Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Rozhodovanie je naša neustála ľudská činnosť. Rozhodovali ste sa, či ísť na sv. omšu teraz, za čo poďakujem Pánu Bohu, o čo poprosím.

Rozhodujeme sa v starostlivosti o telo. Rozhodujeme sa aj o hodnotách ducha: Pri rôznych životných situáciách zvažujeme, čo je pre nás potrebné.

Dnes môžeme porovnávať naše “najpotrebnejšie” s Ježišovým “najpotrebnejším”.

Na úvod nášho stretnutia uvažujme či zodpovedne pristupujeme k životu.

Uvedenie do čítaní:

  1. čítanie, Gn 18,1-10a

Okolo rozprávania, v ktorom sa hovorí, že sa Abrahám sa zišiel s troma mužmi, a súčasne sa tvrdí, že sa zišiel s Bohom, sa vedú v literatúre rôzne úvahy. Dosť často sa tu hovorí o starozákonnom náznaku Najsvätejšej Trojice. Moderna biblicistika tento názor nezastáva a skôr sa domnieva, že trojica mužov je z prevzatého pred-izraelského rozprávanie, spojovaného s dubmi Mamre.

Nechajme diskusie, poďme hľadať duchovné posolstvo.

Rozprávanie hovorí o zjavení sa Boha v sprievode dvoch mužov. Ukáže sa, že sú to anjeli. Text na viacerých miestach váha medzi jednotným a množným číslom. (je to v gréckom i samaritánskom texte). V týchto troch mužoch vidia cirkevní otcovia predzvesť tajomstva Najsvätejšej Trojice. Aj pri zničení Sodomy zakročujú tri božské osobnosti.

Zmysel celého úryvku v zásade určuje prvá veta, akýsi nadpis, ktorá nenechá nikoho na pochybách, že sa všetko hovorí preto, že Boh sa zišiel s Abrahámom, že vlastný zmysel tejto historky je poukázať na obsah a význam tohoto stretnutie.

Privítať a pohostiť pocestného, cudzinca - to bola v Oriente doslova svätá povinnosť. Abrahám sa jej zhostil dobre, aj keď najprv nevedel, koho prijíma.

Hlavnými bodmi perikopy je teda stretnutie s Bohom a prisľúbenie očakávaného syna. Dieťa mohol sľúbiť tým, ktorí deti nemali a túžobne čakali. A mohol to urobiť iba Boh, či ten, kto bol s ním v úzkom vzťahu – anjel. V Izraeli bol život dosť jasne chápaný ako dar Boží.

Toto stretnutie sa deje za celkom obyčajných okolností a mohlo by byť zmarené, keby Abrahám nekonal voči pocestným správne alebo keby ich prehliadol.

Vzhľadom k evanjeliu toto čítanie zdôrazňuje dôležitý zmysel práce - služby voči blížnemu - teda obhajuje Martu, ale zároveň ukazuje, že táto práca, akokoľvek je záslužná, nemá cieľ sám v sebe, že cieľom je stretnutie s Bohom, resp. s Božím kráľovstvom (v novozákonných textoch).

Uvažovať o tom, že v náhodne prichádzajúcom človekovi, v „pútnikovi" ktorý potrebuje pomoc, je možné stretnúť Boha je vhodné – ak zostane jasné, že stretnutie s Bohom je to, o čo v dôsledku ide.

Starozákonné čítanie nám chce v peknom rozprávaní povedať, že Boh sa chce s nami stretnúť v rôznych situáciách, podobne ako s Abrahámom. Náš problém je v tom, že my túto chvíľu stretnutia nerozpoznáme.

Konkrétne poznámky:

Abrahámovi sa zjavil Pán pri duboch Mambreho, keď sedel za najväčšej horúčavy dňa pri vchode do svojho stanu.

Po krátkom čase sa znovu ukazuje Boh Abrahámovi, ktorý prichádza na návštevu. Prichádza počas obednej siesty, vonku je horúco a Abrahám práve oddychuje v chládku pri svojom stane.

Keď zdvihol oči, zbadal neďaleko stáť troch mužov. Len čo ich zazrel, utekal im od vchodu do stanu v ústrety, poklonil sa až po zem a povedal:

Abrahám vidí troch mužov, nevidí ich prichádzať, zrazu sa zjavujú kúsok od neho. Skláňa sa pred nimi. Nejde tu o adoráciu – bohoslužobný úkon, ale o orientálny prejav úcty. Veď Abrahám považuje návštevníkov za ľudských hostí a prejaví im veľkolepé pohostinstvo. Ich božský raz sa prejaví postupne a ponúka im ten najlepší pokrm, umýva im nohy, obsluhuje ich, keď jedia stojí, pripravený poslúžiť.

Aj keď sa duchovné bytosti zjavujú v ľudskej podobe, neznamená to, že sú ľudia alebo telesné bytosti. Boh je duch. Aby mohol s Abrahámom zrozumiteľne komunikovať a nadviazať s ním osobný kontakt, berie spolu s dvoma anjelmi ľudskú podobu. S Abrahámom komunikujú jeho jazykom, umývajú sa, jedia a konajú iné ľudské činnosti, ktoré sú im v skutočnosti nepotrebné. Ide o prvý prípad, kedy sa Boh zjavuje ako človek, aby sa mohol prejaviť ako Abrahámov priateľ. Prijíma úkony (pohostenie, umytie a pod), ktoré vôbec nepotrebuje. To všetko Boh robí, aby Abrahám cítil, že je priateľ Boží, aby sa spolu mohli priateľsky porozprávať a byť spolu.

„Pane, ak som našiel priazeň v tvojich očiach, neobíď svojho služobníka.

Ťažko predpokladať, že by storočný Abrahám povedal podobné slová niekomu inému ako Bohu, aj keď pohostinnosť sa na blízkom východe pokladá za veľkú cnosť. Zvláštne, že Abrahám hlavného hosťa nazýva Pánom (doslova Adonai, čo môže byť oslovenie ako človeka tak Boha), teda iba jedného z nich; Pohostenie na druhej strane ponúka všetkým. Jedného z trojice návštevníkov považuje za väčšieho.

Biblia hovorí, že Boha Otca nikto nevidel (Ján 1:18, 1Tim 6:16). Koho teda vidí Abrahám? Ak nie Otca, tak potom Syna, anjela?

Abrahámove slová, prosím, neobíď svojho služobníka, vyjadrujú túžbu po stretnutí s Bohom. Aký rozdiel oproti Adamovi, ten sa radšej skryl, keď Boh prechádzal okolo.

Aký je postoj nášho srdca, skrývame sa, alebo prosíme Boha, aby nás poctil svojou prítomnosťou? Ježiš hovorí, že klope na dvere nášho srdca a trpezlivo čaká kým ho pustíme dnu (Zj 3:20). Dnes je ten správny deň pustiť Boha do našich sŕdc a poprosiť Boha, aby nás neobišiel. Smutné je, že tieto Ježišove slová v Zjavení Jána sú určené cirkvi. Aké miesto patrí Bohu v našich spoločenstvách, je v našom strede?

Prinesú trochu vody, umyjete si nohy a odpočiniete si pod stromom. Donesiem kúsok chleba a posilníte sa; potom môžete ísť ďalej. Veď preto ste zabočili k svojmu služobníkovi.“

V tých časoch chodili ľudia len v sandáloch alebo dokonca bosí. Nohy boli vystavené piesku a prachu, preto bolo dobrým zvykom, ponúknuť vodu na umytie nôh a na malé občerstvenie po dlhej chôdzi. Rovnako padlo vhod skryť sa pred slnkom a odpočinúť si v chládku. Nohy podľa zvyku umýval sluha. Pri Poslednej večeri to robil sám Ježiš!

Oni odpovedali: „Urob, ako vravíš!“ Abrahám sa poponáhľal do stanu k Sáre a povedal: „Rýchlo zamies tri miery múky a napeč podplamenníky!“

Tu sa Abrahám správa ako väčšina mužov – zvlášť v oriente, niečo sľúbi a potom uteká za manželkou, ktorá o ničom nevie, aby to pripravila. Sára vie čo sa patrí.

V prvom Petrovom liste čítame napomenutia pre ženy, kde im dáva za vzor Sáru: ako Sára poslúchala Abraháma a volala ho pánom, Vy ste jej dcérami, ak dobre robíte a nebojíte sa nijakého zastrašovania...(1Pt 3:6)

Tri miery múky je asi 36 litrov (okolo 36 kg múky), to je veľmi štedré pohostenie. Abrahám veru nešetrí. Žeby premrštený popis?

Sám bežal k stádu, vybral pekné mladé teľa, dal ho sluhovi a ten sa ponáhľal pripraviť ho. Potom vzal maslo, mlieko a pripravené teľa a predložil im to.

Po umytí a odpočinku sa ponúka pokrm. Keď budú zotavení môžu ľahko pokračovať v ceste

Nešetrí ani s mäsom, jedno teľa pre troch ľudí je veru dosť. Teľa sa ponúkalo len najvýznamnejšej návšteve. V podobenstve o Márnotratnom synovi starší brat vyčíta otcovi: Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa. (Lk 15,29-30)

Sám stál pri nich pod stromom; a oni jedli.

Aj keď má Abrahám veľa sluhov, návštevu hostí osobne. A návšteva sa necháva obslúžiť, tak ako sa na priateľa patrí.

Potom sa ho pýtali: „Kde je tvoja žena Sára?“ On odpovedal: „Tu, v stane.“

Po Abrahámovej pohostinnosti, nasleduje tak ako po každej prijatej obeti, Božia odpoveď.

A Pán mu povedal: „O rok o takomto čase sa vrátim k tebe a tvoja manželka Sára bude mať syna.“

Boh znovu potvrdzuje svoj sľub a nepripúšťa žiadne pochybnosti. Sára, tak ako je zvykom na blízkom východe, nie je medzi mužmi, ale v stane a načúva, koniec koncov vedľa je sám Boh, kto by odolal?

  1. čítanie, Kol 1,24-28

V druhom čítaní sa dozvieme, že svätý Pavol je ochotný pre nás aj trpieť, len aby ukázal, aké bohatstvo pre nás Kristus pripravil.

Bratia, teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.

Prvé slova o osobnej situácii apoštola v tomto čítaní, robia niekedy ťažkosti pri pochopení. Zdá sa, akoby nebolo utrpenie Kristovo dostatočné, keď ho Pavol doplňuje. Pavlov pohlaď ale vychádza z jeho chápania cirkví ako Kristova tela. Ak Pavol, úd cirkví, trpí, potom jeho utrpenie patrí cirkvi a patrí celému Kristovi, to je vzkriesenému Kristovi - hlave cirkvi - jeho telu. Je tým teda povedané, že Pavol netrpí osamotene a bez súvislosti s Kristom a jeho dielom spásy.

Dokresľuje to KKC 307 Boh ľuďom dáva aj schopnosť slobodne mať účasť na jeho prozreteľnosti, keď im zveruje zodpovednú úlohu „podmaniť si“ zem a ovládať ju. Boh takto uschopňuje ľudí, aby boli rozumnými a slobodnými príčinami, aby dopĺňali dielo stvorenia a zdokonaľovali jeho súlad pre svoje dobro a pre dobro blížnych. Ľudia často nevedome spolupracujú s Božou vôľou, no môžu sa aj vedome zapojiť do Božieho plánu svojimi skutkami, svojimi modlitbami, ale aj svojím utrpením. Tak sa naplno stávajú spolupracovníkmi Boha a jeho kráľovstva.

 V ďalšej časti potom hovorí Pavol o spáse, ktorá nie je len pre židovský národ, ale tiež pre pohanov. Toto označuje za zjavené tajomstvo. To bolo pre ľudí, vychovaných v židovstve, niekedy až príliš ťažko pochopiteľná pravda

Ja som sa stal jej služobníkom podľa Božieho daru, ktorý som dostal pre vás, aby som naplnil Božie slovo, tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté, ale teraz sa zjavilo jeho svätým. Im chcel Boh dať poznať bohatstvo slávy tohoto tajomstva medzi pohanmi, a ním je Kristus vo vás, nádej slávy

List Hebrejom hovorí: Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. (Hebr 1, 1-2)

My ho zvestujeme, pričom napomíname každého človeka a učíme každého človeka vo všetkej múdrosti, aby sme každého človeka priviedli k dokonalosti v Kristovi.

Máme iného napomínať? Sám Pán Ježiš nám dal v tom príklad. Ježiš začal robiť výčitky mestám, v ktorých urobil najviac zázrakov, pretože sa nekajali.

Kedy máme napomínať? Najmä ak máme za niekoho zodpovednosť. Je to:

- rodič – má zodpovednosť pred Bohom. Detí má v „prenájme“.

- krstný rodič, lebo prebral zodpovednosť pri krste. Pri obrade to sľúbil, keď kladne odpovedal na otázku: A vy krstní rodičia máte pomáhať rodičom plniť túto povinnosť (vychovávať vo viere, aby zachovávali Božie prikázania a milovali Pána Boha a svojho blížneho). Ste ochotní v tom pomáhať?

- predstavení. Hovorí sa o svetských a cirkevných.

Svetskí predstavení - myslím ani nenapomínajú. Lebo ak v minulosti nemohol byť počnúc prezidentom až po richtára človek, ktorý mal narušený morálny profil, teraz sa na to nedbá. Preto ani nenapomínajú, ale skôr lichotia aby získali hlasy. Učiteľ bol kedysi tiež takou morálnou autoritou, napomínal a vychovával deti. Teraz je to skôr iba vzdelávanie. Nie sú morálnou autoritou. Neodváži sa napomínať, lebo by tvrdo zasiahli rodičia. A aj pri známkovaní za vzdelávanie skôr prižmúri oko, aby sa vyhol, niekedy až tvrdej pomste rodičov.

Duchoví predstavení – Aj pápež sa kritizuje ak sa rázne zastane krívd, spravodlivosti, zásad evanjelia. Čo kňaz? Ľudia nemajú radi ak „hovorí tvrdo“ – ako sa vyjadrujú farníci. Sú radi, ak ich kňaz chváli. Média tiež znižujú ich autoritu.

Ešte je tu bratské upozornenie (correctio fraterna – v asketickej literatúre dosť popísané) – priatelia by sa mali upozorniť, rovnako by to malo platiť pre manželov.

Ako by sme mali vytýkať?

Predchádzajúce riadky o bratskom upozornení to naznačujú. Mala by nás viesť láska. Mali by sme napomínanému chcieť dobro.

  1. Evanjelium, Lk 10,38-42

Perikopa je súčasťou Lukášova textu o ceste do Jeruzalema, teda o vrcholnej dobe Ježišovho života. Je to stredný diel dôležitého triptychu, ktorý tvorí evanjelia 15.-17. nedele v cezročnom období:

  1. nedeľa: Lk 10,25-37 prináša dvoj prikázanie lásky a na príklade Samaritána poukazuje na kresťanskú lásku k blížnemu.
  2. - dnešná nedeľa: Lk 10,38-42 upozorňuje na jednostrannosť iba služby blížnemu a vyzdvihuje počúvanie Božieho slova.
  3. – budúca nedeľa: Lk 11,1-4 (-13) uvádza Ježišovu reč o modlitbe, a tak hovorí o veľmi dôležitom prvku kresťanského života.

Ide teda v týchto troch textoch o hlavné body kresťanskej zbožnosti. Pretože každý z úryvkov dôrazne vyzdvihuje jednu vec, je dobré vziať všetky tri do úvahy pokiaľ možno súčasne, ako doplňujúce sa texty.

Tento známy text môže byť vysvetlený veľmi povrchne, šablónovite. Klasické použitie ako ilustrácia protikladu života činného a kontemplatívneho, je do istej miery žiaľ „znásilnenie textu". Opovrhovanie „vecami telesnými" ako je jedlo a starosť oň a preferovanie „vecí duchovných" ako je rozhovor na povznášajúce témy, je myšlienka úplne vzdialená svetu Písma. Práve dnešné starozákonné čítanie jasne potvrdzuje takmer náboženský význam služby pocestnému a evanjelium minulej nedele hovorí ešte dôraznejšie.

Textu porozumieme, len zo „židovského" uhla pohľadu. Čítame, že Mária si sadla k Ježišovým nohám a počúvala jeho slova. To nie je len idylický obrázok - to je vlastne v Izraeli Ježišovej doby "terminus technicus" - u nôh rabínov sedeli učeníci a počúvali jeho slová.

 Mária tu teda vystupuje ako učeník (lepšie: učeníčka), počúvajúca jeho slovo. Toto slovo je zrejme tak významné, že má prednosť i pred „svätou službou", pripravovať jedlo pocestným, hosťom. Je to slovo, ktoré prináša údel, ktorý nebude zobratý - teda Božie kráľovstvo.

Opäť teda jeden text, ktorý zamedzuje nedorozumenie; kresťanstvo nie je iba humanizmom, nie je iba dokonalou službou človeku. Je to skutočnosť presahujúca a eschatologická: až tam, kde sa dôjde až k tomu najvlastnejšiemu, čo Ježiš prináša - k slovu o Božom kráľovstvo - až tam sme u jadra veci.

Marty nám môže byť trochu ľúto - dopadá na prvý pohlaď dosť zle. Ale napomenutie od Ježiša prichádza až vlastne na jej výzvu, totiž na jej sťažnosť. Dá sa to chápať ako akási evanjelistom zdôraznená „prihrávka", na ktorú je možné povedať to, čo má byť povedané. Text nie je povedaný preto, aby bola Marta s Máriou porovnávaná a aby bolo rozhodnuté, kto vyhral, kto je lepší a kto horší. Je zrejme povedaný preto, aby bola zdôraznená zásadná prednosť Ježišovho slova pred všetkým ostatným.

Ešte na jednu zaujímavosť je možné poukázať: Mária je „učeníčka". Rabíni považovali ženy za úplne nevhodné pre výuku Zákona, dosť nimi pohŕdali, sami by si nikdy nenechali ženu medzi svojimi učeníkmi sadnúť. Ježiš koná inak: jeho slovo je tu pre všetkých i pre pohŕdaných zvlášť(a tými boli od zákonníkov práve ženy).

 K úvahe

 Text stavia i dnešného čitateľ pred otázku, ako zmýšľa o Ježišovom slove, ako vysoko si cení slovo o Kráľovstve. Či nám ide o to „jedno potrebné" - o slovo, ktoré nie je len k poučeniu či uľahčeniu života, ale k večnosti, k životu v Bohu. Toto chápanie slova by malo mať zrejme prednosť pred akýmikoľvek potrebnými prácami i v „domácnosti cirkví", v cirkvi samotnej. Pre kňaza to znamená tiež, že hlásanie tohoto slova musí mať prednosť pred akýmikoľvek, zdanlivo veľmi potrebnými, neobytnými prácami. Proti tomu sa hreší, a dosť - dôsledky sú vidieť. Často tak niekto získava údel, ktorý je možno efektný a cenený (ľuďmi), ale ktorý nám bude odňatý a nielen nám, ale i tým, ktorých do neho uvádzame. Zdá sa často, že až keď bude veľkou úlohou katolíkov, aby poznávali a uznávali prítomnosť Pána v slove s rovnakou pozornosťou a dôverou, ako uznávajú zvláštnu prítomnosť Pána v eucharistii. Aby boli presvedčení o potrebnosti stretnutie s týmto slovom tak, ako sú presvedčení o dôležitosti a účinnosti sviatostí.

Úvod do Rímskeho misála síce hovorí jasne, že veriaci sú pozvaní ku dvom stolom - k stolu Slova a stolu Tela a že cirkev mala Božie slovo v úcte ako samo Kristovo telo, ale obecné presvedčenie je týmto slovám väčšinou dosť vzdialené. Poctivé premýšľanie o tom, kedy dávam prednosť Božiemu slovu a kedy niečomu inému (a čomu?) pred ním je užitočné.

 Myšlienky k príhovoru (Lk 10, 38-42)

 Nie je vám Marty ľúto? Veď robila naozaj dobrú vec, keď sa starala o hosťa. V Izraeli to bola priamo svätá povinnosť, dobre hosťom poslúžiť. A predsa je v Ježišových slovách pokarhaná a omnoho lepšie dopadne Mária, ktorá nerobí nič. Ale naozaj nerobila nič? Ježiš hovorí o údele, ktorý jej nikto nevezme. To nemôže byť ničotná vec. Čo si teda vybrala Mária? Z textu to nevyčítame, alebo vyčítame len to, že sa posadila Pánu k nohám a počúvala. To nie je reč o niekom, kto si urobí život pohodlným. Sedieť u nôh majstra - rabína a počúvať v židovskom svete znamená byť v pozícii učeníka. A to naše evanjelium zdôrazňuje.

Marta sa starala o hosťa. To je nepochybne dobrá vec. Ale Mária sa stala učeníčkou hosťa - Ježiša. A to je vec ešte väčšia, než naplnenie naozaj posvätnej povinnosti služby hosťom. To je to najlepšie, čo človek môže urobiť a má to pre neho aj ďalekosiahle účinky: získava údel, ktorý mu nebude odňatý. Ako je to možné? Celkom jednoducho. Byť Ježišovým učeníkom znamená brať vážne jeho slovo, urobiť ho súčasťou svojho života, žiť s nim a zveriť sa mu. Znamená to, že Ježišovo slovo potom premieňa môj život, pokiaľ to slovo naozaj chápem ako učeník. A učeník nie je ten, kto sa len niečo naučí a dokáže to opakovať, pozná to. Učeník je ten, kto so svojim majstrom chodí, kto ho nasleduje, kto sa snaží žiť jeho spôsobom života, byť tam, kde je on. A práve k tomu sme povolaní.

 Nesmieme však pre jeden úryvok evanjelia zabudnúť na druhý. A tak si teda spomeňme na podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, ktoré sme počuli minulý týždeň. Tam je jasne rečeno, že žiadna posvätná služba, žiadne vznešené poslanie nemá prednosť pred nutnou povinnosťou pomôcť potrebnému a bezmocnému blížnemu. Len to je práve nasledovanie, to je práve to, čo sa môžeme naučiť u Ježiša. Ježiš miloval svojho Otca v nebi a chcel pre neho na zemi tu najväčšiu úctu. A vzdával mu ju tak, že miloval ľudí až k smrti, že im slúžil nie za cenu len nejakých vynaložených, hoc veľkých finančných prostriedkov, ale že im slúžil za cenu vlastného života. Keď sa Ježiš ujíma hriešnika, ujíma sa bezmocného zraneného tvora!

 Existuje obraz, kde je Ježiš namaľovaný ako Samaritán, ktorý sa sám položí pod zraneného a sám ho vlastným telom zdvíha. To je presne Ježišova pozícia, nie nad nami hriešnikmi, ale pod nami, ako ten, kto nás dvíha a nesie. Pastier s ovcou na ramenách. A učeníkmi tohoto Ježiša sa máme stáť. Podobným spôsobom teda máme pristupovať k ľudom. Realizovať prikázanie o láske k blížnemu po spôsobe Ježišovho učeníka. Teda toho, kto nerobí len nejaké drobučké dobroty, ale kto celým životom, celým bytím počúva nebeského Otca a kto je ochotný niesť svojho blížneho aj vlastnými silami, ak je to potreba a je toho schopný. Byť Ježišovým učeníkom proste znamená vstúpiť do hry života celý. A celý pri tom patriť Bohu. Nie je to zrovna neľahšie. Ale je to človeku primerané. Veď nie sme stvorení k niečomu menšiemu, než je Boží obraz v nás. A Ježiš ho svojim slovom očisťuje a svoju milosťou vyzdobuje, takže sa podľa neho môžeme dokonca meniť.

Učeníkmi Ježišovými budeme vždy, celú našu pozemskú púť. Ale to neznamená, že sa na nás naša cesta učeníctva neprejaví. Zmení nás. Pomaly, ale iste, pokiaľ sme ju však vzali za svoju, pokiaľ len nepretvárame svet i seba podľa našich – hoc najlepších - predstav. To by totiž bolo žalostne málo.

Pozrite tiež: https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/939-16-nedela-v-cezrocnom-obdobi-2




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.