Uvedenie do bohoslužby:
Slávnosť Najsvätejšej Trojice pripomína moment krstu. Veď sme boli pokrstení v mene Najsvätejšie Trojice. Vtedy sme boli začlenení do sveta Božieho tajomstva, do spoločenstva Božieho života. Nezabúdajme na túto skutočnosť.
Sme Bohom stvorení, Bohom vykúpení, Bohom posvätení, aby sme aj pri tejto bohoslužbe prehĺbili život spoločenstva – navzájom a s Bohom.
Uvedenie do čítaní:
- čítania, Pr 8,22-31
V Starom zákone ešte nepoznali zjavenie Boha v troch osobách. Hovorili o Bohu, ktorý žije, ktorý hovorí, ktorý koná. Hovorili o tom, ako jeho Múdrosť, jeho tvorčie slovo, jeho Duch tvorí a udržuje svet.
Táto múdrosť však bola personifikovaná a to bolo pre Židov tak trochu, či dosť nebezpečie. Žili v mori pohanstva a boli naklonení k polyteizmu (mnohobožstvo). Preto sa myšlienka zosobnenej múdrosti vyvinula až po Babylonskom zajatí, keď polyteizmus už nebol hrozbou pre pravé náboženstvo. V zajatí sa totiž ľud konfrontoval s inými božstvami a udržal si svoju vieru. V knihe Jób (28) a v Baruchovi (3,9-4,4) sa múdrosť javí ako vec, žiaduce dobro, ktoré je mimo Boha a človeka, v knihe Prísloví (aj v dnešnom úryvku) je predstavená ako osoba. Tu ona sama vyjaví svoj pôvod:
Verš 22-26: „Pán ma vlastnil už na začiatku svojich ciest, od počiatku, skôr, ako urobil čokoľvek. Od večnosti som ustanovená, odpradávna, prv, ako povstal svet.
Neboli ešte morské priehlbne, a ja som sa už počala; ani žriedla, čo chrlia vodu, neboli. Prv než boli upevnené vrchy, pred pahorkami som sa zrodila; prv, než učinil zem a nivy a prvé hrudy na pevnine.
Múdrosť má činnú účasť na stvorení, má svoju úlohu pri vedení ľudí k Bohu...
V tomto texte i ďalších (Sir 1,1-10 Jób 28, 40,11-19 a najmä Sir 24,1-29) je ťažké rozoznať čo je literárny fikcia, výraz dávnych náboženských náhľadov, alebo intuícia nových zjavení. Múd 7,22-81 vyvoláva dojem, že múdrosť výron Božej slávy má účasť na Božej prirodzenosti, ale abstraktné výrazy, ktoré ju opisujú sa hodia tak na Božiu vlastnosť, ako aj na rozdielnu hypostázu (osobu).
Učenie o múdrosti prevzal Nový zákon, ktorý ju vzťahuje na Ježiša, ktorý je označený ako Múdrosť Božia (Mt 11,19 – Múdrosť ospravedlňuje je skutky, Lk 11,49 – Preto aj Božia múdrosť povedala: Pošlem k nim prorokov a apoštolov...). Sv. Pavol píše (Kol 1,16-17) ako Múdrosť sa v Kristovi zúčastňuje na stvorení sveta: V ňom bolo stvorené všetko... Nakoniec prológ Jánovho evanjelia dáva Slovu črty stvoriteľskej múdrosti a celé Jánovo evanjeliu predstavuje Krista ako Božiu Múdrosť. Hovorí o tom aj tradícia. Už sv. Justín spoznáva Krista v Božej múdrosti.
Tento text Cirkev aplikovala na Pannu Máriu, spolupracovníčku Vykupiteľa, tak ako múdrosť bola spolupracovníčkou Stvoriteľa.
- Čítanie, Rím 5,1-5
List Rimanom bol napísaný v zime v r. 57/58. Prví rímski kresťania boli pravdepodobne zo židovstva. Rímsky historik Suetonius píše: Klaudius vykázal Židov z Ríma, lebo na podnet Kresta (Krista) neprestajne vyvolávali roztržky. Tento edikt bol vydaný v roku 49 a boli nim postihnutí aj kresťania zo židovstva, medzi nimi Priska a Akvila, ktorých potom Pavol stretol Korinte.
V čase, keď Pavol písal List Rimanom, cirkevnú obec už tvorili kresťania z pohanstva, ale boli medzi nimi aj židokresťania. Apoštol ich vyzýva, aby sa navzájom prijali. Pavol v tejto kresťanskej obci nebol a chystal sa ich navštíviť.
List sa delí na dve časti; Náukovú a morálno-poučnú.
My sme čítali z prvej časti v ktorej sa hovorí o ospravodlivení, ktoré sa deje na základe Božej lásky a dare Ducha Svätého.
Bratia, ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista.
Z viery vychádza radostné vedomie, že človek má odpustené hriechy a že na základe milosti sa stal Božím. To dáva človeku pokoj.
Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu.
Viera, nie skutky Zákona (židovského) nám otvára cestu po ktorej kráčame do Božej slávy. Z tejto nádeje sa môžeme tešiť – i chváliť sa z nej. Milosť – priazeň Božia, priateľstvo s nim.
A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej.
Nezabúdajme na dôležitosť nádeje. Je to sústredenosť na neviditeľné dobrá, opiera sa o vieru a živí sa láskou. Nádej je úzko spätá s vierou a láskou. Je u nich vzájomná spojitosť. Nádej sprevádzaná trpezlivosťou prekonáva prítomné trápenia. A kresťania ich mali (majú) vždy dosť.
A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.
Láska ktorou nás Boh miluje a ktorej je zárukou Duch Svätý, je zárukou nádeje. Duch Svätý nahrádza zlý princíp tela, princípom viery.
- Evanjelium, n 16,12-15
Prečítali sme úryvok z Ježišovej Veľkňazskej rozlúčkovej reči pri Poslednej večeri.
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli.
Keď sa zaúčame v práci, pri štúdiu riešime nový problém, nedá sa vysvetliť všetko naraz. Nezniesli by sme to po stránke rozumovej. Postupne sa musíme dostavať i po praktickej stránke. Keby sme vedeli čo nás čaká v živote, možno by sme to z hrôzy nechali. Ježiš sa správa ka apoštolom pedagogicky.
Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť.
Duch Svätý bude stálym spoločníkom apoštolov i kresťanov a bude stále v Cirkvi. Postupne nás bude viesť cestou pravdy. Je zároveň Tešiteľ, pomôže nám zvládnuť problémy. Čo má prísť - Je to nový poriadok, ktorý príde po Ježišovej smrti a jeho zmŕtvychvstaní.
On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám.
Do pozornosti dávam exegézu zo 7. veľkonočnej nedele o „sláve“
Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“
Tento text sa preto číta na dnešnú slávnosť, lebo evidentne hovorí o jednote Otca a Syna ako i Ducha Svätého.
Z týchto veršov je evidentné, že Duch svätý je osoba (koná vyučuje dáva) a závisí nielen od Otca, ale aj od Syna. Tretia božská osoba pochádza od Otca a Syna tvorí s nimi jednotu.
Myšlienka k Pochodu za život (z poverenia biskupa Mons. J. Haľka):
Ježišov prísľub v evanjeliu tejto nedele je fascinujúci: Duch Svätý nás bude počas celých dejín uvádzať do „plnej pravdy”. „Plná pravda”, to je pravda pre realizačnú úroveň nášho života, je to Božia nadčasová pravda - o okolnostiach prítomného okamihu z Božej perspektívy. Je to nielen diagnóza, ale aj pravda o najlepšej liečbe, ktorá vedie ku skutočnému uzdraveniu.
Prosme o vyliatie Božieho Ducha aj na účastníkov septembrového Národného pochodu za život, aby svojim svedectvom slúžili „plnosti pravdy” o nedotknuteľnej dôstojnosti každého človeka.
Život v prítomnosti Trojice (Cantalamessa – Slovo a život)
Začali sme túto svätú omšu v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého; zakrátko ju zakončíme požehnaním Otca i Syna, i Ducha Svätého. To, čo hovoríme i robíme počas tejto svätej omše, je dialógom medzi nami a Otcom, ktorý vedieme vďaka Ježišovi Kristovi, vo svetle a pomocou Ducha Svätého. Toto ohlasovanie Trojice v eucharistickom zhromaždení nadobúda väčší lesk počas spoločnej recitácie Credo, keď spojení s celou Cirkvou, prítomnou i budúcou, vyznávame našu vieru v Boha jedného v troch Osobách, keď hovoríme: „Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho… i v jedného Pána Ježiša Krista… Verím v Ducha Svätého!“.
Ak prejdeme od svätej omše k nášmu kresťanskému životu, spozorujeme, že život je tiež akoby dlhšou eucharistiou, ktorá sa začína i končí v mene Najsvätejšej Trojice: „Ja ťa krstím v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého“, bolo nám povedané na prahu života; „Nekonečne dobrý Otče, do Tvojich rúk zverujeme nášho brata a pevne dúfame, že spolu so všetkými, ktorí zomreli v Kristovi, bude mať účasť na Jeho zmŕtvychvstaní“ ako aj „Tvoje telo bude svätyňou Ducha Svätého, nech ťa Boh prijme do svojej slávy“. Tieto slová nám budú adresované vo chvíli odchodu z tohto sveta, keď sa ktosi bude modliť za nás v mene i slovami Cirkvi.
Medzi týmito dvoma pólmi – narodením a smrťou – sa rozprestiera náš život, ktorého najdôležitejšie chvíle sú prežívané s Trojicou. V mene Trojice snúbenci uzatvárajú manželstvo; v mene Trojice sú svätení kňazi; v mene Trojice sú odpúšťané hriechy. Celý kresťanský život sprevádza Trojica; tieto tri Osoby sú s nami, idú vedľa nás. Ale my Ich nespoznávame! Na konci života sa nám stáva to isté, čo učeníkom z Emauz, ktorí išli s Ježišom a nespoznali Ho. Aká to bolesť!
Jestvuje istý mylný spôsob zmýšľania o Trojici, ktorý doteraz znemožňoval vidieť vyžarujúcu silu z tohto tajomstva. Spočíva v zmýšľaní o Trojici ako o veci, ako o stvorenej skutočnosti a predurčenej iba pre seba samu. Predstavovali si, že Otec zrodil na začiatku večnosti Syna (ako keby večnosť mala začiatok!), a potom Otec i Syn spoločne vydýchli Ducha Svätého; týmto spôsobom raz navždy vznikla Trojica, ktorá nemeniteľne trvá na veky vekov. Ale Trojica nie je vecou; je procesom, čímsi neustále sa uskutočňujúcim, čímsi, čo pôsobí rovnako v tejto chvíli! V Bohu je každý akt večný, nepominuteľný; v Ňom niet včera ani zajtra, je to iba večné dnes: Ty si môj Syn, ja som Ťa dnes splodil (Ž 2, 7; Sk 13, 33; Hebr 1, 5). Dnes teda Otec rodí Syna; dnes spoločne dýchajú Ducha Svätého. Všetko trvá, nič sa neskončilo; nemožno zmýšľať o Trojici ako o vyhasnutom vulkáne, ale ako o aktívnom vulkáne, ktorý naďalej vyvrhuje plamene svetla, múdrosti, lásky. Pred tvárou takejto Trojice, živej a pôsobiacej stojíme v tomto momente; Ju si uctievame počas dnešnej slávnosti a k Nej sa modlíme: „Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému, Bohu, ktorý je a ktorý bol, a ktorý prichádza“ (spev pred Evanjeliom).
Čo treba urobiť, aby sme navrátili tomuto tajomstvu, ktoré je začiatkom i prameňom života Cirkvi, lesk a miesto, ktoré mu patrí v našej viere? Keď sa prestaneme pozerať na záležitosti viery v trinitárnom rozmere, viera sa stáva banalitou. Pozornosť sa vtedy koncentruje na Ježišovi; ale veľmi rýchlo strácame z očí Jeho transcendentný a Božský rozmer, a vtedy zostáva iba človek alebo – ako sa dnes hovorí – „ukrižovaný milovník ľudstva“; Ježiš sa stáva postavou bez výrazu, predmetom nadšených a nekonečných diskusií, a nie viery. Bez Otca i Ducha Svätého nemožno veriť v Krista, lebo vlastne o Nich On sám hovorí a vlastne Oni hovoria nám o Ňom. Ježiš bez hlbokého a neustáleho dialógu s Otcom – bez svojho Abba! – nie je Ježišom; Ježiš bez Ducha, ktorý Ho osvecuje, nie je Ježišom zmŕtvychvstalým, spásnym a posväcujúcim ľudstvo.
Čo treba robiť, ako sme už hovorili, aby sme navrátili tento tajomný jas, ktorému sa v prvých storočiach tešila Cirkev? Liturgia nám napovedá, aby sme siahli po Písme svätom. Ono nám ukazuje zjavenie Trojice spolu s vývojom plánu spásy; jednoliatosťou plánu týchto dejín je ukázaná jednota vôle a prirodzenosti v Bohu. Ďalej v rôznych časoch a činnostiach je nám ukázaná rôznosť Osôb v Bohu.
Dnešné čítania sú akoby troma oknami, cez ktoré môžeme pozerať na rôzne etapy dejín spásy, a vidieť, ako koná raz tá, inokedy zasa iná Božská Osoba (hoci všetky tri Osoby konajú súčasne). Prvé čítanie je hymnom o stvorení; ním nás chce liturgia povzbudiť k meditácii o úlohe Otca, ktorý je prameňom a počiatkom všetkého, ktorý chce vyliať svoju lásku na stvorenia, ktoré sú schopné poznať a milovať Ho a uskutočňuje to tak, že stvoril človeka na svoj obraz ako aj svet, aby slúžil človeku. V tom je obsiahnutý trinitárny zmysel tohto textu z Knihy Prísloví? V začiatočných slovách: Toto hovorí Múdrosť Božia: Pán ma stvoril pred svojimi činmi… od vekov som stvorená. Na začiatku sveta – skôr ako vznikla zem – nachádzame pri Bohu tajomnú skutočnosť – Múdrosť, ktorá hovorí o Bohu a rozpráva sa s Ním, ktorá Ho sprevádza počas stvorenia. Sv. Ján v Prológu odchýlil závoj tohto tajomstva, keď nazval Múdrosť Slovom: Na počiatku bolo Slovo, a to Slovo bolo u Boha… Všetko povstalo skrze Neho (Jn 1, 1.3). Je to teda začiatok zjavenia o Trojici.
Druhé čítanie z Listu sv. Pavla Rimanom nás uvádza do odlišnej atmosféry. Človek stvorený na podobu Boha stratil Božie priateľstvo hriechom a je odsúdený na zatratenie; Boh ho však neponechal v moci smrti, ale realizuje veľký plán spásy – Vtelenie, umučenie i zmŕtvychvstanie Ježiša Krista – a vďaka plnej realizácii tohto plánu človeku bol v plnosti zjavený Syn Boží. On bol predpovedaný prorokmi, a teraz prichádza, zmieruje nás s Otcom skrze kríž, navracia nám pokoj, nádej i slávu. Dokonca On sám sa v nás stáva nádejou slávy (por. Kol 1, 27). Jednorodený Syn Boží, ukrytý od vekov v lone Otca, ktorý bol s Ním, keď tvoril nebesia, zjavil sa ako Osoba v Ježišovi Kristovi a uviedol nás do tajomstva Trojjediného Boha.
Nakoniec Evanjelium vrhá trochu svetla na poslednú fázu dejín spásy, na čas Cirkvi, v ktorom sa zjaví prítomnosť Ducha Svätého. On zostúpi na Cirkev, hovorí Ježiš, privedie ju k plnej pravde, bude v nej prebývať, aby priviedol do konca dielo Syna, On totiž „doplňuje každé posvätenie“ (Štvrtá Eucharistická modlitba). O Jeho prítomnosti sme hovorili zvláštnym spôsobom na slávnosť Zoslania Ducha Svätého, ktorá pripadla na minulú nedeľu.
Tri Božské Osoby (Osoba je termín, ktorý sa používa preto, lebo nemáme lepší, hoci je jasné, že je neadekvátny) spája hlboká jednota – oveľa hlbšia od akejkoľvek jednoty, ktorú poznáme alebo si môžeme predstaviť. Trojica, ktorú nám zjavil Ježiš, nerúca jednotu Boha, ale ju povyšuje; nie je ústupkom vo vzťahu k absolútnemu monoteizmu Písma svätého a iných náboženstiev (napr. islamu), ale je pokrokom. Hovorí nám – Boha nemožno pochopiť pomocou našich pojmov, dokonca pomocou nášho pojmu jednoty! V Bohu Trojica nie je rozdelením, ale bohatstvom!
Teológia označuje túto jednotu ako jednotu prirodzenosti alebo substancie (jedna prirodzenosť, tri Osoby); pre Bibliu je to jednota viac dynamická, je to spoluprítomnosť alebo vzájomné prenikanie (perichoresis) jednej z Osôb v dvoch ostatných: Ja som v Otcovi a Otec vo mne (Jn 14, 11); Ja a Otec sme jedno (Jn 10, 30). V každej z Božských Osôb sa nám dáva celá Trojica; keď prijímame Eucharistiu, prijímame Osobu Syna, Ježiša Krista, v ktorom prebýva celá Plnosť Božstva (Kol 2, 9); prijímame teda celú Trojicu!
Táto hlboká jednota Otca, Syna i Ducha Svätého sa prejavuje v dejinách spásy tým, že každá Osoba sa zjavuje tak, že zjavuje aj dve ostatné. Nehovorí o sebe, ale o druhom a keď hovorí o inej Osobe, zjavuje seba. Otec sa zjavuje ako Otec vo chvíli, keď hovorí o Ježišovi: Toto je môj milovaný Syn!; Syn sa zjavuje ako Syn, keď nám dáva poznať Otca a vyslovuje svoje neopakovateľné Abba!; Duch Svätý sa zjavuje ako Duch Otca i Syna, keď prichádza k nám a učí nás hovoriť Abba! ako aj Ježiš je Pán!, čiže keď nám zjavuje Otca ako aj Jeho Syna Ježiša Krista. Každý povyšuje druhého a je povyšovaný inými: Osláv svoj
ho Syna, aby Syn oslávil Teba… Ja som ťa oslávil na zemi… Zjavil som tvoje meno ľuďom (Jn 17, 1.4.6); Duch Pravdy… bude svedčiť o mne (Jn 16, 26). V tom spočíva Božia logika daru.
Trojica nie je kresťanskú vieru akýmsi dodatkom, o ktorom možno nehovoriť veriacim, obmedzujúc sa iba na všeobecné hovorenie o Bohu. Je to tajomstvo, ktoré je prameňom všetkých tajomstiev viery; ono vlastne dáva lesk a hĺbku všetkým kresťanským tvrdeniam o Bohu. Nepochopíme, čo znamená povedať: Boh je láska (alebo Boh je Osoba), ak nevezmeme do úvahy Trojicu. Boh nie je láskou iba niekoľko miliónov rokov, keď následkom stvorenia mal konečne kohosi, koho by mohol mimo seba milovať; On je láskou pre seba samého ab aeterno, láska totiž tvorí Jeho podstatu. A keď je láskou od večnosti, to znamená, že od večnosti mal kohosi v sebe samom, koho mohol milovať, mal Syna, a od večnosti v Bohu preteká láska, ktorou je Duch Svätý. Boh nepotreboval človeka, aby kohosi miloval a bol s kýmsi v kontakte (aby bol vďaka tomu Osobou); v Ňom samom bolo „ja“, ty“ i „my“, ktoré tvoria Trojicu! My sme boli pozvaní k bytiu, aby sme vstúpili do tejto lásky, aby sme sa stali časťou toho „ty“, ktoré Otec od vekov vyslovuje Synovi.
Keď sa vaše dieťa doma alebo na katechéze opýta: Prečo nás Boh stvoril?, neodpovedajme tak, ako nás naučili, keď sme boli deťmi: „Aby sme Ho poznali, Jemu slúžili a milovali Ho v tomto živote a prebývali s Ním v budúcom živote“. To nie je prvý motív, ale až druhý. Tomuto dieťaťu musíme povedať: Aj Boh mal od večnosti Dieťa, ktoré bedlivo miloval ako svojho jediného Syna; aby potešil svojho Syna a dal mu dar, aby sa mohol hrať a usmievať, pretože bol všemohúci a všetko rád robil rád, stvoril pre neho vesmír! A ak sa bojíte dať túto jednoduchú odpoveď, spomeňte si na slová dnešného prvého čítania: Keď sa celý čas hral pred Ním [to Syn hovorí Otcovi], keď sa hral [!] na zemskom okruhu, pričom našiel radosť pri ľudských synoch. Či nám tieto slová neprivádzajú na um myšlienku obrazu dieťaťa, ktoré vyjadruje svoju radosť a entuziazmus voči otcovi za obdŕžaný dar, ktorý začína poznávať?
Potom poviete dieťaťu, ktoré vám položilo otázku, ďalší priebeh týchto dejín, ktorý ich určite urobí šťastnými. Toto Dieťa, ktoré bolo Synom Božím, nechcelo sa samo tešiť s takou veľkou zábavou; poprosilo Otca, aby Mu dal priateľov, s ktorými by Mu mohol ďakovať, chváli Ho, tlieskať mu navždy. A Otec Mu dal nás! V Ňom [čiže Ježišovi] Otec si nás vyvolil ešte pred stvorením sveta, aby sme boli adoptovanými synmi (Ef 1, 4n); Vy ste Kristovi! (1 Kor 3, 23). My, ľudia, stali sme sa pre Krista radosťou, ktorá, hoci Ho priviedla na kríž, navždy zostala Jeho radosťou.
Potom vám nebude ťažké naučiť vaše dieťa, že je omylom chodiť po svete s tvárou strašne vážnou, ustarostenou a smutnou, ako keby ľudia museli udržiavať svet, ako keby najdôležitejšou vecou bolo nakupovanie a predávanie, budovanie a rúcanie, zhromažďovania a vydávanie, a nie účasť na vznešenej zábave lásky, pre ktorú bol svet stvorený.
Teraz, keď sme objavili, že máme účasť na živote Trojice a našim určením je návrat k Nej, modlitbou urýchlime tento všeobecný návrat k Otcovi, ak budeme už zďaleka volať k Nemu, ako márnotratný syn pri pohľade na rodný dom. Abba, Otče! Ježiš nám tak dlho hovoril o Tebe, dobrý Otče, že sme cítili v srdci úžasnú nostalgiu po Tebe, že sme zahoreli túžbou vidieť Tvoju skrytú tvár. Veríme, že jedného dňa odstrániš záclonu, ktorá zahaľuje tvár zeme, a ktorá spôsobuje, že je zem taká smutná. Bude to krásne, keď sa presvedčíme, že všetko bolo také jednoduché: vesmír, dejiny, aj tie naše malé dejiny, pretože Ty si predivným Bohom a nie Bohom komplikovaným. Prijmi nás už teraz ako svoje deti; pritiahni nás pomocou Tvojho vznešeného Ducha Svätého, aby sme sa nestratili na ceste, ktorú ešte máme prejsť, ale aby sme kráčali vedení vôňou Jeho oleja. Pritiahni nás k horiacemu kríku, kde Ty, Trojica, sa pripravuješ, aby si sa stretol s nami v tele a krvi Ježiša Krista, ktoré zakrátko prijmeme.