Uvedenie do bohoslužby:
Vieme, že v období cez rok spolu súvisia prvé a čítanie a evanjeliu. Dnes je výnimka. Všetky tri čítaní sú v podstate „o jednom”: Boh nás kategoricky volá k nasledovanie. Máme ho nasledovať celým nerozdeleným srdcom, ale v slobode, dobrovoľne. Ako je to s nami?
Uvedenie do čítaní:
- Čítanie, 1 Kráľ 19,16b.19-21
V prvom čítaní prorok Eliáš volá Elizea, aby sa stal jeho nasledovníkom.
Pán povedal Eliášovi: „Elizea, Safatovho syna z Abelmehuly, pomažeš za proroka namiesto seba.“
Nezvykle. Pomazanie sa nedávalo prorokom, iba kráľom a tiež kňazom. V knihe Exodus (30,20...) čítame, že Mojžiš pomazal svätostánok, archu, Árona a jeho synov za kňazov. Predtým Eliáš pomazal dvoch kráľov (Chazaela - kráľa Aramu a Jehua za kráľa Izraela) a hneď sa píše Elizeovi. Možno preto je tam slovo pomažeš. Je to v zmysle: Vymenuješ, povoláš namiesto seba.
Eliáš prišiel k nemu a hodil naň svoj plášť. On hneď zanechal voly, bežal za Eliášom a povedal: „Dovoľ mi, prosím, pobozkať svojho otca a matku, potom pôjdem za tebou.“
Plášť symbolizoval osobnosť a právo jeho majiteľa. Okrem toho Eliášov plášť mal zázračné účinky. Eliáš takto symbolicky povolal Elizea za proroka.
Elizeus odišiel od neho, vzal záprah volov, zabil ich, na postroji uvaril mäso a dal ľuďom jesť. Potom vstal, šiel za Eliášom a posluhoval mu.
Elizeus takto dal najavo, že sa zrieka doterajšieho spoločenského postavenia a nasleduje Eliáša. Stáva sa jeho žiakom.
Nevidno tu žiadnu diskusiu, žiadne prehováranie, žiadne dohadovanie, či sa mu chce alebo nechce ísť: Volá ťa Boh - a ty sa rozhodní, či počúvneš Božiu vôľu, či je Boh pre teba autoritou. Len slobodné osobné rozhodnutie k nasledovaniu robí z človeka Božieho človeka.
Na zamyslenie:
Slovo „autorita” nie je v dnešnom svete zrovna populárne. Neradi sa autorite podriaďujeme. Nevieme ju ani používať, kde je potrebná, - pri výchove. Koľko javov kriminality mladistvých má pôvod buď v nedostatočnej autorite rodičov v rannom detstve alebo naopak v „autoritárstve“ a prehnanej tvrdosti pri dospievaní.
- Čítanie, Gal 5,1.13-18
Viac k tomuto listu viď exegézu z minulej nedele.
Bratia, slobodu nám vydobyl Kristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva.
Sme povolaní ku slobode. Ta sloboda však nesmie byť zámienkou, aby sme sa vracali k presadzovaniu seba.
Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske!
Nie egoizmus, ale posluhovanie v láske.
Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ Ale ak sa medzi sebou hryziete a žeriete, dajte si pozor, aby ste sa navzájom neponičili.
Milovať blížneho – už nie ako príslušníka „svojho národa“, ale každého člena ľudskej rodiny. (Viď Lk 10,29-37).
Hovorím však: Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete.
Žiť podľa tela znamená nasledovať sebeckú tendenciu ľudskej prirodzenosti. Žiť podľa Ducha však znamená nechať sa v úmysloch i v skutkoch viesť láskou Božou, ktorú nám dal Kristus, žiť podľa jeho Ducha.
Ale ak vás vedie Duch, nie ste pod zákonom.
Pavol naráža na judaizátorov, ktorý vyžadovali dodržiavanie obradného židovského zákona. Preto napríklad Jeruzalemská biblia má slovo zákon napísané s veľkým „Z“. Neznamená to, že na nás neplatí zákon, ale nie sme pod obradným židovským Zákonom.
Na zamyslenie:
Kresťanská sloboda je teda všetko iné, len nie svojvôľa; je nasledovaním Krista v sebadarovaní až k obeti kríža. Môže sa javiť ako paradox, ale vrchol svojej slobody Pán prežil na kríži, ako vrchol lásky. Keď na neho na Kalvárii kričali: „Ak si Syn Boží zostup z kríža!“, dokázal svoju slobodu Syna práve tým, že zostal na popravisku. Jeho sloboda bola aj nad ukrutnú bolesť a agóniu smrti! To všetko preto, aby doviedol až do dôsledkov milosrdnú vôľu Otcovu, pre ktorú sa sám rozhodol. Vidno tu veľkosť osobnosti Krista!
Tuto skúsenosť zdieľali mnohí iní svedkovia pravdy: muži i ženy, ktorí dokázali zostať slobodní i vo väzenskej cele a pod hrozbou mučenia. „Pravda vás vyslobodí“. Kto patrí pravde, nebude nikdy otrokom žiadnej moci, ale vždy sa bude vedieť stávať služobníkom iných.
Toto dnešné čítanie konfrontuje Božiu autoritu a človekovu slobodu. Svätý Pavol vysvetľuje, že kresťanstvo sa nežije v otrockej poslušnosti, ale v slobode. Čo to znamená? Že nás Božie zákony a kresťanská morálka nezaväzujú, že si môžeme robiť, čo chceme? To iste nie. Kto je otrok? Ten, čo niečo robí nie z vlastnej vôle, ale z prinútenia. Nerobil by, keby nemusel. Takých nasledovníkov Pán Ježíš nechce. Chce nasledovníkov dobrovoľných, slobodných, ale rozhodných.
Pochopiť rovnováhu medzi autoritou a slobodou je veľmi nutné, veď bez slobody nie je kresťanstvo. Morálne predpisy cirkvi, to je súhrn múdrych skúseností minulosti. Kresťan žije v prítomnosti a kráča k budúcnosti. Nestačí mu preto poslušnosť len vonkajšia, len vonkajšia napodobňovanie Krista, ale je treba nasledovať Krista, ísť svojou vlastnou cestou v jeho duchu, v jeho láske. Tu je zdroj tvorčej slobody kresťana.
- Evanjelium, Lk 9,51-62
Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť Ježiš vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema a poslal pred sebou poslov.
Ježišova „cesta“ kopíruje plán Božieho diela spásy, v nej sa napĺňajú dní, kedy Ježiš má byť vzatý hore.
pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema
– Doslovný preklad by znel: Obrátil pevne svoju tvár k ceste do Jeruzalema (Iz 50,6-8). Tato formulácia pripomína Božieho služobníka, ktorý s rozhodnosťou ide ústrety svojmu utrpeniu.
Samaritáni ho neprijali
Motto: Kto veľa vie, veľa pochopí, kto veľa pochopí, veľa odpustí.
– Odmietnutie poslov nie je ničím prekvapivým, veď s ním Ježiš počíta pri svojom misionárskom nasadení. Už skôr upozornil svojich učeníkov na možnosť neprijedia: A keď vás niekde neprijmú, odíďte z onoho mesta a straste prach zo svojich nôh na svedectvo proti nim (Lk 9,5). Dôvod odmietnutia je treba hľadať v napätí medzi Židmi a obyvateľmi Samárie. Židia označovali Samaritánov za bludárov a vierolomníkov.
Samaritánske obyvateľstvo tvorili zbytky obyvateľov zo severných kmeňov. Tito ľudia neboli odvedení do babylonského zajatia (586-538 pred Kr.) ako obyvatelia Judska. Výsledkom bolo mnoho cudzorodých náboženských zvyklostí; tiež ich verzia Písma sa odlišovala od podoby používanej v Judsku. Keď sa Židia vrátili z babylonského vyhnanstva, odmietli dovoliť Samarinom, aby sa zúčastnili ich národného a náboženského života. Tak sa rozširovala priepasť medzi dvoma vetvami židovstva. Keď potom bol okolo r. 300 pred Kr. vybudovaný na hore Garizim v Samárii vlastný chrám, došlo k úplnému oddeleniu. Tento chrám nechal naviac zboriť židovský veľkňaz Ján Hyrkán v roku 107 pred Kristom.
Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“ On sa obrátil a pokarhal ich. A odišli do inej dediny.
– Ježiš sa obracia na nás, ktorí ešte nie sme obrátení k nemu. Jeho obrátenie je exorcizmus, ktorý nás oslobodzuje. Aj my, ak vieme okolnosti dokážeme chápať iných a ľahšie sa nám podarí odpustiť (Viď motto).
Ako šli po ceste, ktosi mu povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“
- Ježiš si volil učeníkov sám – na rozdiel od židovskej praxe, kde si žiaci vyberali svojich učiteľov. Onen ktosi vyslovuje svoji ambíciu v budúcom čase, oproti tomu Ježiš pozýva v čase prítomnom.
Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“
Prirovnanie je jasne, vyjadruje, s čím je treba počítať pri nasledovaní. Ježišova vlastná cesta sa vyznačuje prekvapeniami, neistotami a chudobou. Ježiš nemôže ponúknuť istotu a pohodlie stabilného bývania.
Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“
Kto priľnul k veciam, ľudom alebo k svojmu ja a hľadá iné istoty než poslušnosť nasledovania, je rozhodne nespôsobilý pre Kráľovstvo. Nasledovanie Ježiša vyžaduje pevné a rozhodné spojenie s ním.
V tomto úryvku evanjelia sa ukazuje na Ježišove stretnutie s troma uchádzačmi o nasledovanie, aké podmienky je nutné prijať k tomu, aby sa človek mohol stáť Ježišovým učeníkom.
Na zamyslenie:
Hlavná myšlienka evanjelia by sa dala dnešnou rečou vyjadriť asi takto:
Ježíš čaká od ľudí, ktorí chcú ísť za ním, že svoj život budú vo všetkom orientovať podľa neho. Že on im bude viac než všetky ostatné vzťahy a hodnoty, viac než všetkých tradície a zvyky.
Naše väzby na mŕtve veci a živých ľudí, ktoré nám bránia byť celí a plne kresťanmi, sú ako pletivo pavučiny.
Príklad nekompromisného nasledovanie Božej vôle sme počuli v úvode dnešného úryvku evanjeliu; Pán Ježíš sa pevne rozhodol do ísť Jeruzalema, aj keď vedel, čo ho tam čaká. Ide slobodne (o slobode viď komentár k 2. čítaniu).
Kto sa stále obzerá, či ako veriaci nestráca nejaké výhody, ten sa za Ježišovho učeníka jednoducho nehodí. - A ani sa nezdá, že by sa Pán Ježíš za ním obracal s ľútosťou.
Ježišovo radikálne volanie k nasledovanie platí pre všetkých, na ktorých Pán Ježíš hodil plášť svojho kňazstva – služobného, alebo všeobecného. Na každého bol hodený plášť povolania: Na manžela, otca, dcéru... Od každého žiada Ježiš nasledovanie v nekompromisnej vernosti jeho ceste, vernosti až k obetám, - i keď to niekedy zabolí. Ku každej úlohe, ku každej životnej akcii je treba človeka celého nerozdeleného. Také nasadenie, plná oddanosť Kristovým zásadám je potrebná i k nasledovaniu Krista.
Zamyslenie z iného pohľadu
Existujú objektívne rozdiely medzi národmi, medzi náboženstvami, medzi skupinami v cirkvi. Nedá sa ich nevidieť. Objektívne rozdiely nemá zmysel zmenšovať, alebo dokonca o nich mlčať. Je treba sa však učiť úcte k slobode. Je potrebné prehlbovať dôveru v dobrú vôľu, hoci to neznamená byť naivný. Zdanlivo akoby proti sebe stojí: láska a úcta k človeku – láska a úcta k pravde.
Odmietnutie od Samaritánov nesie Pán veľmi pokojne. Nie tak jeho učeníci, chcú od Pána „moc“ zvolať oheň. Sú však v tejto chvíli ďaleko od Kristovho ducha. Zabudli na Kristovu veľkodušnosť k hriešnikom; Svätá horlivosť bez lásky.
Nehorlím tiež ľahko proti odpadlíkom a hriešnikom? Vo svojom hneve, ktorý vyhlasujem za spravodlivý, som však odpadlíkom od Kristovho ducha.