Uvedenie do bohoslužby:
Myšlienky Ježiša v dnešnom evanjeliu sú upreté do budúcnosti, myslí na svoju Cirkev a modlí sa, aby všetci boli jedno. Vieme, že jednotu vzájomnú dokážeme budovať vtedy, ak sme zjednotení s našim Nebeským otcom. Ako je to s nami?
Rozbor textu (podľa P. Ing. Aleš opatrný):
- čítanie Sk 7,55-60
Verš 55. - Štefan, plný Ducha, je ten, na kom sa naplnilo Božie zasľúbenie (viď. Sk 2,16).
V. 55.-56. - nie je to len vízia, je to i vyznanie, ktoré Štefanovi poslucháči neprijímajú. On hovorí podľa Božieho, oni chcú počuť len podľa ľudského.
V. 57.-58. - Štefanove slova považovali členovia veľrady za rúhanie. Od tohoto verša sa Štefanov príbeh začína podobať veľmi príbehu Ježišovmu. Je tak ukázané, čo všetko môže znamenať nasledovanie: rovnaký osud, aký mal Majster a Pán. Štefanova situácia môže byť chápaná ako „modelová situácie cirkvi": cirkev je totiž prenasledovaná a kameňovaná vždy preto, pretože neodpovedá duchu tohoto sveta - a je týmto svetom chránená, keď je poplatná jeho duchu miesto Duchu Kristovho. Ale tato cirkev si podobne ako Štefan môže dovoliť umierať, pretože „vidí nebesia otvorené" (obrazne: otvorené smerom k nám, ľuďom, pretože Boh sám sa vlomil do našich dejín) a vidí Syna človeka na Božej pravici. Nemusí seba samu zachraňovať, pretože je sama zachránená a svet zachráni skôr službou svojho svedectva, a to i keď sa dostane do úzkych ako jej Pán, než seba zachovaním.
- čítanie, Zj 22,12-14.16-17.20
Veľká vízia Apokalypsy, ktorá dosvedčuje, že zabitý Baránok skutočne zvíťazil, a to nielen nad mocnosťami minulosti, ale tiež nad všetkými mocnými i nad všetkými úkladmi budúcnosti, vrcholí prísľubom druhého príchodu.
V. 12. – „čoskoro" nie je ani tak časový údaj, ako skôr uistenie, že s jeho príchodom je treba počítať. Slova o odplate je treba chápať v celkové súvislosti Písma, so zvesťou o spáse. Ježiš bezpochyby odsudzuje hriech, ale hriešnikov prišiel zachrániť! Je teda treba pristúpiť ku stromu života, je treba si vyprať rúcha v Baránkovej krvi! (V 14)
V. 13. - Ježiš je naozaj bytie absolútne, nikto nie je pred ním ani po ňom.
V. 16. - tu je zreteľne Ježiš chápaný ako žiaduci a zachraňujúci spasiteľ - dáva zdarma vodu života! Pokiaľ človek vníma len svoj vlastný individuálny údel, môžu sa mu zdať slova záveru Apokalypsy ako lacná útecha či neskutočné snenie. Ale pokiaľ sa odvážime premýšľať o dejinách ľudstva ako o celku, musíme sa nutne pýtať na ich zmysel. Kam vedie to, čo ľudstvo žije? Kde to vrcholí? Má to vôbec nejaký zmysel? Ale je možné, že by dejiny ľudstva zmysel nemali, keď jednotlivec sa po ňom vždy nejak pýta? Kresťanská odpoveď, ktorou tiež sprostredkuje Apokalypsa, nie je lacnou útechou typu: „Zas to bude dobré", "Pán Boh urobí to, čo si praješ", a podobne. Táto odpoveď hovorí o novej, Božej skutočnosti, ktorá nadväzuje na to, čo tu bolo, ale ktorá je úplne zbavená zla: a táto nová Božia skutočnosť je uvedená menom toho, ktorý toto nové uprostred ľudstva už začal sám na sebe realizovať - menom Ježišovým. Cirkev teda má byť spoločenstvom, ktoré úplne úprimne volá: príď.
3. Evanjelium, Jn 17, 20-26
V. 20. - Apoštolovia sú privilegovaní svedkovia, nimi všetko nekončí. Záleží i na tých, ktorí prídu po nich. Cirkev je „udalosť dejín", nie krátka epizóda.
V. 21. - Ježišov čin spásy má byť viditeľný na spoločenstve učeníkov. Ich spojenie nielen medzi sebou navzájom, ale ich spojenie s Najsvätejšou Trojicou ich už uschopňuje k plnému svedectvu. Sú pre Boha transparentní. Zatiaľ čo Izraeliti mohli vnímať Boha skrze prírodu, spásu možno dnes vnímať najmä skrze ľud, ktorý má účasť na Kristovom živote!
V. 22. - tento verš je kľúčový, ale zrozumiteľný s určitými ťažkosťami. Slovo „sláva" v slovenčine nič veľkého neznamená. Ale grécke DOXA a hlavne hebrejské ŠECHINA, to je niečo iné! Voľne preložené: kresťania, ožiarení Bohom, teda tí, na ktorých spočinula Božia nevypovedateľná žiara, sú touto žiarou zjednocovaní: medzi sebou navzájom i s Bohom. To nie je spoločenstvo dokonalých, inteligentných, asketických, múdrych, vždy láskavých, ale spoločenstvo tých, kto sú Boží, Bohom privlastnení. Jednota, o ktorú tu Ježiš prosí, rozhodne nie je len „ľudský produkt", nie je len výsledok ľudského snaženia - i keď ani to nesmie chýbať.
V. 23. - práve žiara Božej slávy dáva poznať, že si nás Boh zamiloval. Na tomto Božím „zmilovaní " všetko stojí (viď. 1 Jn 4,19).
V 24. - Ježišova túžba po zdieľaní Božej lásky (lásky Otca k Synovi) nami ľuďmi je fascinujúca. Je sama láskou par excellence.
V 25.-26. - slovo „poznať" je tu treba chápať v biblickom slova zmysle. A to nie je ani teoretická znalosť, ani výsledok logického uvažovania, ale ani výsledok experimentu - je to dôverné spoločenstvo, podobné intímnemu spojeniu muža a ženy.
K úvahe
Je Ježišova prosba o jednotu postavená na prorockom videní budúcich roztržiek medzi kresťanmi, alebo na niečom inom? Prvý variant nevyzerá nijako nepravdepodobne. Ale k vysvetleniu asi nestačí. Ježiš, ktorý prosí za jednotu svojich učeníkov, neprosí len o ich jednotu vzájomnú, dalo by sa povedať na horizontálnej úrovni, ale prosí za ich jednotu s Otcom a Synom a v Otcovi i Synovi. A to je niečo, čo sa bez Božieho prispení naozaj nezaobíde. Až kresťania zjednotení „vzájomne v Najsvätejšej Trojici" môžu svetu niečo dosvedčiť. Teda zjednotenie ako po horizontále, ako aj po vertikále je nutné.
Prosba za jednotu sa považuje za jednu z najdôležitejších záverečných Ježišových prosieb, za súčasť jeho závete. Iste právom. Avšak s tým, že ju treba čítať spolu s ostatnými Ježišovými „poslednými prianiami": „Choďte do celého sveta a kážte evanjelium všetkému stvoreniu!" (Mk 16,15) a "Choďte, krstite, učte." (porov. Mt 28,19-20). Až súhrn charakterizuje úlohu Ježišových učeníkov - cirkvi.
Druhým ústredným bodom tejto perikopy je Ježišovo "chcem" (V 24). Ježiš je ten, kto chce predovšetkým našu spásu, naše bytie u Boha, naše eschatologické zjednotenie s ním. A on vie, o čom hovorí, pretože Ježiš Otca „poznal" (V 25), teda má s ním to najdôvernejšie spoločenstvo.
Myšlienky k príhovoru, Jn 17,20-26
Každý človek ako dieťa niekedy hneval. A mnohí z nás hnevali možno veľa. Rodičia mali rôzne výchovné metódy. Niekto prísnejšie, niekto menej prísne. Ale snáď všetci sme aspoň trochu poznali jeden základný strach: strach, že by nás mohli rodičia opustiť. Strach z toho, že by sme sa naraz ocitli na svete bez ich lásky, bez istoty, ktorú pre nás každý deň znamenali.
Sú ľudia, ktorí to naozaj zažili, ktorí mali rodičov neschopných, že sa ich zriekli, opustili ich, vyhnali ich. Poškodenia sú z takýchto zážitkov veľké. Našťastie je takýchto rodičov pomerne málo.
Aj tak je ale zaujímavé, ako mnoho veriacich ľudí si myslí, že Boh bude konať ako akýsi krutý a vrtkavý rodič. Aké populárne sú teraz nerôznejšie „zaručene pravé" súkromné zjavenia, vízie a vnútorné hlasy, ktoré tvrdia, ako Boh už skoro tento zlý svet potrestá, ako mu už dochádza trpezlivosť, ako postihne ľudstvo veľkolepou katastrofou. Akoby bol Boh zlý, prísny a krutý rodič.
Bolo by zaujímavé skúmať, prečo množstvo ľudí celkom rado takýmto predstavám verí. Boja sa radi? Alebo chcú nakoniec počuť uistenie, že to tak nebude? Alebo majú dojem, že to zlé postihne len tých druhých, tých, ktorých nemajú radi? Ťažko posúdiť. Ale s istotou možno povedať, že evanjelium takto nehovorí. V evanjeliu môžeme počuť predovšetkým veľkú túžbu. Nie avšak túžbu po potrestaní zlých, ale túžbu po tom, aby to s nami dobre dopadlo. Aby sme nezostali osamotení a nepotrební, ale aby sme boli jedno: jedno spolu navzájom a súčasne jedno s Otcom i Synom. Jedno - i keď každý zostávame nezastupiteľným a nezameniteľným jedincom. Podobne, ako Otec a Syn v Najsvätejšej Trojici sú jedno, a predsa nie sú zameniteľní, majú k sebe navzájom vzťah a je možné i nutné ich rozlišovať. A Ježiš sám chce, aby sme došli k cieľu. Sám chce, aby sme došli k Otcovi a to s ním. Chce, aby sme s ním boli u Otca. Kto mu môže vzdorovať? Len my sami, vďaka našej slobode. Bolo by ale veľmi pošetilé, keby sme to robili. Pretože on sám najlepšie vie, akí sme krehkí a on sám najlepšie vie, čo je pre nás dobré. Nemôžeme si myslieť, že by tento jeho plán bol nereálny, že by bolo nereálne, aby sme sa s ním dostali k Otcovi. Akokoľvek nám sa nám môže zdať byť ťažké dôjsť k Bohu, Ježiš s tým počíta ako s možnou vecou. A v tom by pre nás mal byť veľký zdroj nadeje a istoty. Máme sa teda ničoho báť? Pokiaľ vôbec chceme strach pripustiť, potom sa môžeme báť jedine samých seba. Svojej hlúposti, svojej nestálosti, svojej poplašenosti... Ale i toto nie je silnejšie než Ježišova dobrota! Snáď len úplná strata nádeje by nás mohla zaviesť na úplné scestie, do zúfalstva alebo k hľadaniu šťastia tam, kde nie je. Alebo inak? Nesmiem si teda nechať vnútiť v žiadnom prípade myšlienku, že Boh je nebezpečný, nevypočítateľný, že by nás snáď sám chcel za trest alebo z čistého rozmaru naveky opustiť. Všetky takéto myšlienky nemôže veriaci človek zaradiť inam, než do priehradky s nápisom „pokušenie". A tomu je treba, ako vieme, sa čo najďalej vzdialiť. Naopak, je treba znovu a znovu počítať s Božou láskou, prejavenou v Kristu Ježišovi a s Božou vernosťou, ktorá je naproste spoľahlivá. Pretože práve to nás môže vyburcovať ku snahám, odpovedať na lásku láskou, na vernosť vernosťou - pracovať na sebe tak, aby sme sa stávali viacej tými, ktorými máme byť.
Dobrí, múdri rodičia vedia, že spoľahlivá láska, vernosť, trpezlivá náročnosť, odpúšťanie chyb a dôvera sú najlepší a neúčinnejší výchovné metódy. Naopak - tvrdosť, nevypočítateľná vrtkavosť a zlostné odplácanie z nikoho nevychová dobrého a šťastného človeka. Je ťažko si pomyslieť, že by Boh toto všetko nevedel, keď to vieme my, ľudia. A evanjelia nás - navzdory všetkým prorokom skazy, zmaru a krutej odplaty - uisťuje o tom, že je to tak. Počúvajme teda Božie slovo, hlásané cirkvou a nenechajme sa rozhodiť rôznymi „odkazmi", ktoré nám niekto chce predkladať ako odkazy od Boha. Tato cesta vernosti evanjeliu, hlásanému cirkvou, je preverená dvoma tisícročiami života cirkvi a opiera sa o autoritu biskupov v čele s pápežom. Lepšie odporúčanie je ťažko možné získať.