dušou vzatá do nebeskej slávy. Preto je pre nás znakom nádeje, že aj my sa po svojej životnej púti viery s telom a dušou dostaneme do neba, ak sme verili, milovali a dúfali tak, ako Ona. Preto je pre nás znakom útechy, že náš život a udalosti nášho života, všetko, čo dobré sme robili, smrťou nezanikne, ale všetko bude prijaté do Božej lásky a istoty navždy a naveky. Nezáleží až tak na tom, že si nebo neviem predstaviť. V sobotnom denníku uprostred horúceho júla t. r. sa objavil titul článku: „Veria kňazi, ako vyzerá nebo a peklo?“ Redaktor konštatuje: „Ako to vyzerá v nebi a pekle, presne nevedia ani tí, ktorí v ne veria“ (?!).

Iste, kde je nebo, kam vystúpila Mária alebo bola vzatá? ? Nikto to nevie. A táto skutočnosť, dala už mnoho skeptikom príležitosť povedať, nemohli sme toto miesto ešte doteraz objaviť, ani kozmickým letom ani ešte hlbším vniknutím do kozmu.

Priznávame nevieme, pretože je to záležitosť viery. Pre nás je však autoritou Boh, ktorý je „Pravda, cesta i život“ (porov. Jn 14,6). Naša viera nám naznačuje, že večnosť nie je nekonečným striedaním sa dní v kalendári, ale niečo ako ponorenie sa do oceánu nekonečnej lásky, v ktorom čas – chápaný ako „predtým a potom“ – už viac neexistuje hovorí v tomto zmysle Svätý Otec Benedikt XVI. (Spe salvi, 12,).

Pamätám si na interview s pomerne známou slovenskou celebritou, ktorá netajila svoju neveru, a na otázku, ako by sa cítila, keby sa tam stretla, na druhej strane, s Bohom, odpovedala, že by bola „nepríjemne prekvapená.“ Mohli by sme však dodať, že pri prekvapení to neostane. Prvokresťanský spis, potvrdzujúc tak slová Svätého písma (porov. Mt 25, 31-46) hovorí v tomto zmysle: „A každý dostane podľa svojich skutkov. Ak bol človek dobrý, bude pred ním kráčať jeho spravodlivosť. Ak bol zlý,bude pred ním mzda neprávosti (Z Listu pripisovaného Barnabášovi). Áno, nevieme, ako to vyzerá v nebi, ale všetci vieme ako to vyzerá, keď sa človek usiluje konať dobro. Ale aj vieme ako vyzerá človek bez úsilia o vyššie hodnoty žije len pre seba a správa sa len živočíšne, egoistický, ba k tomu používa aj pochybné, či doslova zlé prostriedky.

Sv. Augustín, vo svojom diele O Božom štáte napísal, že celá ľudská história, história sveta, je zápasom medzi dvomi láskami – „láskou k Bohu až po stratu seba samého, až po darovanie seba samého - a sebaláskou, až po neúctu voči Bohu, až po nenávisť voči blížnym. “Ohnivý drak z Apokalypsy nie je iba záležitosťou minulosti, či rozprávková bytosť. Jeho hrozba existuje aj dnes, aj keď v iných formách. Existuje vo forme názorov, ktoré nám hovoria: Je absurdné myslieť na Boha. Je absurdné nasledovať Božie prikázania. Je to dávno minulá vec. Cenu má iba žitie života pre seba. Zobrať si v tejto krátkej chvíli života všetko, čo sa dá, aj podvodom, či násilím. Hodnotu má iba: užiť si! Konzumizmus, egoizmus a zábava. Toto je život (!). Takto máme žiť. A zdá sa – nemožné postaviť sa na odpor tejto prevládajúcej mentalite a celej jej mediálnej a propagandistickej sile. Dnes sa zdá, akoby bolo nemožné myslieť na Boha, ktorý stvoril človeka, ktorý sa stal Dieťaťom a ktorý je skutočným vládcom sveta; Boha, ktorý miluje človeka a chce jeho dobro časné i večné. Nemožno však zabúdať, že okrem draka je potrebné si v čítaní Apokalypsy všimnúť aj ďalší obraz – ženu, odetú slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. Jeho prvým významom je Panna Mária, odetá do slnka, obklopená a preniknutá Božím svetlom. Necháva za sebou smrť, je úplne odetá do života a s telom a dušou je prijatá do neba v Božej sláve, v ktorej prekonajúc smrť, nám hovorí: odvahu, napokon zvíťazí láska! Majme teda vieru a odvahu žiť aj napriek všetkým nástrahám draka – zla vo svete v akejkoľvek podobe. Boh je konečným víťazom, nie zlo !!! Naozaj, kto chce patriť do Ježišovho spoločenstva, musí si nechať určovať svoje konanie smerom k večnosti, k Otcovi, kam smerovala cesta Ježišova po skončení jeho spasiteľného poslania. Ako to môže vyzerať? Zoberme dve udalosti zo života, s ktorými sa môžeme stretnúť kedykoľvek. Predstavme si človeka, ktorý sa dostane do sporu s kolegom. Tento má lepšie úspechy, či šťastie v práci; lepšie uznanie u ľudí. U prvého sa javia závisť a nežičlivosť. Tu objavuje u rivala chybu. Ihneď to využije, zveličí ju, prípadne aj publikuje, aby druhého zlikvidoval... Ten však úder vráti a závistlivcovi dokazuje podobné zlyhanie – a tým nastáva dusivá, až neznesiteľná atmosféra. Často to takto chodí. Keby každý z tých dvoch bol uznal, že ani závisť ani pomsta nepatria do sveta človeka vôbec, ale ešte viac do toho, v ktorom sa prezentujú kresťanské hodnoty, potom by to, nielen v spoločnosti, na politickej scéne, ale aj v našich denných vzťahoch vyzeralo inak. Lebo neporovnateľne dôležitejšie je stať na pozícii pozitívnych hodnôt, ako ísť často doslova „cez mŕtvoly“ či aspoň „po chrbte iných.“ Zoberme druhý príklad. Žena upadla do choroby. „Už sa nikdy neuzdraví“ - tak hovoria lekári. Teraz ju mnohí z jej okolia opustia, hovoria o nej, ako o odpísanej. Iní nie. Denne ju niekto navštevuje. Manžel sa o ňu príkladne stará, dospelé deti prichádzajú a je súčasťou ich života. Možno to nič nemení na tom, že nemá nádej na uzdravenie, ale predsa je všetko iné. Zákon lásky určuje scénu. A to poukazuje už na skutočnosť, ktorá sa týka večnosti. „Kus neba“ prichádza do izby ťažko nemocnej. Ešte mnoho takýchto príkladov by sme mohli uviesť: deti aktívne účastne Dobrej noviny vo Vianočnom období, mladí ľudia zapájajúci sa do šľachetných projektov pre dobro iných, starostliví otcovia, obetavé matky, záchranári pri prírodných nešťastiach, mnohí čestní a spravodliví ľudia na akýchkoľvek postoch..., rehoľné sestry, mnohí horliví kňazi doma i v misiách, trpiaci, chorí i starí ľudia s ružencom v ruke mysliaci na iných... Vždy, takýto ľudia, poukazujú na to isté. Kde prežívajú ľudia svoj život s pohľadom na Ježiša a jeho matku, tak sú obohatením a svoje oči majú upreté na budúcnosť, ktorá sa volá nebo.

Cirkev, teda my všetci, ktorí sa k nej hlásime, sa teda znova a znova musí vydávať po ceste Panny Márie. Znova a znova musí striasť zo seba prach časov: zanechať mocenské zmýšľanie, panovačné štruktúry a vydať sa „dolnou“ cestou. Kristovo kráľovstvo bolo založené na súhlase malých, ale slúžiacich ľudí. Tak ako Panna Mária, aj my kresťania dneška máme slúžiť blížnemu, nie v prizeraní sa, ale v hĺbke viery. Mnohí ste to dokázali pri nedávnom zemetrasení na Haiti, či povodniach u nás. Bola to práve Katolícka cirkev, ktorá nielen výškou nazbieraných financií ukázala kvalitu svojich členov a ich dobré a ušľachtilé srdce. Aj táto viera oblažuje, lebo daruje radosť z dávania sa.

Nie sme v tomto úsilí sami. „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Tieto slová zaznievajú ako lahodná melódia pre ľudí všetkých čias, aj pre nás tretieho tisícročia. Pretože Ježišov príbeh s jeho vzkriesením a oslávením, aj oslávením jeho matky. Začali sa takto písať nové dejiny spásy, do ktorých sme pozvaní aj my. Drahí bratia a sestry! Panna Mária vzatá do neba sa od nás nevzdialila, ale zostáva pri nás ešte bližšie a jej svetlo sa odráža v našich životoch a v dejinách celého ľudstva. Oslnení nebeským jasom Matky Vykupiteľa, bežme s dôverou za tou, ktorá sa na nás pozerá z výsosti a nás ochraňuje. Všetci potrebujeme jej pomoc a útechu, keď čelíme skúškam a každodenným výzvam, potrebujeme ju cítiť ako matku a sestru v konkrétnych situáciách našej existencie. A aby sme mohli v tomto duchu prežiť každý deň, nasledujme ju na ceste poslušnosti ku Kristovi a v obetavej službe blížnym. Toto je jediný spôsob, ako môžeme už tu, na našej pozemskej púti zakúsiť pokoj a radosť, ktorú prežíva v plnosti ten, kto dosiahne cieľ nesmrteľného raja.

Bratia a sestry! Dnes teda vyspievajme, na Nitrianskej kalvárii, Božej Matke krásne pútnické piesne a spievajme ich svojim životom aj zajtra, o týždeň o rok, po celý náš život; učiňme ho krajším a ľudskejším, kým ho nezavŕšime tam, kam nás predišla naša matka - Nanebovzatá Panna Mária! Amen."

Mons. Viliam Judák

Pozrite si i nasledujúce stránky:

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/416-nanebovzatie-panny-marie

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/906-nanebovzatie-panny-marie-2016

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1380-nanebovzatie-panny-marie-2017

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1825-nanebovzatie-panny-marie-2018

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/1829-nanebovzatie-panny-marie-18




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.