Uvedenie do bohoslužby:
Naša planéta i celý vesmír je „o Bohu“. Veď on ho stvoril, udržuje a dáva mu svoj punc. Jedine človek, zdá sa, to vníma a so Stvoriteľom nadväzuje kontakt. A o tom je aj naše dnešné stretnutie. Úžasne je, že Boh sa tomuto vzťahu nebráni, naopak otvára sa preň. Na úvod nášho stretnutia priznajme a oľutujme našu nedostatočnú snahu pri vytváraní tohto vzťahu.
Uvedenie do čítaní:
- čítanie, Gn 18,20-32
Prvé čítanie tejto nedele je známy príbeh o zničení Sodomy a Gomory; miest opradených povesťami, zničenýmii v údolí Siddimu, na juhu Mŕtveho mora. Je to príbeh, ktorý sa preniesol do všetkých archeologických hypotéz o poklese údolia Jordánska, ktoré je jedným z najzvláštnejších javov prírody, 400 metrov pod hladinou Stredozemného mora. Biblia ho nazýva yâm hammélah (more soli), a je známe od čias Grékov ako mŕtve, pretože kvôli veľkej hustote soli tam nie je žiaden život. To všetko vysvetľuje legendu o tomto mieste, soľnú sochu Lotovej ženy a ďalšie detaily.
Dnešné čítanie však poukazuje na príhovor Abraháma k Bohu za spravodlivých, za ich príbuzných. Do tejto zemepisnej zvláštnosti zasadzuje svätopisec dialóg Abraháma s Bohom.
Je vôbec možné, predstaviť si Pána Boha ako orientálneho šejka? Asi ano, máme-li před očima nedělní čtení z první knihy Mojžíšovy (Gn 18,20-32). Asi áno, ak máme pred očami nedeľné čítania z prvej knihy Mojžišovej (Gn 18,20-32). Abrahám, člověk své doby, tak Boha chápal. Abrahám, človek svojej doby, tak Boha chápal. Je to biblické a tudíž legitimní. Je to biblické a teda legitímne. Vždyť Bible, říkával otec kardinál Špidlík, není ani tak kniha o Bohu , jako spíš o tom, jak si Jej lidé představovali.
Veď Biblia, hovorieval otec kardinál Špidlík, nie je ani tak kniha o Bohu, ako skôr o tom, ako si ho ľudia predstavovali. A neměli bychom se pohoršovat. A nemali by sme sa pohoršovať. Vždyť i my si Boha nějak představujeme, a kde je řečeno, že ta naše vědecko-technická představa Boha jako racionálně, přesně a logicky uvažující nadzemské bytosti, odpovídá boží skutečnosti víc, než ta orientální Abrahámova? Veď aj my si Boha nejako predstavujeme, a kde je povedané, že tá naša vedecko-technická predstava Boha ako racionálne, presne a logicky uvažujúcej nadzemskej bytosti, zodpovedá božej skutočnosti viac, než tá orientálna Abrahámova? Musíme si přiznat, že dokonce i teologie je na Pána Boha krátká.
Musíme si priznať, že dokonca aj teológia je na Pána Boha krátka. Otec Špidlík tu rád citovával svého někdejšího profesora v Maastrichtu Schoonenberga, dle kterého teologie není vědou o Bohu , ale o tom, jak v Boha lidé věří. Kardinál Špidlík tú rád citoval svojho niekdajšieho profesora v Maastrichte Schoonenberga, podľa ktorého teológia nie je vedou o Bohu, ale o tom, ako v Boha ľudia veria. To se pak v dějinách mění podle mentality doby. To sa potom v dejinách mení podľa mentality doby.
Pre nás je Abrahámovo vyjednávanie s Bohom priamo smiešne. Či sa Boh, absolútne, nemenné a vševediace Bytie dá len tak uhovoriť? A vôbec, môže Božia spravodlivosť závisieť na chytrosti orientálneho kočovníka Nevie snáď Boh, čo chce?
Neprekvapí, že Abrahám vyjednáva s Bohom ako predavač na trhovisku, pretože inak to ani nevedel. Pozoruhodné ale je, Boh Abrahámovu výzvu prijal a rešpektoval pravidla hry. Bral Abraháma vážne , tak ako otec sa nevysmeje dieťaťu, ktoré si s ním chce hrať.
Vyvodiť z toho, že Boh je presne taký, ako nám ho Starý zákon v prvej knihe Mojžišovej líči, by bolo úsmevné. Ale uveriť, že nekonečný, absolútne a dokonalý Pán vstupuje do našej dejinnej, kultúrnej a ľudskej obmedzenosti, je naopak smrteľne vážna vec.
Boh sa k nám prihovára našim jazykom, našimi spôsobmi myslenia a našej logikou, aj keď si vyhradzuje stále znova právo ju presahovať a upozorňovať nás, že: Vaše myšlienky nie sú moje myšlienky a moje cesty nie sú vaše cesty? (Izaiáš 55,8). To preto, aby sme si nezačali myslieť, že Pána Boha máme pod kontrolou a neprestali ho hľadať a mať pred nim bázeň.
Abrahám mal jasný cieľ s ktorým Boha hľadal: znížiť počet spravodlivých, nutný k záchrane Sodomy a Gomory, na čo možná najmenej. Z päťdesiatich to stiahol na desať. Ísť viac dole sa neodvážil. Ani tých desať spravodlivých sa nenašlo a Božia ruka zasiahla. A napriek tomu: Proroci Jeremiáš (5,1) a Ezechiel (22,30) nás uisťujú, že Jeruzalemu by Boh odpustil, keby sa tu našiel napríklad aj len jediný spravodlivý. Ani ten sa však nenašiel, lebo "všetci zhrešili a sú ďaleko od Božej slávy", konštatuje Pavol v liste Rimanom (Rim 3, 23). Že sa nakoniec predsa len ten jeden spravodlivý nájde, prorokuje Izaiáš (53) piesní o utrpení božieho služobníka, k záchrane všetkého ľudu.
Nebude ním ale nikto iný, než samotný Boží syn, Ježiš Kristus, o ktorom píše sv. Pavol Kolosanom: "Odpustil nám všetky hriechy, zrušil dlžobný úpis, ktorý svedčil proti nám svojimi predpismi, a nadobro ho zničil tým, že ho pribil na kríž" (Kol 2,12-14) - 2. dnešné čítanie)
--------
Pán povedal: „Žaloba na Sodomu a Gomoru je veľká a ich hriech je veľmi ťažký. Zostúpim a pozriem sa, či naozaj robia tak, ako znie žaloba, čo došla ku mne, a či nie. Chcem to vedieť.“
Všetka nespravodlivosť ide priamo pred uši Boha. Vidíme to v prípade vraždy Ábela v Genezis 4:10: „A Boh mu povedal: Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata kričí ku mne zo zeme“. Por tanto, nos dice aquí la Biblia que Dios escuchó el clamor contra Sodoma y Gomorra por sus pecados.
Toto čítanie nám predstavuje Abraháma ako muža, ktorý vie, čo plánuje Boh. Na začiatku osemnástej kapitoly sa dozvedá, že bude mať syna zo svojej manželky Sáry. To je zámer, ktorý má Boh s ním osobne. Teraz mu je odhalené niečo väčšie. V hre je život obyvateľov Sodomy a Gomory.
Muži sa odtiaľ obrátili a išli do Sodomy, kým Abrahám stále ešte stál pred Pánom.
Aj keď sa muži, návštevníci, ktorí prišli s oznámením, že sa syn narodí Abrahámovi a Sára, obrátia a idú smerom k Sodome (aby ustanovili strašné udalosti - 19. kapitola), Abrahám ostáva stáť pred Boh (verš 22).
Pristúpil bližšie a povedal: „Chceš naozaj zahubiť spravodlivého s bezbožným? A keby bolo v meste päťdesiat spravodlivých, zahubil by si ich a neodpustil by si mestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, čo sú v ňom?
Z toho, ako Abrahám vyslovuje túto otázku, vyplýva, že takéto konanie by malo byť pod úroveň toho, komu hovorí – teda Božiu. Vidno ako Pán počúva modlitbu svojho priateľa Abraháma.
Abrahám nejde hlásať pokánie, ale oroduje! Nie je ako prorok, ale prosebník!
Hoci má Abrahám informácie „z prvej ruky“, nechová sa arogantne, ani namyslene. Aj on vie, že hriech Sodomy a Gomory je veľmi ťažký, no vedie ho to k prosbe za záchranu týchto miest. Aj keď je to tiež z dôvodu, že tam ma synovca Lota. Vieme, že Lot si to mesto sebecky vybral a neponúkol staršiemu Abrahámovi. Abrahám sa tu prejavuje veľkoryso!
Kiež by aj nám napadlo pri informáciách o nešťastí prosiť Pána za obete. Žiadne – „tak mu treba“!
Nech je ďaleko od teba urobiť niečo také: spravodlivého usmrtiť s bezbožným. Spravodlivý by bol na tom rovnako ako bezbožný. To nech je ďaleko od teba. Vari ten, čo súdi celú zem, nebude konať spravodlivo?“
Výslovná výzva k väčšej Božej dobrote! Význam je sugestívny: bolo by to znesvätenie Božieho charakteru, aby zabil spravodlivého s bezbožnými, aby bol nepozorný voči nevine pri výkone spravodlivosti.
Ako som spomenul, Biblia je o tom, ako sa vyvíjal vzťah človek k Bohu. Jeho predstava o ňom.
Žalmista už pokročil: Pán je ten, ktorý súdi celú zem. Žalmy hovoria, že ako sudca je spravodlivý (Ž 7,12).
Pán mu povedal: „Ak v meste Sodome nájdem päťdesiat spravodlivých, odpustím kvôli nim celému mestu.“
Jemný rozdiel sa objavuje v tom, ako Boh odpovedá na Abrahámovu otázku. Boh hovorí, že ak sa v meste nájde určitý počet spravodlivých osôb, Boh ho nezničí (verše 28-32). Ale v prvej odpovedi, nehovorí: „nezničím“, ale „odpustím kvôli nim celému mestu “ (18:26) ).
Abrahám povedal: „Opovážil som sa rozprávať so svojím Pánom, hoci som len prach a popol. Čo ak bude spravodlivých o päť menej ako päťdesiat? Zničíš kvôli piatim celé mesto?“
Je tu problém kolektívnej viny, ktorú Starý zákon postupne riešil. Táto otázka sa opakuje v celej histórii Izraela a jeho teologickej reflexii. Ezechiel výslovne hovorí, napríklad: „Dieťa nebude trpieť za neprávosť rodiča, ani rodič nebude trpieť za neprávosť dieťaťa, spravodlivosť spravodlivých bude jeho vlastným a bezbožnosť bezbožných bude jeho vlastným“ (Ezechiel 18:20). Po zdĺhavej úvahe o Božej spravodlivosti táto pasáž uzatvára: „Lebo nemám radosť zo smrti nikoho, hovorí Pán Boh“ (Ezechiel 18:32).
Napriek tomu inde u Ezechiela sa zdá, že nevinný (hoci je to u Ezechiela skutočná otázka, či je niekto nevinný), a dokonca aj samotná krajina, trpí následkami Božieho súdu za bezbožných (napríklad Ezechiel 5 a 6) , Toto napätie v Ezechiela sa v širšom zmysle odráža v živote a teológii Izraela: Boh nechce smrť nikoho, ale empirické dôkazy naznačujú, že nezriedka trpia nevinní ľudia kvôli činom a ničotnosti zlých.
„Nezničím,“ odpovedal, „ak ich tam nájdem štyridsaťpäť.“
Abrahám prosí s pokorou, že je iba prach a popol, ale nie je preňho predstaviteľné, že by spravodlivý Boh dovolil, aby kvôli bezbožným zahynuli aj spravodliví. Dodnes vidíme, že skôr zlý stiahne na svoju stranu dobrého, než naopak, ale v Novom zákone sa ukazuje naplno, čo je v Abrahámovom postoji naznačené, že „poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými.“ (Rim 5,19)
Zhrnutie:
Tento príbeh zdôrazňuje rozsah a hranice Božieho milosrdenstva a môže byť zaradený ku Jonášovej knihe, kde je tiež vykreslená hlboká studňa Božieho milosrdenstva voči cudzincom (čo bol zdroj veľkého podráždenia Jonáša). V oboch príbehoch je Božia túžba, aby ľudstvo ukončilo svoje násilie, a ak Božie milosrdenstvo to ovplyvní, potom je nekonečne uprednostňované (asi desať ľudí postačuje na to, aby zachránili mesto). Ale ak, ako v prípade Sodomy, nie je možná obnova, potom sa Boh postará o vytvorenie nového dodatočného spoločenstva (lebo by zvyšok sveta trpel, keby sa „zvyky“ Sodomy rozširovali a hriešnosť rástla). Milosrdenstvo je základ kajúcnosti.
Všeobecné ponaučenie, ktoré sa autor snaží ponúknuť týmto textom, je dvojaké: na jednej strane závažnosť hriechu, príčina nešťastia ľudskej bytosti; na tento účel sa využije hrozná udalosť, zničenie miest - ako trest Boha za hriechy. Ide o typickú tému proroka, ktorý v konfrontácii s nešťastím vyhlasuje „trest Boha!“ Tak ako sa tradícia univerzálnej potopy berie ako povzbudenie ku kajúcnosti. Neskôr nám prorok Ezechiel dovolí pochopiť, že aj pre odsúdenú Sodomu existuje možná spása (porov. Ez 16, 53-55 – obnovenie Sodomy).
Na druhej strane text Abraháma povzbudzuje a zdôrazňuje jeho láskavosť a hĺbku vzťahu s Bohom, ako súčasť tejto legendárnej a rozšírenej histórie, ktorá je "náboženskou biografiou" Otca národov - Abraháma.
- čítanie, Kol 2,12-14
List adresovaný Kolosanom pokračuje vo svojom posolstve. V tomto prípade ide o krstný text, malú katechézu o kresťanskom krste, o účinku tejto sviatosti: zapája nás do tajomstva Krista, k jeho smrti a vzkrieseniu. Je to posolstvo, ktoré je veľmi podobné posolstvu Rím 6. Boh nám dáva život v Kristovi a to sa prejavuje krstom.
Text, úplne oddelený od ostatných dvoch čítaní (ako to býva v cezročnom období), stručne poukazuje na Pavlovu teológiu krstu: pokrstenie Kristom. To znamená, že je s ním ponorený do smrti a do vzkriesenia mocou Božou.
Svätý Pavol to dokáže pár slovami vysvetliť účinky krstu a podstatu hriechu.
Pavlova teológia krstu je bohatá na symboliku, z ktorej všetky naznačujú začlenenie do ukrižovaného Krista: ukrižovaného za svet a živého Duchom. V krste je náš starý spôsob života ukrižovaný (podľa tela) a náš nový človek je vzkriesený (podľa Ducha).
Text obsahuje výrazy adresované tým, ktorí sa odlišujú tým, že sú alebo nie sú obrezaní, čo je veľmi vzdialené našej životne dôležitej a náboženskej situácii.
Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž.
Dlžobný úpis, je alebo Mojžišov zákon, ktorý smrťou Pánovou stratil platnosť, alebo – a to je pravdepodobnejšie - všeobecný mravný dlh celého ľudstva.
- Evanjelium, Lk 11,1-13
Na úvod
Starozákonný antropomorfizmus, prisudzoval Bohu ľudskej rysy, ako rozhorčenie, ľútosť, premenlivosť názorov, atď. Novým zákonom nie je prekonaný, ale dokonaný: človek už Bohu nemusí ľudské rysy prisudzovať, Boh ich v Kristovi Bohočlovekovi sám prijal za svoj.
Vtelený Boh nepozoruje ľudský život zvonku, a nežije ho len tak trochu, a na oko, ale zvnútra, naplno a úplne vážne. Prijíma tým za svoje i tiaž ľudského bytia a aj trpkú konkrétnosť našej každodennosti. A k tej patrí, že nie sme vždy tak fit, aby sme ostali verný veľkým ideálom, ktoré sme možno ešte pred hodinou hlásali, keď nás to nič nestálo. A tak sa môže stať, že v únave odmietneme napríklad aj priateľa, a keď je dotieravý, vyhovieme mu, ale len preto, aby nám dal pokoj. Je to ľudské. Nie je to síce zrovna ten najčistejší motív dobrého skutku. Chváliť sa tým ale nebudeme!
Prekvapí teda, že Ježiš práve túto našu ľudskú slabosť povyšuje na obraz sily vzťahu Boha k človeku! Antropomorfizmus tu naberá grády. Je vôbec možné, predstaviť si Boha, ako unaveného otca, ktorý nechce nič než zaľahnúť a dá nám, o čo prosíme len aby sa nás už zbavil? Ak berieme vážne nedeľné evanjelium, tak asi áno! Je to biblické a teda legitímne a hlavne: hovorí nám to sám Pán Ježiš. Samozrejme je to podobenstvo! – nepohoršujte sa. A Ježiš pozná Otca, ako ho môže poznať len syn. Iste, aj Ježiš, ako človek syn svojej doby, tu hovorí obraznou rečou blízkeho Východu, ktorá miluje kontrasty a extrémy.
Ako Bohu mu ale môžeme veriť, že nie je nič, s čím by sme za jeho nebeským Abba nesmeli prísť. Dá nám všetko, a nechce za to nič, len aby sme mu trošku viac "liezli na nervy". Má pre nás jednoducho slabosť, ako otec pre vlastného syna, a pre dcérku ešte viac. To my ale nechápeme, a keď po prvom klopaní sa neozve hneď hlasné „ďalej", radšej prestaneme „rušiť" a ideme ďalej.
Možno nám vyhovuje predstava Boha ako automatu na cukríky. Stačí vhodiť mincu a vypadne tatranka. Koniec koncov, ako generácia detí hypermarketov to ani inak nevieme a dohadovať sa s predavačkou za pultom súkromného krámu o cene už ani nejde. Lenže Boh nie je automat a nechce ním byť. Je Otec živých, ktorý nás často nechá čakať nie preto, že "nefunguje", ale pretože chce, aby sme prišli „liezť mu opäť na nervy“. Stojí totiž o nás, zatiaľ čo my stojíme len o tie cukríky. Preto sa tak skoro unavíme a omrzíme. Má to s nami jednoducho ťažké.
-----------------
Evanjelium podľa Lukáša nám dnes ponúka jednu z najkrajších a najpodrobnejších pasáží cesty s Ježišom a postoj kresťanského nasledovania.
U Lukáša je modlitba Pána v rámci katechézy o modlitbe Je rozdelená do štyroch častí a zahŕňa:
- petíciu „Pane, nauč nás, modliť sa“, spolu s modlitbou Pána (11,1-4)
- podobenstvo o priateľovi, ktorý prichádza prosiť, a ktoré Lukáš chápe ako výzvu, aby bol v modlitbe stály (11,5-8)
- pozvanie k modlitbe (11,9)
- obraz veľkorysého otca, ktorý je výzvou na presvedčenie, že budeme vypočutí (11,11-13).
Vieme, že modlitba Pána je aj u Matúša (6,9-13). Ale táto katechéza modlitby, ako ju máme v celku, je len u Lukáša, ktorý najviac vyzdvihuje tento aspekt náboženstva a kresťanskej identity.
Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“
Keď sa Ježiš modlí, učeníci sa chcú tiež učiť modlitbe. Cítia, že Ježiš je premenený. Ježiš sa v Lukášovom evanjeliu veľmi často modlí. Nie je to len tajná Ježišova zbraň, ale pomoc, aby človek bol vo veľmi osobnom kontakte s Bohom, s Bohom ako Otcom. Ježiš túto modlitbu neuchováva pre seba, ale oznamuje ju svojim blízkym.
Mali by sme poznamenať, že Otčenáš je „špecifickou modlitbou Ježišovho učeníkov“. Učeníci ho žiadali o modlitbu, ktorá by ich identifikovala pred ostatnými náboženskými skupinami, ktoré existovali. Preto je to modlitba určená pre tých, ktorí „hľadali“ Božie kráľovstvo, s plným odovzdaním života; pre tých, ktorí premenili Božie kráľovstvo na exkluzívny obsah svojho života. Lebo keď nás Ježiš učí, ako a čo sa máme modliť, potom nás implicitne učí, ako máme byť a žiť, aby sme sa takto mohli modliť.
Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče,
Čo znamená Otec (Abba)? Nie je to oslovenie, ktoré by dávalo Bohu meno, ako to bolo v židovských modlitbách. Bolo to oslovenie otca malými deťmi, s pravým významom „drahý Otecko". Preto Ježiš hovorí s Bohom v atmosfére skutočne nezvyčajnej intimity. A učí svojich učeníkov, aby robili to isté. Všetko toto Ježišovo kázanie to potvrdzuje. Ježiš povzbudzuje učeníkov, aby boli v modlitbe neobmedzenej dôvery vopred presvedčení. Nie je to teda iný názov, chladný ani vypočítaný, ale prvý z postojov kresťanskej modlitby. Ak nie sme v Božom náručí, ako otec alebo matka majú svoje malé dieťa, nebudeme rozumieť, prečo sa oplatí modliť sa k Bohu.
V ňom, v Kristovi, sme teda všetko už dostali! Čo viac nám Boh mohol dát, než vlastného syna? A čo viac Ježiš pre nás mohol urobiť, než nás svojou obeťou s Bohom zmieriť, aby sme ho smeli nazývať Otcom? A ako k Otcovi sa k nemu aj modliť!
Sv. Ignác z Loyoly sa tým nechal tak uchvátiť, že dokázal hoc celú hodinu vytrvať v rozjímaní prvého slova Otčenáša a to mu stačilo. Kiež by sme s ním aj my mohli zvolať: "Pane daj mi len svoju lásku a svoju milosť a to mi postačí!" (Exercicie 234). Ignác pochopil, že to najcennejšie a najväčšie dobro, ktoré si môžeme želať, je byť s Bohom a rozprávať s Ním ako "priateľ s priateľom" (Ex 54). Vedel, že všetko ostatné mu bude pridané. Nie však automaticky, ale pretože sa nebál od priateľa veľa žiadať. A že to Ignác vedel priamo s abrahámovskú vervou, dosvedčujú jeho vlastné slová povzbudenia nám: „Snažiť sa tak, ako by všetko záviselo len na nás. A dôverovať Bohu tak, akoby všetko záviselo len na ňom!"
Pár rad k modlitbe Otčenáša:
Na začiatku alebo na konci kníh býva uvedený obsah, zoznam kapitol. Obsah nás pozýva k čítaniu, ku štúdiu, k premýšľaniu. Buď začneme čítať, alebo knihu odložíme.
Ak sa modlíme spoločne, nedá sa to urobiť inak, než že hovoríme ten „obsah jednotlivých kapitol“. Kto knihu pozná, vie o čom je reč. Naše myslenie je rýchlejšie než tok našich slov.
Vždy modlitbu začnite, radí nám Ježiš, slovami: „Otče náš“ Vždy si pripomínajte aký je Boh - TATOM, MAMOU, PRIATEĽOM, ŽENÍCHOM…
Premýšľať o Bohu je príjemné, ako napríklad na rodičov, či priateľov, ktorých máme radi.. Krásu jeho priateľstva a múdrosti môžeme poznávať viac a viac.
Druhým slovom: „náš“ sme uvedení k vedomiu, že Boh je rodičom a priateľom nás všetkých - i zlých. Mňa - zlého má nemenej rád než Ježišovu matku. Rovnako ako iného zlého. Boh sa zmilúvavá nad nami oboma.
Niektorí obyvatelia Jericha, nadšení Ježišom, rozprávali akého lumpa tam majú - Zacheja. Vieme, ako to dopadlo, Ježiš tomuto lumpovi pomohol k obráteniu. A dobrí ľudia sa z božieho milosrdenstva radovali.
Hodiny môžeme premýšľať nad slovami „Otče náš“, nikdy nás to neomrzí. Slova „Otče náš“ sú osobným vyznaním, podľa vlastnej skúsenosti s Bohom.
Ak pridáme k nim ďalší verš (ale nikdy nezabúdajme na slova „Otče náš“), hoc: „ktorý si na nebesiach“, potom sa týmito slovami necháme upokojiť (hovorím si ich pri všelijakých starostiach). Boh vidí ďalej a hlbšie než my…
„Posväť sa meno tvoje.“ Boh sa nám zasvätil. Čo všetko nám to prinieslo? Kdečo z toho už vieme, dokážeme o tom rozprávať deťom a ľuďom, ktorí sa nás pýtajú.
Boh si získal naše srdce, tužíme sa mu zasvätiť, jeho plánom so svetom. Zve nás k veľkému dobrodružstvu, k novým a ďalším stretnutiam s dobrom.
Izraeliti nevyslovujú JAHVE, miesto toho hovoria často „MENO“, nebo iný opis.
Slova „Posväť sa meno tvoje“ sú prosbou. K posväcovaniu božieho mena je treba súčinnosť Boha a človeka. Premýšľam, čo robí Boh a čo mám robiť ja. Prosím Boha, aby to a to učinil, a prosím ho o pomoc k tomu, čo mám a chcem urobiť ja. Hoc tento deň - ako chcem osláviť Božie meno, Boha?
„Príď kráľovstvo tvoje“. Kto pozná z Ježišovho vyučovania, čo božie kráľovstvo znamená, čo prináša, aké dobra nám ponúka, ten ocení pravidla, podľa ktorých je kráľovstvo božie usporiadané. Ježiš nás učí ako usporiadať seba a vzťahy s druhými podľa jeho pravidiel. Hlásime sa k tomuto usporiadaniu a k týmto pravidlám (tie slova nám nie sú prehlásením, sú porovnávaním svojich krokov s Ježišom. (S ním môžeme dôjsť k dobrému manželstvu, rodičovstvu, občianstvu. S Ježišom môžeme byť Bohu niečo platní…)
„Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi“. Tie slova sú vyjadrením túžby po božích plánoch. Sú oslobodzujúce.
Pohanská modlitba sa snaží pohnúť s božstvom. Čo všetko ľudia strkajú Bohu pod nos, aby im podpísal a dal im na ich plány pečiatku. Ako by sme dopadli, keby nám to Boh splnil. Mnohé tragédie dejín nám ukazujú vôľu vládcov, davu, väčšiny alebo menšiny.
V priestore modlitby týchto slov máme božie plány hľadať a poznávať. A dávať im prednosť pred vlastnými nápadmi. Trochu to opíšem: „Bože, to, čo si praješ, je to najlepšie. Viem o svojom sklone presadzovať si svoje a prehliadať tvoju múdrosť. Viem, že tvoju vôľu niekedy neplním a často ju ani nepoznám. O kdečom ani neviem, ako by som to mal urobiť. Preto ťa prosím, pomôž mi poznávať tvoje plány (tvoju múdrosť, tvoju vôľu).“
Čím viac skúseností s Bohom máme, čím viac jeho prajnosť a štedrosť poznávame, tým ľahšie a ochotnejšie božie plány prijímame.
„Chlieb náš každodenný daj nám dnes“. O kultúre našich prosieb hovorievame často. Boh z nás nerobí žobrákov, ale my jeho dary neberieme ako samozrejmosť, preto o ne prosíme - s vedomím Ježišových slov: „Pri modlitbe nehovorte veľa ako pohania; oni si myslia, že budú vyslyšaní pre množstvo svojich slov. Nebuďte ako oni; veď váš Otec vie, čo potrebujete, skôr než ho prosíte.“
Čím väčšie množstvo božích obdarovaní si všímame, tým viac poznávame, akí sme bohatí, akou priazeň a akou štedrosť nám Boh preukazuje.
„Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“
(Lebo ak odpustíte ľudom ich priestupky, i vám odpustí váš nebeský Otec; ak však neodpustíte ľudom, ani váš Otec vám neodpustí vaše poklesky.)“
Slova: „Odpusť nám hriechy“, sú prosbou. Slova: „Ako sme my odpustili každému, kto sa previnil proti nám“, sú prehlásením. (Nemal by som ich odriekať - aspoň nie týmito slovami - dokiaľ nemám niektoré viny a spory spracované. Odpustenie je závažným procesom, podľa pravidiel stanovených Ježišom.) Pokiaľ nie sme zmierení, potrebujeme premýšľať, či a prípadne čo, ku zmiereniu alebo k odpusteniu mám urobiť.
Slova: „Neuveď nás do pokušenia“, sú pre nepoučeného záhadou… Môžeme ich opakovať, ak im nerozumieme?
Technika „Modlitby Pána“ je pre pokročilých - všetkému neporozumiem ihneď, ale bolo by škoda niečomu nerozumieť, klamali by sme sa
K pochopení tejto prosby „neuveď nás do pokušenia“, znamená porozumieť i udalostiam.
Pre pochopenie týchto slov nám pomohol pápež František, ktorý navrhol zmenu: „...a neuveď nás do pokušenia“, ale „...nedopusť, aby sme podľahli pokušeniu“.
„Zbav nás od zlého“ - prosba o pomoc k rozlišovaniu dobra od zla. Potrebujem rozlíšiť, čo je nebezpečné, kde mi hrozí nebezpečie. Potrebujem rozpoznať božiu múdrosť a jeho varovania typu: „nedotýkajte sa drôtov spadnutých na zem, nechoďte do klietky s medveďom a nevstupujte na mínové pole“.
Sem patrí rozpoznávanie veľkého zla, ktoré číha na nás i na druhých, ako je ohováranie a osočovanie v cirkvi.
Bože, pomôž mi rozpoznať ľudí, ktorí majú dobrý čuch na blížiace sa nebezpečie (rasizmus, neznášanlivosť …) a držať sa ich.
Na záver:
Používať modlitbu Pána v osobnej modlitbe ako mantru, len ako modlitebnú formulu, je hriech proti Ježišovmu učeniu a jeho Duchu.
Modliť sa podľa Ježišovho návodu neznamená papuškovať slova ktorým nerozumiem. (Kvalitu nemôžme nahradzovať množstvom. To boli strašné návody: „10 x sa pomodlite Otčenáš“.)
Môžem sa modliť podľa Ježišovho návodu aj bez toho aby som povedal jediné slovo z „Otčenáša“. Žalmy sú inšpirované Duchom Svätým a neobsahujú slova Otčenáša. Modlitba je vtedy dobrá, ak je v duchu Otčenáša.
---------------------
Podnet k Pochodu za život pána od biskupa J. Haľka:
Ježiš nás v Evanjeliu tejto nedele učí modliť sa Otčenáš, a v ňom aj konkrétne prosiť o príchod Božieho kráľovstva. Božie kráľovstvo sa naplno realizuje vtedy, keď Ježiša Kráľa uznáme za Pána nášho života a všetko čo konáme, túžime konať podľa jeho vôle. Národný pochod za život je konkrétnym prejavom uznania a vyznania Božej zvrchovanosti nad každým životom v každej jeho fáze.