Iz 49, 1-6, Sk 13,22-26, Lk 1 57-66. 80
V rozprávkach a u mnohých národoch sa hovorí o sudičkách.
Mali určiť, alebo predpovedať, čo bude z novonarodeniatka. A možno si to ani neuvedomujeme, v dnešnej dobe je to priam hit. Ľudia vo veľkom čítajú horoskopy. To sú moderne sudičky.
Nie hviezdy, ani sudičky, Boh nám dáva budúcnosť. Ale nie tak, že to máme predurčené ako osud, či karmu, ale ako ponuku. Preto presnejšie môžeme povedať, že nám ponuka budúcnosť.
V prvom čítaní sme počuli, ako sa o tom vyjadruje prorok Izaiáš: Pán ma z matkinho lona povolal, už v živote mojej matky myslel na moje meno.
Jeremiášovi hovorí Boh: Skôr, ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; a skôr, ako si vyšiel z neho, som ťa posvätil; ustanovil som ťa za proroka národom.
Boh prejavuje svoje milosrdenstvo a povoláva prorokov, aby pomáhali iným k spáse. Domnievam sa, že nik im nezávidí tieto veľké dary. Kto z nás by chcel mať taký tragický život ako Jeremiáš, alebo Ján Krstiteľ.
Boh prejavuje svoje veľké milosrdenstvo, že nám dal Jána Krstiteľa. Vyjadrujú to jeho susedia keď sa pýtajú: Čím len bude tento chlapec? A vskutku Pánova ruka bola s ním. Vieme, aká bola ďalšia životná cesta Jána Krstiteľa. Stal sa hlasom na púšti, ktorý pripravuje cestu Slovu.
Vyjadruje to aj jeho pomenovanie. Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján“. Keď jej oponovali: Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá." - stalo sa to ako zvestoval anjel Pána. S menom dáva Boh Jánovi aj jeho poslanie. Má vyjadrovať Božie milosrdenstvo (Ján - Jahve je milosrdný).
Aj my sa pýtame na naše poslanie a hľadáme ho. Ak nájdeme svoje miesto, nájdeme samých seba, dostávame svoju identitu, „meno“, ktoré sme nedostali len tak, ale ktoré pre nás Boh pripravil už pred našim narodením. „Pán ma povolal od lona, od života mojej matky spomínal mi meno“ (Iz 49,1).
A čo bude z nás? Nie je predsa aj nad nami „ruka Pána“? Pánova ruka je nad nami, jeho Duch nás vedie, tak aj my môžeme byť hlasom a poukazovať na Ježiša v tomto svete, ktorý sa tak veľmi podobá púšti, zemi túžiacej po Božej vlahe.
Nemusíme si klásť za cieľ svet spasiť, ale našou prítomnosťou a vierou urobiť Ježiša viditeľným. Tak ako Ján Krstiteľ dať Ježišovi priestor, zmenšiť sa, pokorne sa skloniť pred Bohom, a s odvahou vydávať o ňom svedectvo.
Boh nás tu povolal a dal nám poslanie, nie hviezdy. Ako Jánovi aj nám dal meno. To naše sme dostali pri krste. Máme aj spoločné – kresťan. A to je česť aj poslanie!
Turzovka, 24.6.2019