Uvedenie do bohoslužby:
Čas dovoleniek a prázdnin vedie človeka k spomaleniu jeho aktivít a oddychu. Tento čas by nás nemal viesť k duchovnej lenivosti. Naopak, mal by nás motivovať k väčšej duchovnej aktivite. Mimo iného i k uvedomeniu, že aj nás – tak ako učeníkov, Ježiš povoláva k tomu, aby sme o ňom svedčili.
Rozbor textov:
- čítanie, Iz 66,10-14c
Úryvok je z tretej časti knihy proroka Izaiáša, ktorá bola písaná po návrate z Babylona (520-515 pred Kr.). Bola to doba jasotu i úbohosti, nadšenia i smútku, práce i beznádeje. Sen sa splnil - vrátili sa zo zajatia, z cudzej zeme domov. Ale doma bolo všetko rozbité - stavby i ľudia, vzťahy, náboženstvo, kult... Všetko bolo omnoho menej vznešené, než to, čo zažívali v Babylone a než mali v spomienkach (mnohí už iba sprostredkovane!) na starý Jeruzalem. Obnoviť chrám bolo samozrejme ľahšie, než obnoviť vieru, poriadok, ducha, kult.
(Je to aktuálny text aj pre nás. Podobne vnímame čas po roku ´89. Obnovili sme kostoly, niektoré inštitúcie, ale obnoviť, napraviť myslenie ľudí, vzťahy... je náročné a ťažšie.)
Bližšie k dnešnej perikope, ktorá je pokračovaním apokalypsy zo 65. hlavy. Obsah však nie je apokalyptický - skôr je nádejou na náhly a zázračný príchod nového sveta. (Aktuálne na našu situáciu: Niektorí záchranu videli a vidia v „silnom politikovi“, niektorí sa tak prezentujú.)
Izaiášovo slovo má priniesť povzbudenie i útechu. Jeruzalem, náboženské i národné centrum, je znamením i zárukou Božej priazne a vernosti. V texte je symbolom zastupujúcim národ. Hoci je teda mnohé v prítomnosti národa i Jeruzalema k plaču, je predsa možno sa nad týmito symbolmi, ktoré stoja na Božej vernosti, radovať.
Tešte sa s Jeruzalemom, jasajte v ňom všetci, čo ho milujete, radujte sa s ním všetci, čo ste nad ním trúchlili.
Niektoré texty dodávajú s matkou Jeruzalemom. Lepšie to vedie k pochopeniu nasledujúcich obrazov.
Sajte dosýta z pŕs jeho útechy a pite s rozkošou z pŕs jeho slávy. Lebo takto hovorí Pán: „Hľa, obrátim k nemu pokoj ako rieku, ako rozvodnený potok slávu národov.
Dôležite sú tu dva pojmy: šalom – pokoj spojený s blahobytom. Ten je naznačený v pojmoch: slávu národov. Sláva – je v našom jazyku od pojmu „slovo“. Slávny je ten o ktorom sa veľa hovorí (to je prípad celebrít). Tu je v originály použite slovo „kabot“ – váha. Teda to čo má váhu. V tomto kontexte v našom ponímaní: „česť, sláva, bohatstvo, blahobyt“.
Boh je zdroj ozajstnej slávy. Je totiž schopný sýtiť každého, kto sa k nemu blíži s dôverou.
Budúcnosť Jeruzalema nie je líčená príliš konkrétne, nie je viazaná na historické javy, je líčená skôr obrazne
Budete sať, v náručí vás budú nosiť a na kolenách láskať. Ako keď niekoho utešuje matka, tak vás ja poteším; v Jeruzaleme nájdete útechu.
Toto je jeden z najútešnejších obrazov Starého zákona, ktorý borí predsudky o tom, že „starozákonný Boh“ je tvrdý, neznášanlivý, nemilosrdný.
Budúcnosť navrátilcov z Babylona teda nie je bezútešná, stojí na Božej láske, vernosti, moci, na vernosti národu (Jeruzalemu). Táto vernosť Boha svojmu ľudu sa toľkokrát osvedčila ( - vyslobodenie z otroctva egyptského i babylonského).
Až to uvidíte, zaraduje sa vám srdce a vaše kosti oživnú ako svieža tráva. Pánova ruka sa ukáže na jeho služobníkoch.“
Opäť obraz zjavný pre tamojšieho človeka – a už aj pre nás. V čase dažďov sa bleskovo všetko rozzelená. Tak oživí, poteší Boh svojich služobníkov.
- čítanie, Gal 6,14-18
Úryvok je zo záveru listu, ktorý dopisuje vlastnou rukou , „veľkými písmenami“, list totiž diktoval. „Veľkými písmenami“ – Dôvod: zdôraznenie myšlienky, možno i Pavlove zoslabnuté ruky. Tento záver je každopádne veľmi osobný.
Kríž stojí Pavlovi v centre jeho života. Nie však kríž akýkoľvek, ale kríž Kristov. Ten je rozdeľovacím znamením, podľa ktorého sa ide buď ku vzkrieseniu alebo ku smrti. A skrze kríž a vzkriesenie vzniká nové stvorenie, teda spôsob bytia kresťanov. Problémy s obriezkou, ktoré priniesli tí, ktorí Pavlovo dielo v Galícii kazili, by boli úplne zbytočné, keby prijali Kristov kríž. Viď exegézu predchádzajúcich nedieľ!
Bratia, ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet. Lebo ani obriezka nie je nič, ani neobriezka, ale nové stvorenie.
Pavol píše v singulári. Privlastňuje si Ježišovo ukrižovanie, ako keby Ježiš zomrel len za neho, preto sa mu Pavol aj celý dáva Ukrižovanému a svet pre neho nič neznamená. Ani on pre svet, lebo svet prijíma „inú múdrosť“, nie „múdrosť kríža“. A Pavol sa chváli práve krížom.
A nad všetkými, čo sa budú riadiť týmto pravidlom, pokoj a milosrdenstvo, aj nad Božím Izraelom.
Tí čo sa budú riadiť múdrosťou kríža budú mať pokoj v srdci, budú tvoriť nový Boží Izrael – Cirkev a dosiahnu Bože milosrdenstvo.
A odteraz nech ma už nik neobťažuje, lebo ja nosím na svojom tele Ježišove znaky.
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vaším duchom, bratia. Amen
„Ježišove znaky“ – zranenia pri hlásaní evanjelia. Podľa starších autorov – stigmy.
- Evanjelium, Lk 10,1-12.17-20
Táto perikopa súvisí s cestou do Jeruzalema, s prijatím utrpenia.
U Lk 9,1 je povolaných dvanásť učeníkov, tu sedemdesiat, resp. sedemdesiat dva. To má teologický zmysel. Ak ich je dvanásť, sú poslaní len ku dvanástim kmeňom Izraela, k vyvolenému národu. Ale sedemdesiat alebo sedemdesiat dva, to znamená ku všetkým ľuďom, pretože podľa Gn 10 je na svete sedemdesiat, podľa Septuaginty sedemdesiat dva národov. Cesta do Jeruzalema teda úzko súvisí s univerzalizmom spásy. Ježiš posiela svojich poslov po galilejskom pôsobení do ďalších obcí Samárie a Judska. Zvesť o kráľovstve (a kráľovstvo sa priblíži v Ježišovi samom) je určená všetkým, či už ju prijmú, alebo nie.
Pán si vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť.
V Izraeli platilo za preukázateľné len svedectvo nejemnej dvoch osôb, a to mužov. Poslanie učeníkov je výslovne viazané na to, aby šli tam, kam on chcel prísť.
A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!
Žatva - súd, eschatologická skutočnosť (viď Joel 4,13). Je treba pozbierať tých, čo sú rozhodnutí pre Boha a oddeliť tých, ktorí sa rozhodli proti (avšak je treba rešpektovať podobenstvo o kúkoli a pšenici!). Pánom žatvy, teda „zberu" i súdu je Boh, nikto iný. Ide o vec Božiu, človek má na nej podiel jednak svojou prosbou, jednak tým, že sa dá poslať. Je teda „v pasivite“ i aktivite.
Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov. Nenoste mešec ani kapsu, ani obuv a cestou nikoho nepozdravujte!
Hoci sú poslaní ako ovce medzi vlkov, môžu obstáť a byť zaistení len tým, že ich Pán poslal. Toto "choďte" slúži ako jediná legitimácia a jediná zbraň k osobnej obrane učeníkov. Všetky ľudské istoty (kapsa, zásoby) všetko, čo môže zdržovať (dlhé orientálne pozdravy) musí preč. Vec je zrejme viac než naliehavá.
Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: ‚Pokoj tomuto domu!‘ Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu. Neprechádzajte z domu do domu!
„Dom", to bola rodina so služobníctvom. Priniesť najprv pokoj - to nie je len slušný pozdrav, ani reč o mieri, ani udobrovanie všetkých napätí v dome. Pokoj v reči Nového zákona (pôvodne: ŠALOM) je eschatologický Boží dar, objímajúci, obdarovávajúci už teraz celého človeka. Ide o dar od Boha, a to úplne osobný, takže buď na človeku spočinie, alebo sa vráti. Tento dar možno približne nazvať slovom spása.
A keď prídete do niektorého mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia,
Posol Ježišov má a smie jesť, čo mu dajú, nemá teda dbať na židovské predpisy o dovolených a nedovolených pokrmoch, je od nich oslobodený.
uzdravujte chorých, čo sú v ňom, a povedzte im: ‚Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.
Uzdravovanie bolo asi najzjavnejšie, najzrozumiteľnejšie vyjadrenie charakteru a veľkosti Ježišovej moci. Bolo to pro Židov jasné zobrazenie toho, že je premáhaná moc zla (satana). Nemá sa ale stratiť zo zreteľa, že tých sedemdesiat bolo poslané pred Ježišom, nie miesto neho!
Keď prídete do niektorého mesta a neprijali by vás, vyjdite do jeho ulíc a povedzte: ‚Striasame na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy. Ale vedzte, že sa priblížilo Božie kráľovstvo!‘
Aj keď konanie, voči tým, ktorí neprijímajú poslov, vyzerá tvrdo, nie je odsúdením. Prorocké znamenie (strasenie prachu z obuvi) neruší fakt, že sa Božie kráľovstve priblížilo. Obrátenie je i tak možné, nejde o zavrhnutie.
Hovorím vám, že Sodomčanom bude v onen deň ľahšie ako takému mestu.“
Pokiaľ ale zostanú v odmietnutí trvale, potom v „onom dni", teda v definitívnom súde, bude zle. Odmietnutie nadobudne trvalé platnosti a jeho dôsledky také.
Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“
Nejde o pôsobení na úrovni púhej humanity. Ježišovo pôsobenie (Božie kráľovstvo) znamená víťazstvo nad zlom, teda nad príčinami bolesti a biedy.
On im povedal: „Videl som satana padať z neba ako blesk.
je to skratkovite podaná akási vízia. Satan, žalobník, pokušiteľ, nepriateľ, bol zo svojho privilegovaného postavenia zvrhnutý. Víťazstvo nad ním je teda možné a dosiahnuteľné, preto mali učeníci úspech.
Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“
Slova sú namierené proti pýche učeníkov, proti oslepeniu ich vlastnou mocou. Doraz je položený na to, čo nie je z učeníkov, ale čo je od Boha. Tým je daný dôraz na vyvolení učeníkov.
K úvahe
Nemalo by sa pod vplyvom tohoto evanjelia len premýšľať o tom, že je kňazov málo, že je teda treba sa modliť, aby ich bolo viac.
Predovšetkým: nejde o realizáciu ľudských prianí a projektov, ani o budovanie fungujúceho cirkevného systému, ani o to, či bude celé územie pokryté farármi a farnosťami. V tomto evanjeliu ide výrazne o to, že v Ježišovi prichádza Božie kráľovstvo, že on, Boží dar, osobne prináša a že potrebuje robotníkov na to, aby mu pripravili cestu, poprípade spolupracovali s ním na žatve.
Všetky naše cirkevné konania (omše, pute, kázne, spovedanie, atď.) majú svoj základný a pravý zmysel vtedy a len vtedy, keď v nás pripravujú cestu Ježišovi a sú spolu účastné na žatve.
Negatívne: každá cirkevná i osobná činnosť, ktorá zatemňuje, stiera rozdiel medzi dobrom a zlom, ktorá nie je jasne proti zlu, alebo ktorá si teší sama v sebe a nie je pripravovaním cesty Kristovi, má sotva svoje oprávnenie je, nie je „robotníckou činnosťou" v zmysle tohoto evanjelia, i keby na nej ten človek padal vysilením.
Myšlienky k príhovoru (Lk 10,1-9)
Pýtajme sa sami seba: chceli by sme byť takto vyslaní ako Ježišovi učeníci? Tak, ako o tom hovorí evanjelium? Bez akéhokoľvek zabezpečenia? A len s Ježišovým slovom?
Isteže si vieme celkom dobre a rýchlo vysvetliť, že to tak nejde. Že potrebujeme mnoho vecí pre život alebo pre službu v cirkvi, bez ktorých sa dnes nezaobídeme. Farár, obchádzajúci farnosti pešky, bez kapsy a bez obuvi, teda bosý, by asi mnoho neuspel. Ale evanjelium nie je písané preto, aby sme z neho vyvodzovali absurdné závery. Je predsa len písané preto, aby mu človek rozumel, aby ho bral vážne, aby ho pretavil do svojho života. Takže sa musíme pýtať: o čom vlastne dnešné evanjelium je? Ako máme rozumieť Ježišovej výzve: "Proste pána žatvy... o robotníkov"? A konečne - ako je to s poslaním tých, kto majú niesť ďalej evanjelium?
Predovšetkým tí poslaní nemajú na starosti všetko. Majú ísť tam, kam chce Pán sám prísť. K tým, ktorých chce osloviť. A je im dopredu povedané, že zrejme všade neuspejú a že nie sú poslaní len do priateľského prostredia, teda ako ovce medzi vlkov. Nie sú poslaní len tam, kde budú naisto prijatí. Majú počítať s neúspechom. Istotu však majú v tom, že sú poslaní Mesiášom. Že to nie je ich poplašený nápad.
Nie je možné teda obísť otázku: či a kde má dnes Pán takýchto ľudí? Nájde ich? Kto sú títo robotníci? Len kňazi? To iste nie! Medzi neveriacich, neznášajúcich evanjelium, medzi tých, kam chce Pán prísť, sú poslaní predovšetkým laici, kresťania, žijúci vo svete, stýkajúci sa so susedmi, príbuznými, známymi, spolupracovníkmi. Tí, ktorí boli krstom, birmovaním a ďalšími Božími darmi obdarovaní pre dobrý kresťanský život vo svete, pre schopnosť byť Kristovými svedkami a tak mu pripravovať cestu. Každý z nás, kto je Kristov, je niekam poslaný, vyslaný, ide tam, kam chce sám Pán prísť. A nemusí ísť o nijak mimoriadne úlohy, ide len o bežné okolnosti života. Je však treba ísť tak, ako o tom čítame v evanjeliu. Bez mešca, bez kapsy, bez obuvi. Ako tomu rozumieť? Tak, ako tomu mali rozumieť Ježišovi učeníci. Ti sa mali vydať na cestu bez zdržovania a bez zaistenia. Odkázaní na to, čo dostanú, s vedomím, že tiež nemusia uspieť.
Ako sme na tom my dnes? Iste, máme peňaženku, tašky a niekoľko topánok. Ale ak chceme pripravovať na tejto zemi Kristovi cestu, potom sme bezmocní, bezbranní a chudobní podobne, ako Kristovi učeníci. Nemáme nič, čím by sme si zaplatili istotu, že budeme úspešní. Vôbec nevieme, ako dopadneme. Sme bosí ako otroci v Izraeli - pred tými, ktorí Krista nepoznajú, možno nič neznamenáme. A toto všetko by nás nemalo odradiť, naopak, to nám môže dodať dôveru. Dôveru v moc a silu Božiu, ktorá sa má v nás prejaviť. Dôveru v bohatstvo Ježiša Krista, ktorý chce k tým, ktorí ho nepoznajú, prísť.
Nie je teda treba, aby sme sa báli a vyhovárali, že sme neschopní, nevýznamní, chudobní a nezaistení vo svojej službe evanjeliu. Je treba jediné: aby sme boli skutočne Kristovými učeníkmi a aby sme sa nim naozaj nechali deň po dni posielať. Bez strachu, že sa niečo stane, keď neuspejeme, bez predstavy, že si svoju úspešnosť vo svedectve evanjeliu musíme zaistiť. Boh je podľa našich predstav márnotratným rozsievačom. Rozsieva všade možne a vie, že niekde sa semeno uchytí tak, že prinesie opravdivý úžitok.
Pripojme sa teda k nemu. Buďme s našimi blížnymi a prinášajme im zvesť evanjelia, zvesť o odpúšťajúcej Božej láske k človeku, zvesť o Božej budúcnosti. S pokojom a miernosťou a s vedomím, že Ježišovu zvesť máme prinášať, ale nesmieme ju vnucovať. Ak nie sme prijatí, ideme ďalej. Je možné, že po čase uspeje niekto iný. Boh má predsa viac možností než my.